Čakanie na vopred nedefinovanú verejnosť

Súčasné umenie už desaťročia opúšťa bezpečný priestor galérie. White cube, tzv. biela kocka, poskytuje kontrolované podmienky prijatia – návštevníctvo prichádza dobrovoľne, očakáva stretnutie s umením a inštitucionálny rámec zabezpečuje nielen fyzickú ochranu diel, ale aj ich symbolickú autoritu. Vo verejnom priestore tieto istoty miznú. Dielo prestáva byť výnimočným objektom a stáva sa jednou z mnohých vecí, ktoré vstupujú do každodennej trajektórie mesta.

Práve z tejto ambície vychádza projekt Waiting Places / Na počkanie, pripravený v rámci programu Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026. Ide o sériu umeleckých intervencií vo verejných inštitúciách a priestoroch, ktoré denne navštevujeme, no zvyčajne v nich nechceme zotrvať. Projekt premieňa čakanie na príležitosť na pozorovanie, reflexiu a objavovanie nových perspektív prostredníctvom súčasného umenia. Namiesto galérií tak obsadzuje autobusovú stanicu, nemocnicu, mestský úrad či pietne miesto v lesoparku Brezina. Kurátorský zámer projektu – priniesť súčasné umenie tam, kde by ho nikto nečakal, a umožniť stretnutie s ľuďmi, ktorí bežne výstavy nenavštevujú, reaguje na dôležitú otázku dostupnosti a demokratizácie súčasného umenia, no zároveň otvára širší problém, a to, či presun umenia mimo galerijného priestoru automaticky znamená vytvorenie otvorenejšieho vzťahu medzi dielom a verejnosťou.

Verejný priestor nie je prázdna plocha čakajúca na umelecké naplnenie. Každé miesto má vlastný rytmus, pravidlá používania, vlastnú komunitu aj sociálnu funkciu. Autobusová stanica nie je nemocnica, nemocnica nie je mestský úrad a pietne miesto, resp. lesopark, nemožno chápať rovnakým spôsobom ako čakáreň. To, čo tieto priestory spája, nie je samotný akt čakania, ale rozdielne formy každodennej prítomnosti a používania vo verejnom priestore.

Práve tu sa začína najzaujímavejšia rovina projektu. Nie v jednotlivých dielach ako izolovaných objektoch, ale v otázke, či možno také rozdielne priestory a spôsoby ich používania spojiť jedným kurátorským konceptom. Waiting Places sa nesnaží vytvoriť mestskú púť ani jednotnú výstavnú trasu; organizátori hovoria skôr o náhodnom stretnutí verejnosti so súčasným umením. Táto predstava je príťažlivá, zároveň však otvára zásadnú otázku: kto je vlastne touto verejnosťou? Je ňou pacientka čakajúca na vyšetrenie, cestujúci na autobusovej stanici, človek vybavujúci administratívu na radnici alebo návštevník pietneho miesta? A možno je ešte podstatnejšie pýtať sa: môžeme hovoriť o jednej verejnosti tam, kde existujú štyri úplne odlišné spôsoby používania priestoru?

Ako upozorňuje Miwon Kwon v knihe One Place After Another: Site-Specific Art and Locational Identity, site-specific umenie už nemožno chápať iba ako vzťah medzi objektom a fyzickou lokalitou. Miesto je komplexnou sieťou sociálnych vzťahov, historických vrstiev a každodenných praktík, ktoré význam diela spoluvytvárajú. Nestačí teda umiestniť dielo na nové miesto; rozhodujúce je, ako vstúpi do reality, ktorá tam už existuje. Waiting Places tieto teórie priamo neilustruje. O to zaujímavejšie však je, že ich preveruje v praxi. Každá intervencia vstupuje do iného typu priestoru, stretáva sa s iným publikom a podlieha inému spôsobu používania. Namiesto jednej výstavy tak vzniká séria situácií, ktoré ukazujú, že verejnosť nie je jednotnou kategóriou, ale súborom rozdielnych skúseností.

