COČ špeciál: Čepan teared apart

Publikujeme prvý text po vyhlásení nových laureátov Ceny Oskára Čepna 2017, ktoré sa konalo uplynulý víkend v Nitre. Výtvarníčka Ivana Hrončeková a kultúrna manažérka Michaela Kučová sa osobne zúčastnili na vyhlásení, komentovanej prehliadke a neformálnej diskusii na tému "Kto je Cena Oskára Čepana". V nasledujúcom rozhovore prezentujú svoje názory, postrehy či dojmy, ktorými nahliadajú na celú udalosť z rôznych možných uhlov.

Odovzdávanie 22. ročníka Ceny Oskára Čepana sa konalo 18. novembra v Nitre. Do histórie sa zapíše kritickým gestom štyroch finalistov, ktorí vytvorili kolektívne dielo a vyhradili sa voči tejto súťaži. Kritika organizácie ocenenia totiž bola leitmotívom celého víkendu – rezonovala v sprievodných diskusiách, komentovanej prehliadke, aj počas samotného ceremoniálu. Obe strany, organizátori aj finalisti, deklarovali záujem o diskusiu, tá však bola predovšetkým nabitá emóciami. Samotný ceremoniál bol tiež najmä priestorom na vyhlásenia. Riaditeľ NCSU Christian Potiron v reakcii na jedno z vystavených diel upozornil na aktivity, ktoré ako organizátor pre progres ceny vyvíja. Čerství laureáti po prebratí ocenenia prečítali vyhlásenie, v ktorom okrem iného definovali svoje požiadavky na organizačné zmeny. Do napätej atmosféry našťastie neboli vklinené žiadne moderátorské vstupy, zato vítaným bolo úvodné hudobné vystúpenie Andrása Cséfalvaya, laureáta COČ 2009. V nasledujúcich riadkoch sa ako dve účastníčky podujatia budeme zaoberať kritikou, ktorá počas Čepan Víkendu zaznela, a jej potenciálnym dopadom.

Michaela Kučová (MK): Vo vzduchu (minimálne tejto našej art bubliny) je po 22. ročníku veľa emócií a úprimne je pre mňa ťažké sa pomedzi ne vrátiť späť k podstate. Dá sa však povedať, že v niečom je to pre tento ročník symptomatické – o umenie akoby išlo až v poslednom rade.

Ivana Hrončeková (IH): Začnime teda výstavou – deklarovanou ako kolektívne dielo. Inštalácia bola rozdelená do dvoch častí výstavných priestorov Nitrianskej galérie – Salónu a Galérie mladých (GM). V Salóne bola inštalovaná rozsiahlejšia časť a v GM bol k videniu a počutiu kritický statement k budúcej vízii ceny. Statement mal byť začiatkom výstavy, až potom sa malo pokračovať do výstavy v Salóne.

MK: Výstavu som prvýkrát videla na jej otvorení začiatkom mesiaca. Musím povedať, že zážitok z nej bol pre mňa silný. Z tmy jesenného večera bol pohľad do vstupu galérie pôsobivý, inštalácia prírodných materiálov, svetla a projekcie efektná. Podobne aj chôdza v koridore žalúzií, spoza ktorých znela nahrávka. Autorky a autori vytvorili prostredia, do ktorých sa divák mohol ponoriť a nechať ich pôsobiť.

IH: No ja som zažila menej transcendentálne dojmy, ale áno, na prvý pohľad pôsobila výstava kompaktne a dokopy to po formálnej stránke fungovalo dobre. Musím sa však priznať, že mám trochu problém ten celok čítať. Na niektorých miestach sa mi zdajú tie inštalačné kombinácie príliš hutné až hlučné. Zdá sa mi, že tým veciam chýba priestor, aby mohli naozaj komunikovať, prípadne, že ich pôvodný význam sa vrstvením úplne premenil – možno v niektorých momentoch oslabil. Zároveň nebolo až také ťažké jednotlivé práce identifikovať. Toto je textilný objekt Nik Timkovej, toto video performance Zuzany Žabkovej, zvuk a fotografie Kataríny Hruškovej.

