Stratený v téme

Výstavný projekt Didem Yazıcı a Petra Sita – Život, smrť, láska a spravodlivosť má ambíciu prostredníctvom vystavených diel vytvoriť mapu, ktorá zobrazuje násilie, rasizmus či netoleranciu aktuálneho sveta. Damas Gruska oceňuje výber prác, no podľa jeho názoru celková prezentácia nepôsobí konzistentne vo vzťahu ku kurátorskému zámeru.

Stratený v téme

Poetická zvuková inštalácia umelkyne Hale Tanger s názvom Život, smrť, láska a spravodlivosť (01:02, 2018) pomenovala najnovší výstavný projekt v bratislavskom tranzite. Ten prináša skoro tucet vystavujúcich umelcov, umelkyne, umelecké dvojice a autorský kolektív, rôzne médiá, od zvukovej inštalácie, video, fotografiu až po kresbu a veľmi široký záber tém a ich spracovania. Možno až priširoký. Ale poporiadku.

Kurátori píšu, že práve spomínaná zvuková inštalácia by mala byť východiskovým bodom výstavy. Podľa môjho názoru sa to nie celkom podarilo, no nie je to jediný nevydarený moment. Pôvodne bola vytvorená pre údolie v Ortahisare, centrálnej časti Turecka a jej samotné prenesenie do interiéru je celkom vydarené: v tmavom priestore počujeme ľudský šepot, pred nami je len úzka „prasklina“ s výhľadom na dvor, ktorý je súčasťou domu, kde sídli tranzit. No jej humanitné, intímne posolstvo „vykorenenia“ spolu so všeobjímajúcim názvom rozostrujú deklarované zameranie projektu. Toto by sa sotva zmenilo, aj keby samotná inštalácia bola úvodným dielom, s ktorým je divák konfrontovaný, a nie len akýmsi ľahko prehliadnuteľným apendixom.   

Prvé dielo, ktoré divák uvidí, je veľkoformátová čiernobiela fotografia Istvána Zsírosa Láska bez hraníc (2015) z čias kulminácie utečeneckej krízy v Maďarsku, umiestnená oproti vchodu. Tá je skôr akýmsi východiskovým bodom, i keď možno nie najvýstižnejším. Naľavo od vchodu beží video Triple-Chaser (00:10:35, 2019) skupiny Forensic Architecture. Pôvodne ho pripravili ako reakciu na pozvanie na Whitney Bienále: podpredsednícky post v správnej rade Whitney múzea zastáva Warren B. Kanders, ktorý zároveň vlastní firmu Safarilandgroup, ktorá vyrába slzotvorný granát Triple-Chaser. Ich video nie je nič poetické, je skôr vedeckou demonštráciou vývoja algoritmov na rozpoznávanie práve tohto typu granátu. No s politickým kontextom. Príbeh pripomína aj istú našu smiešnu „kauzičku“, keď sa jedna umelkyňa ocenená Tatra bankou rozhodla dodatočne „nepoďakovať“ za toto ocenenie od „zlej“ kapitalistickej banky. Pokiaľ viem, peniaze jej ale nevrátila a ani sa s nimi nepodelila so spolupracovníkmi. Ostatne, máme tu aj iných módnych ľavičiarov pracujúcich v službách významných „kapitalistov“, ktorí nemajú problém takémuto postupu pritakať. A ešte jeden rozmer – tranzit patrí na Slovensku k najprogresívnejším inštitúciám a je pritom financovaný zahraničnou bankou. Skrátka, Forensic Architecture sa s ponukou múzea vysporiadali svojsky, no bez jalových teatrálnych gest. 

Emocionálne najsilnejším bol pre mňa film dvojice sýrskych tvorcov Amela Alzakouta & Khaleda Abdulwaheda Purpurové more (01:07:00, 2020). „Perspektíva kamery“, telá ležiace v záchranných vestách na hladine mora, tváre nevidíme, počujeme čľapot vody i zvuky helikoptéry a záchrannej operácie. Nie je jasné, či neprišla neskoro. Do toho počúvame rozprávanie plné nádeje a plánov do snáď lepšej budúcnosti. Je to veľmi silný a autentický príbeh. Nie sú to len krátke spravodajské zábery o počte utečencov, ktorých sa podarilo či nepodarilo zachrániť vo vodách Stredozemného mora, na aké sme zvyknutí. A už vôbec nie predstava o utečencoch, ktorými nás unisono straší celá slovenská parlamentná politická scéna.

Film Haruna Farockeho Vojna na diaľku (00:58:00, 2003) je vyskladaný z rôznych archívnych, propagačných, inštruktážnych a reklamných materiálov a venuje sa technológiám, ktorých základy boli položené už počas Druhej svetovej vojny, a to na diaľku riadeným zbraniam. I keď vtedy taktika útokov na diaľku nebola ešte úplne rozvinutá. Autor využil zrejme propagačný film výrobcu zbraní, ktorý ukazuje, ako dlho sa nedarilo viacerými kobercovými náletmi zbúrať vietnamský most Thanh Hóa. Podarilo sa to až laserom navádzanou bombou v roku 1972. Mimochodom, zvukový doprovod k tejto sekvencii je rovnaký, ako použil Francis Ford Coppola vo filme Apolacypse now v slávnej scéne náletu na vietnamskú dedinu (Wagnerova Jazda Valkýr). Zvukový doprovod tvorí výrazný kontrapunkt k inak ľahostajnému hlasu komentátora filmových záberov. Jeho hlas nás prevádza okrem iného aj zábermi bombových útokov počas vojny v Golfskom zálive, kde sme svedkami toho, ako sa „plán stáva realitou“. Strategické vojenské pokyny totiž splývajú s vojenskými reportami. Hoci komentátor tvrdí, že zábery nemajú propagandistickú funkciu, neskôr sa ukázalo, že časť z nich sledovala práve tento cieľ, presvedčiť domácu verejnosť, technologickým náskokom vydesiť protivníka a ukľudniť susediacich spojencov. Chvíľami som však mal pocit, že som na prezentácii nejakej práce študenta informatiky, v dlhých pasážach demonštrujúcich algoritmy spracovania obrazu a jeho rozpoznávania. Napriek tomu som v ňom našiel aj niekoľko vcelku inšpiratívnych momentov. 