Do Trenčína prichádzam cielene – nie ako náhodná okoloidúca, ale ako návštevníčka, ktorá sa rozhodla prejsť všetky dostupné intervencie projektu. Presuny medzi autobusovou stanicou, nemocnicou, mestským úradom a pietnym miestom postupne vytvárajú nečakanú mapu mesta. Nie mapu turistických dominánt ani kultúrnych inštitúcií, ale mapu každodenných trajektórií, ktoré väčšina obyvateľstva počas života aspoň raz absolvuje.

Zároveň si uvedomujem paradox vlastnej pozície. Nie som diváčkou, pre ktorú je projekt primárne určený. Diela neobjavujem náhodou počas cesty do práce ani pri čakaní na autobus. Vyhľadávam ich cielene, poznám mená umelcov, umelkýň aj kontext ich tvorby a pristupujem k nim ako výtvarne poučená návštevníčka. Moja skúsenosť preto nemôže potvrdiť, či sa projektu skutočne darí osloviť publikum, ktoré do galérií bežne nevstupuje. Môže však ukázať, ako funguje jeho kurátorská koncepcia.

V tomto bode sa jednotlivé intervencie prestávajú javiť ako izolované umelecké diela a začínajú fungovať ako súčasť širšej úvahy o verejnom priestore. Nejde už len o otázku, čo jednotlivé práce komunikujú, ale čo sa deje so súčasným umením vo chvíli, keď vstúpi do rytmu každodenného života a musí sa vyrovnať s pravidlami priestoru, ktorý nie je organizovaný podľa potrieb umenia, ale podľa potrieb mesta a jeho obyvateľov.

Mojou prvou zastávkou bola videoinštalácia Open My Glade (Flatten) od švajčiarskej umelkyne Pipilotti Rist. Samotný výber lokality je pravdepodobne najpresvedčivejším naplnením kurátorského konceptu. Autobusová stanica je skutočným waiting place – priestorom prechodov, krátkych zastavení a rozptýlenej pozornosti. Ak má niekde dôjsť k náhodnej konfrontácii so súčasným umením, je to práve tu.

Rist pracuje s videom, v ktorom žena pritláča svoju tvár na sklenenú obrazovku, deformuje ju a akoby sa pokúšala preniknúť na druhú stranu. Ide o jednu z ikonických prác autorky, ktorá bola v minulosti prezentovaná aj na newyorskom Times Square – priestore zahltenom pohybom, reklamou a fragmentovanou pozornosťou. V Trenčíne však dielo mení svoju predchádzajúcu charakteristiku. Nepôsobí ako spektakulárna mediálna intervencia na obrovskej reklamnej obrazovke, ale ako krátke narušenie každodennosti v jednom z okien čakárne. Nesúťaží s verejným priestorom, ale využíva jeho rytmus. Práve táto zmena mierky je zaujímavý moment. Obraz je nemonumentálny, intímny. Je na dosah ruky, a preto pôsobí zároveň blízko aj znepokojivo. Deformovaná tvár za sklom vytvára takmer fyzický pocit narušenia hranice medzi obrazom a telom. Stačí niekoľkosekundový pohľad a obraz zostáva zakliesnený v pamäti. Nevyžaduje sústredenú kontempláciu ani špecifický set vedomostí. Rovnako trefne zasahuje človeka, ktorý pri ňom strávi niekoľko minút, ako aj niekoho, kto si ho všimne iba medzi dvoma odchodmi autobusov.

Úplne odlišným spôsobom funguje intervencia Liečba miestom Lucie Tkáčovej vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne. Farebné transparentné intervencie na oknách na medziposchodí premieňajú denné svetlo na mäkké farebné spektrum a odkazujú na tradíciu vitráží, ale aj na súčasný výskum neuroestetiky, ktorý skúma vzťah medzi vizuálnym prostredím a psychickou pohodou človeka.