MK: A revolúcia Apartu. ?

IH: No áno, trochu to tak pôsobilo.

MK: Nuž pre mňa ten prvý spontánny zážitok bol dobrý. Nevnímala som tam až tak prepojenie s prvým vyhlásením – Kto je Cena Oskára Čepana?, ktoré vyšlo pred vernisážou. Teda okrem časti v Galérii mladých, ktorej explicitnosť bola popri tej poetickej časti akoby navyše a pôsobila až ironicky.

IH: No mne sa tiež zdala ironická. Ale nie smerom k budúcnosti, ale prítomnosti. Čiže smerom k budúcnosti trochu patetická?

MK: A aj preto som bola zvedavá na komentovanú prehliadku o pozadí diel, že teda o čo ide, ak nie len o zhrnutie jednotlivých kúskov a vynechanie menoviek. V čase, keď som na ňu dorazila z ďalšieho sprievodného programu, sa však už zaoberala len organizačnými problémami COČ.

IH: Dobre to okomentoval porotca Barnabás Bencsik, že možno viac ako kolektívne dielo je to kurátorsky dobre zvládnutá výstava. A prepojenie výstavy a ich prvého vyhlásenia – výzvy k spolupráci, solidarite, atď. sa mi práve naopak zdalo celkom jasné. Bola to stratégia ako eliminovať princíp ceny/súťaženia – reakcia porotcov je preto logická. Na druhej strane by predsa stále malo ísť o umenie, tak prečo toto gesto ilustrovať? Vlastne toto sa mi zdá ako úplne jedno z najmenej problematických miest. Trochu hlúpe však stále je, že samotní finalisti diskusie o výstave veľmi nerozvíjali.

MK: Tak poďme teda k problémom. Finalisti tvrdili, že ich práca (vrátane kritiky a protestného gesta) je výsledkom prispôsobenia sa podmienkam, ktoré im boli vytvorené. S tým súvisí aj otázka kompenzácie práce finalistov (okrem samotnej výstavy množstvo investovanej energie do sprievodného programu, propagácie), ktorí nakoniec cenu nezískajú. Je dostatočným revanšom mediálna pozornosť a možnosť vytvoriť nové dielo?

IH: No minimálne by to malo fungovať ako pri štandardnej príprave výstavy, aspoň pre začiatok.

MK: Teda čo konkrétne? Momentálne má každý finalista k dispozícii 1 000 eur. Za ne má vytvoriť nové dielo, sám/sama rozhoduje o tom, koľko si ponechá na honorár.

IH: Tak pod štandardnou prípravou výstavy si predstavujem čo najväčšiu snahu oboch strán o čo najlepší výsledok bez toho, že by bol niekto stratový. Čiže vyváženie nákladov a prostriedkov, čo nejde bez rozumného dialógu. Tým myslím produkciu, cesty, honorár – aj drobný sa počíta, lebo je to nejaký progres. (Teraz sa bavíme o reálnom, nie ideálnom svete.) Ale v tomto prípade problém začal niekde inde. Koniec koncov to bol aj jeden z najskloňovanejších problémov – nedostatočná komunikácia.

MK: Áno. Môžeme sa baviť o tom, či je 1000 eur plus cestovné veľa alebo málo, v každom prípade je to viac ako dvojnásobok toho, čo dostávali finalisti pred dvoma a viac rokmi. Pre perspektívu len dodám, že koordinátor/ka COČ za svoju ročnú prácu dostane honorár 3 000 eur.

IH: Čo myslíš, že sú ďalšie problémy ceny, ktoré sa objavili počas Čepan víkendu?

MK: Z celého víkendu myslím u viacerých prevažuje pocit, že finalistom na ich konanie chýbajú argumenty a konkrétne pomenované problémy. Mám však dojem, že do veľkej miery je to spôsobené len nezvládnutou komunikáciou s verejnosťou – zlým načasovaním a váhaním v momentoch, keď bolo treba veci jasne pomenovať. Spôsobom, akým svoju kritiku finalisti formulovali, vytvorili pochybnosti, nakoľko je ich protest adekvátny, konštruktívny a autentický.

