COČ 2022: Monika Pascoe Mikyšková

Prinášame ďalší rozhovor s laureátkou Ceny Oskára Čepana Monikou Pascoe Mikyškovou, s ktorou sa rozprávala Ivana Hrončeková. Mikyšková si vo svojej tvorbe všíma vzťahy, zložité súvislosti, ale aj malé detaily, lebo práve tie bývajú veľmi dôležité. Vo svojich kresbách sa neciti ako angažovaná aktivistka, životné prostredie chráni najmä ako človek a príroda je pre ňu zásadným zdrojom inšpirácie v celej svojej rozmanitosti a krehkosti.

Monika Pascoe Mikyšková: Ateliér je pre mňa miesto, kde môžem slobodne uvažovať

Keď sa pozrieme na tvoje diela ako celok, môžeme v nich sledovať kontinuitu veľkých, bazálnych tém v prepojení s tvojím osobným životom. Ich spracovanie však nie je triviálne, vytváraš podmanivé imaginatívne obrazy a sústreďuješ sa pritom na jeden konkrétny, dôverne známy moment. Po prácach zameraných na vzťahovosť, partnerskú, ale aj materskú, v poslednej dobe tematizuješ prírodu, jej krehkosť a nutnosť ochrany. Stojí aj za týmto obratom osobný rozmer? Čo bolo počiatočným impulzom?

Myslím si, že táto téma vo mne driemala už dlhšie, ale za taký spúšťač vnímam konkrétnu skúsenosť z miesta bydliska mojich rodičov. Pri ich chalupe v blízkosti Vrátnej doliny býval les, v ktorom sme sa ako deti hrávali. Bolo to myslím v roku 2017, keď som po vianočnej návšteve prišla na jar pozrieť rodičov a tento les tam zrazu nebol. Tak ako mnoho lesov na Slovensku, padol kvôli intenzívnym výrubom, ktoré sa v oblasti konali a stále čiastočne konajú. Pre mňa táto udalosť znamená nenahraditeľnú stratu. Bol to les, kde som s bratmi v detstve strávila veľa času, a stále vnímam prázdne miesto, ktoré po ňom zostalo, aj keď ho postupne začali zapĺňať náletové dreviny.

Téme je venovaná séria veľkoformátových kresieb a objektov Botanika. Do akej miery si tento les kresbou dokumentovala a kde doňho vstupuje imaginácia?

Tento les som zobrazila na 10 metrov dlhej kresbe, ktorá bola vystavená na výstave Rastliny v Galérii mesta Bratislavy v roku 2018. Zámer bol sčasti dokumentárny, keďže aj na výstave sa nachádzali prírodniny, ktoré som nazbierala priamo z miesta. Hlavne som sa však snažila les nakresliť popamäti, spomenúť si, ako na mňa pôsobil. Vkladala som doň svoje spomienky, ale aj prvky, ktoré tam v skutočnosti nemohli byť, napr. v podobe izbových rastlín. Tie vyrastali z jeho odumierajúcich častí. Vytvorila som tak imaginatívny obraz miesta, ktoré existovalo už len v pamäti.

Pohľad do inštalácie výstavy Small Shapes, At Home Gallery, 2020

Prepojenie odumierajúceho lesa s motívmi izbových rastlín by sa dalo interpretovať aj ako metafora hranice alebo vzťahu medzi osobným a verejným, človekom kultivovanou a, naopak, voľnou prírodou, prípadne ako metaforu domova. Výjavy lesa pokrývajú celú plochu formátu, akoby išlo len o akési priehľady do divočiny. Tvoj kresebný prejav má v tomto mnoho spoločného s maľbou. Súčasťou série sú však aj objekty z keramiky, betónové reliéfy s rastlinnou kresbou alebo prírodniny, či izbové rastliny. Na kresby z Botaniky si taktiež naviazala linorytom. Zdá sa, akoby si stále objavovala nové formy a materiály, hoci stabilným východiskom je pre teba kresba a maľba. Aké impulzy ťa vedú k používaniu ďalších médií?

Ako si správne postrehla, moja tvorba sa primárne točí okolo kresby, ale pribúdajú aj médiá, do ktorých sa ju snažím pretaviť. Impulzy na používanie nových médií vznikajú asi z pocitu, že v jednom neviem vyjadriť komplexnosť toho, čo chcem do svojich prác dostať. Niekedy krehkosť, tvrdosť alebo iná vlastnosť materiálu, ktorý použijem, povedia viac ako kresba samotná. Čím chcem povedať, že pracujem so symbolikou a kultúrnym významom materiálov, ktoré si vyberám pre svoje objekty, a tým akoby rozširujem výpovednú hodnotu danej kresby. Keď som napríklad volila betón na odlievanie reliéfov pre sériu Botanika, myslela som na jeho podobnosť s fosíliami, v ktorých sa po tisícročia uchová kresba nejakého organizmu alebo rastliny.

