Turnerova cena 2026 a snaha o decentralizáciu

Middlesbrough, priemyselné mesto na severovýchode Anglicka, sa od tohtoročného otvorenia výstavy Turner Prize 2026 stáva dejiskom jednej z najdôležitejších udalostí britskej umeleckej scény. V Middlesbrough Institute of Modern Art (MIMA), ktorý je súčasťou Teesside University, sa 26. septembra otvorila výstava štyroch finalistov a finalistiek Turnerovej ceny: Simeona Barclaya, Kiry Freije, Marguerite Humeau a Tanoa Sasraku. Víťaz alebo víťazka budú vyhlásení 10. decembra a ich spoločná výstava potrvá do 29. marca 2027.

Výber Middlesbrough ako miesta prezentácie finalistov a finalistiek nie je iba otázkou geografickej zmeny. Turnerova cena, udeľovaná od roku 1984, sa v posledných rokoch v dvojročných cykloch opakovane presúva z Londýna do regionálnych inštitúcií. Výstava v MIMA je už desiatym ročníkom, ktorý sa koná mimo hlavného mesta, a zároveň prvým, ktorý hostí univerzitná inštitúcia. Presun tak otvára otázku, či môže mobilita významnej umeleckej udalosti prispieť aj k decentralizácii kultúrnej autority a nakoľko sa táto ambícia premieta aj do reálneho vzťahu s miestnym publikom.

Samotný mechanizmus nominácií je postavený na zaujímavom modeli, aspoň v kontexte spôsobu výberu. Turnerova cena neoceňuje dlhodobú tvorbu umelkyne či umelca alebo kultiváciu ich umeleckého jazyka. Porota vyberá konkrétne výstavy či prezentácie z predchádzajúceho roku. Tohtoročná štvorica preto nepredstavuje iba štyri individuálne umelecké praxe, ale aj štyri projekty, prostredníctvom ktorých sa súčasné umenie pokúša artikulovať skúsenosť súčasnej Británie a širšieho sveta. Zaujímavosťou je tiež fakt, že výstavy nemusia nutne byť prezentované na území Veľkej Británie, čím otvárajú možnosti aj pre umelcov a umelkyne, ktorých tvorba je viac viditeľná alebo viac rezonuje v „kontinentálnom európskom kontexte“.

Simeon Barclay, multimediálny umelec, bol na cenu nominovaný za svoju performanciu The Ruin, v ktorej prepája hovorené slovo, hudbu a zvukovú kompozíciu. Projekt bol uvedený v Roberts Institute of Art a následne bol prezentovaný aj v londýnskom Institute of Contemporary Arts (ICA), v The Hepworth Wakefield a v New Art Exchange v Nottinghame. Barclay vyrastal v Huddersfielde a vo svojej práci vychádza zo skúsenosti s dospievaním v priemyselnej krajine severného Anglicka. Dôležitým referenčným bodom je výstavba diaľnice M62, vybudovanej v rokoch 1957 až 1976. Namiesto neutrálnej infraštruktúry sa tak stáva obrazom modernizačného prísľubu: mobility, ekonomického rozvoja a nových možností, prináša však zásadné otázky, komu tieto prísľuby skutočne slúžili. