Lorem ipsum dolor

COČ 2026: Andrej Kiripolský

20. 11. 2026Mária JančováRozhovor

Posledný z rozhovorov s tohtoročným laureátstvom Ceny Oskára Čepana je venovaný intermediálnej tvorbe Andreja Kiripolského, v ktorej sa opakovane vracia do oblasti Hornej Nitry formovanej ťažbou uhlia a energetickým priemyslom.

Zaujíma ma rozdiel medzi tým, čo vidíme a čo fyzicky zažívame

Tvoja študijná a profesionálna cesta ťa postupne priviedla zo Slovenska do Česka a napokon do Dánska. Akým spôsobom sa tieto geografické presuny premietli do tvojej umeleckej praxe, ak vôbec? Zaujíma ma predovšetkým premena tvojho vzťahu k materiálu a médiu – od štúdia na pražskej FAMU, ktorej primárny fokus je najmä fotografia a nové médiá, až po tvoje súčasné komplexné environmenty a inštalácie prepájajúce sochárstvo, video a zvuk.

Začínal som fotografiou, ale v Ateliéri novej estetiky na FAMU u Hynka Alta a Jena Kratochvíla som pomerne rýchlo začal prehodnocovať, ako s ňou chcem pracovať. Dostal som sa k videu a umeleckému výskumu. Bol to pre mňa čas, keď som sa sám seba veľa pýtal, čo ma zaujíma, čo môže moja tvorba povedať a kam sa môže ďalej posunúť. Už vtedy som skúšal pracovať aj s inštaláciou a objektmi. V Kodani som potom získal ateliér, ktorý som v Prahe nemal. Materiály a rozpracované objekty mohli zostať v ateliéri rozostavané okolo mňa, mohol som sa k nim vracať a skúšať rôzne spôsoby výroby. To premenilo aj moje premýšľanie: mierka objektu alebo jeho spracovanie mohli posunúť otázku, s ktorou som začínal. Socha a inštalácia tak v mojej práci dostali väčší priestor.

 

Napriek tvojej medzinárodnej umeleckej a študijnej skúsenosti sa vo svojej tvorbe opakovane vraciaš k Hornej Nitre a Novákom, teda k prostrediu, ktorého identitu niekoľko generácií formovala ťažba uhlia a energetický priemysel. V projekte They may rest from their labor; for their deeds follow them! (2024) sa zaoberáš nielen samotným priemyselným areálom, ale aj každodennými pracovnými praktikami a predmetmi, ktoré ho udržiavali v chode. Kedy sa tvoj osobný vzťah k regiónu postupne pretavil do dlhodobého záujmu o jeho sociálnu, ekonomickú a environmentálnu transformáciu?

Priemysel ma priťahoval dlho a poznal som ho cez rodinu. Môj starý otec prišiel z Malaciek pracovať ako baník, v priemysle pracovala aj stará mama a otec. Do tvorby sa toto prostredie dostávalo cez veci, ktoré si otec doma podľa potreby pozváral. Zaujímalo ma, ako improvizuje s dostupným materiálom a čo si pritom prináša z práce v údržbe elektrárne.

Po skončení bakalárskeho štúdia na FAMU a pred začiatkom štúdia v Kodani som nastúpil do údržby ako brigádnik. Výskumu som sa venoval už predtým, ale práca mi otvorila priestory, kam som sa dovtedy nedostal. Miesto som spoznával aj cez vlastné konanie a pracovný režim: vstával som o piatej, o šiestej som bol v elektrárni a poobede sme pri bráne čakali presne do 14:00, aby sme sa mohli odpípnuť. Táto skúsenosť mi pomáhala porozumieť telesnej stránke práce. Pri ľuďoch, ktorí ju robili celý život, ma zaujíma, čo znamená jej prerušenie. Človek jej môže prispôsobiť život aj telo, no o jej pokračovaní rozhoduje aj niekto iný. Osvojené schopnosti a návyky tým nezmiznú.

Akým spôsobom sa toto prostredie stalo predmetom tvojho umeleckého výskumu? 

