Súťaže v umení a slabé gestá

Finalisti a finalistky Ceny Jindřica Chalupeckého letos opět odmítli soutěžit o vítěze či vítězku, Lucia Tkáčová svým neděkovným dopisem Nadaci Tatra banky za umění, v němž se vyjadřuje ke spozorování umělecké tvorby, vyvolala pozdvižení a Peter Kolárčik zase v úspěšném podcastu Na čom makáš pro Artyčok.TV rozvíjí otázky nad ambicemi uměleckých studentů a tlakem na výkon. Soutěživost je také tématem komentáře Palo Fabuše, jenž k těmto nedávným událostem odkazuje a zároveň rozebírá, proč je třeba silná gesta odmítnutí soutěžit zpochybnit.

Martin Kohout, Švihadlo, 2006, instalace ve vstupu do galerie AM180. Foto: archiv autora.

Súťaže v umení a slabé gestá

Už minulý rok, a teraz znova, si niektorí z česko-slovenskej umeleckej obce zmysleli, že súťažiť v umení sa nemá a že by mali ísť pred očami širšej verejnosti príkladom, podať si ruky a odmietnuť dobrovoľné sebavykorisťovanie tlakom na výkon v réžii tržných síl; dať najavo, čo i len symbolicky, že v dnešnej dobe rozdeľovania spoločnosti je treba kriesiť zmysel spolupráce. Čo na tom, že práve takýmto gestom polarizujú samotnú umeleckú obec[1] a že odmietajú pristúpiť na pravidlá súťaže, do ktorej sa dobrovoľne prihlásili. Nie, nie, to nie je irónia ani argument proti! – To je schizofrénia doby.

„Človek aby sa už pomaly bál prijať nejakú finančnú cenu,“ hovorí mi v reakcii na tieto dobové impulzy kamarátka umelkyňa, čím neúmyselne ilustruje jeden zo škaredých dôsledkov toho, čomu sa na Západe pejoratívne hovorí virtue signalling. Aký tlak by riskovala finalistka, ktorá by takto rozbehnutý konsenzus spochybnila a povedala si, že chce predsa len súťažiť? Odvrátenou stranou takýchto gest je práve atmosféra strachu a hanby, ktorá hrozí, ak nejdete s davom. Ale je aj dačo sympatické na tom odmietaní súťaží, keďže nejde zas len o mechanický import, ale dokonca predstih. Ešte pred Nemeckom a Veľkou Britániou a teraz druhým rokom i Českom, odmietli súťažiť na Slovensku. Pri bližšom pohľade sa vo svojich dôvodoch aj podstatne líšia. Zatiaľ čo na Slovensku išlo v prvom pláne o protest proti zlej organizácii výstavy finalistov, v Nemecku kritizovali prehnaný sponzoring, prílišné zdôrazňovanie rodovej a etnickej diverzity, ale aj to, že víťaz nedostáva finančnú odmenu (v duchu českej Nulovej mzdy), v Británii zas kritizovali rozdeľovanie spoločnosti – teda dôvod, ku ktorému má minuloročný príklad CJCH asi najbližšie. Posudzovať tento ročník je predčasné. Oproti Turner Prize však finalisti CJCH toto gesto minulý rok priniesli spolu so sľubom uplatňovať jeho logiku aj v ďalších krokoch a ďalších formách. Nechajme sa prekvapiť!

