Prísľub akcelerovanej premenlivosti moci

Ambiciózna výstava singapurského umelca Hoa Tzu Nyena v bruselskej galérii Bozar s názvom P for Power otvára virtuálne brány do sveta, v ktorom sa moc a čas neustále prepisujú, generujú a opakujú. Kladie pritom množstvo otázok o povahe moci v postkoloniálnom a digitálnom veku, no nie je jasné, či na ne dokáže odpovedať, alebo či je odpoveď vôbec možná. Práve táto nejednoznačnosť sa stáva kľúčom k jej čítaniu.

Tvorba Hoa Tzu Nyena je ukotvená v dlhodobom záujme o formovanie postkoloniálnej identity a politík v kontexte juhovýchodnej Ázie. Dlhodobo vyhľadáva priesečníky medzi krajinami, ktoré Západ po druhej svetovej vojne začal označovať ako „Juhovýchodná Ázia“ – teda región s akcelerovanými ekonomikami a zložitou postkoloniálnou skúsenosťou. Jeho práca pritom vychádza nielen z ázijských mytológií, ale aj z filozofického myslenia Východu a Západu, napríklad zo Spinozovho konceptu moci ako schopnosti vplývať a byť ovplyvneným a nie ako duality nadradenosti a dominancie. 

Výstava P for Power nadväzuje na autorov predchádzajúci kľúčový projekt The Critical Dictionary of Southeast Asia, v ktorom skúmal vzťah medzi históriou, naratívom a mocou v postkoloniálnom kontexte. Dictionary vychádza z dvadsiatich troch znakov latinskej abecedy a ku každému písmenu je priradené slovo, ktoré sa dotýka mocenských štruktúr spojených s kolonializmom. Išlo o priame pomenovanie mytologizácie a fetišizácie Východu západným okom. Tentoraz však Nyen vstupuje do priestoru, kde je naratív spoluvytváraný umelou inteligenciou – nástrojom, ktorý je sám produktom globálnych mocenských štruktúr.

Výstava je členená do troch častí. Dve veľkoformátové projekcie – P for Power a T for Time – sú situované v zatemnených blackboxoch, ktoré vytvárajú zvláštne senzorické vákuum. Tretie dielo, Time Pieces, tvorí 44 animácií na rôzne veľkých obrazovkách, ktorých trvanie sa pohybuje od niekoľkých sekúnd po nekonečné slučky. Animácie slúžia ako primordiálny archív alebo súbor skíc pre finálne dielo T for Time. To obsahuje súbor animácii, ktoré spája téma času a v ktorých možno vidieť odlišnosti a paradoxy jeho plynutia. Fragmenty rôznej dĺžky vytvárajú mikrovesmír, ktorý je, paradoxne, divácky najprístupnejší.

Ho Tzu Nyen, T for Time, 2023–súčasnosť

P for Power je koncipovaný ako autogeneratívna videoslučka, ktorá v reálnom čase produkuje nové kombinácie obrazov a naratívov. Príbeh sa vetví donekonečna, no zároveň zostáva rovnaký. P for Power zahlcuje všetky zmysly, z reproduktorov počujeme vždy niekoľko vrstiev zvuku – saxofónové sólo, terénne nahrávky z džungle, fragmenty zvukovej stopy z filmov, rozhovor medzi mužským hlasom a hlasom mladého dievčaťa. Mužský hlas rozpráva v kapitolách, v komplexnom jazyku, ktorý využíva pojmy špecifické pre filozofiu, ktoré môžu byť pre nezasvätené diváctvo nezrozumiteľné, a preto zvodne presvedčivé. Dievčenský hlas sa pýta jednoduché otázky o moci, práve a sile. Odpovede sa vracajú v slučkách, preplnené referenciami, ktoré viac zahmlievajú, než objasňujú. 

T for Time pozostáva z dvoch paralelných projekcií. Prvá vrstva je premietaná poza transparentné plátno, čo spôsobuje jej rozostrenie, a je kolážou komponovanou z found footage, archívnych materiálov zaznamenávajúcich historické míľniky východoázijskej histórie, ktoré dopĺňajú kultúrne referencie (videoklip No Surprises od Radiohead či film La Jetée). Všetky tieto fragmenty spája téma času ako večne plynúceho a neuchopiteľného pojmu. Druhá vrstva je premietaná na plátno, ktoré je v superpozícii pred prvou. Druhá vrstva je animovanou interpretáciou týchto fragmentov v reálnom čase a je generovaná pomocou AI, ktorá občas tieto obrazy verne kopíruje prostredníctvom populárnych estetík, napríklad virálneho filtra kopírujúceho rukopis Miyazakiho filmov.

Využitie AI na generovanie celého diela je vo východoázijskom kontexte už pomerne častou praxou (spomeňme napríklad juhokórejskú umelkyňu Ayoung Kim, ktorá pomocou AI generuje komplexný svet vo svojej sérii Delivery Dancer. V tomto prípade je AI použitá len na generovanie obrazov, resp. videí, a celá naratívna linka je autorská).

Ho Tzu Nyen, T for Time, 2023–súčasnosť

Umelá inteligencia v prípade diela Hoa Tzu Nyena negeneruje len obraz, ale aj mysliteľa, mužský hlas, ktorého sled terminologicky presýtených monológov evokuje hĺbku, no je vyprázdenou škrupinou náhodne generovaných mantier. Diskurz sa stáva performatívnym gestom, ktoré simuluje myslenie bez nutnosti vytvárania zmyslu.

Atraktívna, no zároveň nebezpečná sila generatívnej AI v tomto kontexte tak spočíva v práci s dekontextualizovanými fragmentami. Tie sa náhodne či zámerne preskupujú do nových kombinácií, ktoré môžu pôsobiť ako nové doktríny hodné nasledovania. To, čo sa javí ako kritika, sa tak môže stať len ďalšou formou reprodukcie (západnej) moci. Ako možno kritizovať moc z postkoloniálnej pozície, keď zároveň používame nástroje, ktoré túto moc reprodukujú? 

