COČ 2022: Michal Mitro

Tento rok predstavujeme laureátov a laureátky Ceny Oskára Čepana formou rozhovorov, ktoré pre redakciu Artalk pripravila Ivana Hrončeková. V prvom z nich sa dozviete o tvorbe Michala Mitra. Do svojich prác, ktoré sú prostrediami s 3D elementami, zvukmi, svetlami a technologickými mechanizmami, vkladá otázky súvisiace s hranicami bežne chápaných definícií, čo je umelé, prírodné, ľudské a „viac než ľudské“.

Michal Mitro: Baví ma objavovanie planéty

V čase, keď vedieme tento rozhovor, si na rezidenčnom pobyte v centre Öres na juhozápade Fínska. Za sebou máš početné umelecké rezidencie v Grazi, Haagu, Paríži alebo indonézskej Jogjakarte. Počas štúdia si taktiež určitú dobu žil v Austrálii a Turecku. Tvoja autorská aj kurátorská práca často formuluje globálne témy, testuje techno-optimistické riešenia, ale pritom akcentuje aj lokálne kontexty a dosahy. V inštalácii VOLTA: Conditions Are Now Planetary tematizuješ dopady nadužívania liečiva diklofenak na kultúrnu a náboženskú tradíciu menšiny zoroastriánov v súčasnej Indii. Tvoja intervencia Soft Mining zase problematizuje ekologické dosahy ťaženia kryptomien cez analógiu k ostravskej ťažiarskej histórii. Akú rolu v tvojom uvažovaní predstavuje vzťah globálneho a lokálneho? Ovplyvňuje miesto a jeho kontext tvoje témy a spôsob, akým ich formuluješ?

Je pravda, že som absolvoval mnoho rezidencií. Po tej aktuálnej sa chystám na ďalšiu ‒ do AQB v Budapešti. Posledné dva roky sa však môj postoj k rezidenciám mení, začínam v tom cítiť i istú formu eskapizmu, neschopnosti fungovať na jednom mieste. S tým sa spája aj akési vylúčenie či vyvlečenie sa zo vzťahov a zodpovedností ‒ voči miestu, ľuďom i rôznym komunitným procesom. Nevnímal som to takto vždy a napríklad rezidencia na Örö je skvelá. A za tento skvelý tip i pomoc musím poďakovať Michaele Caskovej. Viem sa celkom rýchlo prispôsobiť a naladiť na atmosféru, avšak neustále cestovanie neposkytuje priestor pre vytvorenie silného kontaktu, resp. výskum miestnych špecifík. Okrem toho sa stále nachádzam vo viac-menej homogénnom kontexte globálneho severu.

Edge of Chaos, AV inštalácia, 2021

Trecie plochy globálneho a lokálneho sú však zaujímavými referenčnými bodmi. Baví ma objavovanie planéty v prehliadanom každodennom detaile miestneho života či kontextu. Je to prekvapenie, ktoré mňa ako bádateľa a (dúfam, že) aj diváka*čku zastaví a núti rozmýšľať: „Takže tento (náš) local life je súčasťou planetárnych procesov a hyperobjektov, o ktorých som doteraz neuvažoval*a… Hmm…“

Myslím si, že jednou z mojich často používaných pracovných metód je práve škálovanie lokálneho na úroveň planetárneho a opačne. Umenie môže otvárať a približovať náročnejšie témy prístupným ‒ vizuálnym a zážitkovým jazykom. Takže i keď spojenie medzi planetárnym a lokálnym môže byť iba tušené, i to postačí na to, aby sa publiku pootvorili dvierka pre pochopenie týchto súvislostí. Uvedomiť si, že žijeme v dobe rizomatickej všeprepletenosti planetárnych procesov môže byť tým správnym „aha!“ momentom. K vzťahom skrytým pod závojom nezáujmu, zložitosti alebo banálnosti sa však aj ja sám často dostávam bez toho, aby som sa o to vedome usiloval. Tieto mentálne miesta odhaľujem buď intuitívne, alebo polocieleným sledovaním rizomatických sietí, ktoré akoby viedli odnikiaľ a odvšadiaľ zároveň. Počas ich sledovania simultánne prebieha proces kryštalizácie a vyjasňovania, intuitívny voľný pohyb myšlienok často vedie až k procesu kumulovania informácií, spojeným s pocitom zahltenia a neuchopiteľnosti. Lukáš Likavčan vo svojej knihe Introduction to Comparative Planetology opisuje proces abstrakcie a rozšírenia svojej vlastnej individuality na svoje ľudské i neľudské okolie až na celú planétu. Moje chápanie tohto procesu je kultiváciou takzvaného planetary consciousness.

