Štát musí povedať, či chce silné kultúrne inštitúcie

Ničivý požiar v Banskej Štiavnici zasiahol aj Slovenské banské múzeum. Oheň v historickom centre mesta zapísaného na zoznam UNESCO zničil objekt Berggerichtu, v ktorom sídlila geologicko-mineralogická zbierka. Vyžiadal si aj urgentnú evakuáciu Galérie Jozefa Kollára (GaJK), ktorá tiež spadá pod správu múzea. O následkoch katastrofy pre inštitúciu, ale aj celkových problémoch prevádzky múzea, sa s riaditeľkou SBM Zuzanou Denkovou a kurátorkou GaJK Máriou Janušovou rozprávala Michaela Kučová. Problémy inštitúcie, ktorá spadá pod správu Ministerstva životného prostredia, pritom obe komunikujú dlhodobo.

Riaditeľka Slovenského banského múzea Zuzana Denková. Foto: Peter Ivaška

Štát musí povedať, či chce silné kultúrne inštitúcie

Rozprávame sa v čase, keď je to už skoro mesiac od požiaru v Štiavnici. Ako teraz vyzerá vaša situácia?

ZD: Stále sme vo fáze sanácie škôd. Spravila sa revízia umelecko-historickej zbierky a deponátov, kde môžeme konštatovať, že nám nič zásadné nechýba. Stále prebieha aj revízia geologickej zbierky, čo je náročnejšie, lebo zbierkových predmetov je omnoho viac. Časť sme premiestnili na suchšie miesto, časť zostala v dočasných priestoroch v Kammerhofe. Kým sa vráti do objektu Berggerichtu, ešte sa musí vykonať veľa práce a potrvá to niekoľko rokov. Berggericht sa vypratáva a mal by sa začať sušiť, aj preto sme ho potrebovali urýchlene vyprázdniť. Druhý predpoklad sušenia je, aby sa začala robiť strecha. To sa nám zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, lebo ešte súťažíme likvidáciu pôvodnej plechovej strechy. Kým tam strecha nie je, nemôžeme robiť ďalšie úkony. Objekt ďalej degraduje a dá sa v ňom pohybovať iba v obmedzenej miere.

Paralelne využívame čas na to, aby sme vytvorili skupinu odborníkov a odborníčok ako našu Radu obnovy, poradný orgán, ktorý by expertne zastrešil proces obnovy. Hoci sa stala katastrofa, je to aj príležitosť na obnovu hodnú mesta UNESCO a centrálnej časti pamiatkovej rezervácie. Na to však treba ten proces otvoriť a vtiahnuť doň kapacity. U nás v múzeu nám takíto odborníci a odborníčky chýbajú. Nechceme sa vracať k náučnej expozícii tak ako bola koncipovaná, je to už prekonaný model. Máme teraz príležitosť celé si to namodelovať, aký obsah a program by mal mať tento objekt, keďže má naozaj lukratívnu polohu. 

Aká je situácia v Galérii Jozefa Kollára?

MJ: Galéria je prázdna, ostalo len pár ťažkých diel z kameňa, ktoré nikto nevedel dvihnúť. Je nepoškodená, okrem steny, ktorá spájala Berggericht s galériou, teda zadnej steny vo Veľkej sále a v našich kanceláriách. Galéria bola tiež zadymená, čiže je potrebné vymaľovať výstavné priestory. V súvislosti s tým, že máme prázdne depozitáre, sme sa rozhodli situáciu využiť na obnovu omietok v depozitárnych priestoroch, keďže boli napadnuté soľami. To sme aj tak plánovali robiť, takže táto situácia nám vlastne prišla vhod, keďže sme nemuseli riešiť, kam dáme všetky diela, ale mohli sme rovno začať tento proces. 

