Novým umeleckým riaditeľom SNG je majiteľ súkromnej galérie

Menovanie Patrika Steinhausera do funkcie vyvolalo bezprostrednú reakciu a kritiku zo strany odbornej verejnosti, iniciatív Slobodná národná galéria a Otvorená Kultúra!, ako aj bývalých pracovníčok a pracovníkov inštitúcie. Predmetom diskusie pritom nie je iba samotná osoba nového riaditeľa, ale predovšetkým otázka, aké kompetencie a profesijné zázemie má dnes predstavovať vedenie národnej galerijnej inštitúcie.

Steinhauser nastúpil do funkcie po odchode českého kurátora Martina Dostála, ktorého ročné pôsobenie v pozícii umeleckého riaditeľa sa skončilo na jar tohto roka. Za zmienku stojí aj samotná genéza tejto funkcie v Slovenskej národnej galérii. Nejde totiž o tradičnú alebo historicky etablovanú odbornú pozíciu, ktorá by bola dlhodobo súčasťou organizačnej štruktúry inštitúcie. Táto funkcia vznikla až po nástupe súčasného generálneho riaditeľa Juraja Králika a prvým človekom, ktorého do nej vedenie galérie vymenovalo, bol práve Dostál. Podľa vyjadrení vedenia SNG prioritou nového riaditeľa má byť „rozvoj medzinárodných partnerstiev, posilnenie zahraničnej spolupráce a zvýšenie viditeľnosti slovenského umenia v európskom kontexte“. Samotná internacionalizácia a zviditeľňovanie pritom formálne predstavujú dôležitý posun pre národné zbierkové inštitúcie. Slovenskej národnej galérii dlhodobo chýbali intenzívnejšie medzinárodné väzby, výskumné partnerstvá a aj väčšia mobilita zbierok. Otázky však vyvoláva profesijný profil osoby, ktorá má tieto procesy viesť a odborne zastrešovať.

Napriek tomu, že funkcia umeleckého riaditeľa môže byť redukovaná na dohľad nad výstavným programom a na správu zbierky, v skutočnosti je však podstatne širšia – nejde iba o dramaturgiu výstav, ale o dlhodobý odborný dohľad nad zbierkotvornou činnosťou, akvizičnou politikou, výskumom a reštaurovaním diel, publikačnou činnosťou, metodickým vedením odborných pracovísk či reprezentáciou inštitúcie doma a v zahraničí. Umelecký riaditeľ zároveň nesie zodpovednosť za smerovanie odborných oddelení, kurátorských tímov, archívov, knižníc a zbierok, ktoré predstavujú základnú infraštruktúru národnej galerijnej inštitúcie.

S ohľadom na vyššie zmienené fakty je táto pozícia zvyčajne spätá s kunsthistorickou expertízou a dlhodobou skúsenosťou s verejnými zbierkami. Bývalá generálna riaditeľka SNG a historička umenia Katarína Bajcurová v článku v denníku SME upozorňuje, že vedenie odbornej časti národnej galérie si vyžaduje znalosť metodík ochrany kultúrneho dedičstva, výskumnú prax a skúsenosť s dlhodobou správou zbierok. Rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová rovnako poukazuje na absenciu umenovedného vzdelania u Steinhausera, novovymenovanému riaditeľovi chýbajú nielen skúsenosti s fungovaním verejného zbierkového fondu a štátnej príspevkovej organizácie, ale aj publikačná a vedecká činnosť, čo sú štandardné požiadavky na zastávanie týchto funkcií v národných inštitúciách v zahraničí.

Patrik Steinhauser prichádza z prostredia trhu s umením. V rozhovore pre Forbes len vágne zmieňuje, že vyštudoval „finančníctvo na univerzite v blízkosti Frankfurtu“, pričom bližšie údaje o type štúdia, jeho odbornej špecializácii či akademickom profile nie sú verejne dostupné. Samotné vzdelanie v oblasti financií pritom nemusí byť vnímané ako nedostatok pre riadenie národnej kultúrnej inštitúcie, manažérske kompetencie na inej pozícii môžu byť pre jej fungovanie prínosné. Avšak do akej miery tento profesijný profil zodpovedá špecifickým požiadavkám pozície umeleckého riaditeľa národnej galérie, ktorá okrem organizačného vedenia zahŕňa aj odbornú zodpovednosť za zbierky, výskum a kurátorské smerovanie inštitúcie? Práve absencia detailnejšie komunikovaných informácií o jeho odbornom zázemí posilňuje obavy časti verejnosti týkajúce sa jeho kompetencií na výkon tejto funkcie.

Steinhauser sa dlhodobo venuje investičnému poradenstvu v oblasti umenia. Spolu so svojou manželkou založili v roku 2023 v Bratislave Steinhauser Gallery, komerčnú galériu „orientovanú na etablovaných medzinárodných autorov a takzvané blue-chip umenie s vysokým investičným potenciálom“. Ich činnosť zahŕňa poradenstvo zberateľom, budovanie zbierok a správu umeleckých aktív.