IH: Ale ty sama si sa počas nedeľnej diskusie nakoniec vyjadrila. Z pozície bývalej PR manažérky ceny (spolupracovala si v tíme Zuzany Pacákovej minulý rok). Čo sú teda podľa teba problémy ceny?

MK: Nuž áno, dá sa povedať, že asi rozumiem aktuálnym laureátom ako málokto. Z môjho pohľadu sa problémy delia na dve línie. Jednou je akási hodnotová orientácia, dlhodobá vízia, to, čo finalisti nadnesene zhrnuli otázkou Kto je Cena Oskára Čepana? V aktuálnej situácii mi úprimne táto filozofická otázka príde nadbytočná. Myslím si totiž, že COČ má omnoho prozaickejšie problémy a že v nej nefungujú základné funkcie. Keď to hyperbolizujem, nie je čas sa baviť o tom, či má byť umelec kompenzovaný za spravovanie Instagram účtu, ak je problém so základnou administratívou celého projektu. Z mojej skúsenosti, ktorá sa podľa všetkého opakuje aj tento rok, zo strany NCSU naozaj komunikácia zlyháva a sabotuje tak akékoľvek ďalšie snahy.

Myslím si, že COČ vždy bude problematická, vždy bude terčom viac či menej oprávnenej kritiky svojej komunity, neustále bude potrebné ju kriticky reflektovať, meniť, rozvíjať.

Teraz je však podľa mňa potrebné sa baviť o tých najbanálnejších praktických krokoch. Myslím si, že ak sa má niečo zlepšiť, COČ potrebuje viac kompetencií pre svojho koordinátora/ku alebo úplnú nezávislosť od NCSU.

Je to absurdné, ale z mojej skúsenosti v COČ vzniká množstvo zbytočných problémov pre úplné banality – nezodpovedané emaily, nepodpísané zmluvy, nesplnené sľub,... Je to trápne, vyťahovať takéto veci na verejnosti, a myslím si, že aj kvôli tomu boli finalisti časťou komunity nepochopení či odsúdení. Ale ak chceme niečo zmeniť, musíme vedieť pomenovať problém.

IH: Áno, ale občas sa uletelo do ešte väčších konkrétností a nasledovalo len vzájomné hysterické obhajovanie a obviňovanie.

MK: To je myslím prirodzený sprievodný jav toho, že obe strany spolu už nekomunikovali a len sa budovalo vzájomné napätie.

IH: Možnosť, že by cena mohla fungovať aj mimo NCSU sa už čiastočne objavila aj v rozmedzí rokov 2014–2015, kedy boli koordinátormi ceny Tomáš Džadoň a Barbora Šedivá, ktorí urobili v štruktúre ceny zásadné zmeny (vytvorenie vlastnej webovej platformy mimo web NCSU, zvýšenie vekovej hranice finalistov, Čepan víkend, Čepan Talks, ale aj debaty o smerovaní ceny). Ich vízie pre budúce fungovanie uverejnili na Artalku. Nakoniec sa nedohodli na ďalšej spolupráci s vtedajšou riaditeľkou NCSU, Bohdanou Hromádkovou, a na ďalšie dva roky sa koordinátorkou ceny stala Zuzana Pacáková. Aktuálne, v čase, kedy by už mali prebiehať prípravy nového ročníka, Čepan hľadá nového koordinátora/ku.

MK: Iste, NCSU je v podstate nefunkčná organizácia, kde okrem správnej rady pôsobí len riaditeľ, aj to len na polovičný úväzok. Poslanie nadácie NCSU plnila len v 90. rokoch, novú identitu hľadá so striedavým úspechom dodnes. Nájsť jej nové poslanie v súčasných podmienkach je nesmierne náročné. Zároveň si však neviem predstaviť, aká iná inštitúcia by COČ zaštítila, alebo aká skupina optimistov by sa odhodlala inštitucionalizovať samotnú cenu.

