Slovenská a žiadna iná

Súčasná nacionalistická rétorika týkajúca sa folklóru sa ho snaží zakonzervovať v predstave idealizovanej minulosti, ktorá v skutočnosti nikdy neexistovala, a vytvoriť mýtus slovenskej ľudovej kultúry, ktorá je „slovenská a žiadna iná“. Formy ľudového umenia dokážu súčasnému človeku ponúknuť návrat do minulosti, prepojenie so zdanlivo pokojnejšími časmi, po ktorých túži súčasná predstava „autentickej“ národnej identity. Folklórne formy však nemusia fungovať iba ako romantizujúci obraz minulosti. Môžu vytvárať priestor pre únik zo súčasnosti, ale aj pre komentár o prítomnosti cez poukázanie na opakujúce sa spoločenské a mocenské vzorce.

„Táto výstava prináša veľmi nekompletný a minimalistický prehľad stratégií, s akými súčasní umelci a umelkyne integrujú ľudové motívy do svojich diel,“ píše Dominika Moravčíková v kurátorskom texte k výstave. Diela, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť tematicky prepojené, v skutočnosti otvárajú rôzne roviny a významové vrstvy, ktoré presahujú ich spoločného menovateľa – folklór.

V argumentoch proti spoločenskému progresu sa jeho odporcovia častokrát obracajú pre výpomoc na naše tradície. Tie vychádzajú z patriarchálnych vzorcov, na ktorých je postavená aj naša spoločnosť. Akékoľvek vybočenie je teda netradičné. Kritika heteronormatívnej spoločnosti, ktorú prináša dielo Vlastný kroj (2025) Samuela Čengera, je zakódovaná v interaktívnej inštalácii. Ako napovedá jeho názov, diváctvo si vie vytvoriť vlastný kroj vďaka projekcii na telo. Ten predstavuje symbol národnej príslušnosti a vymedzenia sa, no remixuje ho, a tak si ho privlastňuje. Rôznymi variáciami vytvára kroje, ktoré prepájajú rôznorodé elementy, a dáva diváctvu možnosť vytvoriť si verziu, ktorá je zbavená nánosov rozdeľovania sa na skupiny na základe pôvodu. „Kostým, v ktorom sa môžete cítiť bezpečne, ako vy sami, bez strachu,“ píše v inštrukčnom manuáli k dielu. Jeho inštalácia posúva kroj z národného symbolu do priestoru performativity individuálnej identity, narúša tak jeho pôvodnú funkciu ako znaku príslušnosti ku skupine, spoločnosti, oblasti, z ktorej pochádza. Jeho inštalácia by sa na prvý pohľad mohla zdať až nedbalá. Čítam v nej však element DIY, ktorý sa hrá s tematikou tvorby vlastného kroja a podporuje tým tak rolu diváctva v tvorbe samotného diela.

Každý a každá z vystavujúceho autorstva však s folklórom pracuje odlišne. Kým Čenger si folklórne prvky privlastňuje a pretvára ich do otvorenejších významových štruktúr, Demjanovič buduje vlastný mýtus založený na nostalgických výjavoch. V jeho práci sa mýtus včelieho božstva prepája s komunistickými reáliami, ktoré sú posunuté až do surreálnej nostalgie. V diele Včelie slávnosti (2026) vidíme dievčatá v spartakiádnych úboroch a predstaviteľov režimu s úľmi namiesto hláv pristihnutých pri velebení včelieho božstva. Tieto motívy spolu formujú jeho vlastný folklór simulakra – nie ako odkazy na tradíciu, ale ako spomienku na nejestvujúcu realitu.

