Transkontinentálna konštelácia artwashingu

Dňa 4. júna 2026 sa v juhokórejskom Soule otvorila pobočka, resp. rozšírenie pôsobnosti parížskeho Centre Pompidou: Centre Pompidou Hanwha. Už od samotného ohlásenia budúcej spolupráce v roku 2021 francúzske umelkyne a intelektuáli upozorňovali a kritizovali problematické aspekty spolupráce, a to konkrétne financovanie výstavby spoločnosťou Hanwha Group, ktorá v roku 2023 začala spolupracovať s Elbit Systems and Elta Systems na výrobe a exporte zbraní pre IDF (t. j. izraelskú armádu alebo izraelské obranné sily).

Viac než týždeň pred otvorením, 27. mája, skupina umelkýň, umelcov, kurátorov, výskumníčok a ďalších osobností kultúrnej scény publikovala otvorený list, v ktorom vyzýva Centre Pompidou na ukončenie spolupráce s Hanwha Foundation of Culture. Medzi signatármi boli napríklad Ali Cherri, Ruanne Abou-Rahme, Dominique Gonzalez-Foerster či Ariella Aïsha Azoulay. Ďalšia iniciatíva zas vyzýva k bojkotu inštitúcie. Partnerstvo označujú za formu artwashingu a upozorňujú na prepojenie Hanwha Group s vojenským priemyslom a na jej spoluprácu s izraelskými zbrojárskymi spoločnosťami.

Múzeum je juhokórejskou pobočkou Centre Pompidou. Ide o projekt Constellations, v rámci ktorého Centre Pompidou počas rekonštrukcie svojej parížskej budovy nadväzuje spolupráce mimo Francúzska. Okrem Malagy a Šanghaja tak pribudol Soul, neskôr majú nasledovať aj ďalšie mestá. V Soule vznikla na základe štvorročného partnerstva s Hanwha Foundation of Culture nová inštitúcia v 63 Building v Yeouido. Samotná lokalita je na rozdiel od ostatných kultúrnych inštitúcii zasadená do obchodnej štvrte a má aj najvyššie vstupné medzi tamojšími múzeami umenia. Súčasťou otváracej výstavy The Cubists: Inventing Modern Vision, je aj Korea Focus, venovaná prepojeniam medzi európskym modernizmom a kórejským umením.

Výber Soulu ako jedného z nových centier medzinárodnej pôsobnosti Centre Pompidou pritom nie je náhodný. Hlavné mesto Južnej Kórey sa v posledných rokoch stáva jedným z epicentier súčasného umenia v Ázii. Na jeseň sa tu stretáva medzinárodný umelecký trh s lokálnou scénou – okrem Frieze Seoul prebiehajú Gwangju Biennale a Busan Biennale. Partnerstvo s Južnou Kóreou tak predstavuje logické prepojenie, keďže je jednou z technologicky a ekonomicky najdynamickejších krajín sveta.

Samotné umiestnenie mena hlavného partnera priamo v názve kultúrnej inštitúcie pritom v Kórei nie je nič výnimočné, spomeňme napríklad Hyundai Gallery. Korporátne sponzorstvo je etablovanou súčasťou fungovania miestnych múzeí a kultúrnych inštitúcií. Hanwha však v tomto prípade nevystupuje iba ako sponzor výstavy či inštitúcie. Jej nadácia je priamym partnerom Centre Pompidou pri prevádzke nového priestoru a jej meno sa stáva súčasťou identity inštitúcie.

Práve tu sa dá prípad Centre Pompidou Hanwha čítať cez texty taiwanskej teoretičky umenia Chin-Tao Wu. Vo svojej knihe Privatising Culture z roku 2002 analyzuje, ako sa už od osemdesiatych rokov podnikateľské hodnoty postupne presúvajú do fungovania umeleckých inštitúcií. Korporácie podľa nej nevstupujú do umenia iba prostredníctvom finančného kapitálu. Spolu s peniazmi do inštitúcií preniká aj určitá predstava o efektivite, marketingu, publiku a samotnej úlohe kultúry. Hranica medzi verejným a súkromným sa pritom postupne rozostruje.

