Je menej viac, keď hovoríme o prírode v nás?

Aktuálny ročník Artrooms Moravany s podtitulom Sme príroda, ktorá sa bráni sa koná v kaštieli v Moravanoch nad Váhom, prehliadka sa tematicky zameriava na prístup človeka k prírode. Kurátorsky ju pripravila Lenka Kukurová v spolupráci s Filipom Krutekom, Dianou Klepoch Majdákovou a Zuzanou Sabovou a ich premisou bolo priniesť pohľad na tento vzťah v súvislosti s aktuálnou pandemickou situáciou. Kurátorský tím považuje za dôležité prestať s vykorisťovaním planéty a začať s podobným typom obmedzení, aké nastali s vírusom Covid-19 aj vzhľadom na klimatickú krízu. Výstavy zamerané na vzťah k prírode sú čoraz častejšie, preto sa od nich očakáva progresívnejší a jasnejší prístup než všeobecné konštatovania typu „potrebné zmeny bude jednoduchšie dosiahnuť, keď si ľudia uvedomia, že nechránia prírodu, ale samých seba.“ Jana Babušiaková upozorňuje na tieto aspekty zvýšených nárokov a prehodnocuje zvolenú koncepciu, ktorá je postavená veľmi široko a neponúka jasné koncepčné zameranie.  

Je menej viac, keď hovoríme o prírode v nás?

V poradí druhý ročník výstavy Artrooms Moravany spĺňa základné kritériá letného prázdninového kultúrneho podujatia: koná sa mimo Bratislavy, ale nie príliš ďaleko na jednodňový výlet, v kaštieli, ktorého nerekonštruované (a turisticky nesprofanované) priestory môžu lákať k nahliadnutiu širokú verejnosť i nonkonformne ladenú scénu. Téma výstavy však rozhodne nemá zámer byť odľahčenou prázdninovou prehliadkou: titul výstavy Sme príroda, ktorá sa bráni predznamenáva, že sa jedná o pokračovanie dystopickej línie výstav s ekologickým zameraním, do ktorého sa premieta apel na zmenu správania a uvažovania o prírode a nášho vzťahu k nej. Je možné pýtať sa, či je možné k tejto rozvetvujúcej sa oblasti ešte priniesť nové pohľady a nové uchopenia.

Výstava Sme príroda, ktorá sa bráni si kladie za cieľ vizualizovať zmenu paradigmy vo vzťahu človeka k prírode ako aj narušenie stáročia ich zaužívanej duality. Na pozadí zmien klímy, spôsobenej človekom, to možno vnímať ako sebazáchovný mechanizmus prírody samotnej, obsiahnutej (aj) v ľuďoch.

Podľa sprievodného textu „vzťah človeka k prírode bol po dlhý čas formovaný presvedčením, že ľudský rozum si podmaňuje svet, panuje a dominuje nad prírodou.“ Výstava svojím základným konceptom pracuje s erodujúcou osvietensko-modernistickou tézou autonómneho človeka, stojaceho mimo prírody, dobíjajúceho a modelujúceho ju podľa vlastných potrieb a predstáv. Environmentálne teórie, na ktoré by sme v tomto prípade mohli odkázať, tj. ustupujúce od antropocentrizmu a preferujúce holistický prístup k životnému prostrediu sú vo vedeckých kruhoch formované od 60. rokov. Či už sa jedná o hlbinnú ekológiu, ktorá priznáva hodnotu všetkému životu na Zemi (oproti privilegovaniu práva človeka) a táto rovnocennosť zdôrazňuje súlad jednotlivých elementov, alebo o podobne holistickú hypotézu Gaia, ktorá planétu vníma ako samoregulujúci organizmus, v rámci ktorého život na podmienky nielen reaguje, ale ich aj spoluvytvára.

Obe teórie prezentujú komplexnú symbiózu prvkov v životnom prostredí. V podobnom duchu možno čítať aj široký výber diel, ktoré ju reprezentujú. Na výstave panuje diverzita médií a techník a divák pri prechádzaní jednotlivými miestnosťami zažíva interakciu s maľbami a objektmi, ako aj s videom, fotografiou a inštaláciou. Generačne je tiež veľmi bohatá; stretávajú sa tu etablované autorky a autori spoločne so začínajúcimi. Širokospektrálnosť zostáva základným prvkom i v obsahovej rovine až do takej miery, že je niekedy ťažké odsledovať interpretačnú líniu výstavy.

