Všetci za jedného, jeden za všetkých Grassroots budapeštianskej umeleckej scény

Eliška Mazalanová v reakcii na svoju dvojtýždňovú rezidenciu v Budapešti podáva správu o aktuálnom stave maďarskej kultúrnej scény. Jej príspevok sa bližšie zameriava na prehľad grassroots iniciatív - aktivít nezávislých kolektívov, ktoré vznikajú "zdola", podobne ako OFF Bienále. Z viacerých zaujímavých neinštitucionálnych platforiem vyberá Teleport, Change-change, Eleven Blokk, FERi, Pince a MŰTŐ.

Somewhere in Europe, Off Biennale 2017, foto: Vegel Daniel

Keď sa človek v Budapešti stretáva a rozpráva s umelcami, kurátormi a ďalšími umeleckými profesionálmi, je až prekvapujúce, že tu neprevláda väčší pesimizmus, ktorý by určite mal svoje opodstatnenie. Maďarská umelecká scéna sa nachádza v mimoriadne náročnej situácii. Pred niekoľkými rokmi boli dostatočne medializované a aj medzinárodne sledované kauzy súčasnej vládnej garnitúry, ktorá do vedúcich odborných postov najdôležitejších umeleckých inštitúcií v krajine (Mücsarnok/Kunsthalle Budapest alebo Ludwig Museum – Museum of Contemporary Art, Budapest) dosadila nevyhovujúcich alebo sporných predstaviteľov. To na maďarskej umeleckej scéne vyvolalo vlnu demonštrácií a protestných kampaní. No zatiaľ čo sa umelcom a aktivistom podarilo prostredníctvom (aj umelecky hodnotných) protestných akcií, okupácií či diskusných fór upriamiť (nielen medzinárodnú) pozornosť na dianie v krajine, v štátnej kultúrnej politike a na samotnom statuse quo fungovania a riadenia inštitúcií sa nič nezmenilo. Práve naopak, situácia sa postupne zhoršuje.

Dianie v oblasti kultúrnej politiky od roku 2011 spôsobilo, že aj nezriaďovaná kultúra, neštátna umelecká infraštruktúra - organizácie, iniciatívy ale aj jednotlivci, je v Maďarsku na samotnom pokraji svojej existencie. Je nielen výrazne podfinancovaná, ale aj cielene ignorovaná médiami a teda izolovaná od väčšinovej verejnosti a svojho potenciálneho publika. Nedostatok financií v nezávislej kultúrnej sfére súvisí aj s faktom, že mnoho jej aktérov sa z morálnych dôvodov rozhodlo neuchádzať o štátne dotácie, čím stratili rozhodujúci zdroj svojich príjmov. Podrobnejšie a zasvätenejšie o tejto situácii píše napríklad Gergely Nagy na Artalku (v češtine) alebo Lívia Páldi vo svojom článku pre Magazyn Szum (v angličtine). O dianí okolo umeleckých inštitúcií a súvisiacich umeleckých protestoch píše napríklad Edit András na e-flux.  O podobných protestných umeleckých aktivitách, ako aj o ďalších formách organizovania sa ako vzdoru voči štátnej kultúrnej politike, či vytváraní iniciatív ako paralelnej (neoficiálnej) kultúry pojednáva vo svojom texte Eszter Szakács (oba v angličtine). Napriek vážnosti tejto situácie, ktorá navyše nemá v blízkej budúcnosti výhľady na zlepšenie, a aj napriek prevládajúcemu pocitu sklamania z neúspechu protestov, je na umeleckej scéne stále cítiť vitalitu a silu sa s tým všetkým vysporiadať.

Viacerí autori, ale aj ľudia, s ktorými som sa počas svojho pobytu v Budapešti mala možnosť zhovárať, poukazujú na to, ako táto situácia odhalila fakt, že umenie nemôže byť takto existenčne závislé len na jednom zdroji podpory. Pritom takáto „odkázanosť“ je spoločná pre všetky krajiny v našom regióne a ktorákoľvek z nich sa tak môže ľahko dostať do podobnej situácie. Mali by sme preto veľmi citlivo pozorovať, čo sa na maďarskej umeleckej scéne deje.