Akým spôsobom tieto komplexné planetárne procesy predkladáš svojim divákom*čkam? Ako s témou pracuješ, aby si ju sprístupnil, vizualizoval, vystaval situáciu tak, aby ju bolo možné zažiť?

VOLTA: Conditions are Now Planetary, inštalácia / rozličné médiá, 2022

Vyjadrovať sa jazykom umeleckého diela do značnej miery umožňuje obísť komplexnosť a predstaviť rôzne vizuálne skratky a metafory. Je taktiež možné pracovať s atmosférou diela a jeho kontextom a informáciu premeniť na zážitok. Snažím sa priblížiť abstraktné a vzdialené na príklade konkrétneho a materiálneho. V ideálnom prípade v diele vzniká niečo, k čomu sa publikum môže osobne vztiahnuť. Napríklad niečo kontextuálne ukotvené ako v prípade diela Soft Mining, na ktorom sme pracovali spoločne s Evou Jaškovou. Zavesiť banner vizualizujúci kryptoťažiarsku vežu grafických kariet na historickú ťažobnú vežu uhlia je priamočiara a zároveň silná a zrozumiteľná metafora. Samozrejme, predpokladá povedomie o kryptomenách. Nechcem však byť prehnane didaktický alebo sa usilovať za každú cenu o „správne“ chápanie diela. Myslím si, že ak publiku umelec*kyňa ponechá priestor na interpretáciu, preukáže mu tým, okrem iného, rešpekt. 

Ďalšou stratégiou, ktorú často používam, je imerzívnosť, obzvlášť ak pracujem v kontexte bielej kocky. Dielo samotné nedelím na jednotlivé elementy a objekty. Snažím sa navodiť sugestívnu atmosféru, ktorá vzniká prepojením všetkých častí inštalácie do koherentného celku. Pomáham si taktiež sound a light dizajnom, niekedy používam i čuchové podnety, ako napríklad v diele VOLTA: Conditions Are Now Planetary. O dielach taktiež často uvažujem v rozmere času: pracujem s pohybom, plynutím, cyklickosťou, čo mi umožňuje predostrieť istý naratívny vývoj. Samotná prítomnosť zmeny v čase, myslím si, umocňuje zážitok diela a vytvára priestor na to, aby sa divák*čka dielu otvoril*a, vstúpil*a do príbehu celým svojím telom a svojimi zmyslami a zároveň tak umožnil*a, aby dielo na chvíľu vstúpilo do neho*nej. 

Jagoda Dobecka a Tomek Pawłowski Jarmołajew: Roots of Community, performatívna večera v rámci aktivít sessi.space, 2022

V prípade diela Soft Mining je táto analógia zrozumiteľná, osud zoroastriánov však nie je všeobecne známy, a pritom je to fascinujúci príklad reťazenia vzťahov.

Áno, je pravda, že o zoroastriánoch sa v našom kultúrnom prostredí vie pramálo. Jedná sa o staro-asýrske monoteistické náboženstvo, ktoré začalo upadať súčasne s rastúcim vplyvom islamu v regióne vtedajšej Perzie, dnešného Iránu. Najpočetnejšia komunita súčasných zoroastriánov žije v indickom Bombaji, kam sa postupne sťahovali vo viacerých vlnách už od 7. storočia n. l. Podľa ich dávnovekej tradície nie je prípustné pochovávanie mŕtvych do hrobu alebo ich kremácia, keďže veria, že by tým znečistili posvätné elementy zeme a ohňa. Za účelom „prechodu na druhý breh“ si tradične budovali takzvané veže ticha. Do týchto potom odnášali svojich mŕtvych, aby sa ich telá stali potravou pre supy. V priebehu niekoľkých minút po zosnulých zostali len kosti. Supy a element vzduchu teda pôsobili ako prevodník medzi svetom živých a mŕtvych. 