Čo Čepan potrebuje podľa teba? Stotožnila si sa s kritikou finalistov?

IH: No, ja som celý víkend myslela na to, že by bolo skvelé, keby by bol takou skupinou optimistov Apart ☺. Teda aspoň v úlohe koordinátorov.

MK: Zdá sa ti, že Apart má víziu a schopnosti na posun ceny?

IH: Minimálne má také selfpromo. Pokiaľ nefunguje komunikácia, veľmi ľahko príde séria explozívnych reakcií. Vo vyhlásení, ktoré laureáti predniesli na pódiu počas prijímania ceny, zaznela výzva pre všetkých bývalých koordinátorov, organizátorov, či finalistov, aby o problémoch hovorili. Čo sa mi však zdá trochu zvláštne, tak v nedeľnej rannej diskusii to bol viacmenej dialóg finalisti vs. organizátor ceny - NCSU, čiže Christian Potiron, hoci za prípravu ceny zodpovedá aj tím pod koordinátorkou Zuzanou Pacákovou. Tá sa však k situácii nakoniec vôbec nijak nepostavila a nič nekomentovala. Z jej pozície by som očakávala aspoň nejaké vyjadrenie. Na druhej strane sa mi zdá, že z určitých formulácií sa stali už iba prázdne rétorické obraty, pretože po nich nenasleduje akcia. Neustála potreba zmeny, dialóg, posun ceny, podstata ceny, podstata súťaženia v umení.

MK: Veru. Naozaj si nemyslím, že musíme diskutovať, že umenie nie sú dostihy. Publikum Čepana by som natoľko nepodceňovala.

IH: Tie diskusie sú stále živé, o súťažení v umení alebo o cenách sa tento rok hovorilo aj v rámci kulatého stolu Ceny Jindřicha Chalupeckého, teraz reakcia finalistiek nemeckej Ceny národnej galérie. Osobne s formátom cien súhlasím, nevidím ho ako súťaž, ale ako nástroj na propagáciu, platformu, ktorá je schopná tlmočiť súčasné umenie, ale aj problémy kultúrnej scény širšej verejnosti, tá laureátov očakáva. V konečnom dôsledku je to nástroj pre zlepšenie podmienok kultúry a umenia. Aj tých finančných. A taktiež je to len jedna z foriem, s ktorou sa dá stále pracovať aj spôsobom, ktorý neprotežuje iba "víťazov" (výstava vo Future). A tam možnosti zďaleka nekončia. Ale pre také pochopenie je potrebné mať ten laureátmi v záverečnej reči spomínaný nadhľad.

Myslím, že v tomto je úplne zásadné vnímať celý kontext situácie a teda aj kultúrnu scénu na Slovensku, ktorá je v porovnaní napríklad s tou českou alebo nemeckou rozvinutá menej. Keď odhliadneme od konkrétnych organizačných problémov, COČ sa za posledné štyri roky výrazne zlepšila. Samozrejme zásluhou bývalých koordinátorov, ale aj pokračovateľov a mnohých iných kultúrnych organizátorov, ktorí s cenou úzko spolupracovali. Mrzuté je, že COČ aktuálne hľadá koordinátora/ku a takéto prestrelky jeho/jej nájdeniu asi úplne nepomôžu.

Teoreticky chcú všetci to isté: stabilný profesionálny tím ceny, adekvátne ohodnotenú prácu – laureáti aj ich súčasní kritici, sme všetci v úplne rovnakej situácii. Pretože nie len umelci, ale aj kultúrni manažéri, kurátori, koordinátori a iné kultúrne profesie sú prekarizované (napr. viď honorár pre koordinátora). Takže keď prišlo na túto kombináciu problémov zo strany tohtoročných laureátov – vnútorné organizačné problémy prepletené s absolútne neargumentovaným spochybňovaním zmyslu ceny, nečudo, že veľká časť slovenskej scény nedokáže toto gesto vítať s ováciami a vidí to práve naopak – ako antisolidaritu, sebectvo, uzamknutie sa vo vlastnom krúžku (my, umelci, vs. vy, organizátori, návštevníci), nie spoluprácu, ale pózu, divadlo pre vlastný prospech a autodeštrukciu ceny.

