SMER (k) umelcom

„Vláda zváži možnosť podpory výtvarnej tvorby a súčasne estetizáciu verejných stavieb prostredníctvom zavedenia povinnosti použiť stanovené percento z celkových nákladov verejnej stavby na nákup umeleckých diel.“ Takto znie jeden zo záväzkov v programovom vyhlásenia novej slovenskej vlády. A na rozdiel od väčšiny sľubov, tento je ešte relatívne veľmi konkrétny. Už menej je však jasné, čo od neho môžeme naozaj očakávať.

Rehabilitovať tému sociálnemu štátu je výzvou pre celú Európu, pre tú východnú zvlášť. Tento, napriek rozdielom v jednotlivostiach, svetovo jedinečný spoločenský model, sa pomaly dostáva do existenčného ohrozenia všade kde sa pozrieme. Ak je jeho súčasťou záujem o verejné statky v najširšom zmysle slova, tak celkom prirodzene by sa mala moderná sociálno-demokratická politická sila venovať i problematike verejného priestoru.

Prvý problém je už to, že strana SMER je svojou politikou na hony vzdialená k súčasnej modernej sociálnej demokracii. Veď i také kľúčové témy ako vzdelanie či menšinové práva sú u nej tradične na okraji záujmu. Skôr je len bežnou heterogénnou postkomunistickou zmeskou populistov, biznismenov a nacionalistov. Estetický záujem o verejné stavby je preto skôr podozrivý.

Snaha nakloniť si umeleckú obec by tu mohla byť – zvlášť po tom, ako si ju predchádzajúca stredo-pravá koalícia popudila kde sa dalo: daňovo-odvodové návrhy, kauza Danubiana, či „konečne“ úspešné vypudenie alternatívneho umenia z verejného priestoru v centre Bratislavy (A4 - Nultý priestor) a pod. Mimochodom, proti všetkým z nich sa konali i verejné protestné akcie.

Väčší problém je však, ako to už býva pri pekných sľuboch, ich realizácia. A tu som skeptický. Túto vládnu partiu sme tu už mali jedno celé funkčné obdobie. Ten istý premiér, ten istý minister kultúry. A nedá sa povedať, že by kultúra vo všeobecnosti a umenie zvlášť, kvitli. Teda, až na výnimky. Celkom dobre sa napríklad darilo niektorým nacionalistickým, postkomunistickým či rovno komunistickým štruktúram i jednotlivcom. Literárny týždenník, voľakedy, zvlášť tesne pred rokom 1989, významné a progresívne periodikum, no dnes už len okrajový plátok, plný xenofóbnych, nacionalistických a iných podobných bedákaní s pozoruhodným autorským zázemím, dostal mimoriadne štedrú dotáciu, i za cenu likvidácie ostatných (tu musím dodať, že kultúrna revue Knihy a spoločnosť, ktorú som viedol, bola tiež jednou z obetí).

Ešte ilustratívnejším je príklad pomníka Svätopluka v areáli nádvoria Bratislavského hradu, v jednom z najexponovanješích verejných priestorov krajiny. Iniciátorom jeho stavby, samozrejme bez verejnej diskusie, bola trojica predstaviteľov SMERU, vtedajší i súčasný premiér, predseda parlamentu a prezident (tu treba spresniť, že ten je podľa jeho vlastných slov len akoby člen SMERU). (Priamu) zákazku dostal prominentný komunistický sochár Ján Kulich. Proti soche sa zdvihla vlna protestov veľkej časti historikov (proti falšovaniu národných dejín), umelcov a teoretikov (nízka umelecká kvalita diela) i ostatných aktivistov (absencia akejkoľvek predchádzajúcej verejnej diskusie či výberových konaní). Nepomohlo.

Toto všetko vzbudzuje obavy, či sa, ak by aj vláda svoj sľub dodržala, jeho zmysel naplní. Podobnú legislatívu sme už zažili pred rokom 1989. V podmienkach diktatúry jednej strany priniesla kontroverzné výsledky. Cesta do pekla môže byť vydláždená dobrými úmyslami aj za demokraticky zvolenej vlády jednej strany. Robert Fico sa snaží o nový imidž, či však Fico ver. 2.0 bude mať k umeniu vľúdnejšiu tvár, je veľmi otázne. Zatiaľ to skôr vyzerá len na naplnenie vreciek, ak nie priam v našich končinách nie neznáme, prachobyčajné kupovanie vybraných „umelcov“.

Foto: Verejný podstavec