Vynášanie obrazov z Galérie Jozefa Kollára počas požiaru. Foto: Ľubomír Lužina

Druhá naša akcia je revízia umelecko-historickej zbierky z galérie. Počas evakuácie sa celá zbierka presťahovala do priestorov Starého zámku. SNG nám pomohla dočasne uschovať drevené plastiky a veľkorozmerné obrazy do priestorov Zvolenského zámku, za čo sme veľmi vďační. Viacero diel sa poškodilo, keďže sa neprevážali profesionálnou firmou a robilo sa to v rýchlosti bez toho, aby boli zabalené. Sú oškreté alebo obité, majú škrabance, poškodené hrany a rámy, chýba polychrómia. S tým máme teraz veľký problém, lebo múzeum nemá interného reštaurátora a reštaurovanie je strašne drahé. 

Vyhodnotili sme, že 52 diel potrebuje konzervátorský zásah a 39 diel reštaurovanie. Samozrejme, rozprávame sa teraz iba o poškodeniach v súvislosti s evakuáciou, inak by nám vlastne bolo potrebné zreštaurovať takmer celú zbierku, keďže je až v žalostnom stave. Oslovili sme SNG a SNM, či by nám s týmto nevedeli pomôcť, keďže oni majú reštaurátorské kapacity. Ponúklo nám pomoc aj maďarské Múzeum krásnych umení – Szépművészeti Múzeum v Budapešti, s ktorým spolupracujeme na príprave veľkej výstavy Majstra M. S. v Budapešti. V priebehu mája k nám vyšlú svoje konzervátorky, ktoré nám zdarma ošetria niekoľko poškodených diel. Bude pre nás tiež veľká výzva, ako tie diela prenesieme naspäť.

Akú pomoc aktuálne potrebujete?

ZD: Žiadali sme o posilnenie personálnych kapacít. Len geologická revízia sa bude robiť asi rok, ak nebudeme mať nejakú pomoc, a bude nás to blokovať pri bežnej činnosti, ktorú musíme vykonávať, lebo si nemôžeme dovoliť len tak zostať stáť. Ale aj reštaurovanie, lebo to je proces, ktorý trvá týždne a týždne, a žiadna inštitúcia si, samozrejme, nemôže blokovať vlastné aktivity kvôli nám. Preto sme žiadali MK SR i MŽP SR o posilnenie interných kapacít (aktualizácia k 28. 4.: bola nám doručená informácia o vyhovení tejto našej požiadavke, budeme si môcť obsadiť 10 nových pracovných miest na dobu určitú do konca roka 2025), aby sa vytvorilo pracovisko, ktoré by sa venovalo len zlepšeniu kondície zbierkových predmetov, ktorých máme takmer 100 000. Tých 39 je najviac poškodených, ale ostatné boli zachytané, zadymené, boli vybrané z toho chráneného kontextu, kde sú pod germicídnymi lampami, a v rukaviciach ich prenášame. To sú všetko stopy, ktoré nevidno, ale to neznamená, že neurýchlia degradačné procesy. A ako Mária hovorí, naozaj by bolo treba zreštaurovať skoro celý zbierkový fond. Bude trvať dlho, kým sa dostaneme do stavu pred požiarom. 

Túto krízu opisujete aj ako príležitosť urobiť zmeny, nad ktorými ste uvažovali dlhšie. Kedy ste dospeli k tomu, že toto môže byť moment, keď sa inštitúcia môže transformovať na progresívnejšiu?

ZD: Prvotné dojmy a reakcie sprevádzal totálny adrenalín a šok. Fungovali sme a rozhodovali sa z minúty na minútu. Prvýkrát som si uvedomila nové príležitosti, keď som sa išla pozrieť do Berggerichtu po dvoch dňoch, čo objekt už nasal vodu a tá začala robiť svoju robotu. Omietky sa začali odúvať a opadávať, ako aj nátery na dverách. Teraz sa ukazuje, že prístupy pri socialistických pamiatkových obnovách neboli správne, materiály neboli vhodné a nevyužil sa potenciál toho objektu. Po obnove môže vyzerať celkom inak. Ako sa nám pred očami objavujú vzácne detaily, začína nás to baviť, vidíme veľkú príležitosť byť pri tom, lebo sa robí niečo dôležité. Či to dobre dopadne, neviem, lebo na dobrú opravu teba expertov, a samozrejme finančné prostriedky. Iné je vyvetrať a vymaľovať a iné je zrealizovať pamiatkové výskum a naštartovať proces obnovy tak, ako treba. 