Najväčšie obavy odbornej obce sa preto týkajú konfliktu záujmov. V medzinárodnom galerijnom prostredí existuje pomerne jasná hranica medzi verejnou inštitúciou a komerčným trhom, pretože výstavná prezentácia v národnej galérii nepredstavuje iba odborné uznanie, ale zároveň funguje ako mechanizmus inštitucionálnej validácie. Zaradenie autora alebo autorky do programu národnej galérie zvyšuje ich viditeľnosť, symbolický kapitál a často aj trhovú hodnotu ich diel. Ak osoba zodpovedná za odbornú dramaturgiu zároveň pôsobí v súkromnom, komerčnom galerijnom sektore, zastupuje umelcov a umelkyne alebo udržiava obchodné vzťahy so zberateľmi a zberateľkami, vzniká situácia, ktorá si vyžaduje mimoriadne transparentné pravidlá a jasne definované mechanizmy prevencie konfliktu záujmov. Obavy odbornej verejnosti preto nemožno vnímať ako ideologický odpor voči trhu s umením, ale ako otázku fungovania, budúceho smerovania a v neposlednom rade ochrany dôveryhodnosti verejnej inštitúcie.

Ešte citlivejšou témou sú akvizície. Na rozdiel od výstavného programu predstavujú rozhodnutia o rozširovaní zbierok prakticky nezvratný zásah do podoby národného kultúrneho dedičstva. Každý nový zbierkový predmet znamená dlhodobý záväzok verejnej inštitúcie voči jeho ochrane, konzervovaniu, výskumu a sprístupňovaniu budúcim generáciám. Akvizície preto nepredstavujú iba odborné rozhodnutie o kvalite konkrétneho diela, ale aj rozhodnutie o tom, aké dejiny umenia bude národná inštitúcia uchovávať a reprezentovať (a, samozrejme, vystavovať na domácej, prípadne aj zahraničnej scéne).

Diskusia okolo Steinhauserovho menovania preto v skutočnosti presahuje len jednu personálnu politickú nomináciu. Dotýka sa samotnej definície verejnej kultúrnej inštitúcie a otázky, aký typ expertízy považujeme za vhodný a nevyhnutný pre správu spoločného kultúrneho dedičstva. Zároveň otvára širšiu debatu o tom, do akej miery sa odborná autorita v kultúrnych inštitúciách postupne dostáva do konkurencie s manažérskymi a podnikateľskými modelmi riadenia.

V posledných desaťročiach vedú múzeá a galérie v Európe i Severnej Amerike intenzívne diskusie o hraniciach medzi verejnou službou a trhom s umením, o konflikte záujmov členstva správnych rád, sponzorov či donoriek a o rastúcom vplyve súkromného kapitálu na podobu verejných zbierok a výstavných programov. Práve tieto debaty viedli k sprísneniu etických štandardov a k jasnejšiemu vymedzeniu a oddeleniu komerčných aktivít od odborného rozhodovania o verejných zbierkach.

Medzinárodným referenčným rámcom je v tomto ohľade etický kódex ICOM, ktorý explicitne upozorňuje, že pracovníci múzeí a galérií musia predchádzať nielen reálnym, ale aj potenciálnym alebo vnímaným konfliktom záujmov. Revidovaný kódex prijatý v roku 2026 zdôrazňuje povinnosť zverejňovať súkromné ekonomické väzby a vyhýbať sa aktivitám, ktoré by mohli ohroziť profesionálne povinnosti alebo dôveru verejnosti voči inštitúcii. Zároveň uvádza, že pracovníci múzeí by nemali priamo ani nepriamo participovať na obchodovaní s kultúrnym dedičstvom za účelom osobného zisku. Potreba týchto pravidiel sa ukazuje aj v prípade veľkých medzinárodných inštitúcií. V Spojených štátoch amerických sa v posledných rokoch opakovane diskutovalo o vplyve významných zberateľov a finančníkov pôsobiacich v správnych radách múzeí vrátane MoMA, kde sa opakovane vynára otázka vzťahu medzi súkromným kapitálom, filantropiou a nezávislosťou kurátorského rozhodovania. 

Situácia v Slovenskej národnej galérii tak poukazuje na zásadný problém o nejasnej povahe hraníc medzi súkromným a verejným záujmom, odbornou autonómiou a trhovou logikou. Otázkou tak zostáva, aké mechanizmy transparentnosti, vylúčenia z rozhodovacích procesov a prevencie konfliktu záujmov budú nastavené (ak vôbec), aby bola zachovaná odborná autonómia inštitúcie a dôvera verejnosti v jej rozhodnutia.

---

Foto: Zuzana Dzurdzíková