Omar Mirza: Galérie by mali byť silnejším nástrojom podpory umelcov

Nitrianska galéria (NG) na rozdiel od iných regionálnych galérií nedisponuje stálou expozíciou. Jej program tvorí v súčasnosti prevažne kurátorský tím v zložení Omar Mirza, Ľudmila Kasaj Poláčková a Barbora Kurek Geržová. Ako inštitúcia pracuje so svojou zbierkou a akými spôsobmi približuje súčasné umenie, sa dozviete v rozhovore s kurátorom Omarom Mirzom, ktorý s ním viedla Michaela Kučová.

Happening Èv van Hettmer v rámci vernisáže výstavy Všetko najlepšie, ktorú kurátorsky pripravil Omar Mirza. Reprezentačné sály NG, 16. 9. – 27. 11. 2022. Foto: Martin Sipták

Omar Mirza: Galérie by mali byť silnejším nástrojom podpory umelcov

Presun do regiónov a kultúra mimo veľkých centier je dnes pomerne výrazný trend. Akú úlohu v ponuke kultúry mimo centier má taká inštitúcia ako regionálna galéria?

Základný motív je, aby umenie bolo bližšie ľuďom mimo centra. Podľa mňa by nemalo byť koncentrované iba na jednom mieste. Regionálne galérie sú inštitúcie, ktoré vytvárajú zbierku, pracujú s ňou a prezentujú ju verejnosti. Ďalej ponúkajú ľuďom možnosť spoznať aj aktuálne témy v súčasnom umení a vždy je lepšie, keď niekto nemusí cestovať stovky kilometrov, ak chce ísť na výstavu. A potom je to, samozrejme, aj práca s miestnymi výtvarníkmi/-čkami. Každá galéria má v štatúte, že sa zameriava na prácu s autormi/-kami z daného regiónu.

Čo v regióne podľa teba prináša zriaďovaná galéria v porovnaní s nezriaďovanou kultúrou?

Regionálna galéria môže slúžiť ako miesto, kde má človek možnosť vidieť nielen súčasné umenie, ale aj umenie prvej polovice 20. storočia a staršie. Môže ponúkať širší pohľad na umenie a aj v rámci edukácie môže previesť divákov/-čky viacerými obdobiami. Aj my v Nitrianskej galérii častokrát prepájame umenie 20. storočia s tým súčasným. 

A ešte je výhoda, že je to pamäťová inštitúcia. Muzeálna časť našej práce je dôležitá v tom, že to nie sú len výstavy, ktoré trvajú mesiac, dva-tri, ale diela zostávajú v zbierke a pracuje sa s nimi dlhodobo, objavujú sa na iných výstavách a v iných súvislostiach. Galérie však nie sú múzeami, ale miestami, ktoré prinášajú najmä živé a relevantné súčasné vizuálne umenie do regiónov. Práca s regionálnymi autormi/-kami a to, že majú možnosť byť zbieraní/-é , je tiež dôležitá funkcia galérií. Keď sa podarí akvirovať niečo do zbierky, tak je to obojstranne výhodná situácia. Každý zriaďovateľ – samosprávny kraj – si tým buduje zbierku umenia a vytvára nejakú kultúrnu hodnotu. Ak sa autorom/-kám podarí takto sa dostať do zbierky galérie, ktorá je nejakým spôsobom renomovaná, môžeme tiež hovoriť o akejsi prestíži. Je to ohodnotenie tvorby, potvrdenie, že je to kvalitný autor/-ka. Funkciou galérií je teda tiež poukazovať na umelcov/-kyne, ktorí sú zaujímaví pre súčasný diskurz v umení.

Žatva – výstava diel s poľnohospodárskou tematikou zo zbierky NG. Kurátorka: Mária Janušová, 17. 5. – 18. 8. 2019. Foto: Ján Kekeli

Máš pocit, že na zbierkotvornú činnosť máte v Nitre dobré podmienky?

Nie, to nemá nikto, veď ani národná galéria ich nemá. Je to o peniazoch, žiaľ, ktorých je žalostne málo a je to smutné. Keď chceme nadobudnúť nejaké diela v rámci akvizícií, musíme žiadať Fond na podporu umenia (FPU) a náš zriaďovateľ niečo poskytne buď na dorovnanie, občas aj niečo navyše, ale stále to nie je dostatočné. Toto je problém, ktorý, myslím, máme všetci. Keby financií bolo viac, určite by bola aj podpora umelcov/-kýň väčšia. Galérie by popri napríklad FPU, ktorý udeľuje štipendiá na tvorbu, mali byť ešte väčším a silnejším nástrojom na to, aby podporovali umelcov/-kyne tým, že budú nakupovať ich diela a zároveň budú zhodnocovať svoje zbierky a vytvárať kultúrnu hodnotu. Nie je to niečo len pre dnešok, ale aj pre budúce generácie.

Čím je pre teba ako kurátora zaujímavé to, že sa realizuješ konkrétne v NG?

Ja som v NG začínal v podstate ešte ako študent, takže od začiatku som tam mohol nadobudnúť skúsenosti. Bolo to také učenie sa za pochodu, ako sa vlastne robia výstavy a celá kurátorská prax. Od začiatku som mal voľnú ruku a dodnes je to tak. Máme s kolegyňami možnosť realizovať naše projekty a venovať sa témam, ktoré nás zaujímajú. To je pridaná hodnota: napriek všetkým finančným a iným nedostatkom, s ktorými sa tam stretávame, si môžeme každý robiť svoj kurátorský výskum a výstavy a nemusíme napĺňať nejaké predpísané zadania z galérie alebo od zriaďovateľa. Tá voľnosť je pre mňa dôležitá. 

Dielo / živá socha / performancia s názvom Keď nie my, kto? Keď nie teraz, kedy? autoriek Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, ktoré sa uskutočnilo v spolupráci s festivalom Divadelná Nitra 23. a 24. septembra 2016 na Svätoplukovom námestí v Nitre v rámci medzinárodnej výstavy Newrope (kurátor: Omar Mirza, termín: 22. 9. – 13. 11. 2016). Foto: Collavino

Čiže to nemáš tak, že ťa vyslovene zaujíma ten región, Nitra a jej okolie?

To nie. Predtým než som tam začal pracovať, som tam bol dokopy možno päťkrát. Ide skôr o tie možnosti. V podstate v porovnaní s inými je to trochu zakliaty región.

V akom zmysle?

V rôznych menších mestách v posledných rokoch vznikajú nezávislé iniciatívy a kultúrne centrá. V Nitre je Hidepark, ale to je viac-menej sezónna aktivita. Stále sa tam nevytvorila silná komunita ľudí, ktorá by robila celoročne niečo ako napríklad v Topoľčanoch, Bytči či Liptovskom Mikuláši. Za tie roky, čo v Nitre pôsobím, sa to hýbe len veľmi pomaly. Sú tam síce mladí ľudia, ktorí študujú napríklad pedagogickú výtvarnú alebo estetiku, ale záujem z ich strany je slabý. 

Pritom kultúrna ponuka v Nitre je celkom bohatá, divadlo tam má silnú tradíciu, je tu medzinárodný festival Divadelná Nitra, galéria Trafačka robí fotografické kurzy a výstavy, v minulosti tu boli Bunka alebo Outdoor Gallery, je tu kníhkupectvo Pod Vŕškom a ďalšie. Nedávno vznikol nový priestor pre kultúru bod.K7, aktuálne sa konečne niečo deje aj okolo veľkolepejšieho projektu Kreatívneho centra Nitra v bývalých kasárňach na Martinskom vrchu a v bývalom kine Palace… Nejaká systematickejšia spolupráca medzi rôznymi kultúrnymi aktérmi v Nitre v minulosti chýbala. V rámci kandidatúry na EHMK 2026 boli snahy to nejako prepojiť, teraz tú snahu vyvíja Kreatívne centrum, tak sa to azda už konečne podarí.

Hovoríš, že mladí ľudia záujem veľmi nemajú, ako si teda nachádzate publikum?

Pokusy o spoluprácu boli za tie roky veľmi rôznorodé. Spolupracovali sme s individuálnymi pedagógmi, prišli do galérie a tam priamo reagovali so študentmi na výstavu. Máme podzemný výstavný priestor Bunker a tam sme každý rok robili výstavy v spolupráci s výtvarným odborom na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Momentálne je však v podstate nevyužívaný, lebo je tam veľká vlhkosť a nedá sa tam už pracovať s dielami. 

Dielo Ilony Németh Keď… inštalované na bývalom Dome módy na pešej zóne v Nitre v rámci medzinárodnej výstavy Newrope, ktorá sa konala v spolupráci s festivalom Divadelná Nitra. Kurátor: Omar Mirza, 22. 9. – 13. 11. 2016. Foto: Martin Daniš/archív NG

Teraz máme spoluprácu so strednou umeleckou školou, ktorá chodí na komentované prehliadky. Ponúkame aj výtvarné a tvorivé ateliéry počas celého roka rôznym vekovým skupinám, ako aj rôznorodý iný kultúrny program – koncerty a literárne besedy, cykly prednášok o súčasnom umení, spolupracujeme s Divadelnou Nitrou. Tak sa pomaly publikum rozširuje. Máme tiež Týždeň Nitrianskej galérie, v rámci ktorého robíme rôzne workshopy, happeningy a koncerty aj na Župnom námestí pred galériou. Občas teda robíme nejaké projekty aj vo verejnom priestore. Tento rok sme rozbehli cyklus programov pre verejnosť (literárne besedy, koncerty, workshopy) s názvom Leto na Samovej č. 1 na nádvorí meštianskeho domu z 18. storočia, v ktorom máme kancelárie. Tieto akcie sa tešili veľkej obľube.