Gladness Demonstration, Amsterdam 1979, foto: OFF Bienále Budapest

Hľadanie východiska z tejto závislosti, alebo možno lepšie povedané skôr alternatívy k nej, je aj jednou z motivácií budapeštianskeho OFF Bienále. OFF sa usiluje vytvárať nezávislú štruktúru na štáte a štátnej kultúrnej politike a tak posilniť celú umeleckú scénu. Funguje na princípe grassroots organizácie založenej na spolupráci a vzájomnej podpore množstva aktérov na umeleckej scéne a (predovšetkým jeho prvý ročník) na dobrovoľníckej, nehonorovanej práci. Pridŕža sa pritom pravidla nečerpať žiadnu podporu zo štátnych fondov a štátnych inštitúcií. Od druhého ročníka, ktorý sa konal na jeseň 2017, sa však už jeho organizátorky usilujú o väčšiu udržateľnosť a menej seba-vykorisťujúci model (na seba-vykorisťovanie poukazuje už v spomínanom článku Lívia Páldi). A na rozdiel od predchádzajúceho ročníka, ktorý bol najmä všeobjímajúcou platformou pre individuálne projekty, prišiel kurátorský tím (Nikolett Erőss, Róna Kopeczky, Lívia Páldi, Hajnalka Somogyi, Eszter Szakács, Borbála Szalai, Katalin Székely) s definujúcou témou. Gaudiopolis 2017 – The City of Joy formuloval témy ako občianska uvedomelosť a spoločenská zodpovednosť, komunity a vzdelávanie, pričom zdôrazňuje princípy ako hra, hravosť a radosť, ako aj dôležitosť zamerať sa pri snahe o utváranie lepšej budúcnosti práve na deti a ich výchovu. Ako svoju inšpiráciu pritom kurátorky prevzali ideologický a morálny odkaz detského domova koncipovaného ako detská republika nazvaná Gaudiopolis, ktorá fungovala v Budapešti v povojnových rokoch. V rámci tejto témy kurátorský tím zostavil vlastnú programovú líniu, projekt Hide and Seek, ktorý tvorila výstava People Players o hre a hravosti, o učení a objavovaní nových vecí prostredníctvom hry a autorské projekty jednotlivých umelcov (niektoré vytvorené priamo pre bienále) – individuálne výstavy a performancie. Z nich pre predstavu, akými rôznymi smermi sa tematická koncepcia bienále rozvíjala spomeniem aspoň - projekt Rebels od Little Warsaw o vzbure študentov na umeleckej akadémii v roku 1989/1990; pouličná divadelná hra The Curfew Lászlá Gergelyho a Katariny Šević o precitnutí represívnych zložiek a ich spojení sa s utláčanými proti utláčateľom; alebo práca Sári Ember zaznamenávajúca uchovávanie kultúrnych tradícií maďarskej komunity v Brazílii. Inšpiračný zdroj bienále, detskú republiku Gaudiopolis, podrobnejšie prostredníctvom archívnych a ďalších dokumentov, doplnených o súčasné umelecké práce (ktoré mi osobne do výstavy veľmi nezapadli) predstavila výstava Somewhere in Europe. Ďalšia podstatná časť bienále pozostávala z výstav, workshopov a projektov pripravených ďalšími účastníkmi, ktoré kurátorský tým vybral na základe otvorenej výzvy. Ustanovenie nosnej témy kurátorským tímom sleduje aj zámer bienále podporovať rozvoj teoretickej reflexie a diskurzu okolo súčasného umenia, no vyberanie projektov popri väčšej profesionalizácii môže znamenať tiež riziko pre kľúčovú vlastnosť podujatia, pre jeho princíp otvorenosti a rovného postavenia všetkých aktérov. Na druhej strane, koncepcia a otázky ohľadne prípravy a realizácie boli ponúknuté na verejné prediskutovanie. Pre podrobnejšie informácie o koncepcii, pozadí a fungovaní OFF Bienále odporúčam prečítať si rozhovor s jeho spoluzakladateľkou Hajnalkou Szomogyi.