Zo všetkých intervencií je práve Tkáčovej práca najmenej nápadná. Neupozorňuje na seba ako autonómne umelecké dielo a nesnaží sa narušiť chod nemocnice ani z nej vytvoriť estetický priestor. Naopak – prijíma logiku miesta. Neprichádza do konfliktu s funkciou nemocnice, ale stáva sa jej jemným rozšírením. V tomto prípade sa site-specific intervencia neprejavuje cez šok alebo vytrhnutie z každodennosti. Funguje prostredníctvom starostlivosti. V priestore spojenom s neistotou, čakaním na diagnózu, bolesťou alebo únavou zdravotníckeho personálu predstavuje drobnú zmenu atmosféry. Bez veľkých gest premieňa medziposchodie nemocnice na miesto, v ktorom možno na okamih spomaliť. Práve tu sa ukazuje, že dosah verejného umenia nemožno merať iba intenzitou pozornosti, ktorú vyvoláva. Niekedy je jeho najväčšou kvalitou schopnosť stať sa takmer neviditeľnou súčasťou každodenného života. Nie objektom, ktorý si žiada obdiv, ale prostredím, ktoré nenápadne mení spôsob, akým miesto prežívame.

Zároveň práve Tkáčovej intervencia odhaľuje, že intervencia najsilnejšie rezonuje tam, kde na seba neupozorňuje ako na umeleckú udalosť. Nestavia diváctvo pred úlohu rozpoznať súčasné umenie, ale jednoducho premieňa kvalitu prostredia. Ak Pipilotti Rist pracuje s okamžitým zachytením pohľadu, Lucia Tkáčová pracuje s jeho postupnou kultiváciou. Jej intervencia je adresovaná ľuďom, ktorí sa v priestore zdržiavajú nie preto, že chcú navštíviť umenie, ale preto, že tam byť musia. Práve preto pôsobí ako jedna z najcitlivejších realizácií celej série. Nepresúva umenie do nemocnice. Skôr umožňuje užívateľom nemocnice, aby na chvíľu zmenili spôsob prežívania, aj keď len podvedome skrz zmenu svetla na medziposchodí.

Ak autobusová stanica predstavuje modelový príklad náhodného stretnutia s umením a nemocnica ukazuje, ako môže umelecká intervencia nenápadne meniť kvalitu každodenného prostredia, Neviditeľný monument Alexandry Pirici otvára inú otázku: nie recepcie, ale otázku autorstva.

Do lesoparku Brezina prichádzam niekoľko dní po vernisáži, súčasťou ktorej bola aj performatívna aktivácia. Po performancii, časovo ohraničenej udalosti, zostáva na mieste site-specific objekt inšpirovaný eidofónom, historickým nástrojom, ktorý bol jedným z prvých prístrojov, ktoré dokázali zviditeľniť zvuk. Keď performeri do tohto objektu spievajú, vibrácie ich hlasov a dychu spôsobujú pohyb zrniek piesku a prášku na povrchu blany.

Objekt od vernisáže prešiel menšími zmenami. Niektoré jeho časti sú mierne poškodené počasím. Zastavujem sa a skúšam jednu z nich opraviť. Po chvíli prichádza ďalší návštevník z Hamburgu, ktorý je zhodou okolností trombonista. Spoločne opravujeme ďalšie časti objektu a skúšame jeho akustické možnosti. Na niekoľko minút prestávame byť diváctvom a stávame sa performermi. Práve v tomto okamihu sa význam intervencie zásadne mení. Pirici síce vytvorila objekt a performanciu, no ich ďalší život už nepatrí výlučne jej. Dielo morfuje pod vplyvom počasia, lesa aj náhodného návštevníctva. To, čo bolo pôvodne autonómnym umeleckým gestom, sa premieňa na proces neustáleho vyjednávania medzi autorkou, prostredím a verejnosťou.

Verejný priestor tu nie je javiskom, na ktoré sa umiestni hotové dielo. Vzniká prostredníctvom vzťahov, ktoré sa v ňom neustále vytvárajú. Význam Neviditeľného monumentu sa nevytvára iba z autorskej koncepcie, ale zakaždým nanovo vo chvíli, keď niekto zastane, započúva sa, opraví poškodenú časť alebo sa rozhodne, že dielo jednoducho obíde. Práve táto otvorenosť je zároveň najväčšou výhodou aj rizikom verejného priestoru. Dielo tu nie je chránené kustódmi ani inštitucionálnym rámcom. Je vystavené dažďu, vetru, prachu, slnku aj ľudskej nepozornosti. Z pohľadu konzervátora ide o problém. Z pohľadu site-specific umenia však práve táto neistota vytvára ďalšiu vrstvu významu.

