Kunsthalle: Cui bono?

Evolúcia 

To, že čas neplynie lineárne, ale cyklicky, že evolúcia si vyžaduje trpezlivosť a nedá sa urýchliť veľkými skokmi, som mala možnosť pochopiť na prípadovej štúdii Kunsthalle. Jej časová os bola od 90. rokov vplyvom cyklicky sa opakujúcich prísľubov a zmarov zriadenia kreslená v kruhu. Nerozumela som, prečo naša spoločnosť aj v podobe politickej reprezentácie nerozumie dôležitosti a potrebe jej existencie, prečo legitimizovanie Kunsthalle medzi verejnoprávnymi inštitúciami ustrnulo v niekoľkoročnej argumentácii, vysvetľovaní, uvádzaní príkladov zo zahraničia, modelov financovania atď. a prečo od istého bodu nič nebránilo jej zriadeniu a postupnému osamostatneniu. Odpovede boli pritom veľmi jednoduché, pretože ak hovoríme o evolúcii, hovoríme súčasne o edukácii. Jedna podmieňuje druhú. 

Vďaka tomu, že umelecká obec od roku 2010 diskusiami, článkami, prezentáciami, svojím umením, protestmi a citylightmi dôrazne vzdelávala širokú verejnosť o potrebe a prínose Kunsthalle pre spoločnosť, mohla táto inštitúcia v roku 2014 vzniknúť. Tak ako asi všetky galerijné inštitúcie na Slovensku, výrazne oneskorene a na kolene. Prostredníctvom výstavných, publikačných, diskusných a edukačných aktivít vzdelávala a informovala odbornú i laickú verejnosť o podobách súčasného umenia a najaktuálnejších témach, ktoré reflektuje. Občas kolísavo, ale učila sa to. Konala tak napriek nie najlepšiemu stavu budovy, v ktorej sídli, napriek nízkemu rozpočtu, napriek poddimenzovanému personálu, napriek zastaralému neflexibilnému formátu príspevkovej inštitúcie. Prispôsobila sa a naučila sa fungovať v týchto mantineloch, pretože si bola vedomá svojej opodstatnenosti a mala nádej v rast.

Podobne ako je podceňovaný sektor vzdelávania na Slovensku, čo sa prejavuje na vedomostnej, argumentačno-kritickej a tolerančnej kondícii spoločnosti a aktuálne i na jej vláde, tak i Kunsthalle v čase nadobudnutia svojprávnosti podcenila dôležitosť vzdelávania. V posledných troch rokoch sa uzavrela do seba, a hoc prinášala dôležitý súčasný diskurz, pozabudla na prácu s laickou verejnosťou, svojím zriaďovateľom; na narúšanie algoritmov prostredníctvom vysvetľovania obsahových i formálnych metafor vizuálneho umenia. Uspokojila sa so svojou existenciou a domnievala sa, že diváctvo sa dovzdelá samo. 

Špirála

Evolúcia znamená aj poučenie sa z vlastných chýb, poznanie svojej histórie, rozpoznávanie výstražných signálov a promptné reagovanie na ich zvrátenie. Toto poučenie nám umožňuje nadhľad, umožňuje zdvihnúť líniu kresliacu kruh do priestoru, vytvoriť evolučnú špirálu, dostať sa o úroveň vyššie. Neznamená to, že už ako umelecká obec či spoločnosť nebudeme čeliť rovnakými výzvam, rozhodnutiami od stola či nekompetentným byrokratom*kám, ale že na základe poučenosti ich budeme vedieť rýchlo rozpoznať, reagovať na nich*ne a nedávať im priestor na realizáciu spiatočníckych krokov.

Ministerstvo kultúry SR začalo od svojho októbrového nástupu zostra preverovať poučenie umeleckej obce. S prvkami homofóbie, nekonzistentného národniarstva a konšpirátorstva začalo rozdeľovať kultúru na tú „našu“ a „tú druhú“. Samovoľne rozhodovať o tom, ktoré inštitúcie sú rovnejšie a ktoré nepotrebné. 

Keďže MK SR nekomunikuje s odbornou obcou, svojimi poradnými orgánmi, inštitúciami či médiami, spočiatku som nevedela odhadnúť mieru závažnosti jeho vyhlásení. Až vďaka diskusii Aká je budúcnosť Kunsthalle? na Vysokej škole výtvarných umení mi vyskočilo niekoľko „varovných signálov“ a uvedomila som si, že ministerstvo kultúry ide skutočne zrušiť Kunsthalle, no nazýva to delimitáciou pod Slovenskú národnú galériu. Vo viacerých vyhláseniach, ktoré odzneli na diskusii, používalo svoj špecifický úradnícky slovník, ktorý sa pokúsim „preložiť“:

„Kunsthalle nevyužila svoju historickú šancu.“ – Rozumej: Kunsthalle nepriniesla témy, aké v našej redukovanej imaginácii podporujeme, preto nám prekážajú tie, ktorým sa venuje: queer komunity, feminizmus, ekologická kríza a pod.
MK SR nepridelilo Kunsthalle žiadne financie na realizáciu programu 2024 a „rozhodnutím o zrušení Kunsthalle a začlenení pod SNG“ jej nariadilo, aby prepustila všetkých svojich zamestnancov a zamestnankyne k 31. 3. 2024.