Grassroots model existencie potrebuje pre svoje fungovanie vitálne podhubie – rozvinutú infraštruktúru s dostatkom kapacít, kolektívnym duchom a schopnosťou spolupracovať. Popri spriaznených komerčných galériách a zainteresovaných jednotlivcoch sa o OFF Bienále zaslúžilo aj viacero drobných iniciatív a tvorivých kolektívov. Počas môjho krátkeho dvojtýždňového pobytu v Budapešti som sa rozhodla zamerať práve na takéto samo-organizované kolektívy, najmä na tie,  ktoré vznikli za posledných pár rokov. Živené svojim entuziazmom, hľadajú možné spôsoby fungovania a snažia sa aj napriek ťažkej situácii aktívne zapojiť sa do diania na umeleckej scéne a udržovať ju pri živote aj mimo veľkých, medzinárodných udalostí. Nižšie predstavujem (len) vzorku niektorých z nich.

Dávid Demeter v rámci výstavy For me Trianon, Teleport, 2017, pohľad do inštalácie, foto: Zsuzsanna Simon

Teleport

Jednou z najvýraznejších grassroots iniciatív je Teleport gallery, projekt štvorice mladých kurátorov a kurátoriek (Tamás Don, Flóra Gadó, Vanda Sárai, Ferenc Margl), je galériou, ktorá funguje na nomádskom princípe, bez stáleho výstavného priestoru. Naopak, jej projekty sú zamerané na rôzne formáty prezentácie a produkcie umenia mimo zaužívanú galerijnú infraštruktúru, na špecifický miestny kontext a jeho konotácie. Odvolávajú sa pritom aj na neo-avantgardnú výstavnú prax 60. a 70. rokov. Menovite s týmto odkazom pracovala ich prvá výstava Space Expansion, ktorá sa konala v roku 2015 v (ešte za socializmu otvorenom) centre kultúry TIT a zameriavala sa na vzťah súčasnej spoločnosti a umeleckej scény k socialistickej minulosti. Ich ďalším projektom, ktorý určite stojí za zmienku, je (0) km, realizovaný na námestí Clárk Adám tér, pri plastike symbolicky označujúcej stred (východiskový bod) cestnej siete v Maďarsku. Miesto prevzali ako symbolické východisko pre kladenie kritických otázok ohľadne morálneho ukotvenia súčasnej maďarskej politiky, či kontinuálnych zápasov o preformulovanie „základov“ spoločenského usporiadania – a to formou performatívnych intervencií autorov ako Csönge Balla, Andi Schmied a Ferenc Gróf. Teleport pritom participoval svojou výstavou For me, Trainon... aj na tohtoročnom Off Bienále. Zameral sa na v Maďarsku stále živú (či možno skôr živenú) tému rozpadu Uhorska – na prehodnocovanie rôznych aspektov rozdelenia krajiny, vysporiadavanie sa s nacionalizmom a jeho možné prekonanie, pýtajúc sa, nakoľko je táto téma dnes vlastne relevantná. Možno aj preto, že výstava fungovala na základe výzvy osloveným umelcom, aby sami dodali podľa nich k téme prínosnú prácu, bola výstava vo výsledku napokon trochu rozpačitá a niektoré aspekty, predovšetkým tie hľadiace do budúcna a pokúšajúce sa prekonať nacionalizmus na nej napokon neboli dostatočne formulované.

