COČ 2022: Ján Skaličan

Projekty Jána Skaličana sa venujú klimatickej kríze a majú často kolaboratívny charakter. Aktuálne je doktorandom na katedre Fotografie a nových médií, ale v tvorbe premýšľa nielen nad možnosťami fotografického zobrazenia, ale aj presahov do iných médií. Skaličan je ďalším tohtoročným laureátom Ceny Oskára Čepana, s ktorým robila rozhovor Ivana Hrončeková.

Ján Skaličan: Ako autor plním rolu tichého sprievodcu

Keď premýšľam nad tvojím portfóliom, ťažko sa mi z neho abstrahuje jasná tematická alebo mediálna hierarchia. Podmanivá vizualita, mediálna reflexivita, kolaboratívnosť na rôznych úrovniach, kritika antropocentrizmu a environmentálne podtexty sú prítomné vo všetkých tvojich posledných prácach. Akurát sa možno mení miera, akou sú zastúpené. Trochu mi to pripomína niektorý z tvojich diagramov vysvetľujúci vzťahy prvkov okolo nás, ktoré v širšom meradle vytvárajú skôr siete ako pyramídu. Aká je genéza tvojho uvažovania?

V poslednom období sa vo svojej práci snažím sústrediť na konkrétne miesta, ktoré sa následne stávajú priestorom samotnej tvorby. V jednotlivých prácach nepremýšľam nad ich vzájomnými súvislosťami či prepojeniami, ale v priebehu času je možné odčítať môj všeobecný záujem o rôzne témy, ktorým sa bližšie venujem. Je pre mňa dôležité vytvárať siete záznamov konkrétnych stôp, prostredníctvom ktorých je možné (ne)priamo nachádzať širšie súvislosti. Jednoducho je pre mňa dôležité pracovať na konkrétnom probléme, ktorý sa snažím zmapovať, zaznamenať a ďalej sprostredkovať.

Na základe svojej dizertačnej práce s témou Investigatívne postupy v súčasnom umení premýšľam a skúmam postavenie umenia v súčasnej spoločnosti. Tematicky moju prácu zastrešuje pohľad na klimatickú krízu. Keďže však ide o rozsiahly pojem pokrývajúci veľké spektrum problémov, je pre mňa dôležitý výber konkrétnych miest (Vydrica, Dunajské Luhy…), ktoré odzrkadľujú ľudskú (ne)činnosť. Dôležitým sa pre mňa stáva zobrazovanie stavu a jeho reprezentácia na úkor sebaprezentácie. Prostredie umenia sa tak snáď môže stať rovnocenným partnerom, vhodným pre možné vizuálne sprostredkovanie myšlienok, ideí a informácií. V snahe dosiahnuť patričný výsledok je však potrebné nájsť cestu ku konsenzuálnemu dialógu a vzájomnej citlivosti.

It’s alright, it’s alright, inštalácia, 2018

Mohol by si tento výskumný charakter tvojej práce opísať na príklade konkrétneho diela?

Napríklad v projekte Stream som prostredníctvom videozáznamu mapoval súčasný stav toku Vydrica. Sledoval som cestu prameňa vyvierajúceho v Malých Karpatoch. Dôležitým sa v procese stala osobná skúsenosť, spoznanie toku v celej dĺžke. Výsledné video túto cestu zaznamenáva, svoj pohľad som orientoval výhradne na tok, ktorý sa stáva ústredným motívom, hlavným objektom záujmu. Týmto spôsobom som sa dostal ku komplexnejšiemu zobrazeniu nenápadnej, možno nepovšimnutej súčasti krajiny a mestského prostredia. Vo vzájomnom prepojení statických záberov a zvukovej vrstvy vzniká akási znepokojujúca situácia spôsobená očividnou zmenou prostredia. Ako autor plním rolu tichého sprievodcu bez potreby používania veľkých slov o vplyve ľudskej civilizácie na planétu. Vybral som si konkrétny modelový príklad toku v aktuálne disfunkčnom stave, ktorý zobrazujem v jeho prirodzene naliehavej podobe.

Algoritmy Youtube-u, kde máš video Stream voľne prístupné, mi po jeho pozretí automaticky odporučili ASMR video relaxačného dažďa. Ty v tomto diele s podmanivou estetikou, a vôbec čímsi príjemným v obraze aj zvuku, cielene pracuješ. Narušenie prichádza postupne so zvukmi áut alebo pribúdajúcimi zábermi na regulované koryto Vydrice, kde je akosi viac zjavná jej nízka hladina. V role sprievodcu a pozorovateľa je predsa náročnejšie dokumentovať podmanivé prírodné zátišia a vyhnúť sa prílišnej estetizácii záberov. Ako nachádzaš ten správny balans?