Intervencia Váha tichých hlasov Amola K. Patila je z aktuálne prezentovaných štyroch diel projektu tou, ktorá najexplicitnejšie tematizuje participáciu, občianstvo a verejný hlas. Inštalácia umiestnená v priestoroch Mestského úradu v Trenčíne pracuje s otázkami rovnosti, zastúpenia a možnosti byť vypočutý. Súčasťou otvorenia bolo aj autorské čítanie Yogesha Barveho.

Patil dlhodobo rozvíja témy spojené s Dalitmi – spoločensky vylúčenou sociálnou vrstvou obyvateľstva v Indii –, no zámerne ich posúva za hranice konkrétneho geografického kontextu. Umelec kladúci si otázku „Prečo znie rovnosť v každej krajine inak?“ tak nehľadá odpovede, ale vágne nás vyzýva premýšľať o tom, ako sa mocenské vzťahy reprodukujú aj v demokratických spoločnostiach.

Práve tu však vzniká zaujímavý paradox. Dielo, ktoré tematizuje hlas a spoločenskú participáciu, je umiestnené v priestore, ktorý nie je prirodzeným miestom voľného stretávania sa. Mestský úrad je verejná inštitúcia, no jeho používanie je presne regulované. Ľudia sem neprichádzajú tráviť čas ani sa bezcieľne prechádzať. Prichádzajú riešiť konkrétnu administratívnu záležitosť. Náhodné stretnutie s umením sa tu preto mení na plánovanú návštevu. Dielo o vylúčení tak neúmyselne reprodukuje podmienky, ktoré vylúčenie umožňujú. Tento paradox predstavuje slabinu diela, ale je zároveň aj subverzívnou otázkou. Ak hovoríme o verejnosti, nestačí umiestniť umeleckú intervenciu do verejnej budovy. Miesto musí byť chápané ako súbor vzťahov a spôsobov používania. Práve radnica preto mení význam Patilovej práce. Kamene s otázkami rovnosti (ktoré sú vlastne samotným dielom) neležia iba pred návštevníkom, ale aj pred inštitúciou, ktorá reprezentuje rozhodovanie o verejných veciach. Participácia sa tu nestáva iba pozvaním k dialógu, ale aj formou konfrontácie.

Ďalším úskalím diela je samotný jazyk, ktorým sa návštevníctvu prihovára. Patilove otázky sú vytesané do kameňov pochádzajúcich z okolia Trenčína. Materiál je lokálny, fyzicky spätý s krajinou, no nositeľom významu zostáva jazyk – v tomto prípade angličtina. Súčasťou projektu sú preklady do jazykov národnostných menšín, čo predstavuje dôležité gesto inklúzie, no napriek tomu zostáva angličtina (dominantným) jazykom samotného diela. Na globalizovanej umeleckej scéne je bežná, no v projekte, ktorého ambíciou je osloviť ľudí mimo umeleckej komunity, otvára otázku prístupnosti. A o to konfliktnejšie pôsobí v prípade umelca pochádzajúceho z Indie, krajiny s dlhou koloniálnou históriou: angličtina tu nie je len cudzím jazykom, ale jazykom, ktorý nesie vlastnú mocenskú históriu, ktorú Patilov kontext priamo tematizuje. Jazyk nikdy nie je iba nositeľom významu. Stáva sa jednou z podmienok toho, kto sa môže s dielom skutočne stretnúť.