MK: Áno, nemyslím si, že je problém v skupinovom geste alebo v kritickom postoji. V niečom však postoj finalistov vyznieva až priam mileniálsky sebastredne – slepo idealistický, bez hlbšieho zamyslenia sa nad dôsledkami tejto revolúcie a jej kontextu. Rozumiem, že všetky tieto kroky umelci vykonávali pod tlakom a v podstate zo zúfania, ale vnímam to ako taký hurá aktivizmus. Na revolučné gestá je podľa mňa potrebná istá integrita. Keď sa prihlásim do súťaže a následne spochybním princíp súťaženia, keď kritizujem cenu a následne ju príjmem, nečudo, že takéto správanie vyvolá pochybnosti o jeho motívoch a nevôľu.

Podobné rozpaky bolo cítiť vlastne už na spomínanej vernisáži, kde sa finalisti dostavili s hodinovým meškaním, vraj sa sprchovali. Po svojom príchode prezradili, že názov odkazuje k zastaveniu sa a prehodnoteniu situácie a tiež že o výstave sa nemá rozprávať, ale má sa zažiť. Toľko teda komentovanej prehliadky pre ľudí, ktorí na nich čakali, opakujem, hodinu. Celý čas som rozmýšľala, či ide o o nevydarené protestné gesto, naozaj neodolateľnú záľubu v dôkladnom sprchovaní, či o ach, toľko skloňovanú neprofesionalitu. Ak má byť rešpektovaná práca umelca, nemal by byť rovnako rešpektovaný čas diváka?

Takáto nekonzistentnosť vystupovania finalistov škodí diskusii, ktorú sa snažia priniesť – či už sa bavíme o ľavicových ideáloch alebo konkrétnych organizačných nedostatkoch ocenenia. Podľa môjho názoru stačilo upozorniť na organizačné problémy prostredníctvom samotnej výstavy, ďalšie aktivity vnímam ako nezvládnuté a kontraproduktívne.

IH: Mne sa ten akt prijatia ceny nezdá nekonzistentný voči tomu, čo požadovali. Chceli nesúťažiť, ale spolupracovať, tak pripravili spoločnú inštaláciu, chceli adekvátnu odmenu za prípravu diela a extra prácu, tak prijali cenu ako formu kompenzácie. Síce spochybňujú princíp súťaženia, ale ako o jednej z alternatív fungovania cien sa diskutuje aj o neudeľovaní ceny jednému finalistovi, ale o forme odmeny pre všetkých finalistov apod. Veď už COČ 2015 riešila tieto isté otázky, akurát konštruktívne. Otvorene sa debatovalo o podstate ceny a laureátmi sa stali dvaja finalisti. Takže už minimálne dva roky vieme, že "súťaženie v umení je chujovina".

MK: Osobne som teda skeptická voči schopnosti tohto činu priniesť skutočne konštruktívny dialóg na slovenskej výtvarnej scéne. Z veľkej časti aj pre to, čo už si spomínala ty či Jana Németh – COČ reformáciou prešla pod vedením Džadoňa a Šedivej, ktorým sa podľa mňa podarilo nastaviť správny smer. Úlohou ďalších ročníkov COČ bolo tieto zmeny cizelovať, neustále vylepšovať a prispôsobovať meniacemu sa prostrediu. Spochybnenie celého ocenenia neprospeje nikomu, ani jeho najnovším laureátom. Zatiaľ sa ako výsledok ukazuje ešte hlbšia skepsa na scéne a trochu sa bojím, že aj potvrdenie istého dešpektu laickej verejnosti voči umeleckej komunite.

---

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana / APART collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková / Nitrianska galéria, Župné námestie 3, Nitra / 10. 11. – 3. 12. 2017