Prežívať všetko, aj traumu

Výstava Do Nothing, Feel Everything vo viedenskej Kunsthalle reaguje na súčasný svet, ktorý je plný kríz. Reflektuje to pomocou aspektov ako bláznovstvo, šialenstvo či paranoja. Jana Babušiaková recenzuje výstavu a píše, že hovoriť dnes o šialenstve znamená hovoriť nielen o formách vedomia, ale aj o opise historických systémov myslenia.

Patricia Domínguez, Green Irises, 2019

Prežívať všetko, aj traumu

Výstava Do Nothing, Feel Everything, ktorú možno od 18. novembra do 24. apríla vidieť vo viedenskej Kunsthalle v lokalite Karlsplatz, prezentuje trinásť medzinárodných umelcov a umelkýň. Kurátorky výstavy Laura Amann a Aziza Harmel v nej združili generačne i mediálne širokú autorskú zostavu, ktorú spojili na základe záujmu o emočné prežívanie kríz a tráum. 

Ak máte pocit, že vám názov znie povedome, je možné, že ste ho už postrehli v obrátenej podobe. Feel nothing. Do everything je totiž slogan z reklamy na tampóny. Pred pár rokmi proklamoval nekonečné možnosti aktivít bez obáv z negatívnych pocitov. Otočením pojmov v tejto slovnej hračke výstava podľa sprievodného textu manifestuje túžbu po emocionalite, prežívaní (i negatívnych) pocitov. Emocionalita tu pritom nie je vnímaná len ako akási intímna záležitosť; naopak, reprezentuje silu, ktorá je kolektívne prežívaná, sociálne i politicky aktívna, tvorivá či deštrukčná. 

Emócie tak už nie sú len privátnou záležitosťou, ale je nutné o tomto fenoméne hovoriť vo verejnom priestore. Naše vnútorné pocity sú totiž neoddeliteľné od spoločnosti, ktorá ich pomenúva, súdi a niekedy sa s nimi musí i vyrovnávať. Špecifická je pozícia umelca, ktorého prežívanie je verejnosťou často mýtizované, kategorizované ako odlišné a konzervuje sa v pojme umeleckého génia. K tomu, že ho živia aj samotní umelci, a k jeho odvráteným stránkam sa kriticky vyjadrujú kolážové diela a video Niklasa Lichtiho. Jeho práce na papieri odkazujú na jednej strane na históriu sebaprezentácie génia, ktorý je presvedčený o svojej výnimočnosti. Robia to formou umeleckej autobiografie, ktorú prepájajú s verejným intelektuálnym predvádzaním sa. Na druhej strane sledujeme vo videu nešikovne vymodelovanú hlinenú hlavu, ktorá predstavuje odvrátenú stranu nenormality, izoláciu i depresie, ktoré na rozdiel od populárnych predstáv nie sú pohonom, ale brzdou kreativity.

Opoku Mensah, The Nights Table, 2017

K téme inakosti a outsiderstva pristupuje Do Nothing, Feel Everything inkluzívne. Podobne ako legitimizuje menšinové prežívanie, prežívanie poznačené duševnými poruchami či traumami, prizýva na účasť na výpovedi aj raw art v podobe zastúpenia kresieb súčasnej viedenskej autorky Laily Bachtiar. Oblasť naivného umenia sa stala hojne skúmaným územím so silným vplyvom na oficiálnu tvorbu. Napriek tomu tvorila špeciálnu externú kategóriu, ktorá bola dlhodobo vnímaná ako stojaca mimo „vysokého“ umenia. Takéto rozdelenie postupne mizne a aj spôsob, akým boli Bachtiarovej diela začlenené do výstavy, podporuje rovnocenný prístup k interpretácii cez ich vlastný obsahový program a vývoj kresliarskej metódy, nie zdôrazňovanie neškolenosti a surovosti prejavu ako akéhosi neriadeného automatizmu. Rozšírenie umeleckého poľa v tomto smere zrovnoprávňuje tieto výpovede namiesto ich exotizácie.

