Jozef Kovalčik: Byrokrat nemá byť tyranom

Jedným z najsilnejších hráčov podpory „živého“ umenia a kultúry na Slovensku je aktuálne Fond na podporu umenia (FPU). Jozef Kovalčik ho vedie od jeho založenia v roku 2015. Zuzana Janečková a Maja Štefančíková sa s ním rozprávali o začiatkoch FPU, jeho šesťročnom fungovaní, ale aj o mimoriadnych výzvach, ktoré fond vypísal pre zmiernenie dopadov pandémie na oblasť kultúry. Ďalej si v rozhovore môžete prečítať, ako nastaviť environmentálne opatrenia, ktoré sa stali súčasťou žiadostí, ako ich aj skutočne napĺňať a tiež príbeh žiadosti väzňa z Leopoldova, ktorý pomohol v procese odbyrokratizovania systému.

Ako na Slovensku fungovala podpora umenia, keď si sa začal zaujímať o FPU? 

Genéza FPU je dlhá. Prvé podporné mechanizmy pre umenie začali fungovať v 50. rokoch. V roku 1954 vznikli tri fondy – literárny, výtvarný a hudobný. Za socializmu boli totiž umelecké profesie jediné, ktoré boli slobodné a nemali nejaké zastúpenie. Zo všeobecnej povinnosti byť zamestnaný mali vtedy výnimku iba umelci, preto k nim bolo treba zabezpečiť tok peňazí. Štát na to vždy potrebuje nejaké organizácie, či už za socializmu alebo kapitalizmu. Ďalšia vec, ktorú bolo treba riešiť, bola sociálna, resp. životná situácia umelcov. Toto boli kľúčové pohnútky vedúce k vzniku fondov. 

Aké ďalšie fondy vznikli, resp. fungovali v tom čase a aký bol ich hlavný zmysel? 

Fondy sa využívali na rôzne účely, ale sociálna funkcia tam bola neustále. Až v roku 1992, keď sa zmenil zákon o fondoch, sociálna funkcia akoby do istej miery vypadla. Časť z fondov v tom kontinuálne pokračovala – napr. Literárny fond to robí doteraz. Hudobný fond to však nerobí vôbec a Fond výtvarných umení len v minimálnej miere pre istú pomerne uzavretú skupinu. Takže podpora umenia má asi takúto pamäť a k tomu bola pričlenená sociálna funkcia. Začiatkom 90. rokov vznikol fond Pro Slovakia a ten sa postupne pretransformoval na jeden program, ktorý slúžil na podporu prezentácie umenia v zahraničí. Pôvodne však fungoval všeobecný podporný mechanizmus, podobne ako Pro Helvetia, ktorá na Slovensku v 90. rokoch fungovala veľmi aktívne. Pro Helvetia výrazne podporovala mnohé festivaly, ktoré vtedy vznikli a existujú doteraz. Podporovala aj iné aktivity – umožnila návštevy mnohých umelcov, kritikov a pod. Vďaka nej tu vzniklo veľa vecí, či už v tanci, hudbe alebo divadle. Ľudia sa vtedy takisto naučili písať granty, s ktorými predtým nikto nemal skúsenosti. Svoju úlohu vtedy zohralo aj Sorosovo centrum súčasného umenia, ktoré sem dotiahlo prvotriednych kritikov a kritičky najmä z oblasti vizuálneho umenia. Za Vladimíra Mečiara sa štátne financie z ministerstva kultúry rozdeľovali pre spriatelené kluby a myslím, že to bolo až okolo roku 2004, kedy sa podporné schémy výraznejšie upravili. Vznikli programy na podporu rôznych oblastí, pričom obsahovo boli dominantne zamerané na jednorazové podujatia. Vo vizuálnom umení sa podporovali len výstavy, v rámci nich katalógy a popri nich sa dalo ešte aj niečo vytvoriť. Dotácie na tvorbu neexistovali, a takto to v podstate fungovalo až do roku 2015, kedy bol založený Fond na podporu umenia. 

Kto inicioval vznik FPU na Slovensku a jeho samostatnosť od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky?

Kľúčový bol rok 2009, keď vznikol Audiovizuálny fond. Vtedajší minister kultúry Marek Maďarič pod túto organizáciu presunul všetky dotačné schémy na podporu audiovizuálnej kultúry. Filmová tvorba vtedy fakticky nefungovala, preto ju bolo treba nejakým spôsobom rozbehnúť. Po desaťročnej príprave bol teda založený Audiovizuálny fond, ktorý sa postupne úspešne rozbehol, pričom minister Maďarič po piatich rokoch jeho fungovania presadil, aby podobná organizácia vznikla aj na podporu ďalších oblastí umenia a kultúry. V roku 2014 bol prijatý zákon o Fonde na podporu umenia. V marci 2015 menoval minister deviatich členov rady fondu, ktorá zvolila mňa za riaditeľa s nástupom od 1. júla 2015.

Ako si sa k tomu dostal Ty?

