Kto za to všetko môže?

Dvaja umelci, ktorých – podľa vtipnejšej verzie ich zoznámenia – spojila vonkajšia fyzická podobnosť. Po bližšom spoznaní sa aj rovnaké záujmy, názory na okolitý svet a nakoniec aj možnosť spolu vystavovať. Po prvej príležitosti v Rare cultural space minulý rok (Z očí mi trčali nože, spolu s Michalom Golákom) vystavujú Michal Šumichrast a Ján Bátorek znova spoločne, tentoraz pod názvom Every day same things happen v bratislavskom Ateliéri XIII.

Tvorba Michala Šumichrasta, aktuálne doktoranda na katedre grafiky a nových médií na VŠVU v Bratislave, je príznačná vtipnými až ironickými ilustráciami našej spoločnosti, kritizujúcimi jej nešváry od kapitalizmu až po chudobu či mačo-prejavy. V jeho obrázkoch mnohokrát nájdeme motív jedla, mačky či explicitné zobrazenie nahých ľudí. Tiež pracuje s typografiou, heslami a nápismi, ktoré inak v podstate pozitívne „obrázky“ posúvajú miernou skratkou do kritických polôh – podobne ako napríklad memečka, ktoré tak radi lajkujeme, keď sa netýkajú nás.

Ján Bátorek, absolvent maľby na Akadémii umení v Banskej Bystrici, sa zas inšpiruje svojimi spomienkami, detstvom na Kysuciach a všetkým dobrým aj zlým, čo vie priniesť život na sídlisku a jeho viac či menej viditeľné subkultúry. Kombinuje rôznorodé, často až nevypátrateľné odkazy na popkultúru, hudbu i rozprávky zo Západu a (pre niektorých z nás nostalgické) postsocialistické prostredie panelákov. Robí to (v niečom) surovým spôsobom, s potemnelou atmosférou a paletou farieb, s účasťou rôznorodých svalnatých či zmutovaných príšer.

Títo dvaja umelci sa stretli v pomerne malom priestore bielej kocky Ateliéru XIII, kde spojili svoje autorské programy do jedného výstavného projektu. Text kurátora výstavy Pavla Čejku zasadzuje diela na výstave do blízkej (či blížiacej) sa budúcnosti, skôr dystopickej než žiarivej, ktorá ostáva v rukách miliardárov: „Prostredníctvom média sa pokúsili nahliadnuť do neďalekej budúcnosti a z poznatkov, ktoré takto získali, vytvorili model dejov, ktoré nás ešte len čakajú. Každému, kto niekedy navštívil akékoľvek panelové sídlisko, bude táto ich vízia niečo pripomínať.“

Vo vystavených dielach prevažne malých formátov Michal Šumichrast akoby naozaj (v pozitívnom slova zmysle) ilustroval, čo sa bude onedlho diať alebo sa v niektorých oblastiach našich životov už deje. Jeho „maľbo-kresby“ sú v línii jeho tvorby tiež veselé, pekne farebné a vyvolávajú najprv pozitívny pocit (aj bez prihliadnutia na motivačné nápisy na korporátnych hrnčekoch a tričkách na obrazoch). Keď som sa však dlhšie zapozerala na mladú ženu, ktorá pred oplotením developerských projektov precvičuje jogu držiac madlo horiaceho kočíka, či na deti na ihrisku, ktoré nielenže fajčia, ale so samopalom v ruke strážia „svoje“ ihrisko, alebo keď som čítala úpenlivú prosbu o peniaze cez esemesku smerovanú komu inému než samotnému Ježišovi – premáhal ma neurčitý, postupne sa zväčšujúci nepríjemný pocit z výjavov nášho každodenného sveta, ktorý som však bližšie nevedela identifikovať.

Naopak, ako som už spomínala a ako hovorí aj sám autor alebo texty o jeho tvorbe – pre svoju inšpiráciu sa Ján Bátorek obracia skôr do minulosti a čerpá nielen z jej estetiky blízkej 80. a 90. rokom, ale aj vo figuratívnych a obsahových námetoch. Na výstave predstavuje výber starších aj najnovších prác so svalnatými monštrami s navretými žilami, zaťatými zubami, na pozadí známych panelákov. Na menších formátoch zas vo svojich sieťach sedia pavúky s hlavou v tvare lebky a uprostred galérie objekt s nabitými hrubými klincami a ťažko identifikovateľným námetom (spoiler: je to vraj kysucký zemiak).

Moja prvotná neistota nad spojením týchto dvoch autorov v jednom priestore a spoločným čítaním ich diel sa nakoniec vytratila plynutím môjho pohľadu po stenách galérie. Na jednej strane diela oboch umelcov prepájajú globálne s lokálnym – ako vo vizualite, tak aj v námetoch. Aj naša postsocialistická skúsenosť a existencia sa stáva súčasťou „veľkých dejín“ – nielenže u nás pôsobia globálne firmy, ktoré sa k nám správajú rovnako vykorisťujúco ako hocikde inde, ale naviac rozhodnutia politikov veľmocí sveta (a ich zbohatlíckych kamarátov) ovplyvňujúce celosvetové dianie (tentoraz) nevynechávajú ani šedivé sídliská strednej Európy.

Na strane druhej inštalácia výstavy stavia predovšetkým na tesnom susedstve a striedaní obrazov oboch autorov, čo uľahčuje tvorbu súvislého naratívu – môj pohľad skákal z jedného na druhý, a keď som si pri jednom položila otázku, v ďalšom som našla odpoveď. Dalo by sa povedať, že vzájomne komunikovali, dopĺňali sa a napokon vytvorili jednotný celok. Samozrejme, ovplyvnená náladou kurátorského textu, ako aj prílišnou konzumáciou aktualít z celého sveta, som naratív možno čítala viac politicky, než by bolo treba. Ale tam, kde som pri Šumichrastovi niečo blížiace cítila, niečo, čo som nevedela identifikovať, niekoho, kto za všetko môže – pri preskočení pohľadu na Bátorekovho pavúka (alebo parazita, ako sa jeden z týchto obrazov nazýva) či svalnatého démona, som nachádzala odpoveď.

Akoby za to všetko mohli (aspoň u nás) tie besy sídlisk, pozostatky 90. rokov, ktoré v uplynulých rokoch, v kútoch a zákutiach, kde sme si ich nevšímali a kde v rámci „naberačky“ a „rysovačky“ rástli a svalnateli, až boli natoľko húževnaté, že prežili až do našich dôb. Navreté žily a svaly, (trochu prázdne ale) agresívne výrazy či fyzické prejavy dominancie mi evokovali esenciu toxickej maskulinity, ktorá v dnešnej dobe (popri všetkých neokonzervatívnych a nacionalistických či krajne pravicových prúdoch) získava znova na popularite. A myslím, že sa v súčasnom svetovom poriadku ani nemusia báť – oni prežijú aj naďalej, pokým ich z kútov nášho vedomia či záujmu konečne po tých desaťročiach nevyženieme preč.

Ján Bátorek & Michal Šumichrast / Every day same things happen / kurátor: Pavol Čejka / ATELIER XIII / Bratislava / 14. 3. – 16. 5. 2025

Foto: ATELIER XIII 2025