Činnosť Teleportu je ďalej zaujímavá v tom, ako experimentuje s rôznymi formami prezentácie umenia a jeho sprostredkovaním verejnosti, pričom často operuje v prostredí internetu – ako rozvíjanie umeleckej kritiky prostredníctvom tweetov, či vytváranie umeleckých memov. Alebo celkom opačná stratégia v tomto smere - privátny a neformálny diskusný formát Teleport afterwork, ktorý tiež v mnohom pripomína neo-avantgardné praktiky (napríklad prechádzky Ľubomíra Ďurčeka). Teleport sa, podobne ako OFF Bienále, snaží hľadať možné spôsoby fungovania a prežitia, usilujúc o nezávislosť na finančnej podpore štátu.

The rings go, the fingers stay v CHANGE-CHANGE / Múzeum körút 19, 2016, pohľad do inštalácie, foto: Sári Ember

Change-change

Na podobnom princípe nomádstva funguje aj umelcami vedená iniciatíva Change-change – pop-up „galéria“, ktorú organizujú Sári Ember a Bruno Baptistelli - funguje už druhý rok a každoročne pripravia jednu skupinovú a jednu samostatnú výstavu, pričom sa  spomedzi iných iniciatív zdajú byť výnimočne úspešný práve v uvádzaní zahraničných autorov.  Kým v roku 2016 sa ich program odohrával v negalerijných priestoroch, nachádzajúcich sa v procese svojho zániku/transformácie a zameral sa na miestne špecifické inštalácie, v roku 2017 pripravili kurátorované výstavy v galérii Eleven Blokk Art Foundation, ktoré viac menej formálnym, vizuálnym a emotívnym spôsobom formulovali témy ako individuálne vysporiadavanie sa s globálnymi apokalyptickými perspektívami (výstava Where is your god now?, kurátor: Germano Dushá).

Kato Six, Spinning Lines, Twisting Thoughts by Change-Change / Eleven Blokk gallery, Kende utca 1, 2017, pohľad do inštalácie, foto: archív Eleven Blokk

Eleven Blokk

Nadácia Eleven Blokk funguje v 11. mestskom okrese a sama seba definuje ako urbanistický experiment. Stoja za ňou kultúrny manažér Daniel Ongjerth a vizuálny umelec Péter Mátyási, ktorí prostredníctvom výnimočnej spolupráce s miestnou mestskou časťou sprostredkúvajú cenovo dostupné priestory pre umelcov a dizajnérov. Mestská časť, ktorá má, zdá sa, neobvykle osvietený prístup, obsadením dlhodobo nevyužívaných nebytových  (pivničných)  priestorov umeleckými ateliérmi, ale aj víziou kultúrnych a komunitných projektov pre obyvateľov, usiluje o vylepšenie profilu štvrte, o ktorej sa miestni vyjadrujú tak trochu s dešpektom. Eleven Blokk v súčasnosti prevádzkuje 10 priestorov, v ktorých sú prevažne umelecké ateliéry (jeden z nich pod značkou Meetlab vyvíja vlastný program zameraný na vizuálne technológie alebo vydávanie zinov). V inom  suterénnom priestore na Kende utca tu ďalej môžete nájsť zatiaľ provizórny výstavný priestor, ktorého program momentálne pozostáva predovšetkým z príležitostného hosťovania iných výstavných projektov – aj v rámci OFF Biennale Eleven Blokk hostila výstavu Stranger in the Middle of  Nowhere autoriek Lilla Szász a Judit Hidasz. Priestor však iniciátori nadácie plánujú rekonštruovať a spolu s kurátorským tímom v ňom uviesť stabilný výstavný program, ktorého koncepcia sa však ešte formuje, ich ďalšou víziou je venovať sa aj rezidenčným programom. Dalo by sa tak povedať, že Eleven Blokk má vo výhľade stať sa kultúrnym centrom so špecifickým spôsobom fungovania, bez jednotného priestoru, naopak disperzne rozptýleným po celej lokalite.