V roku 2015 som bol prorektorom pre štúdium na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU), končilo mi funkčné obdobie a chcel som odtiaľ odísť. Hľadal som si prácu a keďže bolo vypísané výberové konanie, zvažoval som, že sa prihlásim. Od Petra Michaloviča, ktorý bol v tom čase členom rady FPU, som sa dozvedel, že miesto riaditeľa nie je pre nikoho vopred nachystané, aby som sa pokojne prihlásil. Rozhodol som tomu venovať svoju energiu a môj 19-stranový projekt visí na stránke doteraz. Pre mňa nebola kultúrna politika nová téma, dlhodobo som sa o ňu zaujímal, aj moja dizertačná práca bola takto zameraná. Očakával som, že o výberovom konaní všetci vedia a konkurencia na miesto riaditeľa bude veľká, preto som k výberovému konaniu pristupoval naozaj s rešpektom. Napokon sme sa prihlásili dvaja – ja a bývalý riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave, Róbert Nemeček, pričom ma deviati členovia rady zvolili jednohlasne.

Aká bola tvoja vízia a v čom sa ti ju podarilo naplniť? 

Počas prvých rokov to bolo potrebné celé rozbehnúť a nastaviť. Nevyhnutné bolo vychytať hlavné a najväčšie chyby v základnom nastavení. Napríklad vo vizuálnom umení, hneď na začiatku vytvorený program na podporu tvorby pre jednotlivcov, ktorým sa mali prideľovať štipendiá. Tie sme nastavili tak, aby sa odvíjali od priemernej mzdy. Jednoducho, celý ten chaos, často postavený na svojvôli, bolo nutné dať do poriadku a jasne nastaviť. Samozrejme, nepodarilo sa to hneď, určili sa základné pravidlá fungovania, a potom sa postupne vylaďovali a upravovali. Nemal som veľa času, lebo som to musel celé pripraviť od 1. júla do 30. novembra 2015, kedy bola vyhlásená prvá výzva. 

Ako sa ti podarilo nastaviť programy a personálne obsadenie? 

Začínal som od absolútnej nuly. V priestoroch som nemal nič, ešte aj nábytok som si musel požičať a zamestnancov som prijímal v kaviarni. Neboli žiadne predpisy, registračný systém, cez ktorý by sa podávali žiadosti, ani štruktúra programov. Už som si ani nepísal to-do list, lebo to nemalo konca, nemal som voľno, ani víkendy. Po prvom roku, ktorý bol štartovací a na kolene, bolo treba veci spresniť a poučiť sa zo začiatočníckych chýb. Počas rokov 2016 a 2017 sa to trochu stabilizovalo, vytvorilo sa viac programov, zistili sme, čo sedí a čo nie. Už od začiatku ma tešilo, že veľa ľudí malo záujem byť v komisiách a rozhodovať o projektoch, pričom to brali vážne a zodpovedne. Zrazu o žiadostiach rozhodovali úplne noví ľudia ako na ministerstve a mnohé projekty, ktoré boli predtým zotrvačne podporované, nedostali vôbec nič. To mnohých pobúrilo, sťažovali sa cez médiá aj na poslancov, využívali svoj vplyv a robili nátlak. Politicky veľmi pomohlo, že minister Maďarič stál bokom, nijako do fungovania nezasahoval a nechal nás, aby sme robili svoju prácu.

Celé by som to nezvládol bez skvelých ľudí, ktorí postupne začali vo fonde pracovať. Zhodou okolností dve kolegyne, s ktorými som to rozbiehal, sú teraz na materskej. Dôležitá bola aj rada fondu, kde boli napríklad Peter Michalovič, Zora Rusinová, Zora Jaurová, Alžbeta Lukáčová, Irina Čierniková a na začiatku aj Pavol Weiss. Rada vtedy nebola formálnym orgánom, ktorý by len schvaľoval predpisy, ale priestorom na veľmi konštruktívne debaty. Pre nastavenie fondu bola naozaj dôležitá.

Z toho, čo hovoríš, bol pre teba ľudský rozmer inštitúcie a jej nového tímu, ktorý ju bude reprezentovať, extra dôležitý. 

Vybudovanie priateľskej inštitúcie bolo pre mňa cieľom od samého začiatku. Dvadsať rokov sa tu forsírovalo – že štát je zlý vlastník a aj jeho inštitúcie sú nefunkčné, pričom jediná vec, čo nás spasí, sú firmy a trh. Tento neoliberálny blud sa do praxe premietol tak, že boli štátnym inštitúciám krátené finančné prostriedky, odchádzali z nich schopní ľudia a vôbec sa nedbalo na ich riadenie. Aj v umení sa udomácnila predstava, na rozdiel od športu, že funkcionári a úradníci sú neschopné nuly, čo sa nikde neuplatnili. Aj preto to tak v kultúre teraz vyzerá. Nepochybujem o tom, že štátne inštitúcie môžu dobre fungovať a vychádzať s ľuďmi priateľsky. Je treba v nich dobre nastaviť procesy, dať im kvalitné a zaplatené manažmenty, ktoré budú dbať na ich poslanie a pritiahnu tam šikovných ľudí. Byrokrat nemá byť tyranom podľa sovietskeho modelu o tejto profesii, ale mediátorom, ktorý sprostredkúva informácie, ktorými disponuje. Od začiatku sme sa to takto usilovali definovať aj u nás. Priznám sa, že som bol prekvapený z toho, ako niekedy málo stačí na to, aby bola inštitúcia vnímaná pozitívne. Nikdy sa však nemožno uspokojiť a je dôležité, aby tu neustále bola spätná väzba od ľudí a nik sa necítil ukrivdený. Aj my musíme byť ešte otvorenejší, preto chystáme zmeny aj v tejto oblasti. Niektoré postupy chceme komunikovať zrozumiteľnejšie – napr. pri nomináciách odborných členov komisií pripravujeme väčšie zmeny. Pandémia nám ukázala, s akým veľkým dosahom vieme robiť online prezentácie, v ktorých chceme systematicky pokračovať aj ďalej. 

