Keď je znevýhodnenie metódou

Salzburger Kunstverein prezentuje dve výstavy, ktoré z odlišných pozícií spochybňujú predstavu jednej stabilnej reality a jedného spôsobu, ako ju vnímať. V hlavnej sále je nainštalovaná výstava britského umelca Ryana Gandera One Hundred Things Twice (Sto vecí dvakrát), a v priestore Studio prebieha výstava katalánskej umelkyne Hac Vinent [unintelligible] (nezrozumiteľné). Obe výstavy sú súčasťou ročného programu CAPTCHA Realism, ktorý sa venuje spôsobom, akými algoritmické, politické a estetické systémy určujú, čo je rozpoznateľné, čitateľné a komu je umožnené byť videný či vypočutý.

Na prvý letmý pohľad toho Gandera a Vinent veľa nespája. Ganderova výstava je rozsiahlou sústavou fyzických objektov, textov, interaktívnych prvkov a drobných zásahov do výstavnej architektúry. Vinent pak pracuje len s jednou trojkanálovou videoinštaláciou. Napriek tomu majú čosi spoločné.

Ganderova One Hundred Things Twice vychádza zo záujmu o duplicitu, ktorá v jeho vnímaní však neznamená len kópiu či multiplicitu. Druhá vec nie je jednoduchou kópiou prvej, ale jej variáciou, odchýlkou, ozvenou, paralelnou možnosťou alebo takmer zhodným dvojníkom. Každé zdvojenie tak zároveň vytvára priestor medzi oboma možnosťami.

Tento princíp je obzvlášť výrazný v práci The story is in the telling (Príbeh je v rozprávaní). Z vyrezaných otvorov v stenách galérie sa objavujú dve malé animatronické myši, ktorých telá sú na prvý pohľad takmer neviditeľné a ich prítomnosť možno ľahko prehliadnuť. Jedna si uvedomuje, že je len objektom, súčasťou výstavy; druhá je touto vedomosťou práve poučená a musí sa s ňou vyrovnať – zisťuje, že jej vnímanie reality je sprostredkované, jej „vedomie“ nie je oddelené od jej tela, ale je priamym produktom mechanizmu, ktorý ju vytvoril. Divák môže zároveň pozorovať mechanizmus, ktorý samotná postava nevidí. Nie je pritom jasné, kde sa končí objekt a začína postava, kde sa končí fikcia a začína realita. Gander nás tak privádza k otázke, kto vlastne rozhoduje o tom, čo je skutočné, kto je subjektom a kto objektom a z akej pozície tieto kategórie určujeme.Fikcia tu nie je jednoduchým opakom pravdy. Je spôsobom, ako vytvoriť potencialitu, ďalšiu možnosť reality. Tento princíp sa pritom netýka iba predmetov. Gander zdvojuje aj samotnú skúsenosť návštevníka. Chronos Kairos, 12.35 vytvára pomocou dvoch digitálnych hodín efekt dvojitého videnia. Čas sa u Gandera neustále vracia ako ďalšia nestabilná kategória. V Yesterday, Today, and Tomorrow (Včera, dnes a zajtra) sa vedľa seba objavujú včerajšok, dnešok a zajtrajšok, vrátane kalendára patriaceho k hypotetickému momentu, ktorý sa nikdy nestal. Čas tu nie je lineárna os, po ktorej sa jednoducho pohybujeme. Je materiálom, spomienkou, očakávaním aj konštrukciou.

Ryan Gander: One Hundert Things Twice, 2026.

Práve v tomto bode sa Ganderova výstava môže začať čítať skrz optiku zdravotného znevýhodnenia, hoci sama o sebe nie je výstavou o zdravotnom znevýhodnení. Gander je síce užívateľ invalidného vozíka a jeho skúsenosť s fyzickým znevýhodnením dlhodobo vstupuje do jeho uvažovania o priestore, pohybe, prístupe a predstavivosti, ale zároveň odmieta, aby bola jeho tvorba jednoducho redukovaná na jednu polohu identity. Táto vzdialenosť medzi identitou autora a témou jeho diela je dôležitá, pretože skúsenosť so znevýhodnením nemusí byť obsahom umenia, aby sa stala metódou jeho tvorby.

Jedným z miest, kde sa táto otázka objavuje priamo, je práca How the soul produces code (Pathological Demand Avoidance IV). Nálepky rozmiestnené na notovom papieri Ganderovým nehovoriacim synom Baxterom (lebo je na autistickom spektre) vytvárajú náhodnú grafickú kompozíciu, ktorú hudobník následne preložil do hudobného zápisu a prehral prostredníctvom tej istej hracej skrinky, ktorá sa rozoznie len vtedy, keď ju niekto uvedie do pohybu. Baxterova komunikácia mimo hovoreného jazyka sa tu nestáva nedostatkom, ktorý treba napraviť. Stáva sa metódou, z ktorej vzniká nový systém. Táto skúsenosť nás privádza k problematike normatívneho tela: Kto určil, že komunikácia musí prebiehať hlasom? Že čas plynie pre každého človeka rovnakým tempom? Tu sa Ganderova výstava stretáva s výstavou [unintelligible] od Hac Vinent.

Vinent, katalánske umelectvo, ktorých prax je formovaná skúsenosťou slabo počujúcej, neurodivergentnej a queer osoby, prenáša limitujúcu definíciu normy priamo do senzorickej skúsenosti diváka. Ich trojkanálová videoinštalácia Hard Persistence nepredkladá zdravotné znevýhodnenie ako tému, ktorej má divák porozumieť či sa o nej poučiť. Vytvára situáciu, v ktorej diváctvo začína pochybovať o vlastnom spôsobe vnímania.

Ryan Gander: One Hundert Things Twice, 2026.