V súčasnosti zoroastriáni čelia výzvam, ktoré transformujú ich tisícročia staré tradície a vieru. Pre industrializáciu chovu dobytka a rozsiahle preventívne ordinovanie farmaceutík v chovných halách indická populácia supov klesla o 98 %, takže sa dostala na pokraj vyhynutia. Trvalo viac ako 10 rokov, kým sa táto spojitosť odhalila ‒ či už preto, že je skutočne ťažko predpovedateľná, alebo pre politické záujmy s tým súvisiacim. Dnes sa už s istotou vie, že supy vymierajú preto, že kravám je podávaný diklofenak ‒ protizápalové analgetikum, ktoré je zároveň hlavnou účinnou látkou liečiva Voltaren. Diklofenak je pre supy aj v stopových množstvách smrteľne jedovatý. Keďže kravy sú v predominantne hinduistickej Indii posvätnými zvieratami, ich mŕtve telá tradične konzumovali práve supy a taktiež pouličné svorky psov. 

Jagoda Dobecka a Tomek Pawłowski Jarmołajew: Roots of Community, performatívna večera v rámci aktivít sessi.space, 2022

Na prerozprávanie tohto príbehu si predsa musel byť trochu „návodnejší“.

V galérii som sa snažil navodiť dve scény ‒ múzeum a svätyňu. Každé tri minúty sa striedali svetelné nálady, zvuková zložka, dokonca i dym a laserové lúče, ktoré menili muzeálny exponát na posvätný rituál a zase späť. V tomto cykle bol naznačený osud terajších zoroastriánov a ich schválne preexponovaný vzťah k Voltarenu ako novému božstvu. V galérii som taktiež inštaloval krabičky farmaceutík VOLTA, ktoré skrývali odliatok hlavy supa, a tá zase skrývala jednu tabletku Voltarenu. Krabička obsahovala aj príbalovú informáciu, ktorá zachovala jej štandardnú štruktúru, no bola miestami citlivo doplnená či pozmenená. Ak atmosféra vtiahla diváka*čku do deja, primäla ho*ju k následnej explorácii, ktorou sa dopátral*a až k príbalovej informácii, kde sa mohol*la trochu v inotaji, no predsa dočítať dodatočné informácie, ktoré pomohli nielen mentálne „rozkľúčovať“ dielo, ale i umocniť samotný zážitok a emóciu. 

Mojím cieľom však nebolo hovoriť o zoroastriánoch samotných, ale vykresliť štruktúru prepletených rizomatických vzťahov, ktoré sú podľa môjho názoru definujúcou črtou zážitku súčasnosti. Je to stav, keď sme všetci ‒ vo väčšej alebo menšej miere, vedome či nevedome ‒ planetárnymi aktérmi a zúčastňujeme sa na procesoch, ktoré úplne transcendujú nás ako jednotlivcov i naše lokálne životy a komunity. A v tomto je metafora zoroastriánov a Voltarenu, ktorú v diele predkladám, verím, zrozumiteľná.

Kritika túžby po večnom napredovaní a pokroku sa v tvojich dielach často otáča aj smerom k technológiám, ktoré ti však súčasne slúžia na budovanie utopických scenárov symbiotického života medzi ľuďmi a prírodou. Čítam techno-optimistickú skepsu v tvojich dielach správne, resp. do akej miery im dôveruješ?

Bez technológií si viem ťažko predstaviť svoj život. Zároveň žijem relatívne lo-fi spôsobom ‒ na záhradnej chatke s využitím minima súčasných civilizačných štandardov. Myslím si, že oboje sa v mojom uvažovaní miesi. Je podľa mňa úplne zlučiteľné kúriť si drevom a potraviny chladiť v diere v zemi, a mať pritom zapnuté neobmedzené dáta a ovládať zavlažovanie záhrady na diaľku cez appku. To všetko off-grid, na solárne panely napojené na batériu.

Soft Mining (s Evou Jaškovou), inštalácia / rozličné médiá, 2021

Aby som sa ale vrátil k tvojej otázke ‒ nepovažujem sa za techno-optimistu ani pesimistu. Snažím sa ponechať si kritický odstup, čo mi ale nebráni technológie aktívne využívať na dosiahnutie svojich cieľov. Bude to znieť ako klišé, ale predsa: technológie sú vynikajúcimi sluhami, ale zlými pánmi. V niektorých svojich dielach o technologickom pokroku (a paradigme pokroku všeobecne) priamo či nepriamo diskutujem, často kriticky. V iných zas technológie používam na navodenie atmosféry ‒ teda v pozadí ďalších procesov. 