Ako teda fungujú odborné komisie?

Všetci členovia a členky komisií, ktorí hodnotia projekty, sú navrhnutí umeleckou obcou, pričom ich do tejto pozície menuje rada fondu. Všetkým menovaným členom a členkám odborných komisií najskôr posielame dotazník o konflikte záujmov, kde majú zhrnutie projektov. Ak prehlásia, že v nijakom konflikte záujmov nie sú, rada z nich vytvorí komisiu (žrebovaním a voľbou). No môže sa stať, že sa až pri hodnotení žiadostí nájdu v nejakom projekte, na ktorý zabudli. Vtedy ich vymeníme a nahradíme niekým iným. To sa sleduje neustále. No nie je v našich silách vylúčiť konflikt záujmov úplne, musíme to ponechať aj na osobnú integritu ľudí, nakoľko sa cítia byť v konflikte záujmov a musí tu panovať aj istá miera dôvery z našej strany. Koniec koncov, je nezvládnuteľné, aby sme preverovali každého osobný život. Je zákonom definované, že projekt osoby blízkej by nemal byť posudzovaný, teda aj osoby v blízkom pokrvnom príbuzenstve a tiež osoby, ktorej ujmu by daný hodnotiteľ či hodnotiteľka pociťovala ako svoju vlastnú. Treba však zdôrazniť, že o projektoch nikdy nerozhoduje jeden človek, ale celá komisia. Podľa zákona musí mať komisia minimálne päť členov, z ktorých každý hodnotí autonómne. Nevedia o sebe navzájom až do momentu, kým sa nestretnú na zasadnutí komisie a po celý čas nevedia, kto dal koľko bodov danému projektu. Vidia len súčet výsledku. Keby sa aj teoreticky niekto rozhodol dať 100 % kamarátom, sú tam ďalší štyria hodnotitelia, ktorí nemusia projekt ohodnotiť tak vysokým skóre, a tým projekt vôbec nemusí byť podporený. Vychádzame z maximálnej hodnoty päťsto bodov – každý člen komisie má sto bodov. Hranica dvestopäťdesiat bodov pre úspešné podporenie projektu je daná aj ako poistka situácie, keby by sa dvaja hodnotitelia rozhodli dať projektu nula bodov, stále tam budú ďalší traja, ktorí môžu projekt posunúť a môže byť aj podporený. Čiže aj bodovací mechanizmus je nastavený tak, aby čo najviac zamedzoval možnostiam špekulácií.

Ako prebiehalo zasadanie komisií počas pandémie? 

Odborné komisie teraz zasadajú všetky online a asi to tak aj v prevažnej miere ostane naďalej. Máme k dispozícii oveľa viac ľudí a mám pocit, že debaty sú omnoho vecnejšie. Je to istým spôsobom aj spravodlivejšie, keďže teraz máme k dispozícii viac ľudí mimo Bratislavy. Teraz je jedno, či je niekto na chate alebo v Košiciach, alebo v Salzburgu na festivale. Odhliadnuc od toho, že ušetríme na cestovnom, nehovoriac o logistike. Jednoduchšie je to aj pre žiadateľov, lebo na vypočutia k nám nemusia cestovať. 

Poďme ešte spať k založeniu a fungovaniu fondu. Čo ťa inšpirovalo? 

Základná vízia a úloha bola úplne jednoduchá – spraviť v poskytovaní štátnych prostriedkov poriadok, zaviesť pravidlá a férovosť. Ďalej, bolo kľúčové dať prostriedky tým, ktorí ich naozaj potrebujú, aby sa mohli sústrediť na tvorbu a prezentácie. Keď bol základ vytvorený, mohol som sa viac sústrediť na to, aby sa systém vylepšoval.

Stretával som sa s ľuďmi z rôznych umeleckých oblastí. Ich pripomienky a debaty s nimi boli veľmi dôležité. Neviem si predstaviť, ako by sme bez toho fungovali. Druhým zdrojom inšpirácie boli zahraničné fondy na podporu umenia, ktoré majú svoje overené dlhoročné postupy. FPU je členom najväčšej medzinárodnej globálnej organizácie IFACCA – The International Federation of Arts Councils and Culture Agencies so sídlom v Austrálii, ktorá združuje takéto verejnoprávne inštitúcie. S členmi tohto networku sa pravidelne stretávam na každoročných európskych stretnutiach, alebo raz za tri roky na stretnutiach globálnych. Veľmi veľa som sa naučil od riaditeľov a riaditeliek týchto fondov, pričom je niekedy celkom úsmevné zistiť, aké podobnosti sú medzi jednotlivými scénami a ako sa naše problémy podobajú. Na druhej strane, sú medzi nami aj obrovské rozdiely, pričom je zaujímavé pozrieť sa na naše hodnoty a chápanie umenia z perspektívy Singapuru alebo Šalamúnových ostrovov a zrazu uvidieť úplne iné súvislosti. 

A aký bol pohľad zástupcov zo Šalamúnových ostrovov?