Tento fenomén je ešte citeľnejší v estetickej rovine. Všetky AI-generované postavy majú podobu detí, čím sa odhaľuje ďalšia problematická povaha datasetov, na ktorých boli jazykové modely trénované. Vidíme biely pohľad na iného, ktorý redukuje farebnú pleť na exotický objekt. Estetika sa tu nebezpečne približuje k fetišizácii, k obrazu, ktorý je zároveň nevinný, no znepokojujúco sexualizovaný. Na rozdiel od Critical Dictionary, ktorý priamočiaro pomenúval mytologizáciu a stereotypy, v P for Power takáto priama konfrontácia chýba. Moc je tu vágne charakterizovaná slovníkom theoryspeaku a výstava sa stáva estetizovanou formou, akýmsi súčasným virtuálnym Gesamtkunstwerkom, ktorý moc skôr opisuje atraktívnym, ale nedostupným preintelektualizovaným jazykom, než aby ju radikálne pomenoval alebo poukázal na jej slabiny.

Ho Tzu Nyen, P-for-Power, záber z videa.

Výstava pracuje s časovosťou spôsobom, ktorý narúša západné lineárne chápanie dejín. Kým západné myslenie o čase možno chápať ako pohyb vpred (vo výstave zastúpeným ako často sa objavujúci symbol vystreleného šípu, napríklad v T for Time alebo v animácii v Time Pieces), tu sa čas javí ako cyklický, fragmentárny, vrstvený. Nekonečné slučky, opakovania a variácie vytvárajú pocit, že sa nepohybujeme dopredu, ale krúžime, sme uväznení v rámci stále tých istých štruktúr. V tomto kontexte možno čas chápať ako generatívny stroj na vytváranie nových, večne sa opakujúcich, vrstvených naratívov. Je to deleuzovský prístup k času ako produktívnej, syntetizujúcej sile, ktorá prepája minulosť a prítomnosť do nepredvídateľnej budúcnosti. Podobne ako u Deleuza aj tu je minulosť virtuálna, stále prítomná, nikde sa nestráca. Čas a moc sú tu navzájom neodlúčiteľne previazané, koexistujúce entity. Toto špekulatívne čítanie diela môže byť paralelnou líniou, ktorá existuje spolu s jednoduchším chápaním využitia estetiky AI slop ako nástroja na náhodné generovanie konceptuálnych prepojení. 

Dve spomínané projekcie sa neustále aktualizujú, generujú nové verzie, zatiaľ čo tie predchádzajúce miznú v hlbinách serverovní. Potreba neustálej sebaaktualizácie, ktorú vyžaduje kapitalizmus, sa tak prenáša aj na stroje. V tomto kontexte sa stroj stáva dielom a dielo strojom. Ako Ouroboros (ďalšia z animácií) požierajúci vlastný chvost, výstava sa uzatvára do seba. Generuje vrstvy, ktoré produkujú ďalšie vrstvy, no bez výraznej zmeny naratívu. A možno práve v tom spočíva jej sila – ako verne zobrazuje zacyklenosť súčasnej situácie, a zároveň aj jej najväčšia slabina – stagnácia a rezignácia na hľadanie východiska.

Výstava tak vyvoláva množstvo znepokojivých otázok, no neponúka konkrétne odpovede. Simuluje prostredie, v ktorom na produkciu hlbokého myslenia už nie je nevyhnutne potrebný človek. Umelá inteligencia síce dokáže vygenerovať diskurz, ten je však neuchopiteľný, fragmentárny a často prázdny. Otázka však zostáva: mení sa moc v čase alebo sa len nekonečne rekonfiguruje? Výstava naznačuje skôr druhú možnosť. Nejde o transformáciu, ale o variáciu, o neustále sa obnovujúci boj, ktorý sa nikdy nekončí. Ak komentujeme moc z postkoloniálnej pozície, no zároveň využívame nástroje, ktoré prispievajú ku globálnemu otepľovaniu, posilňovaniu mocenských pozícií predajom dát a dobrovoľnému poskytnutiu svojich myšlienok, kde potom stojíme? Prísľub akcelerovanej premenlivosti moci sa tak ukazuje skôr ako varovanie pred nekonečným cyklom zdanlivej zmeny, ktorá v konečnom dôsledku prináša len nové kombinácie starých vzorcov a stereotypizácií do nových vrstiev bez obsahu. Autor sa z bezpečnej vzdialenosti zdržiava priamej konfrontácie. Jeho dielo sa stáva zrkadlom, v ktorom sa odráža nielen povaha moci, ale aj naša vlastná neschopnosť a neochota vidieť dôsledky jej nekonečných rekonfigurácií. 

Výstavu som napokon navštívila dvakrát s týždňovým odstupom, aby som mohla vidieť, ako sa zmení naratív a vizualita generovaná algoritmom. Kam môže stroj generujúci nemyslené myšlienky posunúť pôvodný script? Dielo sa však napriek svojej generatívnej povahe zásadne nemení, zostáva viac-menej rovnaké. Táto umelo vytvorená repetitívnosť napokon neprodukuje mnohosť ani konceptuálnu variabilitu, ktorú by sme ako diváctvo od neustále sa sebaaktualizujúceho stroja očakávali. Výstava tak paradoxne ostáva uzavretá v nekonečnej slučke vlastnej nemennosti.

---

Ho Tzu Nyen / P for Power / Bozar / Brusel / 6. 2. - 12. 6. 2026

Foto: We Document Art. S dovolením umelca a Bozar.