Rosalyn Deutsche v knihe Evictions: Art and Spatial Politics upozorňuje, že predstava verejného priestoru ako miesta otvoreného pre všetkých, je politickou fikciou. Verejnosť nevzniká automaticky zdieľanou prítomnosťou v spoločnom priestore, ale prostredníctvom konfliktov, vyjednávaní a otázok o tom, kto má právo byť vypočutý a za akých podmienok. Z tohto pohľadu pôsobí Patilova intervencia paradoxne aj vo svojej neúplnosti: netematizuje len vylúčenie, ale sama ho, hoci neúmyselne, opakuje.

Projekt Waiting Places napokon neukazuje iba to, ako možno priniesť súčasné umenie do verejného priestoru. Oveľa zaujímavejšie je, že odhaľuje, čo všetko sa s umením stane vo chvíli, keď opustí ochranu inštitúcie a vstúpi do prostredia, ktoré preň nevzniklo a naň nečaká.

Práve strata privilegovaného postavenia však môže byť zároveň najväčšou hodnotou umenia vo verejnom priestore. Dielo už nie je chránené iba fyzicky, ale ani interpretačne. Nemá zaručený význam ani publikum. Môže byť objavené, ignorované, nepochopené, poškodené alebo si ho verejnosť môže privlastniť spôsobom, ktorý autorstvo ani kurátorstvo nikdy nezamýšľali. Waiting Places preto nemožno hodnotiť iba podľa toho, či sa mu podarilo dostať umenie mimo galérie. Takéto hodnotenie by stále predpokladalo, že verejný priestor je prázdne miesto čakajúce na svoje naplnenie. Projekt je zaujímavejší práve tam, kde túto predstavu narúša. Ukazuje, že verejný priestor nie je kulisa umeleckého gesta, ale aktívny spoluautor jeho významu.

Samotné diela predstavujú pluralitu, ktorá pre návštevníctvo môže pôsobiť mätúco — niektoré intervencie vznikli priamo pre konkrétne lokality Trenčína (Pirici, Patil, Tkáčová), zatiaľ čo iné zmenili mierku (Rist). Posledným dielom, ktoré pribudne k už vystavenej štvorici, má byť intervencia brazílskej umelkyne Rose Afefé, sprístupnená verejnosti od 3. septembra 2026. Waiting Places neukazuje, že stačí premiestniť umenie do verejného priestoru, aby sa demokratizovalo. Ukazuje skôr limity tejto predstavy. Verejnosť nie je homogénne publikum, ktoré čaká na stretnutie so súčasným umením. Tvoria ju rozdielne komunity, odlišné rytmy každodennosti, rozličné jazyky a očakávania. Ak má byť verejný priestor skutočne miestom stretnutia, nestačí doň vložiť umelecké dielo. Je potrebné premýšľať aj nad tým, komu je určené, akým jazykom hovorí a aké formy spoluúčasti ponúka. Najväčším prínosom projektu preto nie sú jednotlivé izolované intervencie, ale odhalenie toho, aké zložité je dnes hovoriť o verejnosti ako o jednej spoločnej kategórii.

A práve preto je súčasné umenie vo verejnom priestore zaujímavé nie vtedy, keď sa mu podarí priestor obsadiť, ale vtedy, keď dokáže reagovať na to, čo už v priestore existuje. Nie keď vytvorí ilúziu otvorenosti, ale keď ukáže rozpory, ktoré túto otvorenosť podmieňujú. Waiting Places možno preto chápať menej ako projekt, ktorý prináša umenie verejnosti, a viac ako experiment, ktorý skúša, čo znamená byť verejným.

---

Pipilotti Rist / Open My Glade (Flatten) / kurátorstvo: Audrey Hörmann, Jaro Varga / čakáreň autobusovej stanice / Trenčín / 11. 2. – 15. 7. 2026

Lucia Tkáčová / Liečba miestom / Fakultná nemocnica / Trenčín / od 29. 4. 2026

Alexandra Pirici / Neviditeľný monument / kurátorstvo: Jaro Varga, Audrey Hörmann / Pamätník Brezina / Trenčín / od 18. 6.

Amol K. Patil / Váha tichých hlasov / kurátorka projektu: Agnieszka Killian / Mestský úrad / Trenčín / 14. 5. – 30. 11. 2026

Foto: _isonative