I keď patríte k tým, ktorí si nemyslia, že tlak na výkon a súťaženie v umení automaticky znižuje jeho kvality a že ide na ruku tržnej logike, ktorá ako by nás sťahovala späť do stavu, keď je „človek človeku vlkom“, je toto gesto hodné načúvania. Umelkyne a umelci často stelesňujú prienik prekariátu, ktorý tento útlak zažíva na vlastnej koži, a inteligencie, ktorá dokáže svoje podmienky reflektovať a nasvetlovať pre ostatných. Ide o to, že mentálna krajina sa naozaj zásadne premieňa. Požiadavky distribuovanej subjektivity a kybernetickej všadeprítomnosti od nás vyžadujú netriviálnu kognitívnu angažovanosť. Ak chceme v dnešnom svete obstáť, naša myseľ musí konštantne migrovať či paralelne zotrvávať v rôznych časoch a priestoroch, prepínať a prepájať kontextuálne roviny, keď aj banálne akty, ako je cesta na úrad alebo výber potravín v obchode, čítame cez celospoločenské a planetárne súvislosti, a keď sa týmto komplexným väzbám snažíme porozumieť vo vzťahu k svojim individuálnym životom, aby sme vôbec začali mať pocit zmyslu, a to všetko za podmienok nešetrne rozmazaných hraníc medzi prácou a voľným časom. Spoločenské a psychologické normy a hodnoty ale bolestne zaostávajú. Staré, nereflektované postoje k práci, k ambíciám, k sebe a k svojim možnostiam, k vzťahom s druhými pôsobia tyransky, keď sa nám vnucujú vo svojich jednoduchých, lineárnych, rigidných formách – keď chápu človeka ako niečo takmer mechanické, čo možno optimalizovať ako nejaký stroj, keď ho chápu ako zdroj a ekonomický vektor a hlboko podceňujú závažný psychický, citový, existenciálny rozmer fungovania v dnešnom svete. Človek si komplikuje život, keď si tieto postoje neosvojí a vystavuje sa tlaku okolia, ktoré na ne už pristúpilo. Človek si však komplikuje život, aj keď si tieto postoje osvojí, keďže tak robí na svoj dlhodobý úkor. A je neodpustiteľné, že toto začíname vôbec chápať a brať vážne až za vysokú cenu duševného zdravia.

Z tohto dôvodu by som chcel motivácii týchto umelcov a umelkýň pritakať; potrebujeme gestá, ktoré by k tomuto problému priťahovali pozornosť. A odmietnuť súťažiť je gesto silné, jasné a zrozumiteľné.

Lenže my potrebujeme skôr gestá slabšie.

Schizofrénia doby

Začnem tým, čo mi vŕta v hlave už dlhšie: koho je treba vlastne poučovať o tom, že umenie nemožno hodnotiť ako šport? Že snaha stanoviť lepšie umenie sa neriadi vonkajšími, objektívnymi a prenosnými kritériami? Že v umení sa nedá súťažiť ako v športe, vie každý, koho umenie zaujíma, a koho umenie nezaujíma, nebude ho najskôr zaujímať ani toto. Ale ak je mu blízka aspoň takáto redukcia výberu – predsa len je to veľmi zrozumiteľná forma odporúčania –, tak by mu mohla byť vstupnou bránou do sveta umenia.

A naopak: keďže sa hodnotenie umenia riadi kritériami vnútornými, pramálo prenosnými, subjektívnymi, znamená to snáď, že sú ľubovolné? Že na nich nezáleží? Je také ťažké žiť s vedomím, že o najlepšom sa rozhoduje bez etalónu? Alebo vadí, že sa víťazstvo prezentuje ako niečo absolútne, aj keď nie je? A keď to nejde rozhodnúť absolútne, tak sa to nemá rozhodovať vôbec?

Súťaženie v umení sa vskutku javí ako spor s predpokladom. To však nie je argument proti nemu, to je banálny postreh o stave sveta a nárokoch, ktoré na nás kladie. Spory s predpokladom sú dnes všade. Veď ešte aj tá úvodná dilema gesta, ktoré rozdeľuje a polarizuje tým, že volá po spolupráci, vyznieva ako spor s predpokladom. Nehovoriac o tom, že tieto protichodné názory je možno s nemenším zápalom zastávať aj v jednej osobe. Jeden pražský psychiater mi raz vravel, že k nemu chodí akýsi umelec z AVU, ktorého zžiera túžba po ocenení práve tak, ako ho znechucuje. Ale čo nás je po „schizofrenikoch“, že?