Šalamúnove ostrovy tvorí komplex okolo stovky menších ostrovov, kultúru tam má na starosti minister kultúry a jeden pracovník, ktorý funguje aj medzinárodne. Okrem toho je aj náčelníkom jedného z tamojších kmeňov. Keď sme boli na pracovnom stretnutí v Liverpoole, jedna expertka na oblasť práce s publikom prezentovala, aké stratégie je potrebné použiť na prilákanie divákov. Kolega zo Šalamúnových ostrovov sa postavil a opýtal sa: „Prečo robíte akcie, na ktoré nikto nechodí? Aký to má zmysel pre komunitu, keď to ľudia nechcú? Vy ich presviedčate, aby vám na to chodili? Tak ich urobte tak, aby vám na to chodili.“ Pani bola najprv v pomykove, ako sama priznala, dávno sa jej nik neopýtal takú jednoduchú otázku. Ale zvládla to, odpovedala a vysvetlila mu podrobne svoje východiská.

A čo ďalšie krajiny? Napríklad škandinávske.

Najdôležitejší a najintenzívnejší je pre nás úzky kontakt s nórskym fondom – Arts Council Norway, s ktorým sme mali mať aj výmenu zamestnancov. Keby nebola pandémia, už sa to deje, keďže máme aj spoločný grant. Im sa páčia programy, ktoré máme zamerané na reflexiu umenia kultúry, lebo zvyčajne umelecké fondy vôbec neposkytujú dotácie a už vôbec nie štipendiá pre ľudí, ktorí sa venujú výskumu umenia a kritike. Je to veľmi špecifická vec. Takisto sme boli v Európe prví, ktorí zaviedli environmentálne opatrenia pre oblasť umenia, lebo vo filmovom priemysle to funguje a teraz to idú postupne zavádzať aj iné krajiny. V Dánsku niečo chystali a v Nórsku to robia teraz. V pobaltských krajinách vyslovene odo mňa chceli materiály týkajúce sa tejto problematiky, preto ich máme aj v angličtine.

Aká je tvoja ďalšia vízia? Čo by si chcel pre fond ďalej?

Jedna z vecí, ktoré som ešte nestihol urobiť, je stratégia fondu. Začali sme sa k tomu stretávať, no zabrzdila to pandémia. Stretávali sme sa so zástupcami jednotlivých oblastí umenia, zbierali podnety, no nefungovalo to. Hneď ako sa skončí táto situácia, k príprave stratégie sa vrátime, ale budem to robiť úplne iným spôsobom. Prídem s návrhom stratégie pre jednotlivé oblasti a ten budeme potom debatovať. Ísť zdola a zbierať neurčité a nepremyslené podnety je zlá cesta. 

Túžba všetkých v umení je jednoduchá: mať peniaze na to, aby sa mohli venovať umeniu. Ich ambíciou nie je vymýšľať stratégiu pre fond, to musíme robiť my a následne im to dať na pripomienkovanie až v druhom kroku. Prídeme s víziou a tú budeme s nimi konfrontovať. Toto by som chcel hlavne dokončiť, okrem kopy drobných nedotiahnutých vecí. A ešte, keby bolo dostatok prostriedkov, mohlo by si FPU trúfnuť aj na podporu väčšej infraštruktúry, napr. postaviť celkom novú knižnicu ako komunitný multifunkčný kultúrny priestor alebo nové múzeum, galériu či divadlo. To boli moje blúznenia pred pandémiou, ale ešte stále ma to neprešlo. Myslím, že je to reálne. Všetko závisí od toho, či budeme mať viac peňazí, ale malo by to byť naším poslaním. 

Okrem iných zmien FPU vyžaduje aj čoraz menej potvrdení. Ako sa vám toto odbyrokratizovanie podarilo presadiť? 

Potvrdenia u nás už nie sú skoro žiadne, ak to porovnáme s minulosťou. Pre fyzické osoby ostala iba trochu zvláštna povinnosť mať číslo účtu na Slovensku. To je záležitosť, v ktorej nevieme byť ústretovejší k žiadateľom žijúcim v zahraničí, ale na druhej strane sme odbúrali napr. potvrdenie k pobytu a mnohé ďalšie. Naposledy sa zmenili aj medzinárodné mobility, ktoré už poskytujeme aj formou štipendia. Veľmi sa teším, že sme pred nejakým časom zrušili nutnosť doloženia výpisu z registra trestov. To sa nám podarilo vďaka väzňovi z Leopoldova. Napísal nám list, že potrebuje 70 EUR na vydanie svojej básnickej zbierky. V ten deň za mnou prišiel náš právnik a riešili sme práve rušenie rôznych potvrdení v rámci protibyrokratického zákona. Spomenul som mu list od väzňa a to, že si nemôže u nás žiadať, lebo nemá čistý register trestov a je aktívne vo väzbe. Náš právnik podotkol, že sa mu takto vlastne bráni vo výkone umeleckej činnosti, čo by mohlo byť protiústavné. Dohodli sme sa, že predloží gestorovi zákona pripomienku, že register trestov nie je v našom prípade vhodný, keďže tým zamedzujeme ľuďom v umeleckej činnosti. Zákon v tejto podobe prešiel a odvtedy nám nik nepredkladá výpis z registra trestov. Väzňovi sme odpísali, že si môže podať žiadosť. Doteraz neodpísal, ale rozhodne on inicioval túto zmenu, ktorá odbúrala ďalšiu zbytočnú prekážku.

Aktuálne vznikajú konkrétne kroky k vzniku odborov, ktoré by chránili práva ľudí pracujúcich v umení, týkajúce sa špeciálne Fondu výtvarného umenia. Čo si o týchto snahách myslíš? 