Vo videu som sa pokúšal čo najvecnejšie zobraziť stav toku prostredníctvom priamych statických záberov celkov a vybraných detailov. Field recording zvuku prebiehal na konkrétnych miestach videozáznamu, čím som sa pokúšal túto situáciu ešte viac umocniť. Je ale pravdou, že otázkou či problémom estetizácie sa zaoberám a že je náročné spomínaný balans udržať. Aj momentálne s tým akosi „bojujem“ pri zázname ďalšej oblasti, ktorá na obraze pôsobí jednoducho esteticky. Dôležitým pre mňa je, že samotný výstup nevzniká z dôvodu byť estetizujúcim, príjemným dielom, ale snahou o zaznamenanie stopy informácie. Možno byť na základe ďalších informácií aktuálnym odrazom nepovšimnutého.

Future Perfect Simple Continuous (kolaboratívny projekt s autormi*kami Iva Durkáčová, Ľuboš Kotlár, Mira Kubáňová, Martina Mäsiarová), site specific inštalácia, 2020

Aké lokality momentálne skúmaš a čo v nich nachádzaš?

Venujem sa Dunajským Luhom, ramennej sústave Dunaja v tejto chránenej krajinnej oblasti. V dôsledku výstavby Gabčíkova bol na tomto území odklonený pôvodný tok Dunaja. Bola tu vybudovaná malá hrádza, prostredníctvom ktorej sa malo simulovať pôvodné prirodzené zavlažovanie. Ide totiž o záplavovú oblasť, avšak umelé záplavy nemajú pre prirodzené riečne procesy a vegetáciu lužného lesa takmer žiadny význam. Na tomto území je viacero problémov, ktoré mám v pláne skúmať dlhší čas, keďže ide o rozsiahlu tému, počnúc životným prostredím, stratou biodiverzity, nefunkčnosti tokov, ale napríklad aj problémom nelegálnych stavieb, nezvratnej zmeny vzhľadu ramennej sústavy až po zisk významného obnoviteľného zdroja energie – ale na úkor tejto oblasti. Pre túto rôznorodosť a rozsah je pre mňa dôležité pracovať aj s dátami, rôznymi zdrojmi (správy pre verejnosť, satelitné zábery lokality…) alebo komunikovať s odborníkmi. V tomto prípade kooperujem priamo s ochranárskym združením BROZ, ktoré na tomto území pracuje.

A čo v nich nachádzam? Je tam pokoj až znepokojujúci pokoj… Prvotný príjemný pocit z krajiny sa pri hlbšom pohľade vytratí. Z prechádzania sa po romantizujúcich brehoch rieky sa o niekoľko kilometrov ďalej stáva prechádzka po dne vyschnutého ramena. A je tam ticho.

Stream, videostill, 2021

Rozumiem tomu, že so združením BROZ sledujete rovnaké ciele už tým, že na konkrétne problémy lokality upozorňujete každý svojimi nástrojmi. Je však táto spolupráca obojsmerná aj v zmysle, že tak ako tebe pomáhajú ich dáta, združeniu dokážu poslúžiť aj tvoje záznamy?

Ja som ich oslovil s ponukou alebo skôr prianím spolupráce v priebehu hľadania zmyslu tvorby. Zaujímalo ma, čím sa zaoberajú, aký akútny problém aktuálne riešia, prípadne s čím by som mohol zo svojho postavenia pomôcť. Bol by som rád, keby moje záznamy našli využitie v ich práci. Avšak v neposlednom rade je dôležité povedať, že na rozdiel od môjho vizuálneho poukazovania na problém, oni každodenne pracujú na jeho odstránení.

Nemám energiu, nechcem vytvárať obraz pre obraz, snažím sa hľadať možné prepojenia, priame alebo nepriame spolupráce, ktoré môžu smerovať k prepojeniu rôznych prostredí, odbornej, ale aj širšej laickej verejnosti. Zdá sa mi podstatné poukázať na dôležité problémy v lokálnom prostredí v nádeji uvedomenia si potreby hlbšieho ako len antropocentrického premýšľania či pohľadu na okolité prostredie a svet.

To, čo popisuješ, znie ako reakcia na emóciu environmentálneho žiaľu.

Myslím, že sa mu pomedzi tie ďalšie smútky nedá vyhnúť. Mal som pocit, že potrebujem viac informácií, aby som sa dokázal k určitým ťažkostiam racionálne postaviť, no čím hlbšie sa zaujímam, tým je to asi len horšie. Je vôbec možné v momentálnej celospoločenskej situácii, stave planéty nepociťovať žiaľ a ďalej spokojne bezproblémovo žiť…? Práve intenzívna práca na konkrétnych problémoch môže byť akýmsi únikom a zároveň (paradoxne) hľadaním „kľudu“.

Environmentálny žiaľ je pre mňa ďalšou motiváciou zaoberať sa výskumom, keďže si uvedomujem, že nikto nie je zvedavý na katastroficko-negativistické čierno-čierne výtvarné výplody.

Mutual Core, kolaboratívny projekt s Giulia Faccin, Jitka Králová, Jaroslav Michl, videostill, 2022

Myslím, že práve táto schopnosť senzitivity súčasne prináša do tvojej práce osobitú kvalitu, melanchóliu a určité tajomstvo, nedopovedanosť, ktoré vyvierajú z inak veľmi racionálnej a forenznej metodiky práce.