Hanwha je v tomto zmysle takmer učebnicovým príkladom procesov, ktoré Wu popisuje. Korporácia získava prostredníctvom kultúry symbolický kapitál a medzinárodnú prestíž. Centre Pompidou zasa získava finančnú a infraštruktúrnu základňu pre svoju expanziu. Podľa údajov citovaných v juhokórejských médiách mala Hanwha Foundation of Culture v roku 2024 získať približne 45 miliárd wonov od spoločností skupiny. Občianske iniciatívy uvádzajú približne 17 miliárd wonov zaplatených Centre Pompidou na licenčných poplatkoch za posledné dva roky. Presná suma zo strany Hanwhy však verejne potvrdená nebola.

Wu pritom vo svojej analýze upozorňuje aj na premenu samotných inštitúcií, ktoré sa takto stávajú súčasťou korporátnej infraštruktúry. V prípade Soulu sa tento proces javí ako obojstranná výmena. Hanwha získava kultúrny kapitál Centre Pompidou, zatiaľ čo Centre Pompidou prostredníctvom nej vstupuje do nového ekonomického a geopolitického priestoru. Novú hviezdu v konštelácii tak možno čítať aj ako určitú formu kultúrneho franchisingu: verejná európska inštitúcia exportuje svoju zbierku, expertízu a značku do prostredí, kde je jej prítomnosť financovaná lokálnymi partnermi.

Otázka artwashingu sa tým stáva komplexnejším fenoménom. Mel Evans vo svojej knihe Artwash: Big Oil and the Arts používa tento pojem na opis situácie, keď kultúra pomáha problematickým korporáciám vytvárať prijateľnejší verejný obraz. V prípade Hanwhy nejde iba o logo na výstavnom katalógu. Ide o kultúrnu inštitúciu, ktorá poskytuje korporácii viditeľnosť, prestíž a spojenie s hodnotami súčasného umenia.

Kontroverzia navyše nabrala na vážnosti – tri dni pred otvorením Centre Pompidou Hanwha zahynulo pri výbuchu v závode Hanwha Aerospace v Daejeone päť pracovníkov a ďalší dvaja boli zranení. Závod vyrába obranné systémy a išlo už o tretí závažný smrteľný incident v tomto závode po výbuchoch v rokoch 2018 a 2019. Podľa vládnych vyšetrovaní Hanwha pochybila vo viac než 200 bezpečnostných opatreniach.

Počas otvorenia preto pred galériou protestovalo viac ako sto ľudí a zapojilo do protestu sa zapojilo jedenásť občianskych organizácií. Protestujúci požadovali okrem iného ukončenie spolupráce s izraelskými zbrojárskymi firmami. Hanwha obvinenia z artwashingu odmieta a argumentuje tým, že jej kultúrna nadácia funguje nezávisle na obchodnej stratégii skupiny a podporuje umenie, medzinárodnú výmenu a samotných umelcov a umelkyne.

Centre Pompidou Hanwha tak nie je len o legitimizácii a budovaní filantropického imidžu skrz podporu kultúrnych inštitúcií. Zaujímavé je sledovať, čo sa stane, keď sa obe strany stanú od seba závislé. Korporácia získava kultúrny kapitál, zatiaľ čo múzeum získava kapitál ekonomický. Korporácia vstupuje do samotného fungovania múzea, napríklad skrz prítomnosť jej vlastných vyslaných zamestnancov alebo poverených osôb v predstavenstve, prípadne komisiách. Múzeum zároveň vstupuje do územia korporátnej identity. A práve v tomto bode sa viac než dvadsať rokov stará analýza Chin-Tao Wu ukazuje ako stále aktuálna. Problémom totiž nie je pôvod financií, ktoré kultúru financujú. Otázkou je, čo všetko spolu s peniazmi do nej vstupuje a na aké kompromisy je ochotná kultúrna inštitúcia za svoje financovanie pristúpiť.

---

Foto: Centre Pompidou Hanwha. S dovolením Hanwha Foundation of Culture, architekt Jean-Michel Wilmotte