Toto je aj moja predstava, ako by mal reformovaný fond vyzerať. Myslím si, že tie tri fondy by mali byť zlúčené do jednej organizácie, lebo tri rôzne manažmenty troch malých podobných organizácií nemajú zmysel. Bolo by treba efektívnejšie a hlavne spravodlivejšie nastaviť výber peňazí, pretože teraz platia 2 % prakticky iba tí najmenší a s najnižšími príjmami. Prispievaniu sa dá úplne jednoducho vyhnúť fakturovaním cez s.r.o. To znamená, že tí, čo majú najvyššie zisky, vôbec nič neplatia, pričom vysoké školy a umelecká scéna vychovávajú pre nich kreatívnych ľudí, ktorých ale oni často patrične vykorisťujú. Inak povedané, všetci tí, čo ťažia z umenia, mali by doň prispievať, bez ohľadu na to, či ide o organizátorov festivalov, kníhkupcov, distribútorov, architektonické štúdiá, alebo reklamné agentúry. Mali by sa na podpore sektora podieľať tak, ako to funguje v prípade Audiovizuálneho fondu, kam prispievajú televízie, distribútori aj kiná, od ktorých má fond potom približne polovicu peňazí na podporu tvorby.

Vedel by si uviesť konkrétny príklad?

Poviem to na príklade knihy. Distribútor si berie spolu s kníhkupcom 50 až 60 % z jej celkovej ceny. Vydavateľ má 40 až 50 %, a ten to musí rozdeliť medzi seba, svojich zamestnancov a autora. Autor z tých 40 % dostane v lepšom prípade maximálne 10 až 15 %, pričom ako jediný odvádza 2 %, čo je absurdné. Ostatní neodvádzajú nič – ani vydavateľ, ani kníhkupec, ani distribútor, Myslím si, že by bolo spravodlivé, ak by ten príspevok šiel od všetkých. Rovnako to platí aj v hudbe, kde organizátori festivalov prezentujú autorov a autorky, na ktorých podpore sa nijako nepodieľajú, pričom najviac verejných prostriedkov ide práve tam, koniec koncov aj od nás majú najviac peňazí. Podľa mňa by mali takisto platiť z každého predaného lístka, ako je to v prípade kín. Niečo zrejme pre FPU a niečo novej organizácii, ktorá by vznikla zlúčením troch spomínaných, aktuálne existujúcich fondov, a sektoru by pomáhala aj inak, ako len podporou tvorby, čo je zas poslaním FPU.

Ako by to podľa Teba mohlo fungovať?

Na začiatku som si úprimne myslel, že by bolo dobré, keby vznikla jedna veľká organizácia a FPU by akoby absorboval tieto tri umelecké fondy. Teraz si to však nemyslím. Je potrebné, aby sa tieto tri fondy zlúčili do jednej organizácie, no existovali zároveň nezávisle od FPU. Nebolo by ani šťastné, aby sa to volalo fond – treba tomu dať iný názov. Bola by to organizácia, ktorá by zastrešovala rôzne funkcie, vrátane sociálnych. Niektorí sa v tomto zmysle chcú vrátiť do čias socializmu a preberať vtedajšie podporné mechanizmy. Treba sa s tým oboznámiť, no nemyslím si, že by väčšina z toho bola adaptovateľná na dnešné podmienky. Napríklad, odvod z verejných stavieb na realizáciu nejakého diela vsadeného do stavby by pomohol tak dvadsiatke sochárov, nikomu inému. Mnoho vecí treba vymyslieť úplne inak a počítať aj s tým, že v umení majú právo udržateľne a aktívne pôsobiť aj ženy bez ohľadu na svoj vek, s čím sa za socializmu veľmi nepočítalo. Rovnako tu existujú nové formy umenia, participatívne a rôzne performatívne projekty, ktorých autori a autorky si tiež zaslúžia podporu a ochranu, nie iba tí, ktorí sa pridŕžajú tradičných postupov.

Ako by mal podľa Teba tento nový „fond“ ideálne nakladať so získanou podporou? 

V prvom rade by sa mal podieľať na tom, aby bola „kariéra“ umelcov a umelkýň, kritičiek a kritikov udržateľná. Mal by ich zastupovať počas tvorivej časti života, pri obhajobe ich práv a počas fázy, kedy netvoria, mal by im byť finančnou oporou, keď to budú potrebovať. No rovnako si viem predstaviť, že by takýto fond investoval aj, povedzme, do nehnuteľností, ktoré by dával k dispozícii umelcom na tvorivé pobyty alebo aj na bývanie. Alebo ich prenajímal a jednoducho by investoval do majetku, tak ako to je bežné v iných krajinách, kde sa výnosy z prenájmov investujú do umeleckého života. Na majetok štátu sa dá pozerať aj inak ako na predmet rozpredávania, ako sme toho boli svedkami hlavne v prvých dvoch dekádach po revolúcii. Napríklad vo Fínsku musia pri veľkých developerských projektoch vyhradiť časť nehnuteľností na bývanie pre umelcov, to mi príde rozumnejšia cesta, ako dávať percento na realizáciu nejakých otrasných diel v architektúre, ako by to v našich podmienkach asi dopadlo. Takže neviem, kam bude debata o „novom fonde“ smerovať, ale verím, že kompetentní ľudia, ktorí to pripravujú, budú presadzovať, aby to išlo čo najviac týmto smerom.

Kde by sa podľa Teba dali ešte získať peniaze? Čo napríklad dane?

