Očarenie katastrofou

Po zhliadnutí výstav Will I Ever Look Into Your Eyes Again? v Šopa Gallery a leap beyond our tribal past v Galérii Tabačka zostávajú rezonovať slová apokalypsa, dystopickosť, non human, AI, tekutosť, poézia, digitálna hudba, keramika, huby, hady, medúzy, more, krása, čistota, spomalenie. Možno teraz prevrátite očami a poviete si: „Už zase?“ V prípade týchto tém sme už trochu skeptickí*é; o to príjemnejšie je preto zistenie, že sa na ne ešte stále dokážeme napojiť a nie sme rezistentní*é voči ich nadbytku. Obidve výstavy spája intuitívnosť, krehkosť a skvelý výber ženských autoriek. Takže áno, stojí za to na ne ísť, a aj viackrát.

Kurátorom prvej spomínanej výstavy je Erik Vilím, ktorý k nej pripravil aj samostatnú esej s názvom Cudzia láska. Píše o kľúči, cez ktorý je možné výstavu chápať a aj prežívať – je ním láska. Láska vložená do diel, na základe ktorej s nimi môžeme splynúť a prijať ich, interagovať, dovoliť im, aby nás zmenili, podobne ako keď sme zamilovaní*é. Tento významový kľúč je bez prečítania spomínanej filozofickej eseje skrytý, o to silnejšie je ale potom jeho prežitie. 

Teória lásky pri percepcii umeleckého diela je značne oslobodzujúca, keďže potvrdzuje to, že nie je nutné všetko pochopiť, skôr je dôležité odvážiť sa niečo zažiť. Hlavné protagonistky výstavy – huby s psychedelickými účinkami – majú schopnosť otvoriť brány tam, kam sa nie každý*á odváži, a umenie môže byť pre diváka*čku podobné. Počas vnímania umeleckých diel sa do nich vciťujeme, empatizujeme a strácame čiastočne svoje ja. Nechávame na seba pôsobiť cudzie (alien) predstavy a myšlienky; tie do nás vstupujú a nejakým spôsobom nás potom aj čiastočne menia.

Na výstave sa stretávame s tromi umelkyňami rôznych generácií – Kludiou Koszibou, Katarínou Bajkayovou a Paulou Malinowskou. Každá pracuje v inom médiu, cez ktoré vedú vzájomný dialóg. Koszbina veľkoformátová maľba z cyklu Hymenophore odkazuje na grécku mytológiu – na Hyména, boha a ochrancu manželstva. Ten sa ako zamilovaný muž prezliekol za ženu, aby mohol byť tajne v blízkosti svojej milej. Dielo zobrazuje sieť vláknitých vzťahov medzi hubami, ktoré ukazujú spôsob ich rozmnožovania. Huby sú totiž kráľovné genderovej hry a rozmanitosti – napr. klanolupeňovka obyčajná má 23 000 pohlaví. 

Ako sa píše v kurátorskom texte „v kombinácii s keramikami od Kataríny Bajkayovej, ktoré vychádzajú z tvarovej interpretácie afrodiziakálnych húb, spoločne oživujú ich plný symbolický potenciál“. Kľúčovým bodom oboch diel je vzájomná starostlivosť a zmena vedomia. Farebne minimalistická maľba „suchou technikou“ tvorí výrazný kontrast s nádhernými, rôznofarebnými, lesklými, perleťovo-metalickými keramickými objektmi od Kataríny Bajkayovej, ktorých súčasťou sú aj špecifické autorské podstavce. Tie svojimi plazivými nohami pripomínajú koreňový systém či podhubie, ktoré nad zemský povrch vynáša pohlavné orgány húb.

Pri tejto výstave je dôležité, v akom čase ju vidíme – či za denného svetla plného slnka, alebo večer za tmy. Slnkom zaliata miestnosť rozohráva v hlave slastné pocity z krásy videného najmä v prípade spomínaných keramických objektov. Projekciu hyperrealistickej 3D animácie Pavly Malinowskej ale v tomto čase skoro vôbec nevidíme, len počujeme (zvuk v spolupráci s Andrejom Žabkayom). Večer, naopak, dominuje priestoru práve toto dielo, zachytávajúce hladinu mora a príbeh medúzy so schopnosťou znovuoživenia (opäť odkaz na mytológiu). Pravdepodobne nejde o kurátorský zámer, no po tomto zážitku už nie je možné rozmýšľať o výstave inak ako aj o hre prírodného a umelého sveta aj svetla a prežívania času zloženého z množstva malých stretnutí a okamihov. Pridanou hodnotou inštalácie je kreslo Physaria od dizajnérky Barbory Hagara a Data(LAB), ktoré vyzerá ako morom vyhladená skala plná dier a záhybov. 

V prípade výstavy leap beyond our tribal past v Tabačke duo Samuel Velebný a Dominika Moravčíková hneď v úvode textu priznávajú, že ide o intuitívny výber autoriek na základe sympatií voči nim aj ich dielam (Hanna Besenhard, Nikola Čemanová, Tamara Kametani, Veronika Žilinská). Láska a priateľstvo tu rovnako zohrávajú rolu hlavnej intencie. Priznanie tohto kľúča výberu považujem za férové a oslobodzujúce, nijako neuberá kvalite výstavy. Tematizuje materialitu aj dematerializáciu zároveň a pracuje s aktuálnymi udalosťami, ktoré sa zároveň stávajú ruinami súčasnosti. Používa klasické techniky ako vypaľovanú a glazovanú keramiku, textilnú tapisériu, „nové“ technológie (3D animácia, video), plstené kolážovité reliéfy, konáre, mach, kožu z hada a formát diára v pevnej väzbe ako objekt.  