Časť diel na výstave narába s konektivitou v zmysle zviditeľňovania rôznych vzťahov, ktoré vládnu medzi prírodnými, ako aj človekom vytvorenými menovateľmi (vrátane pandémie; globálneho ohrozenia klíčiaceho z neetického zaobchádzania so zvieratami). Ako takú možno chápať napríklad inštaláciu Mária Birmona, zloženú z elektrických paralyzérov. Ich výboje, odohrávajúce sa v štruktúre, podobnej planéte, bunke či vírusu, sú silou, ktorá graduje v ich spojení, pričom tento rytmický výboj možno čítať ako prirodzený fyzikálny či biologický jav, spôsobujúci vznik alebo zánik existujúcich usporiadaní. Séria obrazov Dominiky Kačkošovej pracuje s narúšaním tradičných vzorcov vizuálneho jazyka, akými sme zvyknutí hovoriť o exotických krajinách symbolmi ich ničenia – motorovými pílami a pasienkami, ktoré toto neznáme prostredie spája priamo s našimi taniermi. Vo svetle vzájomného prepájania môžeme čítať i svetelný objekt Radovana Drangu a Alexa Zelinu. Ich Kraken nie je mýtickou príšerou, ale dieťaťom ľudskej činnosti, pričom syntéza technologického odpadu s prírodným habitatom vyvoláva ambivalentné pocity: zdesenie z miery zásahu človeka do prirodzených prostredí strieda uveličenie nad ich adaptabilnosťou.

Komplexnosť vzťahov možno pozorovať i v súvislosti s externými sieťami, vytvorenými človekom. Jedným z najvplyvnejších je bezpochyby internet, ktorého intenzívna informačná výmena je dvojsečnou zbraňou. Rýchle množenie hoaxov, predovšetkým s ekologickým obsahom tematizuje objekt – „tlačiareň“ hoaxov Boreka Brindáka. Lživé informácie sú možno konštruktami, ale ich dopad na správanie značnej časti populácie a prenesene na ekosystém môže byť masívny a najmä nepredvídateľný.

Hoci je celostné nazeranie na prírodu a vzťahy v nej nosnou témou, vo výstave bolo znateľné odbočovanie a rozvetvovanie do podtém, ktoré neorganizovane vystupujú do popredia. Jedným z nich je tematizácia odchádzajúceho modernistického modelu vzťahu človeka k prírode, ktorá bola vnímaná predovšetkým ako zdroj a priestor kolonizácie. Kvetanova trofej, príznačne ochabnutá, je symbolom nielen malomeštiackeho vkusu, ale taktiež idea prirodzenej nadvlády človeka nad zvieraťom. Podobné myšlienky mi napadali pri Kinterovom diele Paradise Lost. Kovové zábrany, slúžiace na obmedzovanie pohybu si možno ľahko evokovať i s veľkochovmi hospodárskych zvierat – vďaka svojmu parožiu sa im však podarilo uniknúť do sveta neúžitkovej divej zveri.

Veľkú časť diel spájal naopak prvok pohľadu do budúcnosti – na dystopický, alebo naopak potenciálne regenerujúci sa svet. Kinterov objekt Miznúci ako kopa čoraz zriedkavejšieho snehu, Paštékovej postapokalyptická ríša lunaparkov, či impresia zatopenia, na ktorej divák môže participovať svojím pohybom v diele Anniky Eschmann možno čítať ako upozornenie na možné riziká našej neschopnosti ujať sa našej roly v rámci prírody.

Niektoré diela však boli tak širokovýznamové, že ich zaradenie do výstavy s environmentálnou koncepciou bolo podľa môjho názoru skôr výsledkom voľnej tematickej asociácie – hyperrealistické lebky s odkazom na Memento mori Eugenia Percossia ako aj socha hipsterských „drevorubačov,“ píliacich nosný stĺp klenby, sú mimoriadne interpretačne variabilné a preto ľahko zhodné s apelatívnou rétorikou nesúcou sa výstavou.

V širšej rovine sa tiež ku konceptu výstavy pridáva i fokus na fenomén protestu – či už estetiku protestu v dielach Katy Mach, alebo jeho politicko-spoločenskú hodnotu vzdoru voči atómovej energii vo videu Tomáša Rafu, alebo protest ako radikálne nové načrtnutie vzťahu k spoločnosti, ktoré možno odčítať v práci s rúškami Shyry de Souzy.

Miestami neucelený dojem z výstavy možno pravdepodobne pričítať i výberu diel z open callu, ktorý tradične prináša množstvo rozdielne zameraných projektov. Niekedy ho vnímam ako „z núdze cnosť“, v tomto prípade však nehierarchická stratégia koncepcie výstavy korešponduje s posolstvom symbiózy a otvorenosti.