V Kodani som s umelkyňou a kurátorkou Carlou Zaccagnini rozoberal svoju skúsenosť z elektrárne aj prepojenia miestneho priemyslu na slovenskú vládu a EÚ. Pomáhala mi príbeh kriticky skúmať a hľadať spôsob, ako ho spracovať v tvorbe. Zároveň som ďalej sledoval situáciu doma. V roku 2024 sa v Kodani uskutočnila moja sólo výstava They may rest from their labor; for their deeds follow them!, ktorej kurátorkou bola Nikol Czuczorová. V jednom z videí napríklad zváram kovové triesky z údržbárskej dielne. Používam pracovný úkon, ktorý som v tomto prostredí poznal, na spájanie materiálu, ktorý po výrobe zostal. Priemyselné stavby a infraštruktúra mi pripadajú ako monumenty industriálnemu snu – predstave prosperity a lepšej budúcnosti. Aj uvedenie tejto výstavy v kontexte zatvárania uhoľných elektrární malo pre mňa takmer spirituálny, rituálny charakter. Cez materiály a stopy používania som chcel uchovať niečo z práce, ktorá celú tú infraštruktúru udržiavala.

 

Tvoje inštalácie vo mne vyvolávajú dojem reduktívnych dystopických krajín, v ktorých je človek často neprítomný, hoci jeho činnosť zostáva všadeprítomná – v materiáloch, infraštruktúre aj ekologických stopách. Čítam ich aj cez optiku postantropocénu, respektíve postindustriálneho života v krajine vyčerpanej extraktivizmom. Je minimalizmus v tvojich inštaláciách zámerný autorský prístup? 

Pri inštalácii začínam tým, akú situáciu chcem vytvoriť v priestore. Premýšľam o vzťahoch medzi objektmi, o tom, čo sa tam bude diať a kde sa v tom ocitne divák. V projekte Have You Ever Seen Coal Burn? napríklad vidíme drobný pohyb vody, ale jeho zosilnený zvuk môžeme cítiť v celom tele. Zaujíma ma aj takýto rozdiel medzi tým, čo vidíme a čo fyzicky zažívame.

Už pri fotografii som premýšľal o tom, ako bude fungovať v priestore spolu s ďalšími prvkami. Odtiaľ sa postupne rozvíjal môj záujem o celú inštaláciu. Výber média, mierka a usporiadanie pre mňa súvisia s tým, čo chcem umožniť zažiť druhým ľuďom. Nejde len o sprostredkovanie informácie o mieste. Z domova sa mi vracia napríklad obraz odkaliska v dedine. Staršie svahy boli zatrávnené, nad vrcholom sa v lete rozprašovala voda, aby vietor neroznášal popol po okolí. Tá krajina na mňa dodnes pôsobí zvláštne, akoby v nej bolo niečo narušené. Pri tvorbe sa mi vracia tento celkový pocit.

Neprítomnosť ľudí ma zaujíma vo vzťahu k práci, ktorú po sebe zanechali. Architektúra a materiály zostávajú, hoci ľudia, ktorí poznali ich fungovanie, už na mieste nemusia byť. Premýšľam o tom, ako im budeme rozumieť bez tohto poznania. Niektoré práce sa k ľuďom vracajú cez používané predmety; v iných vstupuje do situácie moje telo, zváranie alebo hlas. Skúsenosť práce tak zostáva prítomná aj vtedy, keď nevytváram portréty konkrétnych pracovníkov.

Vo videu Left to Rust (2024) zváraš kovové piliny pochádzajúce z elektrárne Nováky. Samotný akt zvárania pritom pripomína údržbárske činnosti, ktoré boli nevyhnutné pre fungovanie elektrárne, ale zvyčajne zostávali mimo verejnej pozornosti. V inom projekte vystavuješ zváračské závesy. Čo ťa priťahuje na materiáloch, ktoré stratili svoj pôvodný účel, no naďalej nesú fyzické stopy práce a priemyselnej výroby? Je možné prostredníctvom umeleckého procesu rekonštruovať skúsenosť práce, ktorá zanikla spolu s priemyselnou prevádzkou?

Pri príprave Courtesy to Intervene I a II som sa vracal k spomienkam z brigády a nechal si z dielní priviezť používané zváračské závesy. Slúžili ako ochranné clony oddeľujúce miesta, kde sa zváralo. Údržba bola pre chod elektrárne nevyhnutná a na týchto závesoch po nej zostali prepálenia, usadeniny a opotrebovanie. S tým materiálom si spájam konkrétnych ľudí aj to, čo ich práca znamenala pre celé miesto. Väčšina pracovníkov, ktorých som stretol, tam strávila celý pracovný život. Podrobne mi vysvetľovali, čo robia, a mal som pocit, že ich teší záujem o ich prácu. Pri týchto rozhovoroch som premýšľal, koľko z ich znalostí sa môže po skončení prevádzky stratiť.