Je skvelé, že so súčasným konceptom rezonuje aj pohľad do dejín umenia. Témy inakosti, rodu, homosexuality a psychického utrpenia totiž subtílne a nebadane presakovali v minulosti do mnohých diel. Príkladom sú práce ilustrátorky detských kníh Tom Seidmann-Freud. Jej vystavené knihy a kópie skíc tvoria útulnú čitáreň s detskými námetmi, ktoré však v symbolickej rovine nesú odkazy na možnú konfrontáciu s gendrovou fluidnosťou autorky. Túto rovinu v pozadí však odhalí len poučené publikum, mimo výstavy ostávajú jej diela funkčnými ilustráciami s mimoriadne nadčasovým vizuálom.

Výstavný koncept kurátorky rozširujú o zdieľaný abnormálny pocit z existencie v posledných rokoch, ktorý sa začal prejavovať už pred pandémiou. Majú na mysli predovšetkým pocity úzkosti a zvýšený výskyt duševných porúch, ale i kolektívne zažívanú apatiu alebo úzkosti súvisiace nie s jednou, ale rovno s viacerými krízami, ktorým paralelne čelíme. Preto sa niektoré diela zaoberajú formami liečenia týchto problémov v západnej kultúre. Takou je napríklad videoobjektová inštalácia chilskej umelkyne Patricie Dominguez, ktorá v ezoterickej vizualite mystických obradov hľadá zmiernenie fyzických i psychických dopadov života v kapitalizme. Alebo pyramídová videoinštalácia Shany Moulton, ktorá vo vertikálne prebiehajúcom príbehu bizarnej new age duchovnej cesty hlavnej hrdinky zrkadlí hlad po spirituálnom uzdravení v našej spoločnosti.

Stanislava Kovalcikova, Misty (Foggy), 2017, Shana Moulton, The Pink Tower, 2019

Iné diela hľadajú netradičné terapeutické pôsobenie v bežných činnostiach, ako napríklad inštalácia ghanského autora Opoku Mensaha, ktorej dominuje nočný stolík. Je zapečatený žuvačkovou hmotou, ktorej vrstvenie počas ťažkého životného obdobia pôsobilo terapeuticky a zároveň tak vznikla akási symbolická ochranná vrstva. Fotografie študentiek, ktoré prežili útok islamistického hnutia Boko Haram od nigérijskej autorky Rahimy Gambo na pomedzí dokumentaristiky a záznamu performancie využívajú mechanizmy hry. Prekonávanie tráum tu prebieha v krúživých rozprávačských pohyboch, ktoré ich liečia nie priamou konfrontáciou, ale pozvoľnou výpoveďou o stave okolo nich.

Otázka duševného zranenia a traumy rezonuje v celej výstave, tá však tento stav nestigmatizuje, práve naopak. Ako formu odporu či samovoľnej obrany kurátorky vnímajú paranoju v osobnom i verejnom rozmere. Odvolávajú sa pritom na teórie Melanie Klein, kde je paranoidná fáza súčasťou detského vývoja a reakcie na svet, ako aj na text o paranoidnom čítaní Evy Kosofsky Sedgwick. Ten vznikol v roku 1997 v kontexte queer teórie, kurátorky ho však vnímajú ako širšie uplatniteľný. Jeho základom je prijatie paranoje ako formy vedenia, ktorá môže byť nápomocnou pri rôznych formách útlaku. Defenzívnej pozícii čítania reality plnej úzkosti a ostražitosti pred tušeným nebezpečenstvom priznáva plnú legitimitu. Sedgwick mení negatívny pohľad na tento typ myslenia, spájaný s presvedčením o prenasledovaní či sledovaní. V negatívnom afekte paranoje nachádza mnohé aspekty, ktoré môžu poskytovať ochranu alebo útechu v prežívaní menšiny vo väčšinovej spoločnosti. Ide napríklad o schopnosť koexistencie dvoch navzájom si odporujúcich poznaní sveta. Takéto rozpoltenie, nedôvera (napr. voči mocenským a spoločenským systémom), ale aj paradoxná túžba zdieľať toto svoje vnímanie s okolím môže pomôcť vyrovnávať sa s pozíciou outsidera.