V prípade tvojich posledných výstavných projektov, ako sú napríklad Nehemiah, Small shapes alebo Poetry about cells and seeds inštaluješ do priestoru aj samotné kresby. Zavesené na subtílnych konštrukciách sa stávajú suverénnymi objektami, a pritom nejde o konceptualizovanie média v prvom pláne. Ako nad kresbou premýšľaš v tomto prípade?

Riešenie zavesenia plátien na kovovú konštrukciu má dve východiská. Jedno je čisto praktické, a to je moja celoživotná „záľuba“ situovať kompozície svojich kresieb a malieb na okraj formátu. Je to podvedomé a neviem to ovplyvniť, asi sa mi páči v tom to napätie, ktoré tak vzniká. To, samozrejme, ovplyvňuje neskoršiu adjustáciu diela, niekedy až tak, že je nemožné takéto plátno natiahnuť na blindrám. Z takejto situácie raz vznikol nápad plátno voľne zavesiť.

A potom sú tu estetické, ale aj výrazové vlastnosti takto zaveseného diela. Páči sa mi, že zavesením môžem voľnejšie narábať s priestorom, do ktorého s dielom vstupujem, ale aj to, že dielo samotné pôsobí veľkorysejšie a otvorenejšie smerom k divákovi.

Pohľad do inštalácie výstavy Rastliny, diela zo série Botanika, Galéria mesta Bratislavy, 2018

Vrátim sa ešte k sérii Botanika. Jej súčasťou sú aj menšie objekty z keramiky pripomínajúce perforované kamene, osie hniezda alebo možno výtrusnicu vyhynutej rastliny, ale aj bochníky nevypálenej hliny, na ktorých je vidieť stopy prstov rúk pokrytých zlatom. Keramická hlina predstavuje veľmi široký register kultúrnych významov a symbolov. Taktiež s ňou pracuješ opakovane, objekty už nezostávajú surové, ale glazuješ ich, prepájaš ich s ďalšími materiálmi. Ako sa pre teba mení charakter keramickej hliny?

Zo začiatku som vnímala hlinu len ako prírodný materiál, súčasť prírody. Formovala som z nej objekty, ktoré boli odtlačkami môjho dotyku, môjho vzťahu k nej, krehkosti ako takej. Neskôr som s ňou začala narábať ako s klasickou keramikou a vyrábať objekty, ktoré už boli nositeľmi iných významov, v závislosti od výstavy, ktorej boli súčasťou.

Nadviažem asociáciou, ktorá sa mi vybavila pri tvojom diele Small shapes, ktoré má akúsi africkú alebo orientálnu vizualitu. Ako o keramike uvažuješ v tomto prípade?

Ja mám dlhodobo blízky vzťah k orientálnej aj africkej kultúre. Páči sa mi ich dekor, ako narábajú s farbou, štylizáciu foriem. To sa podvedome a niekedy aj vedome pretaví do mojich prác. Navyše mám pocit, že súčasná doba globalizácie nám umožňuje čerpať z týchto kultúrnych vplyvov. Cítim v tom určitú slobodu.

Na výstave Small shapes keramiky odkazovali k mezopotámskym tabuľkám a k pôvodu písma. V tom roku som veľa čítala, niežeby som iné roky čítala menej, ale tak sa mi vybavuje toto obdobie. Niekde som vtedy natrafila na informáciu, že vznik písma bol podmienený nie potrebou vyjadriť svoje city, alebo písať o svojich zážitkoch, ale potrebou zaznamenať množstvo úrody, ktorú si občania odložili do štátnych sýpok. To ma zaujalo, aj tak trochu idealisticky sklamalo, že pôvod našej vzdelanosti má také praktické, utilitárne korene. Zároveň je to pochopiteľné. Ústredným motívom výstavy sa tak stali hlinené tabuľky a opakovanie motívu semienka, ktoré bolo prítomné v kresbách, objektoch atď.

Pohľad do inštalácie Nehemiah, Nová Cvernovka, 2022

Okrem toho okrúhle hlinené tabuľky taktiež pripomínajú mince. Myslím, že interpretovanie tvojich diel ako znakového systému analogického s písmom je celkom kľúčové, a to nielen v prípade Small shapes. Vďaka imaginatívnosti, symbolizmu alebo mnohovýznamovosti použitých materiálov vytváraš zakaždým akúsi aktualizovanú sadu znakov. Súhlasila by si s takou interpretáciou?

Dobre to vystihuje spôsob, akým pracujem. Rozhodne sú moje výstavy mnohovrstevným rozprávaním o konkrétnej situácii-myšlienke, ktorá je v tom momente pre mňa dôležitá.