Je to teda veľmi dlhodobá a náročná práca. Niektoré podujatia majú dobrú návštevnosť, na iné nepríde ani 5 ľudí. Jedna vec sú školské organizované programy, druhá vec je, či už ich chytíme a presvedčíme, aby prišli aj individuálne. Asi je to tak všade – všetky regionálne galérie bojujú o návštevníkov/-čky. Niektorým sa to darí lepšie, niektorým menej.

Do akej miery chceš alebo chcete pracovať s tým, čo je miestne, čo súvisí s históriou a súčasnou podobou mesta, a do akej miery naopak skôr prinášať do toho prostredia nejaké nové, „externé“ podnety?

Väčšina výstavného plánu sa zameriava na prinášanie aktuálneho diania v súčasnom umení z toho „externého“ prostredia. Dlho sme robili aj otvorené výzvy, kde nám ľudia mohli posielať projekty na výstavy. Boli sme asi jedna z prvých galérií, ktorá to robila. Dnes to už robia všetci, ale začali sme s tým v roku 2008, keď bola prvá výzva cielená vyslovene na mladých kurátorov/-ky. Zrealizovali sme z výziev aj projekty zo zahraničia – z Čiech, Nemecka, Švajčiarska, Anglicka a iných krajín.

Všetko najlepšie – výstava umelkýň, umelcov a kurátoriek narodených v septembri. Kurátor: Omar Mirza, 16. 9. – 27. 11. 2022. Foto: Martin Daniš / archív NG

A čo aktivity, ktoré reflektujú miestne prostredie?

Okrem lokálnych umelcov máme aj témy, ktoré sa týkajú regiónu. Pred pár rokmi, keď s nami ešte pracovala Mária Janušová, robila výstavu diel s agrárnou tematikou s názvom Žatva, keďže Nitra bola vždy centrom poľnohospodárstva a je tam aj poľnohospodárska univerzita. Teraz chystáme publikáciu, ktorá bude tiež zameraná na výber diel z našich zbierok s takouto témou. Nechceme ale robiť výstavy s témami ako Cyril a Metod, aj keď sú, samozrejme, takéto požiadavky, napríklad keď sa robia Cyrilo-metodské slávnosti. Bolo by to iné, keby sme vedeli nazbierať zaujímavých súčasných autorov/-ky, ktorí by sa trebárs na toho Cyrila a Metoda pozreli optikou dneška. Nechceme robiť výstavu nejakých treťotriednych malieb a sošiek. 

Ja som robil napríklad online výstavu s názvom oNRine v rokoch 2020 a 2021 počas toho, keď sme boli pre pandémiu zatvorení. Je to výber diel zo zbierky od 17. storočia až po súčasnosť, ktoré zobrazujú konkrétne miesta v Nitre. Má formát mapy, a keď na tie body kliknete, zobrazí sa dielo s popisom o diele aj danom mieste a možno si porovnať, ako dané miesto vyzerá dnes a ako to súvisí s Nitrou.

Počas pandémie ste boli veľmi aktívni vo vytváraní online obsahu, ale ešte dávno predtým ste začali s projektom Virtuálnej galérie, v slovenskom prostredí vtedy ešte dosť ojedinelom. Čo bolo jeho motiváciou?

Motivácia bola tá, že možno ako jediná galéria na Slovensku nemáme stálu expozíciu, lebo na to jednoducho nemáme priestor. Župný dom, kde sídlime, je síce obrovský, ale na výstavy môžeme využívať len nepatrný priestor, čiže nemáme dostatok miesta na to, aby sme spravili stálu expozíciu. To je pritom štandard, že ukážeš, čo máš v zbierke a dáš to do časových či iných súvislostí. Tak sme rozbehli Virtuálnu galériu, kde vyberáme diela zo zbierky a takto ju približujeme ľuďom. Je fajn, že aj Web umenia je taký rozšírený, lebo je to prepojené a ľudia si tam môžu prečítať viac aj o našich dielach. 