V prvej práci som sklotextilný záves napol na samostatne stojacu nerezovú konštrukciu; v druhej pracujem so zaveseným PVC závesom. Je pre mňa dôležité, že ich povrch vytvorilo používanie. Keby som odstránil prepálenia a usadeniny, odstránil by som aj veľkú časť dôvodu, prečo s nimi pracujem. Vnímam ich ako archív práce z dielne, hoci v nich nemôžem uchovať všetko, čo vedeli ľudia, ktorí za nimi pracovali. Pri zváraní kovových triesok do toho vstupuje moje vlastné konanie. Materiál, ktorý zostal po obrábaní, spájam do nového celku a video zachytáva túto činnosť. Rekonštruovať celú pracovnú skúsenosť z takýchto stôp nedokážem. S koncom prevádzky sa však pre mňa nestráca význam tej práce ani predmetov, ktoré pri nej slúžili.

 

V inštalácii Have You Ever Seen Coal Burn? (2025) pracuješ s potrubím, ktoré premieňaš na zavesený objekt, z ktorého voda rytmicky kvapká na popol a vytvára zosilnený zvuk. Zaujíma ma tento posun od technického systému k autonómnej priestorovej a zvukovej situácii. Zvuk tu nevzniká ako samostatná kompozícia, ale ako dôsledok kontaktu rôznych materiálov a procesov. Akú úlohu zohráva v budovaní tvojich inštalácií?

Zvuk mi tu umožňuje zmeniť mierku veľmi malého pohybu. Vidíte kvapku, ktorá dopadne na popol, ale jej zvuk sa cez kontaktný mikrofón a živé spracovanie vracia do miestnosti ako nízka vibrácia. Môžete ho cítiť v tele. Pri prezentácii v Kunsthal Charlottenborg bol reproduktor ukrytý vo vetracej šachte, takže zvuk prichádzal cez samotnú architektúru miestnosti. Vychádzam zo spôsobu, akým sa v Novákoch popol miešal s vodou a potrubím dopravoval na odkalisko. Potrubia som poznal od detstva; sprevádzali nás popri cestách a naprieč krajinou. Pre inštaláciu som dal vyrobiť novú nerezovú rúru. Popol pochádza z Novák a voda z rúry naň pomaly kvapká. Materiál sa mení počas vašej prítomnosti a zvuk vzniká práve z toho, čo sa pred vami odohráva.

Predstavoval som si kinetický obraz popola, ktorý je dnes zakrytý zeminou, aj jeho niekdajšieho pohybu. Kvapkanie vnímam ako zvyšok transportu na odkalisko. V prevádzke sa presúvali veľké množstvá vody s popolom; v galérii zostáva drobný, opakujúci sa pohyb. Cez túto zmenu sa vraciam aj k tomu, čo celý proces historicky znamenal pre miesto, kde som vyrastal. Voda sa drží v popole a pomaly sa odparuje. Aj táto malá zostava pritom potrebuje každodennú údržbu.

Ukončenie prevádzky uhoľnej elektrárne sa často prezentuje ako symbol pozitívnej ekologickej transformácie a prechodu k udržateľnejšej energetike. Pri pohľade na regióny, ktoré boli od ťažkého priemyslu existenčne závislé, je však táto transformácia omnoho komplexnejšia. Environmentálne a sociálne náklady sa totiž nemusia strácať, ale môžu sa presúvať do iných regiónov a krajín prostredníctvom globálnych dodávateľských reťazcov a nových foriem extraktivizmu. Ako sa pozeráš na tento rozpor? Do akej miery sa tento širší politicko-ekonomický kontext premieta do tvojho umeleckého výskumu?

Globálny rozmer vidím už v tom, že z práce a energie určitého miesta majú úžitok ľudia ďaleko za jeho hranicami, zatiaľ čo časť dôsledkov zostáva v mieste priemyselnej výroby. V Novákoch sa výroba skončila, ale popol zostáva v krajine a ďalej sa menia aj väzby na ďalšie podniky, dodávky tepla či vodné hospodárstvo. Pomenovanie „postindustriálny“ samo osebe nevysvetlí, čo sa s týmito prepojeniami stalo. Zároveň ma zaujíma, kto môže zmenu ovplyvniť a kto sa jej musí prispôsobiť. Ľudia mohli svoje pracovisko poznať do detailu a desaťročia ho udržiavať, ale o jeho budúcnosti sa rozhodovalo aj mimo nich.