Lenže schizofrénia je znakom doby, objektívnym stavom západnej civilizácie. A ako taká sa už najmenej polstoročia tematizuje v beletrii (napr. Thomas Pynchon) a skúma vo vede (napr. Gregory Bateson). Podobne ako kedysi Christopher Lasch identifikoval patologickú schému sekundárneho narcizmu v povojnovej, televíziou podmienenej kultúrnej logike ako nový druh sebaporozumenia moderného človeka, tak dnes možno podobne rozpoznať normalizáciu schizofrénie. Sám Bateson k tomu nabáda prekladom schizofrénie z klinického hľadiska do komunikačnej teórie. V jej jazyku sa schizofrénia vyznačuje neschopnosťou správne odhadnúť zamýšľaný komunikačný režim (robí si srandu? myslí to vážne? je to hra?). Schizofrenik skrátka vidí príliš veľa možných interpretácií aj celkom jednoduchej situácie, nevie sa medzi nimi rozhodnúť a to ho vyraďuje z bežného života. Väčšina z nás preto nie je schizofrenická – čo sa týka jednoduchých situácií, ktoré možno bez väčšej ujmy oddeliť od kontextu. Kto však na takéto nejednoznačnosti a nerozhodnuteľnosti nenaráža, keď čelí širším súvislostiam? A nepresakujú náhodou tieto širšie súvislosti (klimatická kríza, pravda v médiách, otázky zdravia, dôveryhodných autorít atď.) už nejakú dobu aj do každodennej roviny?

Túto kultúrnu schizofréniu môže nepociťovať len človek, ktorý sa uzatvára do jednoduchého sveta, jednoduchých vysvetlení a riešení, alebo ich tvrdohlavo uplatňuje aj na svet za humnami. Ale i jeho k tomu najskôr ženie práve to, že na tú nerozhodnuteľnosť naráža vždy, keď vytrčí päty z domu svojho presvedčenia. Schizofrénia je problém, až keď to množstvo rozporov a kríženie významových rovín nedokážete psychologicky pojať a zahlcuje vás, takže sa utiekate k hrubým, necitlivým záplatám. Inak povedané, chorobná tu nie je schizofrénia vo svojej kultúrnej forme, akokoľvek prináša nejedno trápenie. Chorobne tu vyznieva a vo výsledku aj pôsobí skôr istota a presvedčenosť, redukovanie problémov na otázku áno či nie, pravda či nepravda, ale i presadzovanie jednoznačnosti, jednostrannosti a ich morálnych ekvivalentov. Je to zúfalá snaha čeliť svetu rázne a obuškom skôr než skalpelom a trpezlivosťou.

Ceal Floyer, Light Switch, 1992-1999, instalace. Foto: © Ceal Floyer, publikováno s laskavým svolením Lisson Gallery, Londýn

Čo je dnes otvorenosť?

Za týchto podmienok hodnota tak často vzývanej otvorenosti už neplynie ani tak z ochoty vystavovať sa novým, cudzím podnetom, ale skôr zo schopnosti rozhodnúť, kedy podržať v hlave rozporuplné figúry a pozície a neutekať od nich k jednoduchým vysvetleniam, k jednoznačnému prijatiu či odmietnutiu. Výzvou, ktorej čelí spomínaný umelec z AVU, teda nie je rozhodnúť sa pre jeden či druhý postoj pred tým, než vôbec dôjde k jeho uplatneniu, ale rozhodnúť sa, či nie je lepšie ich konflikt v sebe citlivo pestovať čoby gyroskop dobrého rozhodnutia sýtený parametrami, ktoré vyvstávajú až s konkrétnou situáciou. Výzvou, ktorej čelí, je odkladať rozhodnutie ad hoc, udržovať v sebe stav, ktorý fyzika označuje ako superpozícia (známy z experimentu so živo-mŕtvou mačkou v krabici). A to nie je ľahké; nie je ľahké to ustáť a nosiť v sebe, nie je ľahké to prezentovať navonok a riskovať nepochopenie.

Pretože keď si niekto protirečí, riskuje, že jeho tvrdenie, akt či gesto bude oslabené, ak nie vyložene a bez premýšľania odmietnuté alebo označené ako alibizmus, pokrytectvo či vypočítavosť. Je to najspoľahlivejšia skratka k pevnému presvedčeniu, že takého človeka nie je treba brať vážne.

Lenže sporu s predpokladom sa dá vyhnúť, resp. bez následkov zatvárať pred ním oči, len v jednoduchých, relatívne izolovateľných situáciách. Je možné v zásade bez ujmy izolovať výmenu kolesa na bicykli od zvyšku sveta, ale nie je možné takto izolovať prejav lekára v médiách. Spor s predpokladom pôsobí smiešne, keď vášnivo vystupujete proti elitárstvu elitárskym jazykom alebo keď vyjadríte vďaku za spoluprácu, za možnosť zúčastniť sa alebo za podporu, lebo sa chcete niečím pochváliť, ale nechcete to robiť príliš okato (tzv. humblebrag). Podobne keď umelkyne a umelci odmietnu súťažiť, neznamená to, že nechcú vyhrávať, že nechcú byť vidieť, že nechcú, aby ich slovo malo váhu, že nechcú uznanie. Chcú. Ale nechcú, aby to tak vyzeralo. Chcú, ako hovorí Slavoj Žižek, kávu bez kofeínu, pivo bez alkoholu a lásku bez rizika.

A že umenie nemá byť predmetom porovnávania a hodnotenia? Vari sa z rovnakého dôvodu nepíšu a nečítajú jeho recenzie a kritiky? Tie sú podobne ako aj súťaže korením i nositeľom debát o umení, ktoré prehlbujú náš vzťah k nemu. Hodnotenie je skrátka nevyhnutnou súčasťou recepcie umenia. Tvrdiť opak dáva rovnaký zmysel, ako si nevšimnúť, že sa nám niečo ľúbi. To neznamená, že hodnotenie formou súťaže možno klásť zarovno s dobre vyargumentovanou kritikou. Lenže súťaženie je problém až vtedy, keď ho beriete príliš vážne. Napokon i zvieratá, a ostatne aj tí vlci, sa vedia klbčiť – bojovať spolu len naoko. A práve týmto si na seba umelkyne a umelci odmietaním súťaží ušili búdu, pretože z povahy verejnej debaty – jej nevyhnutného ohýbania sveta priťahovaním pozornosti – to teraz vyzerá, že nikto nepripisuje súťažiam takú váhu a taký vplyv, ako práve tí, ktorí proti nim protestujú.

Ako som naznačil už v úvode, za čo by som umelcov a umelkyne odmietajúcich súťažiť nekritizoval (a neprotirečil si aspoň v rámci tohto textu), je, že prijali pozvánku do súťaže, aby odmietli súťažiť, a že nechcú rozdeľovať spoločnosť, ale pritom polarizujú umeleckú obec. Pretože to je práve ten druh sporu s predpokladom, ktorý vedie k debate, k vyjasňovaniu názorov a, v najlepšom prípade, k nejakému posunu, zreniu. Kritizujem ich za to, že navzdory zložitosti svojej pozície inscenujú dojem, že existujú len dve možnosti: odmietnuť súťažiť a pritakať tlaku na výkon. Podkopávajú tým svoj inak veľmi dobrý úmysel. Miesto toho, aby podnetne obnažili rozporuplnosť svojej pozície, nahrávajú tomu druhu zjednodušovania, aký poznáme z mudrlantských výrokov o tom, že človek nemôže brojiť proti kapitalizmu s drahým mobilom v ruke alebo že vlastník auta nemôže poukazovať na klimatickú krízu – že nemožno kázať vodu a zároveň víno piť. A pritom by sme si mali skôr klásť otázku, kto je dnes ešte ochotný kázanie vody veriť abstinentom.