„Kunsthalle nezvláda fungovanie ako príspevková organizácia. Audit preukázal značné množstvo závažných porušení.“ – Rozumej: Volíme zastrašujúce slová, zveličujeme, neuvádzame fakty a podrobnosti, keďže ide o nástroj na vyvolanie súhlasu verejnosti s naším rozhodnutím. 

Audit Kunstahlle v skutočnosti preukázal prevažne nedostatky administratívneho charakteru, ku ktorým boli prijaté nápravné opatrenia a porušenie finančnej disciplíny vo výške 315 € z celkového rozpočtu 537 000 €.

„Boli dve možnosti, buď Kunsthalle zrušiť, alebo aby prešla pod národnú galériu a umožniť jej nejaký spôsob fungovania, ktorý jej do budúcnosti umožní prípadne sa osamostatniť. (...) Takáto inštitúcia nemá fungovať pod štátom. (...) Organizácia typu kunsthalle by mala byť zriadená ako nezisková organizácia, podobne ako Danubiana.“ – Rozumej: Rozhodli sme sa zrušiť Kunsthalle a nemáme záujem ju nijakým spôsobom financovať, či podporovať. 

Ministerstvo nerokuje s mestom či krajom o viaczdrojovom financovaní Kunsthalle. Štát nemôže zriadiť neziskovú organizáciu. Na akom právnom základe by si mohla budúca „záujmová skupina“ v podobe neziskovky alebo občianskeho združenia nárokovať na budovu Domu umenia (v správe Národného osvetového centra) či finančný príspevok na prevádzkovanie chodu Kunsthalle vo výške 500 000 €? Ministerstvo nepredkladá zákon o sponzoringu, ktorým by umožnil kultúrnym inštitúciám aj iné zdroje financovania.

„Budova (Domu umenia) je celkovo vo veľmi zlom technickom stave a bude si vyžadovať skôr či neskôr komplexnú rekonštrukciu.“ – Rozumej: Budovu Domu umenia z dôvodu zlého technického stavu uzatvoríme a existenciu Kunsthalle zúžime napríklad na webový priestor. 

Spojenia slov „Dom umenia“ a „zlý technický stav“ už boli v minulosti použité, pričom existovala obava o záujem iných subjektov o odpredaj budovy. Zmluva o prenájme priestorov Domu umenia Kunsthalle od NOC je platná iba do 31. 12. 2025.

Posttraumatický syndróm

Uvedomujem si, že situácia je náročná a traumatizuje celé prostredie vizuálneho umenia. Posttraumatický syndróm je závažný problém, vyskytujúci sa po zažívaní extrémneho strachu, šoku, pocitu bezmocnosti. Preto nekomunikovať o udalostiach, spoliehať sa len na vlastné schopnosti nemusí byť, hlavne z dlhodobého hľadiska, ideálnym riešením.

Otvorene o traume hovorí Slovenská národná galéria. Predpokladám, že z oprávnenej obavy o seba, umocnenej aj zmenou zákona o múzeách a galériách, vykonáva príkazy ministerstva kultúry a používa podobnú rétoriku. Vnímam, ako proaktívne volí kroky podporujúce zrušenie Kunsthalle. Zdá sa, že si neuvedomuje, že by bolo dobré osobne komunikovať so zamestnanectvom Kunstahalle, NOC, ale aj so svojím vlastným; brainstormovať o dlhodobých dôsledkoch pre všetky zúčastnené strany, ale aj pre umeleckú scénu a spoločnosť. Spojenectvom chrániť kultúru na Slovensku. Pretože aj SNG je súčasťou ekosystému kultúrnych inštitúcií, ktoré sa navzájom vyživujú. Pre svoj osobný rozvoj potrebuje podporovať rast a existenciu „tých druhých“.

Cui bono? 

V mysli mi zostala rezonovať základná otázka Cui bono?, teda v čí prospech konajú tieto verejné inštitúcie, MK SR a SNG? Kunsthalle: Cui bono? Ako napomáhajú evolúcii slovenskej spoločnosti, ktorú majú v náplni? Súčasnému umeniu? Kultivovaniu verejného diskurzu, kritickému mysleniu, edukácii verejnosti umením?

Foto: archív Jany Kapelovej (Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2011)