Vedome si vyberám konkrétne problémy, hľadám zmysel k ďalšej tvorbe, zaznamenávam prostredie, poukazujem na určité javy, ktorými ťa sprevádzam, konfrontujem. Ja sám sa v prostredí ani na obraze nenachádzam, nepotrebujem tam byť.

Dokážem si predstaviť, že aj zdieľanie podobného pohľadu a prežívania v rámci spoluprác môže v niečom slúžiť ako potrebný stimul a filter. Zdá sa mi, že tvoje vymedzenie sa voči antropocentrizmu sa prejavuje aj v tom, akým spôsobom dokážeš fungovať v partnerských pozíciách v rámci umeleckých kolaborácií. Narážam napríklad na váš kolektív dsk. Do akej miery je tvoj autorský program paralelný s programom a témami kolektívu? Čo ti prinášajú kolaborácie?

Rôznorodé kolaborácie všeobecne sú pre mňa dôležité, ale nedá sa to generalizovať v jednej všeobecne platnej odpovedi. Či už ide o prepájanie spolupráce s odborníkmi*čkami, ale aj s inými autormi*kami. V rámci projektu Stream som napríklad nadviazal spoluprácu s organizáciou WWF Slovensko, site-specific inštaláciu Future perfect simple continuous v Slovenskom národnom múzeu som vytváral spoločne s Ivou Durkáčovou, Ľubošom Kotlárom, Mirou Kubáňovou, Martinou Mäsiarovou, Lukášom Zahym a Gabrielou Smetanovou. Alebo naposledy som sa stal súčasťou rok trvajúcej medziodborovej spolupráce v rámci projektu Inspiration Forum LAB. 

GIMMICK (dsk.), inštalácia, rôzne médiá, 2022

V kolektíve dsk. pracujeme úplne kolaboratívne. Tematické, obsahové aj formálne spracovanie riešime spoločne, bez ohľadu na aktuálne individuálne autorské projekty. Samozrejme, nedá sa vyhnúť ich vplyvu, ale na základe nášho vzájomného poznania vieme pracovať týmto spôsobom.

S Ivou Durkáčovou a Ľubošom Kotlárom v dsk. spolupracujeme už 10 rokov, počnúc našim spoločným štúdiom na jednej katedre. Skupina pre nás slúži asi ako spoločný priestor, prostredníctvom ktorého môžeme spoločne reagovať na aktuálnu tému. A to bez ohľadu na individualitu alebo výtvarný program každého z nás. Obsahová rovina, ako aj formálne spracovanie vzniká na základe dialógu medzi nami. V procese práce sa zbavujeme samotnej výpovede jednotlivca a hľadáme tú najvhodnejšiu výpoveď v danom čase. Nemáme potrebu vytvárať dielo za dielom, skôr sa k tejto spolupráci vraciame na základe dejov okolo nás. Týmto spôsobom, ak sa nemýlim, vzniklo 6 projektov, ktoré na seba nepriamo nadväzujú.

Vaša tohtoročná realizácia Gimmick v Galérii Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši cez melancholické obrazové metafory a mediálnu reflexivitu fotografie tematizuje aj jej vlastné limity a problém zobrazovania pravdy. Súčasne ste v minulosti spoločne pracovali aj s klasickou fotografiou alebo kyanotypiou. V diele Gimmick zase nezostávate len pri fotografii, ale pomáhate si aj videom. Vnímaš fotografiu ako svoju základňu, cez ktorú objavuješ jej hraničné formy, alebo sú mediálne presahy skôr znakom toho, že ti fotografia v niečom jednoducho nestačí?

Aktuálne končím doktorandské štúdium na katedre Fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení. Fotografické myslenie je určite prítomné v mojej tvorbe, pri vzniku diela sa však samotný fotografický záznam stáva nedostatočným, navyše v čase, keď sme ako spoločnosť doslova zahltení (nielen) fotografickým obrazom. To so sebou nesie určitú demotiváciu vytvoriť ďalší nič viac nehovoriaci prescrollovaný fotografický obraz. Rád by som pracoval vo väčšej komplexnosti a ďalej rozvíjal možné pole pôsobnosti bez potreby klásť si hranice vo využívaní akýchkoľvek médií.

Maybe grim and melanized but also colourful, inštalácia, 2019

---

Ján Skaličan je od roku 2019 doktorandom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2018 absolvoval odbor Fotografia a nové médiá. V roku 2017 sa zúčastnil výmenného pobytu na Univerzite umení v Belehrade. V roku 2014 získal 1. miesto v súťaži Slovak Press Foto. Je súčasťou umeleckého kolektívu dsk., v rokoch 2014 až 2017 bol ako spoluzakladateľ kurátorsky a organizačne aktívny v artist-run space Žumpa a v roku 2016 organizoval projekt Mor ho! v bratislavskej Galérii Medium. V roku 2021 mal samostatnú výstavu Stream v Považskom Múzeu v Žiline a v SODA Gallery v Bratislave, skupinovo vystavoval v minulom roku napríklad na prehliadke Two Shapes of Leaf on Tree vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Foto: Tatiana Takáčová, Ľuboš Kotlár