Sme príroda, ktorá sa bráni, je výstavou, ktorá v porovnaní s obdobne zameranými projektami, ktoré bolo v našom regióne možné v poslednom období vidieť, postráda líniu precízne zadefinovanej témy. Nezamerala sa na konkrétne časti biotopov a s nimi spojené procesy (spomenúť môžeme napríklad nedávnu výstavu v tranzit.sk Ekológie krajín duchov, ktorá sa venovala konceptu odlesňovania a návratu divokosti) či na prácu s dátami a výskumom, ktorý často tvoria osobné príbehy a prežitky (opätovne možno spomenúť projekt tranzitu – tentoraz Tekuté obzory). Taktiež minuloročná výstava v Novej Cvernovke Dancing on the Ruins, ktorú kurátorsky taktiež pripravila Lenka Kukurová, bola o čosi kompaktnejšia a obracala sa na situáciu „trosiek“ industriálnej spoločnosti a aktivistického porážania posledných ich zvyškov. Nevyčleniteľnosť človeka zo siločiar prírody presakuje i z pozadia rozprávania v projekte Extinction Survival Andrása Cséfalvaya o veľkom príbehu evolúcie, ktorá s nami naloží tak ako s akýmkoľvek iným druhom.

Oproti tematickej hĺbke však výstava zdá sa volí šírku. Jej zámerom zjavne nie je tvorba ani skúmanie nových konštruktov a teórií súčasného umenia či ekológie, ale skôr apelatívny, aktivistický dopad na široké vrstvy, pričom v rámci tejto snahy používa symbolický jazyk, emócie, ako aj hru s priestorom a v tomto zmysle sa jej darí. Niekedy je však menej viac, a to aj v prípade ak hovoríme o komplexnom systéme Zeme. Absolútna súvislosť a rovnocennosť všetkých jeho prvkov je dostatočne silná téma, ku ktorej sa koncept výstavy mohol pevnejšie pripútať. 

Trúfam si povedať, že silnou stránkou výstavy je najmä jej miesto-špecifickosť a umiestnenie v priestoroch kaštieľa. Okrem členitosti, ktorá umožnila oddelenú percepciu väčšiny diel a zmiernila tak rozdiely ich zamerania, sa domnievam, že už samotná lokácia poskytuje vhodnú platformu na uvažovanie o fatálne dichotomickej brázde, ktorú sa výstava snaží sceliť. A prvé štiepenie začalo veľmi dávno. Je len milou náhodou, že Moravany sú tiež archeologickým náleziskom Moravianskej Venuše – artefaktu z dôb, kedy sme už údajne podľa Yuvala Harariho boli schopní ako druh spôsobiť vymieranie austrálskej megafauny. Táto informácia zanecháva drobný otáznik nad utopickou víziou jednoty: na ako blízko sa dokážeme priblížiť k prírode v nás?

Samotný kaštieľ, slúžiaci od 60. rokov ako ateliéry pre umelcov možno prepojiť nielen s osvietenským antropocentrizmom, ale i s modernistickým technooptimizmom, ktorý sa na výstave objavuje v zahrnuté dielo Milana Chovanca, oslavujúce technologický pokrok socialistickej spoločnosti. Reminiscencie v podobe dialógu s historickým mobiliárom sú ďalšou líniou prepojení, tentoraz v historickej rovine a rozširujú možnosti čítania diel.

Pocit symbiózy, prepojenia medzi jednotlivými, i keď rozdielnymi prvkami je to, čo výstavu sprevádza po formálnej i obsahovej stránke a v čom tkvie podľa mňa jej sila navzdory jej rozvoľnenosti. Dá sa čítať ako sieť vzťahov, v ktorej je možné voľne sa pohybovať a hľadať súvislosti v čase a priestore. Môžeme polemizovať o jej snahe o prepájanie na poli umenia a ekoaktivizmu, avšak nedá sa neuznať, že svoje vnútorné krédo napĺňa i navonok.

Darina Alster, Nela Bártová, Mário Birmon, František Bohunický, Borek Brindák, Miroslav Brooš, Dávid Demjanovič / Jarmila Mitríková, Radovan Dranga / Alex Zelina, Annika Eschmann, Elizabeth Gerdeman, Michael Hahn, Dominika Kačkošová, Kristína Kandriková, Martin Kochan, Miloš Kopták, Ema Lančaričová, Matouš Lipus, Kata Mach, Stano Masár, Ján Mathé, Erika Miklóšová, Alžbeta Meňkyová, Oľga Paštéková, Jozef Pilát, Tomáš Rafa, Shyra de Souza, Peter Sulo, Iveta Tomanová, Jakub Trajter, Dionýz Troskó, Michal Trpák / Artrooms Moravany (2) / Kurátorka: Lenka Kukurová / Kurátorska spolupráca: Filip Krutek, Diana Klepoch Majdáková, Zuzana Sabová / Kaštieľ Moravany nad Váhom / 12. 7. – 19. 9. 2020

Foto: FB Kaštieľ Moravany