Kassaboys, výstava Kunstformen v Krokus Gallery, kurátorka: Lenka Kukurová, 18. 5. – 17. 6. 2011. Foto: Boris Neméth

Slabé gestá

Ak chceme od ostatných, aby chápali zložitosť dôkazov klimatickej zmeny, aby chápali zložitosť hľadania (rodovej) identity, zložitosť systémového rasizmu, zložitosť úsilia porozumieť druhému, ak chceme, aby uznali, že je ťažké mať ambície a pritom sa nimi netýrať, neuštvať sa a nezmeniť sa dobrovoľne v „lom až na dno vylámaný“, že je možný i keď zložitý obdiv k umeleckej tvorbe odpudivej osoby, že sa v človeku svária spoločenské imperatívy a osobná sloboda, že zložitej, i keď rôzne zložitej situácii čelí jednotlivec i inštitúcia, galéria i banka, že je ťažké určiť, čo je ešte prijateľné a čo už nie, a napokon, že nesamozrejmá je aj možnosť uspieť, vyhrať, zvíťaziť a netratiť tým na cti.

Ak sníme o tom, že tento druh otvorenosti a zároveň obrnenosti voči komplexite bude jedného dňa normálny bez toho, aby zároveň legitimizoval cynizmus a oportunizmus, musíme programovo a tvorivo ukazovať a vysvetľovať, prečo a v čom je svet premenlivejší a zložitejší, keďže tvrdé, jednoznačné postoje vyznievajú stále menej funkčne a citlivo.

J. G. Ballard hovorieval, že píše tak, aby nebolo jasné, na ktorej strane barikády stojí. Je to práve umenie, ktoré v nás kultivuje citlivosť a chápavosť voči nejednoznačnosti sveta, voči jeho bytostnej rozporuplnosti. Považujem ho za špičkovú technológiu myslenia. Mrzí ma preto, keď umelci nevyužijú príležitosť uplatniť umelecké stratégie hľadania a tvorby superpozície vo svojom aktivizme. A rovnako ma mrzí, ale menej už prekvapuje, aj neochota zo strany verejnosti takúto superpozíciu pochopiť, keď sa niekto tejto dileme odváži postaviť čelom a napríklad výhru v súťaži prijme, ale verejne vyhlási, že a prečo za ňu neďakuje.

Áno, takéto gesto pôsobí slabšie než nejaké konzistentné, jednoznačné, tak ako tzv. mäkké fakty spoločenských vied pôsobia menej presvedčivo ako tvrdé fakty vied prírodných, tak ako človek cíti oslabenie svojej pozície, keď povie, že kultúra nie je niečo, čo potrebujeme, ale niečo, čo chceme. Gesto je skrátka silnejšie, keď je jasné – ako facka!

V jednom svojom staršom texte sa toho dotýka Bruno Latour, parafrázujem: „Naša dilema sa podobá dileme nenásilného pacifistu, ktorý aj tak chce byť ,silnejší’ než násilný militarista. Hľadáme slabšie, skôr než silnejšie gestá, ale pritom chceme, aby tieto slabšie gestá porazili tie silné…" Aj bez hodnotenia totiž možno konštatovať, že silné gestá sú spravidla motivované túžbou dorovnať svoju vlastnú nedostatočnosť (napr. jednotlivca voči spoločnosti), sú vedené potrebou malých zväčšiť sa. Taká slabosť sa môže prejavovať aj neochotou otužovať sa voči stále neodbytnejšej zložitosti sveta. Ozýva sa vždy, keď sa potrebujeme chlácholiť vierou, že aj v zložitých situáciách je ešte možné nájsť a uplatniť jednoduché, bezrozporné schémy hodnotenia a jednania. Takýmito jednoduchými, mechanicky jednostrannými gestami nás trápia politici a političky; nechcime ich ešte aj od umelkýň a umelcov.