Pri diskusiách o Európskej zelenej dohode som začal tento rozdiel vnímať silnejšie: z diaľky sa zatvorenie mohlo javiť ako jednoznačný pokrok, zatiaľ čo doma som počúval aj obavy z toho, čo bude ďalej. Tá istá výroba pritom zaťažovala prostredie, v ktorom ľudia žili. Závislosť od nej a škody, ktoré spôsobovala, tu existovali súčasne. Počas energetickej krízy sa niektoré nemecké uhoľné elektrárne dočasne vracali z rezervy na trh, aby sa pri výrobe elektriny šetril plyn. V Novákoch sa zatiaľ pripravovalo zatvorenie. Pre mňa to narúšalo predstavu transformácie ako jednoznačného pohybu dopredu: to, čo bolo opisované ako prekonané, bolo zrazu inde znovu potrebné.

Sledoval som aj Fond na spravodlivú transformáciu. Tu vidím problém v rozdiele medzi prísľubom pomoci a možnosťou dostať sa k nej. Nestačí vedieť, čo obec potrebuje; treba to vedieť spracovať do projektu podľa podmienok výzvy. To vyžaduje čas, ľudí a skúsenosti, ktoré menšie obce nemusia mať. Pri posudzovaní transformácie mi preto záleží aj na tom, čo jej prísľuby znamenajú pre konkrétnych ľudí a miesta. V tvorbe sa k týmto súvislostiam dostávam cez konkrétnu prácu, materiály a telesnú skúsenosť. Práve tie sa z veľkých príbehov o pokroku ľahko vytratia.

 

Vo videu A Power Plant (2025) zachytávaš uzavretie komína elektrárne Nováky, keď vrtuľník spúšťa na jeho vrchol prefabrikovaný kryt. Ide o strohý, takmer absurdne monumentálny obraz definitívneho ukončenia priemyselnej prevádzky. Zároveň však fyzické a spoločenské dôsledky priemyslu pokračujú aj po jeho zatvorení. Je pre teba uzavretie komína symbolom konca jednej historickej epochy alebo skôr gestom, ktoré zakrýva a odďaľuje konfrontáciu s jej pretrvávajúcimi dôsledkami? Zaujíma ma, ako pracuješ s hranicou medzi dokumentárnym záznamom, archívom a umeleckou špekuláciou.

Vo videu sa ten úkon vlastne nikdy nedokončí. Kryt sa približuje ku komínu, ale tesne pred dosadnutím záber preruším a pohyb sa opakuje. Pracujem s očakávaním okamihu, ktorý nepríde.

Zakrytie komína bolo pre mňa silným obrazom toho, že odstavenie je reálne. Samotná výroba sa pritom skončila skôr. Strihom som tento obraz nechal nedokončený. Môžeme sa pozerať na veľmi presný technický úkon a zároveň premýšľať, čo vlastne znamená niečo uzavrieť. Zakrytie komína neukončuje všetko, čo prevádzka uviedla do pohybu.

Záznam skutočnej udalosti mi poskytuje konkrétny obraz, s ktorým môžem ďalej pracovať. Rozhodnutie, kde ho preruším, už mení spôsob, akým ho zažívame. Pri vystavení na obrazovke vo veľkosti tela je podstatné aj to, ako sa k nemu divák fyzicky vzťahuje. Z dokumentárneho záberu tak vytváram situáciu založenú na očakávaní a opakovaní.

Tvoje projekty ukazujú pomerne konzistentný vizuálny jazyk, ktorý sa postupne rozvíja prostredníctvom konkrétnych materiálov, technických konštrukcií a procesov. Je pre teba dôležité dlhodobo kultivovať jeden rozpoznateľný umelecký jazyk alebo sa snažíš pri každom projekte nanovo hľadať formu, ktorá vychádza zo špecifík skúmaného prostredia?