Svojou poetikou sa najbližšie k práci Hale Tanger pohybuje Anike Joyce Sadiq, s videom Návšteva tigra (00:11:00, 2019), ktoré vzniklo v spolupráci so zvukovým umelcom Lamin Fofanom. Prvú časť tvorí meditácia pojednávajúca o funkcii mozgu, demonštrovaná na ľudskej pästi ako symbolu moci či odhodlania. V druhej časti sa venuje hlavne traumám spôsobených rasizmom. Savaş Boyraz je zastúpený videom Stav, v ktorom sme (00:08:33, 2016 – 2019). V materiáloch k výstave video nie je spomenuté a názov podľa mňa nie je dobre preložený (V akom štáte sme/The state we are in). Rozpráva príbeh zberača kovového odpadu, jeho nález zarámovanej reprodukcie Picassovej Guernici tvorí prvú časť videa, druhá polovica je paralelou k súčasnosti. 

Jasper Kettner vystavuje sériu fotografií – portrétov zachytávajúcich príbuzných obetí neonacistických útokov. V knižnej podobe (spolupráca s İbrahimom Arslanom) obsahuje aj ich príbehy a vyjadrenia. Priznám sa, že okrem pripomenutia obetí ma séria po vizuálnej stránke nijako nezaujala. Ale pripomenula mi inú sériu, na ktorú si spomínam ešte i po mnohých rokoch. Fotografie (doslova) detských izieb padlých vojakov a vojačiek armády Spojených štátov amerických, ktoré rodičia pietne nechávali nedotknuté. Väčšina z nich nemala ani 20 rokov a v ich izbách zostávali bábiky, autíčka a vlajky USA.

Výstavu dopĺňajú koláže Denisa Kozerawského, ornamentálna poézia Babi Badalov a kresbičky Rojda Tuğrul. V rámci projektu prebehla i prezentácia komunitných a výstavných aktivít Ladislavy Gažiovej.

Napriek pomerne veľkému počtu vystavujúcich umelcov na malom priestore expozícia nepôsobí preplneným dojmom. Inštalačne je dobre zvládnutá, i keď sledovať video Savaş Boyraz v protisvetle nie je nič príjemné.

K projektu vznikol celkom obsažný textový materiál. Našťastie dvojjazyčný, lebo slovenský neohrabaný preklad bol občas za hranicou zrozumiteľnosti (ich výsledkom sú mnohé formy, vrátane slov/they are expressed in many forms, including words; náš kolektívny myšlienkový proces/our collaborative thinking process; neviditeľnou umeleckou prácou/invisible labour in arts, pravicový politický obrat/the political turn to the right). Je to škoda, a čo si spomínam, nestretol som sa s tým prvýkrát. Je tu čo zlepšovať, zvlášť s ohľadom na inak profesionálnu prácu tímu okolo tranzitu. Ostatne, ešte i otváracie hodiny tranzitu sa líšia v anglickej a slovenskej verzii web stránky.

Ale vrátim sa na začiatok. Trochu to vyzerá, že kurátori dali dokopy svojich obľúbených umelcov, predstavujúcich rôzne formy, médiá i poetiky a natlačili ich do síce širokej, ale akože predsa len jednej (univerzálnej) témy. Divák vidí veľa zaujímavých diel, ale výsledný dojem pôsobí skôr roztriešteným dojmom, je to nejako príliš rôznorodé – formou a zároveň i obsahom, keby len jedno z toho, asi by projekt pôsobil konzistentnejšie. Návštevník síce pochopí výber jednotlivých diel, ale nejaký synergický „aha efekt“ sa asi nedostaví, a tak sa ľahko môže cítiť stratený v téme. Je to škoda, pocit „nespravodlivosti“ je v našej sebeckej, xenofóbnej, nedôverujúcej a konzumnej spoločnosti mimoriadne naliehavý. Presviedčame sa o tom každý deň, nielen v čase pandémie. 

---

Amel Alzakout & Khaled Abdulwahed, Babi Badalov, Savaş Boyraz, Harun Farocki, Forensic Architecture, Ladislava Gažiová, Jasper Kettner & İbrahim Arslan, Denis Kozerawski, Anike Joyce Sadiq, Hale Tenger, Rojda Tuğrul, István Zsíros / Život, smrť, láska a spravodlivosť / Kurátori: Didem Yazıcı, Peter Sit / tranzit.sk, Bratislava / 8. 6. 2021 – 15. 10. 2021

Foto: Adam Šakový (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)