Našu realitu vo svojich dielach intenzívne tematizuje Ivana Šáteková. Dve prezentované diela ukazujú, akým flexibilným médiom môže byť výšivka – nie ako dekoratívny prvok tradície, ale ako nositeľ spoločenských a politických tém. Dielo WOMAN AT WORK (2021) prináša výjavy žien v práci. Nemyslí však len na ekonomicky „prínosnú“ prácu, ale obracia pozornosť na priestor domácnosti, v ktorej ženy vykonávajú neplatenú a neviditeľnú prácu. Obrus inštalovaný na vznášajúcom sa stole pôsobí, akoby ho niesli telá neviditeľných žien. Tých, na ktorých stojí ťarcha práce, ktorá je dôležitá, no nevidno ju. V diele Bude dobre (2022) sa Šáteková vracia do času pandémie, v ktorom sa opakované testovanie stalo až kolektívnym rituálom. Hoci od tejto skúsenosti neubehol dlhý čas, dielo nám zo súčasného pohľadu pripomína, ako rýchlo sa pandemická realita presunula do priestoru minulosti.

Aj diela Ivany Slávikovej pracujú s nostalgiou. Nie cez návrat k folklórnym mýtom, ale prostredníctvom postsocialistických symbolov každodennosti. Kontrast tvrdého materiálu a mäkko pôsobiacej výšivky vytvára napätie medzi sériovo vyrábanou karosériou a intimitou remeselnej práce. V diele Favorit 136 L 1988 (2013) sa tak neformuje nový mýtus, ako je napríklad v dielach Demjanoviča, ale formuje nový typ folklóru založeného na kolektívnej pamäti predmetov, ktoré kedysi fungovali ako symbol modernity, statusu a spoločenského zaradenia. Favorit bol takýmto symbolom, bol prísľubom moderného životného štýlu. Dnes sa z neho stáva nostalgický objekt, veterán, ktorý dokáže v súčasnej generácii vyvolať podobný typ nostalgie ako folklórne artefakty. S kontrastom materiálov pracuje aj v cykle Komiks (2011), z ktorého je časť prezentovaná na výstave. Namiesto vyšívania je však ornament do kovových platní perforovaný. Výjavy inšpirované tradičnou výšivkou tak nevznikajú mäkkým gestom remeselnej práce, ale mechanickým zásahom do tvrdého materiálu. V tomto posune sa ornament prestáva javiť iba ako dekoratívny prvok tradície a začína pôsobiť ako systém opakovania a disciplíny. Vzor sa tu nemení na nostalgický obraz minulosti. Je pripomienkou spoločenských noriem, ktoré sa prostredníctvom tradície reprodukujú ďalej.

Na tieto reprodukované vzorce tradície reaguje aj kolektív Kundy crew. Hoci je na výstave prezentované iba dielo Kokot štát (2020), ich tvorba dlhodobo pracuje s kritikou politických a kultúrnych štruktúr, ktoré sa prenášajú z minulosti do prítomnosti. Ich feministicky orientovaná tvorba, ktorá kombinuje tradičné remeselné postupy s explicitne politickým jazykom, ukazuje, ako sa folklórne formy môžu transformovať na nástroj rezistencie voči normalizovaným vzorcom moci, najmä v kontexte tela a rodových rolí.

Vo výstave Bodaj by ťa, Milá, bida trimala!!! sa folklór neobjavuje ako estetická fráza, skôr ako médium, prostredníctvom ktorého možno artikulovať rôzne vrstvy súčasnej spoločenskej skúsenosti. Nejde pritom iba o vizuálnu voľbu, ale o spôsob čítania a prepisovania tradície. Tá sama je výsledkom historických konštrukcií. Privlastňovanie si folklórnych foriem tak otvára priestor na destabilizáciu systému a prepis významov, ktoré sú s nimi pôvodne spojené. Výstava ukazuje, že folklór nie je neutrálnym jazykom. Je plný nánosov, ktoré spätne vieme analyzovať a konceptuálne s nimi v súčasnosti pracovať.

---

Samuel Čenger, Dávid Demjanovič, KundyCrew, Ivana Slávíková, Ivana Šáteková / Bodaj by ťa, Milá, bida trimala!!! Folklór v súčasnom umení / kurátorstvo: Dominika Moravčíková, Samuel Velebný / Galéria Tabačka / Košice / 8. 5. – 29. 5. 2026

Foto: Tibor Czitó