Koncept výstavy atakuje vystavané hranice normality a šialenstva v súvislosti s dejinami umenia, ale aj širším spoločenským chápaním týchto pojmov. Šialenstvo ako expandovaný stav vedomia nie je nijakou novinkou. Mnohé kultúry vrátane tej európskej ho vnímali ako dar, vnuknutie, a jeho vyčleňovanie sa začalo až s dominanciou racionálneho myslenia. Práve ono si na dlhú dobu ukradlo pozornosť a výsadné postavenie pri kontakte so svetom. „Logické porozumenie“ svetu je mýtus a sebaklam, ktorému sa oddávame dodnes. Výstava deklarovala svoju túžbu nielen pomenúvať, ale aj hľadať možnosti zmiernenia duševných zranení a tráum. Emocionálnemu vnímaniu pritom priznala schopnosť generovať riešenie a zbavila ho nálepky akéhosi doplnku myslenia. V širšom kontexte mi však chýbalo pátranie po hlbších koreňoch hegemónie kognitívnych procesov a aj vďaka nim vzniknutej dichotómie normalita–abnormalita.

Rahima Gambo, Doing Lalle in a classroom, zo série Tatsuniya II, 2019

Napriek pôsobivým vystaveným dielam prináša ich zasadenie do špecifického priestoru presklenej architektúry na Karlsplatz mnoho „výziev“. Na relatívne malej otvorenej ploche sa stretlo mnoho diel a bolo ťažké ubrániť sa pritom pocitu stiesnenia. Malému priestoru sa na jej škodu zrejme prispôsobila aj už spomínaná inštalácia Opoku Mensaha. Kvôli možnosti údajného bližšieho kontaktu bola vystavená bez subtílnych visiacich stien, s ktorými ju možno vidieť na reprodukcii v brožúre k výstave. Priestor by nepochybne ešte viac zahustili, zároveň by však vďaka nim vznikol domácky intímny výraz, dôležitý pre vnímanie odkazu diela.

Myslím si, že takto vystavaná výstava môže tiež podnietiť k premýšľaniu o prezentácii audiovizuálnych diel spoločne s fotografiami a závesnými obrazmi. Zdalo sa totiž, že priestor s presklenými stenami paradoxne viac vyhovoval práve vizuálnej stránke videí, respektíve jej bol prispôsobený zatemnením. Bola to škoda najmä v prípade fotografií Rahmy Gambo v zadnej časti, ktorým osvetlenie zásadne nestačilo. Veľké množstvo diel na malom priestore bez výraznejšieho oddelenia však paradoxne prinášalo negatíva aj v percepcii videí. Ich zvukové stopy sa na niektorých miestach tiež neželane prelínali, a to i napriek striedaniu reproduktorov a slúchadiel pri jednotlivých výstupoch. 

Pri prechádzaní výstavou si nemožno nevšimnúť podobnosť s medicínskym procesom. Ako deklaruje sprievodný text, zastúpené diela obsahujú reparatívne prvky, či už ide o dialóg s trendom hľadania duševného a telesného ozdravovania, uzdravovania historickej neprávosti nadradeného kolonialistického pohľadu, alebo o reflexiu súčasných zraňujúcich mechanizmov a udalostí v západnej spoločnosti i v rozvojových krajinách. Podstatné je, že liekom je práve akceptovanie diagnózy a prijatie jej nejasnosti. Logicky nie je možné jej porozumieť, preto diela siahajú po takmer terapeutických stratégiách znovuprežívania, alternatívneho znovuprehrávania a verbálneho i nonverbálneho zdieľania. Korekčné mechanizmy nie sú v tomto prípade závislé od kognitívnych procesov, ale od nevedomých stratégií prežitia. 

Laila Bachtiar, Sophie Carapetian & Jakob Jakobsen, Tony Cokes, Henry Joseph Darger, Patricia Domínguez, Rahima Gambo, Yesmine Ben Khelil, Stanislava Kovalcikova, Niklas Lichti, Opoku Mensah, Shana Moulton, Tom Seidmann-Freud / Do Nothing, Feel Everything / kurátorky: Laura Amann a Aziza Harmel / Kunsthalle Wien / 18. 11. 2021 – 24. 4. 2022

Foto: www.kunst-dokumentation.com