Myslím si, že je dôležité rozvíjať technologickú a digitálnu gramotnosť. Byť schopný si prístroj opraviť, vylepšiť alebo rovno zostrojiť. Technológie sa dnes stávajú všadeprítomnými, a paradoxne práve preto aj neviditeľnými. Sme zvyknutí na to, že naše dáta a naše obrazy sú neustále zbierané a následne monetizované. Pracujeme so strojmi, ktorým nerozumieme; dovolím si tvrdiť, že ani nevieme, čo to vlastne je elektrická energia, ktorá poháňa všetky naše gadgety. Je neuveriteľné, koľko toho o nás vedia naše mobily a koľko málo my vieme o nich. Skutočným problémom to však bude až v momente, keď sa tieto dáta začnú využívať nielen ekonomicky, ale i politicky, čoho sme napokon boli svedkami napríklad v prípade predminulých amerických prezidentských volieb (aféra Cambridge Analytica) a čo sa môže už čoskoro preložiť do každodennej reality miliardy Číňanov*iek hodnotených systémom „sociálneho kreditu“.

To mi pripomína tvoju prácu Planetary Thermodynamics: Energy Justice, ktorá predstavuje akýsi špekulatívny sci-fi scenár budúcnosti, v ktorom príroda a technológie nadviazali také silné prepojenie, až dokázali potlačiť antropocentrické usporiadanie sveta. Okrem toho to bola asi jedna z tvojich prvých umeleckých intervencií na záhradke ‒ čo je familiárne pomenovanie okolia tvojej chatky v brnianskej záhradkárskej kolónii. Do akej miery aplikuješ svoj umelecký výskum do bežného života?

V diele Planetary Thermodynamics: Energy Justice uvažujem o momente, keď sa fyzika stala politikou i ekonomikou, alebo ju prinajmenšom začala (spolu)určovať. Uvažujem o termodynamických zákonoch ‒ teda zákonoch popisujúcich okrem iného energetické fluktuácie ‒ ako o primárnych východiskách vesmírnych dynamík, ktoré sú všeurčujúce a všeobsahujúce. Ponímajú teda aj sebemenšie ľudské či mimoľudské dianie a aktivity. V tomto slova zmysle rušia významovosť slova antropocén a taktiež transcendujú rozdiely medzi prirodzeným a umelým, keďže neustále ide o vzťah materiálu a toku energie. 

Planetary Thermodynamics: Energy Justice, inštalácia / rozličné médiá, 2020

Moje pôsobenie na záhradke ‒ dni, noci a mesiace strávené v chate a jej okolí ‒ tento špekulatívny scenár do značnej miery formovalo. Na jednej strane som vychádzal zo svojej skúsenosti pestovania zeleniny, teda investovania energie do produkcie jedla ako materiálnej formy stráviteľnej energie. Na druhej strane ma inšpirovala skúsenosť s elektrickou energiou, ktorú som generoval pomocou solárnych panelov na streche chaty. Keďže energia nemôže vzniknúť ani zaniknúť, iba sa zmeniť vo svojej forme, je možné prerátavať rôzne druhy energetických výdajov a príjmov, a teda tiež previesť kalórie alebo jouly na watty či ampér-hodiny.

Takýmto spôsobom je možné priamo prepojiť dve zásadné formy ľudských energetických spotrieb, škálovať ich do zrozumiteľných termínov a posudzovať energetickú efektivitu vykonávaných činností v kontexte jednotlivca ako i v kontexte väčších celkov a nakoniec i planéty. V prenesenom význame tak môžeme porovnávať energetické vstupy a výstupy do určitého systému a zisťovať, do akej miery sú tieto vyrovnané ‒ teda do akej miery je naplnený princíp „energetickej spravodlivosti“.

Mimochodom, pojem energetickej spravodlivosti v akademickej sfére, obzvlášť v sociálnych vedách, už existuje, avšak ja tento význam používam v špekulatívnej rovine medzi politickým, sociálnym, ekonomickým a fyzikálnym. Počas svojich bádaní som zistil, že moje záhradkárske snaženia sú energeticky úplne neefektívne, keďže sa mi nepodarilo vypestovať takmer nič, a to málo ani zďaleka nepokrylo energetické vklady. Život na záhradke pre mňa bol (a stále je) školou energetickej úspornosti, a to i kvôli spotrebe elektrickej energie. Denne môžem minúť iba toľko energie, koľko som schopný solárnym systémom transformovať z energie slnka. V kontraste so štandardnou bytovou situáciou, kde je zásuvka de facto zdrojom neobmedzenej energie, viem presne, koľko moje nástroje potrebujú energie, čomu prispôsobujem ich využitie i rozsah svojho solárneho systému.