Priame dane by som určite nezavádzal, no určite by bolo fajn, keby si firmy mohli odpísať zo svojho základu dane aj investície do kultúry a umenia, namiesto nejakého ďalšieho zbytočného auta. Ministerstvo kultúry vytvorilo pracovnú skupinu, ktorá sa zaoberá touto problematikou. K nej patrí aj daň z darovania, ktorá by sa nemusela v prípade umenia a kultúry uplatňovať. Zákon umožňuje FPU prijímať finančné dary, ktoré by ďalej rozdelil medzi žiadateľov. To nikomu zatiaľ nenapadlo, resp. keď sa dozvedeli, že to bude zdanené, rozmysleli si to. Takže ak by sa na veci, ktoré sú vo verejnom záujme, nevzťahovala daň, bola by to cesta.

Je ešte niečo, čo sa ti nezdá dobre nastavené vo FPU? 

Bude treba opätovne predebatovať prideľovanie štipendií v niektorých oblastiach, medzi ktoré patrí aj vizuálne umenie. Vidím ako značný problém to, že umelci a umelkyne sú tlačení galériami k tomu, aby použili štipendium, ktoré dostanú od FPU na výstavy v týchto inštitúciách. Pokladám to za neprijateľné. Do budúceho roka sa s tým budeme musieť jasne vysporiadať, aby k tomu nedochádzalo, pretože takéto správanie je aj na hrane zákona. Nik nemôže štipendistku alebo štipendistu nútiť k tomu, aby použil peniaze v prospech nejakej inštitúcie. Na druhej strane si uvedomujeme, že pri vizuálnom umení je dôležité, aby bolo verejne prezentované, aby neboli diela vytvárané samé pre seba, prípadne len pre trh s umením. Logika, že niečo vytvorím, a potom predám, nie je správna. Z verejných zdrojov nemôžeme podporovať projekty, kde nevstúpi do hry aj verejnosť, to znamená výstava, prípadne iná verejná prezentácia. Z tohto dôvodu musí byť každý projekt realizovaný vo vizuálnom umení a podporený fondom aj verejne prezentovaný. To však neznamená, že to oprávňuje galérie a iné inštitúcie k tomu, aby našu požiadavku zneužívali. Na druhej strane, pokladáme za zásadné, aby sa vytvorilo otvorené a prístupné prostredie pre prezentácie, ktoré by neboli uzavreté samé do seba. Viem, že niektoré projekty sú príliš komplexné a sofistikované na to, aby ich pochopila široká verejnosť, to však neznamená, že treba rezignovať na akúkoľvek snahu komunikovať aj takéto obsahy. Vytváranie kultúrneho geta určite nikomu nepomôže.

Ak by sa FPU aj tieto ďalšie úpravy podarilo vyriešiť, bolo by to skvelé. Ešte jedna otázka k honorárom. Ako má umelec ohodnotiť svoju prácu? 

Nie je to jednoduché. Niekto môže vytvárať tri maľby rok a niekto týždeň. Majú mať rovnakú cenu? Na základe čoho môžeme určiť ich hodnotu? Neviem si predstaviť, ako pre tento účel vytvoriť nejakú tabuľku. Poďme debatovať o tom, ako primerane vytvoriť tlak, aby boli odmeny v jednotlivých oblastiach spravodlivé, pričom je jasné, že na každú bude platiť niečo iné. Napríklad, dizajnér si nemá problém za dizajn manuál, na ktorom robí 3 až 4 mesiace, vypýtať 30 000 eur. A rovnako skúsený a kvalifikovaný teoretik, ktorý strávi rovnaký počet hodín s prípravou knihy, skáče po strop, keď dostane 4 000 eur, a to som tiež ešte asi prehnal. Písanie textov je u nás výrazne podhodnotené, ale v iných krajinách to tak nie je. Vo Francúzsku, ale aj na severe Európy je bežné, že z dotácie na výstavu ide jedna polovica kurátorovi a druhá umelcovi. Zvyšné náklady musí zabezpečiť inštitúcia. Istotu mám jedine v tom, že tieto nerovnosti sa nepodarí vyriešiť tabuľkovými odmenami, to je nezmysel. 

Poďme k ďalšej téme, ktorej sa nevyhneme – pandémia. Ako sa spätne pozeráš na minulý rok?

Nebol to ľahký rok. V prvej časti roka sme neustále museli vymýšľať postupy a nové opatrenia, aby sme dali ľuďom v umení istotu, ako majú postupovať. Pamätám si, že prvý lockdown sa zaviedol v pondelok alebo v utorok a vo štvrtok sme už mali opatrenia. Bolo to náročné, lebo sme nevedeli nič plánovať. V druhej časti roka sme museli posúvať výzvy, lebo sme nevedeli, či sa očkovanie vôbec začne a budú sa môcť realizovať podujatia. Nevedeli sme pripraviť harmonogram, ktorý štandardne máme už na začiatku septembra a teraz sme ho zverejnili až v novembri. Na druhej strane, po prvotných spomaleniach sa zrýchlil proces vyhodnocovania projektov a výsledky boli skôr, hoci paradoxne zákon sa zmenil tak, že na to máme viac času. 

Pandemická kríza okrem iného ukázala aj krehkosť kultúrnej sféry. Myslíš si, že sa preto pozícia kultúry nejako zmenila?

