Jozef Pilát: Utópia znamená, že existuje alternatíva 

Ďalším finalistom Ceny Oskára Čepana, ktorého predstavujeme, je Jozef Pilát. Rozhovor s týmto najmladším účastníkom COČ pripravila Michaela Kučová. Pilát absolvoval Akadémiu výtvarných umení vo Varšave, aktuálne je doktorandom v Ateliéri vvv (vizuálne, verbálne, verejné) na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Vo svojej tvorbe sa voľne pohybuje medzi rôznymi médiami a vytvára z nich veľkorysé utopické inštalácie, ktoré sú často inšpirované príbehmi z rodného podtatranského regiónu.

Jozef Pilát: Utópia znamená, že existuje alternatíva 

Keď sme si dohadovali rozhovor, spomínal si, že si vorkoholik. Ako prežívaš tieto dni zníženej aktivity a izolácie?

Osobne som v izolácii veľa zmien nepocítil. Na Šuňave mám ateliér, kde tvorím, a popri tom kopec času trávim na poliach, o ktoré sa moja rodina stará. Ba dokonca posledné týždne som zaznamenal prílišnú aktivitu, po ktorej som sa ocitol na pohotovosti. Dvíhal som, čo som nemal.

V akej fáze sa teraz nachádzaš v rámci účasti vo finále Ceny Oskára Čepana?

Úprimne, som úplne na začiatku. V hlave mám zatiaľ abstraktné predstavy, z ktorých formujem myšlienky. Minulý týždeň som navštívil prvýkrát Novú synagógu, zanechala vo mne veľmi pozitívny dojem. Čítam ju ako jeden celok. Bude to určite výzva a najmä sa teším na to, ako charakter každého z nás bude na seba vplývať. Táto výstava bude mať dva levely, individuálny a druhý voľne vznášajúci sa nad nami.

Študoval si v Poľsku, momentálne si robíš doktorát na VŠVU. Vieš pomenovať špecifiká štúdia v poľskom prostredí a čo ti osobne priniesli?

Rozdielov je neúrekom. Napríklad už len to, že v Poľsku známkujú opačne – päťka je jednotka. To bolo dosť zábavné, keď som dostal prvú známku. Často sa mi stalo, že keď som niečo povedal v ateliéri, spustila sa lavína smiechu. Poľština nie je až takým podobným jazykom, tie isté slovíčka majú niekedy naozaj „divoký význam“, čo ma priviedlo do mnohých trápnych situácií. 

Absolvoval si fakultu maľby u prof. Wojcecha Zubali a prof. Jaroslava Modzelewského. 

Maľba v prvom ročníku je dosť konzervatívna, opierajúca sa o zvládnutie štúdie modelu. V druhom ročníku sa nám otvárajú dvere dokorán. Vyberali sme si už z rôznych ateliérov s vlastnou charakteristikou. Mne osobne už vtedy chýbal interdisciplinárny presah s priamym kontaktom s ľuďmi a inštitúciami, a preto som si vybral ateliér Umenie vo verejnom priestore u prof. Miroslava Duchowského. Každý rok sme pracovali na nejakom projekte, ktorý bol určený na konkrétne miesto alebo do galérie. 

Veľkým pozitívom je aj veľmi dobrý štipendijný program, vďaka čomu sa študenti môžu sústrediť len na akadémiu. Štúdium má formu päťročného spojeného magisterského stupňa, čo dáva študentom dostatok voľného priestoru na absolvovanie rôznych výmenných stáží. Môj výmenný pobyt v Nemecku na Uniwersität der Künste v Berlíne v roku 2015 ma poznamenal asi najviac. Na tejto berlínskej škole neexistuje známkovací systém a veľký vplyv malo na mňa hlavne samotné mesto, jeho obrovské možnosti a neustále svetové dianie. Pôsobilo to na mňa dokonca trochu nekomfortne, ku koncu som sa cítil ako Don Quijote. 

Najdôležitejším prínosom štúdia v zahraničí pre mňa je vybudovanie siete kontaktov po celom svete, istý nadhľad na to, odkiaľ pochádzam, a docenenie tých neviditeľných vecí, ktoré berie človek ako samozrejmosť.

Aké samozrejmosti máš na mysli?

Po návrate z Berlína som sa rozhodol svet pozvať tentoraz ku mne. Cez leto som zorganizoval medzinárodný plenér na Šuňave a pozval som desať umelcov z celého sveta. Jedného pekného rána začal hrať obecný rozhlas. Výraz ich tvárí sa nedá opísať. Mysleli si, že nastal koniec sveta. Nevedeli uveriť tomu, že taký totalitný nástroj ako megafón vieme použiť na také milé veci, ako je oznam o zľave na paradajky. Plenér mal veľmi pozitívny feedback. Dostal som kopec listov, v ktorých účastníci písali, že precestovali kus sveta, ale to, čo zažili pod Tatrami, na to nezabudnú. Práve amplióny som neskôr použil vo svojej diplomovej práci Let’s Make Paradise Together.