Hasenie horiaceho Berggerichtu. Foto: Peter Ivaška

MJ: Čo ja som vnímala ako nejakú nádej, je aj mediálna pozornosť. Zrazu sa vo všetkých médiách objavovala Galéria Jozefa Kollára, ktorú pred požiarom málokto poznal. Myslím si, že to pomáha priniesť zmeny alebo aspoň tlačiť na zriaďovateľa. Možnože tou mediálnou pozornosťou niečo dosiahneme. 

V samotnej galérii kontinuálne pracujeme na zmenách, nielen teraz v súčasnej situácii po evakuácii. Hlavným zámerom v mojom pôsobení v galérii je pripraviť nové stále expozície, na čom pracujem odkedy som pred dvomi rokmi nastúpila na pozíciu kurátorky. Museli sme teraz zrušiť všetky dočasné výstavy aj stále expozície, ktoré tam boli od roku 1992, keď sa otvorila galéria, takže už viac ako 30 rokov. Dočasne urobíme reinštaláciu stálych expozícií. Razantnejšia zmena, dúfam, príde v nasledujúcich dvoch rokoch. Slávnostné otvorenie galérie s novými výstavami a reinštalovanými expozíciami sa bude konať v piatok 2. júna o 18:00. Budeme radi, ak nás prídete podporiť svojou účasťou.

Čiže v galérii to procesy zásadným spôsobom nespomalilo ani neurýchlilo?

MJ: Ani nie, skôr nám teraz pribudlo ešte viac práce. Inovácia galérie si vyžaduje urobiť zásadné zmeny, ako sú nové osvetlenie a podlaha, čo sú veľmi vysoké položky, ktoré teraz nemáme z čoho financovať. Teraz to navrátime do pôvodnej podoby v nejakej estetickejšej reinštalácii tej zastaranej expozície, ktorá tam bola.

Vy obe dlhodobo otvorene hovoríte o personálnej a finančnej poddimenzovanosti inštitúcie. Prečo považujete za dôležité sa takto nahlas ozývať a aké sú na to reakcie?

ZD: Keď človek chce nejakú zmenu, musí predtým vyložiť karty na stôl a musí povedať, že kráľ je nahý. Musí pošliapať romantickú predstavu o slovenskom múzejníctve, lebo si nemyslím, že len Slovenské banské múzeum má tieto problémy. Keď o tom nebudeme hovoriť, tak sa nič nezmení. Nehovoriac o tom, že z pohľadu nášho zamerania patríme medzi najvýznamnejšie slovenské múzeá, sme tretie alebo štvrté najväčšie múzeum na Slovensku. A keď tretie najväčšie múzeum na Slovensku hovorí, že má veľké problémy, lebo nemá z čoho financovať svoju činnosť a odborný program, podľa mňa je to celkom vážne.

Nepripadám si nelojálna, lebo už som bola konfrontovaná s tým, či je lojálne hovoriť, že sme nedofinancovaní a podobne. Lojalitu som prejavila tým, že sme najprv upozorňovali interne. Mohla by som vydať knižku listov, v ktorých sme upozorňovali vždy na rôzne problémové aspekty našej prevádzky. Po tejto stránke si myslím, že sme pre lojalitu spravili všetko. Táto naša iniciatíva však nemala žiadnu odozvu. 

Interiér budovy Berggerichtu po požiari. Foto: Ľubomír Lužina

O problémoch teda informujete aj tých, ktorí môžu rozhodnúť o ich náprave?