VOLTA: Conditions are Now Planetary, inštalácia / rozličné médiá, 2022

V posledných dvoch rokoch tam taktiež organizuješ stretnutia, performancie, intervencie či dokonca rezidencie pod hlavičkou sessi.space. Tvoj alternatívny spôsob života, umelecká, kurátorská, ale aj kultúrno-manažérska činnosť by mohla byť vnímaná aj ako určitá forma environmentálneho aktivizmu. Do akej miery sa cítiš byť aktivistom a ktorú oblasť tvojho záujmu bys označil ako kľúčovú? Sú to technológie, sociológia alebo ekológia?

Na záhradke sa zdržiavam aj napriek tomu, že tento spôsob života je náročný a istým spôsobom nekomfortný i nepraktický. Udržuje ma však v strehu, v kontakte s prírodou i so sebou samým. To, že v tomto prostredí organizujeme i kultúrne a umelecké podujatia či rezidencie, je vyústením viacerých okolností. Jednou z nich bola nutnosť presunúť ssesi.space z jej prvotnej adresy na ulici Francouzská, kde sme spolok a jeho východiská formovali spoločne s Evou Jaškovou. Ďalším bola snaha ‒ a tá je dlhodobejšia ‒ prepojiť moju žitú každodennosť s umeleckými aktivitami a rozšíriť obe tieto roviny o ďalších (umeleckých) aktérov.

V procese taktiež hrala rolu pociťovaná nutnosť inštitucionalizovať moje činnosti na záhradke. Tej sa venujem s rôzne dlhými prestávkami už osem rokov, pričom väčšinu toho času som de facto improvizoval a investoval vlastné zdroje a čas a spoliehal sa na nezištnú pomoc priateľov. Rozhodol som sa preto využiť jedinečný genius loci a potenciál miesta a taktiež transformovať vzťahovú dynamiku medzi človekom a prírodou. Namiesto toho, aby som sa ju snažil meniť na svoj obraz, teda jej dominovať a kolonizovať ju, snažím sa jej načúvať a viesť s ňou dialóg, a to i formou kultúrnych udalostí. Všetky udalosti, ktoré sa na záhradke v ssesi.space doposiaľ udiali, s týmto priestorom úzko súvisia a rôznym spôsobom na neho reagujú, či ho reflektujú.

Planetary Thermodynamics: Energy Justice, inštalácia / rozličné médiá, 2020

Ja osobne sa ako aktivista neprezentujem, verím však a dúfam, že moje počínanie má aktivistický dopad v tom slova zmysle, že inšpiruje publikum a zúčastnených aktérov*ky, snáď aj ich širšie okolie, k rozjímaniu nad alternatívami k „danostiam a nevyhnutnostiam nášho každodenna“ a skrz to k rozmanitejším a vynaliezavejším budúcnostiam. A čo sa týka oblasti môjho záujmu, v poslednej dobe si všímam, ako sa rôznorodé vplyvy, skúsenosti, zážitky a vedomosti, ktoré som si na svojej ceste nazbieral, zlievajú do synergického toku informácií, ktorý je hneď na prvý pohľad heterogénny, no zároveň má svoju vnútornú integritu a koherentnosť. Napríklad vnímam, ako sa niektoré fyzikálne zákony zrkadlia v „paternoch“ ľudských spoločností, alebo, naopak, ako fyzika používa politický slovník.

---

Michal Mitro ukončil odbor intermédiá na Vysokom učení technickom, na Fakulte výtvarných umení v Brne. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnil stáže na Royal College of Arts so špecifikáciou artScience v holandskom Hágu, v 2013 a 2014 na University of Tasmania študoval sochu a zvuk a v 2012 na American University of Beirut psychológiu a výtvarné umenie. Okrem toho má za sebou aj vzdelanie v oblasti sociológie (Bosphorus University Istanbul, Masarykova Univerzita Brno). Vystavoval na rade výstav doma i v zahraničí. Popri umeleckej praxi sa venuje aj kurátorskej činnosti v interdisciplinárnom spolku sessi.space (Safe Space for Exploring S-Ideas) a je členom výskumného telesa STELLA (Somatic Tech Live Lab), mapujúceho prieniky performatívneho umenia a technológií v regióne V4.

Foto: Polina Davydenko, Michał Jędrzejowski, archív autora