Študoval si v ateliéri zameranom na verejný priestor, dnes je však prítomnosť kvalitného výtvarného umenia vo verejnom priestore pomerne zriedkavá. Ako sa s tým vyrovnávaš?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať, kvalitné alebo nekvalitné. Vždy na to odpovedám, že o tom rozhodne až zub času, a to v obidvoch hladinách. Genius loci okolo diela sa buduje rokmi a príbehmi. Vezmime si napríklad Eiffelovu vežu, ktorá sa stretla zo začiatku s negatívnym postojom, a porovnajme ju teraz napríklad k The ArcelorMittal Orbit od Anish Kapoor. Čaká ju podobný osud? Alebo skončí ako práca Julity Wójcik Tęcza? V poslednej dobe však observujem pozitívnu tendenciu umenia vychádzať zo sterilných priestorov do ulíc. U nás je to napríklad festival Biela noc. Hoci tie trendy sú skôr efemerické, ale sú tu.

Vieš pomenovať, aký vplyv malo na tvoje uvažovanie o umení štúdium s fókusom na verejný priestor?

Verejný priestor je neohraničený priestor, nevzťahuje sa len na mestá, aj keď často je s nimi spájaný. Pochádzam z malinkej dedinky, v ktorej galérie nie sú. Tvorím tu od útleho veku a nie vždy som mal k dispozícii ateliér, tak som tvoril vonku. Strechu nad mojimi prácami zakrýva Veľký voz. Vďaka tomu moje práce majú tak trochu charakter land artu. Chcem, aby moje práce pochopil každý, avšak aby nestratili svoju enigmu a závoj nedostupnosti, čo je naozaj ťažké. Vo svojich dielach sa neustále pokúšam prekračovať možnosti média smerom von, aby medzi človekom a mojou prácou nebola hranica. Tu a v tomto čase sú jedným.

Veľkým zdrojom v tvojej tvorbe je práve rodná Šuňava. Ako ťa toto miesto formovalo ako umelca?

Miesto a spoločnosť, v ktorej umelec vyrastá, definitívne pôsobí na jeho umenie. Dôkaz môže predstavovať napríklad paleta farieb maliara žijúceho pri mori a v stredozemí. U mňa to bola určite divoká príroda, v ktorej som strávil celé detstvo. To ma naučilo nepoddajnosti a citu pre materiál. Zmysel pre videnie vecí, ktoré sú už v ňom zapísané.

Máš rozdelené, čo tvoríš v ateliéri v Sunave a čo v Bratislave? Ovplyvňuje geografia výsledok projektu?

Geografia na to určite vplýva. Počas karantény mi chýbajú najviac moje štvorhodinové meditácie vo vlaku. S Bratislavou to mám podobne ako s Varšavou. Akademická pôda mi ponúka skôr teoretickú pôdu, prípadne priestor na menšie práce. Po tejto časti nasleduje spomínaná cesta vlakom, kde si predstavujem každučký pohyb, každý rez, každý ťah štetcom. Potom v ateliéri v Šuňave – to je už „sekaná“.

Pracuješ s celkom konkrétnou históriou obce, ale aj svojej rodiny. Sú to pre teba zásadné príbehy alebo si skôr len využil to, čo sa v tvojom okolí prirodzene nachádzalo?

Sú to konkrétne situácie vzťahu jednotky a spoločnosti – lokálnych naratívov ku globálnym problémom a opačne, ako vonkajšie podnety vplývajú na tie najmenšie celky. Vo svojej tvorbe sa snažím hovoriť cez prizmu miestnych príbehov, v ktorých vyhľadávam univerzum.

Mimesis vychádza z reálneho príbehu o strome zasadenom tvojou rodinou, na základe ktorého si vytvoril inštaláciu pozostávajúcu z 54 drevorytov. Čo pre teba znamenala práca na tomto diele?

Práca s týmto objektom bola istou formou meditácie. Prechádzanie dlátom po letokruhoch obrovskej dosky, pochádzajúcej zo stromu zasadenom mojimi predkami. Následne odtláčanie tohto drevorytu vrstvením na netkanú látku, ak spočítam celkovo vyše 405 m² výtlačkov. Niekde medzi tým, v tom procese opakovanosti, som cítil, že som niekde blízko nich.

V tejto práci som si po prvýkrát uvedomil tenkú hranicu medzi súkromným a verejným.

Kládol som si otázku, do akej hĺbky môžem ísť s týmto príbehom von. Pretože už nevystavujem kritike seba ako jedinca, čo mne osobne nevadí, avšak vstupuje do toho aj rodina a nemusí to byť príjemné.

Spomínaš vzájomný vplyv lokálnych spoločenstiev a globálnych problémov. Cítiš v tomto smere optimizmus a nádej alebo skôr skepsu či obavy?