Aby slabé gesto obstálo, vyžaduje to citlivosť a starostlivosť na strane jeho nositeľky i príjemcu – vyžaduje to silu. Ostatne slovo starostlivosť (péče) sa dnes v umeleckých kruhoch skloňuje často a programovo. Tu prichádza vhod pripomenúť so Spinozom, že moc sa nevyznačuje len schopnosťou aktívne pôsobiť, niečo či niekoho aktivovať, ale aj nechať sa aktivovať, nechať na seba niečo pôsobiť. Je to moc, ktorá sa vyznačuje šírkou schopností registrovať a cítiť najrôznejšie sily, rozlišovať a vyberať medzi nimi tie blahodarné, aby sme predĺžili ich pôsobenie, a tie, ktorým sa čo najskôr vyhnúť. Práve aj v kultivácii tohto druhu moci by mala spočívať starostlivosť. Pretože tá je v neposlednom rade starostlivosťou o to spoločné (a teda aj pojmy, ktorými si rozumieme, metódy, ktorými si pomáhame, alebo inštitúcie a algoritmy, ktoré nám slúžia), a to tým, že to udržujeme mäkkým a citlivým. Že vysvetľujeme zložité rozhodnutia a nie že ponúkame jednoduché riešenia. Že posilňujeme imunitu voči schizofrénii sveta, voči jeho neľahko navigovateľnej mnohoznačnosti. To vyžaduje jemnejšie, slabo pôsobiace rozlišovanie. Napokon je to práve svet umenia, kde tento druh moci hrá prominentnú rolu – je to moc nechať na seba pôsobiť, a teda oceniť umenie.

Nakoniec sa natíska aj otázka, či to práve nie je tento druh jednoduchosti v zmysle jednoznačnosti, emblematickosti, hladkosti, prietokovosti a efektivity, čo kapitálu a jeho informačným obvodom nahráva najviac. V jeho rekuperačnej, homogenizačnej a optimalizačnej snahe neustále zosilňovať a zvyšovať cirkuláciu informácií a hodnoty za účelom ich kontroly a koncentrácie nás zasadzuje do stredu mediálnej krajiny – jedinej dnešnej krajiny –, v ktorej si šance na ocenenie pozornosťou čoby platidlom doby zvyšuje ten, kto sa nezdráha pristúpiť na jej pravidlá.

Je to teda otázka, či by nebolo lepšie odolať túžbe ísť na ruku logike mediálnej pozornosti a dostať sa za jednoduché rebelantstvá. Snažiť sa ju prekabátiť tým, že jej tvorivo budeme vnucovať naše pravidlá – vziať vážne skúsenosť umenia a uskutočňovať znepokojivý šum jeho nejednoznačnosti a podnetné singularity jeho rozporov aj vo verejnej sfére.

A áno, to môže znamenať aj nejaký druh rozmazania stupienku víťazov, ak sa nekladie spolu s rezolútnym odmietnutím jeho zmyslu. To môže znamenať ukazovanie, že problém nie je v (pracovnom, kariérnom) výkone, ale jej nereflektovanom kulte, že problém nie je ani v súťaži ako takej (vo svete umenia i za jeho hranicami), ale v tom, že príliš často jej podmienky určuje kapitál a nie demokratická diskusia. Trhu nahrávajúca ideológia nemá monopol na súťaženie a nemali by sme jej ho ani prenechávať – mali by sme jej konkurovať. Lepšími, sublimovanými, dokonca znásobenými[2] podobami súťaženia. Pretože to mäkké a slabé, čo vyžaduje starostlivosť a cit, je napokon aj oceňovanie toho najlepšieho z umenia.

[1] Ako poukazuje napr. Jiří Kovanda. Viz vltava.rozhlas.cz

[2] Ako sa zhodli aj riaditeľka SJCH, Karina Kottová s Jiřím Kovandou. Viz vltava.rozhlas.cz