VAL v pyramíde

Galéria Slovenského rozhlasu je nepochybne výborným miestom na vystavenie, resp. opätovné vystavenie projektov skupiny VAL. Verejnosť na Slovensku sa s týmito dielami mohla prvýkrát zoznámiť v roku 1996 v Umeleckej besede v Bratislave (dnes Galéria Umelka). Neskôr boli diela VAL-u vystavené ešte v deväťdesiatych rokoch v Žiline a v Benátkach. Od ich prvej samostatnej výstavy na Slovensku prešlo takmer 30 rokov a od úplne prvej výstavy niekoľkých prvých projektov VAL v roku 1977 v Paríži takmer 50 rokov.

Šesťdesiate roky 20. storočia boli obdobím kritickej reflexie ideí modernizmu, ktorej integrálnou súčasťou boli aj vizionársko-utopické či dystopické prístupy. V tomto období vznikla séria architektonických projektov zaoberajúcich sa vzťahom architektúry a krajiny, človeka a jeho prostredia, človeka a spoločnosti alebo aj človeka a kozmu. Tieto projekty sú dodnes relevantným zdrojom pre premýšľanie o súčasnej aj minulej kultúrnej situácii a inšpiratívnym príspevkom do aktuálneho architektonicko-umeleckého diskurzu. Ukážkou tohto fenoménu je aj slovenská umelecko-architektonická skupina VAL – Voies et Aspects du Lendemain.

Aktuálna výstava predstavuje kompletnú tvorbu skupiny VAL – osem projektov prospektívnej architektúry ilustrujúcich možnosti „zajtrajšieho“ spôsobu života. Sú reprezentované formou architektonických pôdorysov, rezov, koláží, schém a fyzických modelov. Projekty VAL, plné referencií a odkazov, sú mapou dobového kultúrneho a spoločenského života.

Prezentovanie týchto projektov v „rozhlase“ ponúka možnosť zamyslieť sa nad ich vzájomným vzťahom. Budova Slovenského rozhlasu aj činnosť skupiny VAL, a teda vznik jednotlivých projektov, spadajú do približne rovnakého obdobia. Zatiaľ čo počiatky budovy   rozhlasu siahajú do začiatku šesťdesiatych rokov, záverečná vývojová fáza konceptu budovy (zo súťaže vybraných architektov Svetka, Ďurkoviča a Kisslinga) pochádza z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. V sedemdesiatych rokoch a začiatkom osemdesiatych rokov prebiehala realizácia a do užívania bola budova v plnom rozsahu odovzdaná a kolaudovaná v apríli roku 1985.  

Spolupráca členov skupiny VAL (Viera Mecková, Alex Mlynárčik a Ľudovít Kupkovič) sa začala postupne na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a trvala až do prvej polovice deväťdesiatych rokov. Projekty prospektívnej architektúry, medzi ktoré sa zvyknú radiť aj projekty skupiny VAL, sú projektami reagujúcimi na dobové výzvy (vedecko-technickej revolúcie, globalizácie, environmentálnych problémov, populačnej explózie a rapídnej urbanizácie...). Projekty sú materializáciami postojov, prístupov k jednotlivým dôležitým dobovým globálnym aj lokálnym témam.

Slovenský rozhlas je výsledkom progresívneho architektonického myslenia a technologického rozvoja v stavebníctve. Možno neodpovedá priamo na niektoré z veľkých spoločenských otázok, ale formálne je s projektmi VAL-u analogický. Pozeráme sa na odvážne monumentálne a abstraktné formálne a priestorové prejavy, ktoré naznačovali približovanie sa kultúre západného demokratického sveta.^[1] Figúra Slovenského rozhlasu sa architektonicky formovala aj vplyvom priamej konfrontácie architektov s aktuálnou svetovou produkciou (Expo 67 v Montreali)^[2] a je svedectvom intelektuálnej výmeny na diaľku cez Železnú oponu. Rozhlas zároveň ako „ikona zrealizovaných utópií neskorej moderny“^[3] už od svojho vzniku rezonoval aj v medzinárodnej architektonickej diskusii.

Projekty skupiny VAL sa ocitli v priamom dialógu s podobnou tvorbou prospektívnej architektúry na Západe, keď teoretik Michel Ragon zaradil ich dielo Heliopolis do svojej „encyklopédie“ Histoire mondiale de l’architecture et de l’urbanisme moderne: Prospective et futurology.^[4] Cez aktívne kontakty a priateľstvá VAL-u s teoretikmi a teoretičkami, umelcami, umelkyňami a architektmi či architektkami aj zo západného sveta je súbor týchto projektov ilustráciou prenosu univerzálneho architektonického a umeleckého myslenia do lokálnej situácie.

Projekty VAL-u boli voľnou tvorbou ich autorov. Nešlo o žiadnu zákazku ani o ich hlavnú pracovnú náplň, ale o samovoľné a slobodné tvorenie, ktoré im poskytovalo možnosť úniku. Je zaujímavé uvedomiť si toto pozadie tvorby VAL-u v kontexte našej aktuálnej reality a v kontexte toho, čo sa momentálne deje na mieste, kde sú ich diela vystavené.  

Ako sa spomína v kurátorskom texte k výstave v Slovenskom rozhlase, prvé výstavy VAL-u sa na Slovensku v deväťdesiatych rokoch nestretli s „... adekvátnym ohlasom, chýbala širšia diskusia“, ktorá sa udiala až v Benátkach. Neviem, či má aktuálna výstava v roku 2024 schopnosť vzbudiť diskusiu. Projekty VAL-u sú „neskutočne nadčasové“ (citát z kurátorského textu), ale spôsob ich prezentácie – napr. na 30-ročných zvlnených a zažltnutých kapa doskách – ich nadčasovosť vôbec nepodporuje. Nazdávam sa, že projekty treba vnímať v súvislosti s ich virtualitou, a teda pripustiť možnosť nového premyslenia ich materializácie.

V deväťdesiatych rokoch boli na výstavách VAL-u použité dnes už neexistujúce modely (okrem modelu Heliopolisu v zbierke Muzea umění v Olomouci). Nové modely, ktoré pravdepodobne vznikli kvôli tejto výstave, sú rozpačitými, abstrahovanými (a niektoré aj disproporčnými) alúziami na objekty a situácie vyobrazené na kapa doskách. Ich prevedenie je z remeselného hľadiska nekvalitné a od začiatku do konca výstavy sa ocitajú v stále väčšom stupni rozpadu.

Priblíženie tvorby VAL-u súčasnému návštevníctvu si nevystačí s reinštaláciou výstavy spred tridsiatich rokov. Chce to rovnakú odvahu a otvorenosť, akú kedysi preukázali členovia tohto zoskupenia pri tvorbe svojich návrhov.

^[1] Moravčíková, Henrieta. 2013. Monumentalita v slovenskej architektúre šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia: totalitné, národné, veľké a abstraktné. In: Moravčíková, H., Szalay, P., Dulla, M., Topolčanská, M., Potočár, M a Haberlandová, K. Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku. Bratislava: Slovart, s. 87.

^[2] Topolčanská, Mária. 2008. Slovenský rozhlas v Bratislave. Architektúra & urbanizmus, 42(3–4), s. 223.

^[3] Tamtiež, s. 224.

^[4] Ragon, Michel. 1986. Histoire mondiale de l’architecture et de l’urbanisme moderne: Prospective et futurologie. 2. vydanie. Paris: Casterman.

Foto: Richard Köhler