Tento vplyv je dvojsečný. Pozorujem, že veľa mladých ľudí odchádza z vidieka z rôznych dôvodov, kvôli práci alebo štúdiu. Na druhej strane rozvojom infraštruktúry a možnosti pracovať online sa množstvo ľudí sťahuje práve na vidiek, čo má za následok zmenu charakteru spoločnosti. Dnes môžeme byť svedkami zrodu makrokultúrnych spoločenstiev vznikajúcich v odľahlých regiónoch. Osobne som v tomto smere optimistický.

V tvojej práci je často prítomný motív utópie a dystópie. Čo pre tvoje umelecké premýšľanie znamená aktuálna pandémia?

V každej utópii je niečo dystopické a v dystopii utopické. Utópia hlavne znamená, že tu existuje ešte iná alternatíva. Buď taká, alebo hentaká, ale iná. To, čo ukázala aktuálna situácia, je, že sú tu ešte iné možnosti. Zmeny, ktoré sme si predtým ani nevedeli predstaviť. Zastaviť sa, myslieť a niesť zodpovednosť nie ako jednotka, ale ako celok. Umožnila nám prehodnotiť naše hodnoty. A ukazovákom pohrozila na naše správanie k planéte.

Vidíš nejaké zmeny priamo pre svoju tvorbu či rolu umelca?

Momentálne veľmi nie a chcel by som unikať prvoplánovej reflexii na túto tému. Ako sa to vyvinie v budúcnosti, to ešte neviem, ale určite ma to ovplyvní aspoň podvedome. Je zábavné, že všetko, čo bude okrúhle a zelené, bude automaticky spájané s COVID-19 a nie napríklad so Shrekom.

Svoju tvorbu opisuješ ako hojdanie medzi rôznymi výtvarnými prejavmi. Ako dozrieva forma jednotlivých diel? Ako ich vzájomne prepájaš a kombinuješ?

Je to rôzne, niekedy to dám na prvú, inokedy finálna verzia musí dozrieť alebo „dokončiť sa“ v šuplíku. Ako som spomínal, umenie realizujem v rôznych médiách a v každom sa naučím niečo nové o tom druhom, potom prejdem na druhú stranu ateliéru a viem, ako to dokončiť. To je to hojdanie.

Okrem iného si vytvoril aj kupolu z pneumatík ako akýsi úkryt a prostriedok izolácie od zlého sveta. Akú rolu v tomto vytváraní nových, lepších svetov podľa teba predstavuje umenie?

Áno, je to z cyklu prác Let’s Make Paradise Together, ktorý nadväzuje na dokument Ladislava Kudelku Obec plná vzdoru z roku 1969. Je to film o rehabilitácii občanov Šuňavy, ktorí boli značne poškodení v 50. rokoch. Vzhľadom na zhoršujúcu sa situáciu v Európe som uvažoval, ako predísť ďalšej tragédii, a jediné bezpečné miesto som videl na Mesiaci. Obecné amplióny preto ohlásili štart rakety. Toto gesto malo povzbudiť predstavivosť. Umenie dáva voľný a bezpečný priestor pre vlastnú vnútornú utópiu a nemyslím tým skazenú objednávku od diktátora. Nie je náhodou, že sci-fi utópie tvorili bezpečný prístav pre umelcov počas minulého režimu.

Vo svojom portfóliu pre COČ uvádzaš, že tvoje diela preberajú roly superhrdinov. Vieš priblížiť, čo tým presne myslíš?

V mojej tvorbe sú dôležité príbehy a každý príbeh potrebuje svojich hrdinov. Každý objekt personifikujem, prenášam ľudské vlastnosti na neživé predmety. Vo výslednej kompozícii sa odohráva dialóg nielen medzi objektmi, ale aj s ľuďmi. Napríklad v projekte SUPER KWIATKOWSKI som oživil priestorové formy v Elblągu do 8-bitových postavičiek. Superhrdinovia boli premietaní na stenách celého mesta a vychádzali do priamej interakcie s obyvateľmi, mesto sa stalo jednou veľkou videohrou.

Aj komisia COČ ocenila paradoxy v tvojej tvorbe – neustály pohyb medzi jednotou s prírodou a neobmedzenými možnosťami technológií, tradíciou a inováciou, miestom a ne-miestom… Ako pracuješ s týmto napätím? Čo osobne považuješ za integrálny konflikt svojich prác?

Baví ma explorovať neznáme územia nových technológií a spájanie vecí nespojiteľných, pretože potom nasleduje BIG BANG nápadov. Ako bude vyzerať klasická technika, ako je drevoryt v priestorovej inštalácii? Čo tak pustiť štart rakety cez obecný rozhlas? Pred každým novým cyklom sa snažím naučiť niečo nové. Unikám formule, ak toto médium neovládam, tak to urobím v inej technike. Pri každej novej výzve sa snažím prekročiť svoje vlastné limity. Myslím si, že najviac ma priťahuje absurdnosť situácie, v ktorej si začneme uvedomovať tie najbežnejšie veci.

Foto: archív autora