FERi

FERi, feministicky zameraná galéria, je projektom Katy Oltai, ktorá predtým pôsobila okrem iného v budapeštianskom Ludwig Muzeu. FERi funguje od roku septembra 2016 v malom priestore v 8. mestskej časti, a hoci v minimálnych podmienkach, vyvíja konzistentný a premyslene štruktúrovaný program. Jeho ťažiskom sú krátkodobé výstavy prevažne ženských autoriek, formulujúce spoločenskú kritiku z feministických pozícií, pričom sa jedná primárne o domáce a často menej známe umelkyne (v čase mojej návštevy tu prebiehala výstava mladej autorky Barbary Mihály). Ďalšou samostatnou výstavnou líniou, nazvanou FERi szereti (Feri má rád) sú krátkodobé výstavy konkrétnych diel ženských autoriek, ktoré sú podľa Katy Oltai dôležitým príspevkom v rámci aktuálneho diania a vývoja súčasného umenia a mali by byť nevyhnutnou súčasťou „kánonu“ - v rámci tejto línie tu boli zatiaľ prezentované práce od  Márie Chilf a Omary. Ďalej sa tu konávajú premietania filmov (zatiaľ dokumentárne profily významných ženských umelkýň) a napokon rozhovory s málo známym,i no zaujímavými osobnosťami, ktoré prispeli k formovaniu feministického hnutia v Maďarsku.

Pince a  MŰTŐ

Popri týchto galériách/projektoch prevádzkuje svoje priestory aj najmladšia generácia študentov alebo čerstvých absolventov umenia alebo kurátorských štúdií. Je to všetko viac-menej spontánna entuziastická aktivita, ich program a koncepcia sa formuje „za chodu“, v procese a dôležité miesto v ňom hrá spoločenský/komunitný aspekt.

Galériu Pince prevádzkuje od roku 2014 skupina študentov umenia na Maďarskej univerzite výtvarných umení a vo svojom malom výstavnom priestore, ktorý pozostáva z jednej suterénnej miestnosti pri Széll Kálmán Tér, poskytujú priestor pre samostatné výstavy mladých začínajúcich umelcov alebo pre realizáciu projektov najmladšej generácie kurátorov. Podobným projektom je MŰTŐ, výstavný priestor, ktorý prevádzkuje popri svojich ateliéroch v Heinrich Údvár oproti budapeštianskemu umelecko-priemyselnému múzeu skupina umelcov (Lili Agg, Nikolett Balázs, Bence Barta, Ron Fischer, Bence Kala, Noémi Rácz, Edit Vizer) a kurátorka Zsófia Kókai. MŰTŐ existuje rok a za ten čas skupina usporiadala niekoľko kolektívnych (i hosťujúcich) a samostatných výstav. Ich zameranie je rôznorodé, no zatiaľ sa celkom výrazne profiluje ako platforma prepájajúca vizuálne umenia a hudbu.


Text je výstupem rezidence autorky v Bukurešti uskutečněné v rámci mezinárodního projektu East Art Magsna němž se podílí čtyři středo- a východoevropské umělecké magazíny: Artalk (CZ/SK), Artportal (HU), Revista ARTA (RO) a SZUM (PL). EAM je publikační platformou na podporu výtvarné kritiky a umělecké žurnalistiky v regionu. V roce 2017 EAM finančně podporují Visegrad Fund a AFCN.

Všechny texty vzniklé v rámci projektu v anglickém jazyce najdete na webové stránce projektu.

 

Eliška Mazalanová | Narodená 1985, absolvovala Katedru dejín výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu v Ústave pro dějiny umění na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde sa zaoberá novými umeleckými stratégiami práce s divákom 50. a 60. rokov. Zaoberá sa tiež súčasným umením a dizajnom, so Slovenským centrom dizajnu spolupracovala na projekte múzea dizajnu a v súčasnosti pracuje ako kurátorka Považskej galérie umenia v Žiline.