Aj v tejto inštalácii hrá dôležitú rolu svetlo – materialita tapisérie Tamary Kametani sa vďaka reflektoru mení na žiariacu obrazovku. Dielo zachytáva miesto, kde sa hromadí neviditeľný digitálny odpad, bod 0, smetisko, na ktorom končia chybové dáta z rôznych online aplikácií, a zameriava pozornosť na bod „pod lampou, kde býva najväčšia tma“. Keramické polorozpadnuté „tehly“ – dielo re-CARNIS Nikoly Čemanovej – v industriálnom priestore akoby odniekadiaľ odpadli a rozbili sa na viac kusov rôznych farieb. Čemanovej dielo imerzívne splýva farebne aj tvarovo so starým typom kovových radiátorov klasickej slonovinovej farby. Necháva do seba vstúpiť aj káble napájajúce krikľavo zelenú neónovú textovú inštaláciu Hide open, inštalovanú hneď na vstupných dverách. Je na nej báseň od slovinského básnika Uroša Praha, v ktorej sa postupne zrkadlia a prelínajú témy všetkých vystavených diel. 

Objekt Palivo od Nikoly Čemanovej kombinuje konár s machom a plastovou rúčkou zo starého kufra pripomínajúcou keramiku. Drevo ako materiál potrebný na výpal keramiky, drevo ako súčasť umeleckého diela, kruh vzťahových synáps sa tu otvára aj uzatvára zároveň a pokračuje v úponkovitých synapsách iných káblov ďalej. Vo vzájomne prepojených mobiloch visiacich zo stropu, ktoré majú popraskané obrazovky, s názvom Shooting stars vyberá Tamara Kametani výseky oblohy z rôznych miest, na ktorých prebieha protiraketová obrana evokujúca zlovestné ohňostroje. Mobily pôsobia, akoby boli priamo z bojiska alebo nezvládli obsah, ktorý ukazujú, a samé od seba popraskali. V zmäti ich čiernych napájacích káblov sa skrýva nenápadný čierny keramický had zo série Bright Omens od Nikoly Čemanovej a na zemi pod nimi leží konár v koži hada KILLING ME SOFTLY 1. Tento prepletený zhluk je na prvý pohľad drobný a neškodný, no je plný potencionálneho jedu.

Okrem svetla je tu dôležitý aj zvuk – elektronická hudobná skladba šíriaca sa z 3D animácie Fragment_2B od Veroniky Žilinskej dodáva výstave výrazne apokalyptickú atmosféru. Skladbu zložila producentka a DJ-ka Sofia Nøt. Pre Veroniku Žilinskú ako umelkyňu to bol krok niekam ďalej, keďže v jej dielach sa stretávame skôr so zvukmi ako takými a nie s hudbou (dlhodobá spolupráca s Tomášom Moravanským). Animácia precízne a hyperrealisticky konštruuje dystopický svet budúcnosti, v ktorom človek už úplne absentuje. V kontraste sú v jeho blízkosti na zemi položené retro diáre, dielo just a catjump od Hanny Besenhard v rôznych farbách a s vyrazeným rokom 2024 v zlatej farbe. Diár sa stáva reliktom, materiálom na objekt či koláž, symbolom starých čias, ktorý nahradil Google kalendár s upozorneniami.

Silný environmentálny a protivojnový aspekt prác sprítomňuje aj fragmentarizovaná inštalácia. Akoby sme sa ocitli v nejakom priestore po nálete, kde zostali kúsky tehál, idúca televízia, ostrov z kartónov, po ktorom sa plazia hady, divne rozstrieľané diáre a do toho hrá elektronická hudba. Pôsobí to stiesňujúco a krásne zároveň. Očarenie katastrofou je psychologický jav, ktorý sa pokúsila vysvetliť v knihe A Paradise Built in Hell: The Extraordinary Communities That Arise in Disaster americká feministická autorka Rebecca Solnit. Fascinácia a magnetizmus s nimi súvisiace majú viacero príčin, no najvýraznejšie z nich sú práve veľká vizuálna atraktivita, oslobodzujúci a zároveň skľučujúci pocit bezmocnosti a vzájomné prepojenie.

Na záver spomeniem ešte malé nenápadné kladivko s názvom KILLING ME SOFTLY 2 od Nikoly Čemanovej, ktoré vyzerá ako to, ktoré je k dispozícii vo vlaku alebo autobuse na rozbitie okna v prípade ohrozenia. To nás už nezachráni a vo svojej symbolickej krehkosti je kontrapunktom nielen tejto výstavy, ale najmä našich únikových možností z aktuálneho stavu sveta, ktorý jasne ukazuje nielen prítomnosť, ale aj jeho veľmi blízku katastrofickú budúcnosť.

Katarína Bajkayová, Klaudia Kosziba, Paula Malinowska / Will I Ever Look Into Your Eyes Again? / kurátor: Erik Vilím / Šopa Gallery / Košice / 14. 3. 2024 – 30. 4. 2024 

Hanna Besenhard, Nikola Čemanová, Tamara Kametani, Veronika Žilinská / leap beyond our tribal past / kurátorské duo: Samuel Velebný a Dominika Moravčíková / Galéria Tabačka / Košice / 20. 3. – 15. 4. 2024

Foto: Tibor Czitó