O kultúre bolo počuť viac, ale v rôznom zmysle – aj v dobrom, aj v zlom. Zrazu sa tu zároveň objavili aktéri, o ktorých sme nevedeli alebo si u nás vôbec predtým nežiadali. Vďaka mimoriadnej výzve na štipendiá pre jednotlivcov sme sa teda dostali do širšieho povedomia a prihlásili sa nám aj projekty z oblastí, ktoré sme nikdy nemali. Táto výzva spustila obrovskú vlnu nenávisti spôsobenú stereotypným obrazom, že umelci sú darmožráči, čo dostávajú podporu. Šírili sa naozaj nehorázne konšpirácie, no potom sa to upokojilo asi aj vďaka našim intervenciám a vysvetľovaniu, komu vlastne podpora išla. Dostalo sa do povedomia, ako zle na tom niektorí umelci sú, resp. s koľkými ľuďmi produkcia kultúry súvisí. Dúfam, že mnohí pochopili, že peniaze išli bežným ľuďom v kultúre. Takže neviem vyhodnotiť, či to zanechalo lepší dopad na vnímanie kultúry v spoločnosti alebo nie. Rozhodne však bola kultúra viditeľnejšia. 

Tak možno inak. Odhalila pandémia niečo? Ak áno, tak čo?

Odhalila čiernu prácu a žalostné pracovné podmienky. Mnohí v kultúre pracovali načierno a pri žiadosti o finančnú podporu počas pandémie nemali čo vykázať, preto si o ňu ani nemohli požiadať, lebo nemali legálne príjmy. Veľkým problémom je aj to, že mnohí robia na živnosť, hoci vykonávajú prácu, ktorá by mala byť v zamestnaneckom pomere. Takto sú cez živnosti vykorisťované mnohé profesie, nielen umelci. Pokladám za legitímne povedať, že ak niekto neprispieva do spoločného, nemôže očakávať, aby mu štát niečo kompenzoval. Na druhej strane, títo ľudia teraz nemajú z čoho žiť a treba sa vážne zamyslieť, čo ich nútilo zvoliť si túto stratégiu prežitia, alebo presnejšie, prežívania.

Prednedávnom prebehla možnosť bezplatne sa zaregistrovať do evidencie profesionálnych umelcov a iných profesionálov v kultúre. V čom vidíš význam tohto registra pre ľudí pracujúcich v kultúre a jeho budúcnosť?

Je to zásadný krok k systematickej práci s umeleckou komunitou. Vďaka vyplneniu jednoduchého formulára sa vytvorí databáza, s ktorou sa bude dať ďalej pracovať a bude určená na rôzne účely v prospech ľudí v umení. Keby existovala pred pandémiou, vedela by sa oveľa cielenejšie poskytovať podpora celému sektoru. FPU túto evidenciu momentálne spravuje, no nemyslím, že by to tak malo byť aj do budúcna, mala by skôr prejsť pod zreformovaný „nový umelecký fond“, pričom je to naďalej otvorená téma. Pomenovali sa umelecké profesie, umelecko-kritické a profesie tzv. iných profesionálov v kultúre. Zahrnutí sú naozaj všetci, vďaka čomu sa môže ukázať sila tohto sektora, o ktorej máme momentálne iba hmlisté predstavy. 

V rámci pandémie sa celý kultúrny svet presunul do online priestoru. Ľudia pracujúci v tomto sektore sa s tým museli nejak vyrovnať a aj pozícia publika sa v rámci pandémie určite zmenila. Ako?

Online, hoci nám už asi všetkým lezie krkom, sa stal počas pandémie v mnohých prípadoch jedinou záchranou ako udržať realizáciu projektov a teda aj časti sektora. Toto je zásadné, pričom asi netreba veľmi riešiť, či malo niečo omnoho väčšiu sledovanosť, alebo naopak. Pre mňa bolo výborné vidieť niektoré konferencie, na ktoré by som sa v živote nedostal. Po pandémii bude nielen u nás, ale aj všade naokolo dôležité vyriešiť otázku, ako sa viac zblížiť s fyzickou každodennosťou.

Bude online priestor v budúcnosti ekvivalentný formát na prezentáciu výstupov z žiadostí podporených FPU?

Bude, ale každý si to bude musieť v žiadosti zadať, aby to bolo jasné už pri posudzovaní. Bude to nový druh prezentácie, ktorý sa určite ujme a bude fungovať. 

Pandémia pokračuje. Rozmýšľate nad ďalšími mimoriadnymi výzvami?

FPU nad tým momentálne neuvažuje, je to vecou ministerstva kultúry. Teraz spustili výzvu pre umelcov a umelkyne.

FPU dokáže komunikovať dôležité témy a do žiadosti dostalo priamo aj kritérium environmentálneho dopadu. Čo tomuto kroku predchádzalo?