Ovplyvnila literatúra, ktorú aktuálne čítaš, aj iné diela ako Small shapes?

Áno, občas sa stane, že sa do mojich diel premietne to, čo aktuálne čítam. Som veľký fanúšik populárno-náučnej literatúry. Častejšie sa preto v mojich dielach objaví niečo z tohto typu literatúry ako napríklad z beletrie. Spomínam si na obdobie, keď som čítala o medicíne na blízkom východe v období renesancie, a následne v kresbách a maľbách, ktoré vznikali, sa objavili rastliny inšpirované kresbami z medicínskych kníh z tohto obdobia…

Takže vďaka tomu si sa dostala aj k botanikovi Nehemiahovi Grewovi?

Áno. Nehemiah Grew je známy aj pod prezývkou Father of Plant Anatomy, tá je odvodená z názvu jeho najznámejšieho diela The Anatomy of Plants, ktorú sám ilustroval. Je jedným z prvých vedcov, ktorí používali pri svojej práci mikroskop na skúmanie rastlín. K odkazu na jeho prácu som sa dostala náhodou a takmer okamžite ma jeho kresby zaujali. Z hľadiska vedy sú už dávno prekonané, ale jemnosť a detailnosť ich prevedenia ma veľmi oslovili. V niečom sú až dojímavé.

Pohľad do inštalácie Nehemiah, Nová Cvernovka, 2022

Séria kresieb Nehemiah je preto akousi poctou jeho práci. Súčasne je možné ju chápať aj ako imaginatívny atlas vyhynutých rastlín. Stále sa pohybujeme v témach ekológie a ochrany prírody, v tvojom profilovom texte k COČ sa však voči environmentálnemu aktivizmu vymedzuješ. Súčasne dodávaš, že ochranárske aktivity podporuješ. Kde v tomto kontexte ako umelkyňa vidíš svoju úlohu alebo pozíciu?

Hmm. Myslím si, že moje kresby sa samé osebe nedajú vnímať aktivisticky. Sú skôr úzko previazané s mojou osobnosťou, ženským vnímaním sveta, intuíciou. Pravdou však je, že sa o ochranu životného prostredia aktívne zaujímam. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že príroda je primárnym zdrojom mojej inšpirácie a záleží mi na nej. Približne pred rokom a pol som pripravovala aj rubriku Ohrozené druhy, ktorá raz do mesiaca vychádzala v Denníku N. V spolupráci s vedcami zo SAV-ky a z Prírodovedeckej fakulty v Bratislave som upozorňovala na ohrozené rastlinné a živočíšne druhy na Slovensku.

Ako umelkyňa pracuješ predovšetkým na individuálnych projektoch, ale tvoja práca mimo ateliéru je založená na dialógu. V spolupráci s Denníkom N pokračuješ v sérii podcastov Oči dokorán, ktorá popularizuje zbierky Galérie mesta Bratislavy. Vedieš v nej rozhovory s kunshistorikmi*čkami, kurátormi*kami alebo umelcami*kyňami, zastúpenými alebo spolupracujúcimi s galériou. Taktiež si sa venovala galerijnej animácii. Neláka ťa experiment spolupráce aj v tvorbe?

Áno aj nie (smiech), aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, ja som povahou introvert a prostredie ateliéru je mojím chráneným svetom. Miesto, kde môžem slobodne uvažovať o svojej práci, o kresbe. Spolupráce preto trochu vnímam ako narušenie mojej krehkej rovnováhy, ktorú som si vytvorila. Cielene sa im nevyhýbam, ale ani ich nevyhľadávam.

Avšak zároveň mám rada výzvy, takže pokiaľ by v budúcnosti niečo v tejto podobe prišlo, asi by som sa s tým popasovala.

Bez názvu zo série Small Shapes, akryl a suchý pastel na plátne, 70 × 70 cm, 2022

---

Monika Pascoe Mikyšková absolvovala magisterské štúdium v Ateliéri maľby +– XXL, kde v roku 2014 ukončila doktorandské štúdium. V roku 2004 sa zúčastnila študijného pobytu v ateliéri Roxy Walsch na University New Castle Upon Tyne vo Veľkej Británii. V roku 2020 získala štipendium Nadácie NOVUM, v roku 2015 ocenenie v kategórii solector selection prize v rámci Essl Art Award CEE a v roku 2007 3. miesto v súťaži VÚB Maľba. V rámci samostatných výstav prezentovala svoju tvorbu napríklad v Arosita Gallery v bulharskej Sofii s prezentáciou Natural Environment (2021), alebo na skupinovej výstave Calm/Still Life (2021) v Tsekh Gallery v Kijeve.

foto: Adam Šakový, Andrew Hillard, archív autorky