ZD: Aj keď tu bol premiér na rokovaní vlády, hovorila som o dvoch témach. O problematike zdieľaných depozitárov a o tom, že sme za tri roky nedostali žiadne kapitálové prostriedky. A premiér mi povedal, vraj korona kríza a energetická kríza. 

O múzeu v čase energetickej krízy by sme sa mohli tiež dlho rozprávať, lebo ani na tento rok nám nebol upravený rozpočet s ohľadom na vysoké ceny energií. Každý mesiac musíme argumentovať, že nemáme prostriedky na zálohové faktúry, a žiť v strese, či nebudeme ako neplatiči odpojení od zdrojov elektrickej energie. 

Rozumela som prvý rok, že sme improvizovali, ale druhý rok už skutočne nerozumiem, že musíme byť najprv v mínuse 130 000 eur a až potom nám príde rozpočtový transfer. Ako sa dá takto pracovať? Ako sa dá takto plánovať program, keď stále viete, že to bude len ďalšia faktúra, ktorú nezaplatíte? To je krajne nezodpovedné. 

Povedala som to aj premiérovi a on na to, že však on povie Janovi (Budajovi, ministrovi životného prostredia – pozn. red.). Vyjadrila som sa, že od neho ako premiéra čakáme systémové riešenie. Potrebujeme systém, nie klientelistické alebo osobné vzťahy. Keď ide o kapitálový transfer pre tretie alebo štvrté najväčšie múzeum na Slovensku, snáď by malo byť irelevantné, kto je minister a kto je riaditeľkou múzea. Premiér reagoval, že aj on je zástancom systematických riešení. Tak teda čakáme, aký systém bude na Slovensku v tejto oblasti nastavený, a sme pripravení i pomôcť, ako bude treba.

Požiar odhalil aj ďalší generický problém múzeí a galérií a to, že máme zbierky uskladnené v historických objektoch, tak ako to bolo v Berggerichte i Galérii J. Kollára. Je to nezmyselné i nebezpečné. Ak by bola umelecko-historická zbierka v Berggerichte, ak by aj nezhorela, bola by zatopená, čo by boli v oboch prípadoch nezvrátiteľné škody. Novo postavené budovy, už budované ako depozitáre, sú omnoho bezpečnejšie, keďže sú projektované tak, aby znižovali tieto riziká na najnižšiu možnú mieru.

SBM potrebuje dlhodobú a systematickú pomoc v mnohých oblastiach a ad hoc riešenia nám síce pomôžu sanovať aktuálny havarijný stav, ale z dlhodobého hľadiska nič nevyriešia.

Pohľad z Námestia Svätej Trojice na horiace budovy v Banskej Štiavnici. Foto: Peter Ivaška

Čo konkrétne by zlepšilo vašu situáciu? 

MJ: Určite peniaze. Už len keby som vedela, že mám napríklad 5 000 eur, z ktorých môžem zaplatiť prevoz diel, inštaláciu atď. Bežne však pracujem s tým, že nemám nič. Mám 0 eur a mám spraviť výstavu. Takže väčšinou musím zohnať peniaze, aby bol nejaký program, alebo nezaplatiť umelcov – ako to bežne robíme.

Ďalším veľkým problémom je personálna poddimenzovanosť. Každý robí hocičo, máme kumulované funkcie a to tiež nie je dobré. Nikto sa poriadne nevenuje jednej veci. Ani ja. Hoci som kurátorka robím aj PR, aj fundraising, aj dramaturgiu, aj produkciu. Financie a personálna obsadenosť je zásadný problém.

ZD: Bohužiaľ u nás je problém, že chceme robiť. Keby to bolo tak, že máme expozície a nechceme zanechať žiadnu kultúrnu stopu či už v lokalite, na Slovensku alebo medzinárodne, tak sa dá len tak prežívať. Expozície sú a stále budú, aj o tridsať rokov, len sa budú oprašovať. A to je otázka na štát, alebo teda na spoločnosť. Lebo predstavitelia štátu načúvajú spoločnosti, či chce múzeá ako živé kultúrne inštitúcie, ktoré si plnia úlohy aj v komunitnej práci, práci s marginalizovanými skupinami, otvárajú tie témy a sú udržiavateľmi zdravého smeru spoločnosti, alebo ich také nechcú. Treba si to jasne povedať.