Environmentálna kríza predstavuje výzvu pre všetky oblasti života, umenie nemôže stáť bokom a iba neškodne kritizovať. Každý musí začať od seba, preto sme pristúpili k tomuto kroku, ktorý bol aj súčasťou môjho projektu počas druhého obdobia vedenia fondu. Zaviedli sme environmentálne opatrenia nielen pre žiadateľov, ale aj pre kanceláriu fondu. Keďže nie sme v tejto oblasti expertmi, oslovil som Inštitút environmentálnej politiky. Momentálne ide pre žiadateľov iba o odporúčania, v ďalšom kroku pôjde o striktnejšiu aplikáciu týchto opatrení a budem sa snažiť, aby sa to dostalo aj do zákona o fonde. Otvorené ostáva to, ako sa budú projekty hodnotiť z tohto hľadiska, keďže od členov a členiek odborných komisií nemôžem chcieť, aby vedeli posúdiť umeleckú hodnotu projektu a jeho relevanciu a zároveň zhodnotiť dostatočnosť aplikácie environmentálnych opatrení. Je to celé ešte otvorené a nechcem predbiehať, no pravdepodobne sa tento aspekt bude posudzovať na úrovni formálnej kontroly pri podaní žiadosti. Bude treba splniť určité ekologické štandardy, ku ktorým budeme pristupovať rovnako ako v súčasnosti pristupujeme ku všetkým ostatným potvrdeniam. 

Aké štandardy myslíš? 

V rámci Európskej únie sú pripravené v oblasti filmu a audiovizuálnej kultúry viaceré postupy, ktoré treba sledovať, napríklad meranie uhlíkovej stopy prostredníctvom uhlíkových kalkulačiek. Vo Francúzsku nemožno dostať štátnu dotáciu v oblasti filmu, pokiaľ je uhlíková stopa príliš vysoká. Zmenilo to priebeh filmovaní, kompletne sa zmenil prístup ku cateringu a plytvaniu materiálom. Rozhodne sa to robiť dá, hoci nastavenie pre mnohé rozličné oblasti nebude jednoduché, keďže je potrebné do toho zahrnúť pomerne veľa vecí, ktoré často ani nevnímame. Napríklad pri festivaloch sú to generátory, ktoré sú na naftu alebo olej a môžu viac zaťažovať životné prostredie, než plasty. Neviem si predstaviť, že to budeme robiť sami, bez iných organizácií a spolupráce so zahraničnými partnermi, medzi ktorých patrí najmä Arts Council Norway. 

Čo sa teda bude v žiadosti meniť?

V žiadostiach sa v najbližšom čase nebude môcť meniť nič v porovnaní so súčasným stavom. Dodržiavanie ekologických opatrení, ktoré sa uvádzajú v žiadostiach, je dobrovoľné a nik nemá povinnosť ich dodržiavať. Dôvod prečo sme ich do formulárov dali je ten, aby sme upozornili na tému environmentálnej zodpovednosti a zvýšili povedomie o tomto akútnom probléme. Ako som spomínal, je potrebné zmeniť zákon, ak budeme v tejto agende chcieť ísť ďalej. Ekologická udržateľnosť je veľká téma a treba ju aj dobre rozdebatovať, aby sme ju uplatnili v praxi, pričom je nutné brať do úvahy aj skúsenosť s pandémiou. Napríklad, je otázne, ako sa stavať k festivalom. Má zmysel ísť s desiatimi kamiónmi cez celú Európu, aby sa spravilo jedno divadelné predstavenie pre dvesto ľudí? Nie je rozumnejšie zobrať naopak divákov na dané miesto, aby si to pozreli priamo tam? Veľkou otázkou zostáva, aké festivaly vôbec podporovať a aký je ich celkový zmysel. Čo vlastne prinášajú pre lokálnu komunitu, ale aj pre spoločnosť ako celok? Nie je ich lepšie robiť výlučne online? Odpovede na tieto otázky by vyžadovali samostatný rozhovor. 

Ako sa k environmentálnym opatreniam postavili žiadatelia? 

Z menších miest a obcí sme dostali naozaj dobrú spätnú väzbu. Žiadatelia a žiadateľky dostali v podstate obšírny návod na použitie, komplexný materiál plný odporúčaní, s ktorým mnohí začali reálne pracovať aj v úplne iných oblastiach. Pre každý typ projektu sú tam usmernenia a návody, ako sa správať ekologickejšie. FPU podporuje veľa akcií, viac ako 1 200 festivalov, prehliadok a výstav, po celom Slovensku, preto pokladáme za dôležité, aby sa prostredníctvom kultúry šíril ekologický prístup aj do iných oblastí života. Samozrejme, aj tu platí, že ak to začne dobre robiť jeden, ostatní to od neho radi preberú, pretože každý súdny človek vie, že ekologická zodpovednosť je nevyhnutnosťou. Ukázalo sa to aj v tom, že zavádzanie týchto environmentálnych opatrení prebehlo fakticky bez problémov. Veľmi dobre to bolo prijaté v regiónoch mimo Bratislavy, kde z toho boli mnohí nadšení. Paradoxne negatívna reakcia bola od tých, od ktorých som to čakal najmenej, od profesionálov vo vizuálnom umení, ktorí začali šíriť nezmysly o tom, že im zakážeme slobodne tvoriť z materiálov podľa ich výberu. Všeličo mi napadlo, keď sme chystali tieto opatrenia, ale toto ani v najhlbšom sne.

---

Jozef Kovalčik je filozof, estetik a vysokoškolský učiteľ. Od roku 2004 do roku 2015 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako pedagóg a výskumný pracovník, vedúci Sekcie vizuálnych a kultúrnych štúdií Centra výskumu (2009–2011) a prorektor pre štúdium (2011–2015). Odborne sa zaoberá problematikou vzťahu medzi vysokou a populárnou kultúrou, teóriou dizajnu a vzdelávaním na umeleckých školách. Venuje sa tiež kurátorskej a prekladateľskej činnosti. Od roku 2015 pôsobí ako riaditeľ Fondu na podporu umenia.

---

Foto: Leontína Berková