Letné tvorivé dielne na nádvorí galérie Prázdninové maľovanie 2017 pod vedením galerijnej pedagogičky Eleny Tarábkovej. Foto: Archív NG

Teraz sme začali pracovať s týmto aspektom chýbajúcej stálej expozície tak, že robíme na prízemí galérie v tzv. Salóne dočasné výstavy, ktoré majú trvanie zhruba jedného roka. Sú síce vždy nejakým spôsobom tematicky zamerané, ale sústreďujú sa najmä na diela zo zbierok. Väčšinou je tam aj určitý presah do súčasného umenia alebo spolupráca so súčasnými autormi/-kami. Snažíme sa to nejakým spôsobom aspoň takto suplovať. Je to vlastne fajn, lebo keď máš stálu expozíciu, tak ju máš 10 rokov stále rovnakú a môžeš tam len oprašovať vitríny, ale keď sa to takto mení, tak sa to stále aktualizuje a môžeš iným spôsobom prezentovať svoju zbierku.

Čiže to nevnímaš ako hendikep, ale skôr výzvu?

Nie, vôbec. Všetky tie veci, ktoré by niekto mohol vnímať ako hendikep, vnímam práveže ako výzvu, ako urobiť veci inak. Kebyže mám neobmedzený rozpočet a neviem aký úžasný priestor, tak by to bolo príliš jednoduché. Takto je to veľká výzva, robiť s tým niečo, čo môže byť dobré. Musíš robiť veľa kompromisov, ale posúva ťa to v uvažovaní, ako byť kreatívnejší a ako z toho mála urobiť čo najviac. 

Do výstav zapájate aj nové technológie. Je to niečo, čo ste sa rozhodli cielene prepájať s vašou zbierkou?

Nebolo to cielene, ale prirodzene to vzniklo z toho, akí sme tam ľudia. Nie sme tam v podstate kunsthistorici alebo teoretici, ktorí by sa vyslovene venovali starším obdobiam alebo nejakým, nazvime to konzervatívnejším médiám. Skôr ide o šťastnú zhodu náhod, že sme v takomto zoskupení a robíme také témy, ktorými je kreovaná dramaturgia. Vyplynulo to z toho, čo nás zaujíma a čomu sa venujeme a aké výstavy sa tam robili a robia. 

Účastníčky tvorivých dielní pre dospelých a seniorov kreslia na interaktívnu dotykovú obrazovku. Foto: Elena Tarábková / archív NG

Diela Františka Studeného ste napríklad „rozhýbali“ s pomocou združenia Mladý pes a filmára Andreja Kolenčíka. Máš vypozorované, s akými reakciami sa tieto prepojenia stretávajú?

Ľudia na to reagujú pozitívne. Technológie sú také prepojené s naším každodenným životom, že keď už niekto príde do galérie a tam to má možnosť nejakým spôsobom vidieť a zažiť, tak ho to práve môže pozitívne naladiť aj na to staršie umenie. Že to nie je úplná nuda, ale môžem s tým intereagovať a môže to byť zážitkovejšie. Ľudia vyhľadávajú zážitky.

Omar Mirza vyštudoval dejiny umenia na Viedenskej univerzite. V Nitrianskej galérii je zamestnaný od septembra 2006 na pozícii odborno-výskumného pracovníka. Je kurátorom zbierky Grafiky a zbierky Fotografie a iných médií. Pre Nitriansku galériu pripravil približne štyridsiatku samostatných i kolektívnych výstav súčasných vizuálnych umelcov z domova i zahraničia. Zaujímajú ho témy, ktoré ponúkajú nevšedný pohľad na (ne)všedné témy – jedlo, lov, šport, šaty, vesmír, politiku, fetiše, slobodu či narodeniny. Svoje kurátorské aktivity realizuje aj v iných slovenských a zahraničných inštitúciách, venuje sa výtvarnej kritike a popularizácii súčasného umenia – pôsobil ako tvorca a moderátor internetových videorelácií o umení (Hore bez na tv.sme.sk, 2008 – 2014; Omar a Božena na vju.sk, 2016 – 2017), je externým moderátorom v Rádiu Devín. Od roku 2011 je členom slovenskej sekcie AICA, od roku 2021 je jej viceprezidentom. V roku 2017 mu bola udelená prvá a posledná Cena ASK? pre mladých kritikov súčasného výtvarného umenia, ktorú organizovala Nadácia – Centrum súčasného umenia. Okrem práce sa venuje rodine a bubnom v punkovej kapele Kotúče DM. 

Foto: Elena Tarábková, Martin Daniš, Ján Kekeli, Martin Sipták, Collavino / Archív NG