Improvizujeme do takej miery, že je to nedôstojné k nám samotným. Keď sa kurátorka umeleckej histórie venuje aj dramaturgii, aj produkcii, nemá čas sa venovať samotnej zbierke. Nedá sa robiť expozície, bádať a publikovať a ešte robiť ambiciózny výstavný program. Človek, ktorý sa o toto všetko snaží, vždy bude z nejakého pohľadu nekompetentný. 

Cítite sa teraz ešte viac pod tlakom?

MJ: Tlačí nás čas aj preto, že vyhorením Berggerichtu prišlo múzeum aj o výrazný zdroj príjmu. Oproti galérii navštevovalo Berggericht väčší počet ľudí, keďže vizuálne umenie nie je úplne masový artikel. Teraz je tam zdroj príjmov nula a galéria je tiež zatvorená, takže sa snažíme čo najskôr otvoriť. 

Tlačia nás realizácie, všetko treba platiť, ľudí a materiál. Z čoho to máme zaplatiť? Hnevá ma, že sa ministerstvo ani vláda napriek prísľubom stále nerozhýbala k činom a múzeum má naďalej nulový rozpočet. Všetci posielajú peniaze mestu, zaujíma ma však, či pani primátorka vyčlení z týchto zdrojov aj pomoc pre múzeum.

Zavlhnutá stena v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Foto: Ľubomír Lužina

ZD: Snáď sme aspoň tému chudobných inštitúcií, ktoré zmetie mimoriadna situácia, dostatočne dostali do povedomia. Môže to byť v konečnom dôsledku na niečo dobré. Verejnosť si možno stále myslí, že dramatizujeme, alebo ako píšu na Facebooku, „vyplačkávame“. Lenže pri toľkých nehnuteľnostiach to nemáme šancu dať. Máme tento obrovský záväzok, veľké nehnuteľné dedičstvo, kde treba minimálne kúriť, svietiť, vykosiť okolo a pozmývať. Len základné údržbové aktivity v takých obrovských priestoroch sú veľkým balvanom. Plus všade musí byť tím ľudí, ktorí sa o tie objekty stará, aby ešte viac nechátrali. 

Štát vám navešia na nohy takéto balvany a nedá vám prostriedky na starostlivosť, ale ani na rozvoj a inovácie. Súkromný sektor, ktorý má zdroje a vie tak pripraviť interaktívny a moderný obsah, vás preskočí. My musíme pracovať s naším tradičným obsahom, zastaranými formami prezentácie a bojujeme o rovnakého návštevníka. Asi to nemôže mať v dlhodobom horizonte dobrý výsledok.

Tie peniaze, ktoré treba, musia prísť od štátu, ktorý musí povedať, že chce naozaj dobré, silné kultúrne inštitúcie. A je dôležité také mať i v regiónoch. Písala som to už veľakrát: čudujeme sa výsledkom prieskumov verejnej mienky, že ľudia preferujú extrémistické politické strany, sú proti rôznym menšinám, a že je to hlavne v regiónoch. Lenže to je presne o tomto. My máme v každom meste knižnicu, múzeum, galériu. Sieť máme, len my ich necháme krvácať. Ak je tam inštitúcia, mali by v nej byť odborníci a odborníčky a tvoriť program s veľkým vplyvom v lokalite. Môžeme byť mediátormi rôznych dôležitých tém, pracovať najmä s deťmi, ale aj študentmi, seniormi, môžeme mať obrovský vplyv. Štát tu má takéto inštitúcie a necháva ich chradnúť. Potom sa diví, prečo sa spoločnosť viac a viac vyhraňuje. 

---

Foto: Peter Ivaška, Ľubomír Lužina