Video sa premieta v slučkách, otitulkované najskôr v nemčine a potom v angličtine. Videom nás sprevádza hlas, no význam slov sa pre počujúceho diváka neustále rozpadá – znie nezrozumiteľne, bez jasného referenčného rámca, ktorý by umožnil overiť, či sme mu porozumeli správne. Práve táto neistota je mimochodom jedným z dôvodov, prečo sa mnohí nepočujúci ľudia vyhýbajú verbálnej komunikácii – strach z nepochopenia a z neúplného prenosu obsahu. V niektorých sekvenciách zostáva zvuková stopa úplne tichá, inokedy ju zapĺňa hlasná klubová hudba, z ktorej najvýraznejšie prenikajú basy – frekvencie, ktoré možno vnímať aj cez sluchovú protézu. Titulky pritom pokračujú vlastným tempom.

Naše oči sa fixujú na niekoľko riadkov textu rozmiestnených naprieč tromi obrazovkami. Pre diváka sa sledovanie videa mení na boj s časom. Zážitok sa redukuje na čítanie, zatiaľ čo sluch, ktorý by mal byť druhou cestou k významu, prestáva byť spoľahlivým nástrojom. Počujeme zhluk hlas, ale nevieme, čo zdeľuje.

Video sa nesnaží simulovať skúsenosť nepočujúceho človeka pre počujúce publikum. Namiesto toho destabilizuje predstavu, že existuje jeden univerzálny spôsob, ako má divák prijímať umelecké dielo. Počujúci človek sa zrazu nachádza v situácii, keď síce počuje, ale nerozumie. Môže čítať, ale nestíha. Technológia, ktorá má komunikáciu sprostredkovať, sa zároveň stáva pripomienkou toho, že každý systém komunikácie je vytvorený podľa určitých predpokladov o tele, ktoré ho používa.

Hac Vinent: [unintelligible], 2026. 

Nášmu sluchu nemožno veriť. Vinent zároveň pracuje s vysoko technologickou estetikou: hladké 3D textúry, tancujúce telá, digitálne priestory, klubová hudba a tváre pripomínajúce dystopickú estetiku filmu Brazil. High-tech prostredie sa tu však nestáva nástrojom opravy tela. Naopak, telo sa jeho prostredníctvom rozširuje za hranice kože – do obrazoviek, signálov, zvuku, titulkov a ďalších tiel. Technológia tak nie je iba pomôckou, ktorá má kompenzovať nedostatok. Stáva sa súčasťou samotnej definície tela. Stávame sa kyborgami – technológia nám umožňuje kompenzovať odlišnosť, no táto kompenzácia zároveň odlišnosť znovu vytvára. Hranice tela aj vedomia sa rozostrujú: protézou nie je len naslúchadlo, ale aj titulky, hlas z voiceoveru, počítač či telefón s prekladačom. Skúsenosť znevýhodnenia je v tomto zmysle univerzálnym pocitom – či už ide o moment, keď zle počujeme, nerozumieme jazyku –, alebo o hlbšiu skúsenosť, ktorá nás izoluje od prežívania skutočnosti v normatívnych telách.

Ani jedna z týchto výstav netematizuje zdravotné znevýhodnenie ako svoju hlavnú autorskú líniu. Tvorba autorov a autoriek so špecifickými potrebami predsa nemusí automaticky reflektovať len ich zdravotný stav. Ak od umelcov automaticky očakávame, že budú hovoriť o svojom znevýhodnení, vytvárame ďalšiu kategóriu, do ktorej ich uzatvárame, a to sa tak paradoxne môže stať ďalším rámcom, ktorý umelcom určuje, o čom by mali hovoriť, a vytvára tak ďalšiu izolačnú vrstvu.

Ganderova dualita preto môže byť čítaná aj ako model tejto situácie. Nie preto, že by jeho výstava bola o zdravotnom znevýhodnení, ale preto, že neustále ukazuje nestabilitu dvojíc. Ak existuje originál, vzniká kópia. Ak existuje realita, vzniká fikcia. Ak existuje autonómne telo, vzniká telo definované ako závislé. Ak existuje normatívny divák, vzniká divák, ktorý sa do tejto normy nezmestí.

Hac Vinent: [unintelligible], 2026. 

Rozdiel je v tom, že Vinent túto otázku už nenecháva iba na úrovni konceptu. Vkladá ju priamo do tela diváka. Jej výstava ukazuje, že prístupnosť nemusí byť dodatkom k hotovému umeleckému dielu. Môže byť jeho formou, médiom a metódou. Titulky nemusia iba pomáhať pochopiť video. Môžu meniť spôsob, akým sa video sleduje. Tempo nemusí byť neutrálne. Môže byť politické. Architektúra nemusí iba umožňovať vstup. Môže rozhodovať o tom, kto sa vôbec môže stať divákom. Crip perspektíva nás núti položiť ešte jednu otázku: čo ak problém nie je v tele, ktoré sa odlišuje, ale v systéme, ktorý potrebuje odlišnosť neustále pomenúvať ako odchýlku? Diváctvo nemusí byť iba pasívnym pozorovateľom, ale súčasťou mechanizmu, ktorý spoluvytvára význam. A prístupnosť nemusí znamenať prispôsobenie jedného tela existujúcej norme, ale zmenu samotnej normy – takej, ktorá by umožnila participáciu na verejnom živote všetkým.

Hac Vinent / [unintelligible] / kurátorka: Mirela Baciak / Salzburger Kunstverein / Salcburk / Rakousko / 24.7. – 20.9.

Ryan Gander / One Hundert Things Twice / kurátor: Mirela Baciak / Salzburger Kunstverein / Salcburk / Rakousko / 24.7. – 20.9. 

Foto: Katharina Wimmer