Kontinuitu vidím aj v otázkach, ktoré sa presúvajú medzi veľmi odlišnými prácami. V Delivering Futures som otcove podomácky vyrobené činky predstavil ako inováciu fiktívnej firmy. Praktické riešenie vzniknuté z konkrétnej potreby zrazu dostalo firemnú prezentáciu. Pracoval som s tým, ako sa vytvára hodnota a autorita tvrdenia. V No Critical Knowledge Will Be Lost som sa k tejto sebaistote vrátil v súvislosti so širšou ľudskou posadnutosťou pokrokom. Firmy a inštitúcie si budujú autoritu aj tým, akú budúcnosť sľubujú, a to ešte skôr, než sa ukáže, čo z nej dokážu splniť. Chcel som tento prísľub skúmať aj cez telo, ktoré ho má predstaviť. V presklenej zasadačke sa pripravujem na príhovor v mene fiktívnej firmy. Publikum je za sklom, počuje a vidí živý detail mojej tváre, takže sleduje, ako sa s tým trápim. Čím menej konkrétne hovorím, tým väčšiu istotu má moje vystupovanie vzbudzovať. Nácvik zahŕňa hlas, držanie tela aj fyzický tlak naň. So skúsenosťou z elektrárne to spája aj záujem o to, ako sa telo prispôsobuje požiadavkám systému. Forma sa však mení podľa toho, čo potrebujem skúmať: od použitého pracovného materiálu k situácii, ktorá vzniká pred publikom.

 

Tvoja práca vychádza z veľmi konkrétnej lokálnej skúsenosti, no zároveň sa dotýka tém, ktoré sú súčasťou širšieho medzinárodného diskurzu: klimatickej krízy, postindustriálnej transformácie, extraktivizmu a vzťahu človeka k špecifickému toxickému prostrediu. Ako vnímaš svoju pozíciu v tomto diskurze? Je lokálna špecifickosť tvojho dlhodobého umeleckého prístupu v medzinárodnom diskurze vnímaná ako relevantná alebo je to pre západné krajiny už dávna história, ku ktorej sa už diváctvo nevie vzťahovať?

Energiu mám od detstva spojenú s konkrétnymi ľuďmi, prevádzkami a materiálmi. Doma sa o práci veľa hovorilo a cez rodinu som vedel, čo sa kde vyrába a ako sú podniky prepojené. Keď som sa neskôr pri štúdiu stretol s otázkami globalizácie alebo priemyselných premien, vedel som si ich spojiť s tým, čo sa dialo doma. Táto skúsenosť je mojím východiskom aj pri práci pre iné publikum. V Kodani som vnímal silný záujem o energiu a environmentálne otázky, ale nemohol som automaticky predpokladať rovnakú skúsenosť s výrobou. Aj preto som pre inštaláciu zvolil názov Have You Ever Seen Coal Burn? Je to trochu uštipačná otázka. Obracia sa aj na človeka, ktorý veľa premýšľa o energii a jej dôsledkoch, no so samotným spaľovaním uhlia sa možno nikdy nestretol. Ten rozdiel mení, čo môžem pri stretnutí s diváctvom považovať za spoločnú skúsenosť a čo mu potrebujem sprístupniť cez dielo. Pri tejto práci to bol popol z Novák, voda, pohyb a zvuk. Zároveň sa cez ňu pýtam aj na miesto priemyselnej práce v našej predstave o Slovensku. Je to súčasť krajiny aj poznania, ktoré si so sebou prinášam.

Akú budúcnosť si pre túto krajinu dokážeš predstaviť, či už realisticky, alebo špekulatívne, mimo nostalgie za priemyselnou minulosťou a optimistického jazyka spravodlivej transformácie?

Jedným z mojich východísk je obava, že po skončení výroby sa zabudne na ľudí a miesto. Akoby spolu s tým, čo nám poskytovalo, skončil aj náš záujem oň. Táto predstava ma vedie k otázke, čo bude s architektúrou, materiálmi aj poznaním ľudí ďalej. Keď sa dnes pozerám na odstavené areály, premýšľam aj nad tým, čomu z nich budeme neskôr rozumieť. Čo sa stane s vedomosťami naviazanými na každodennú prácu, keď už nebudú prítomní ľudia, ktorí ju poznali? V dielach skúšam vytvárať situácie, v ktorých sa toto zabúdanie dá vnímať. Takto vstupuje do mojej práce predstava možnej budúcnosti.


Foto pre COČ 2026: Evelyn Benčičová

Mária Jančová | Vizuálna umelkyňa, kurátorka a autorka esejí a kritických textov. Vyštudovala antropológiu na Masarykovej univerzite a voľné umenie na UMPRUM a AVU. Dlhodobo sa venuje otázkam intersekcionálneho feminizmu, inkluzivity a rovnosti v umení a umeleckom vzdelávaní. Organizuje konferencie, workshopy, čítania a formáty horizontálneho vzdelávania.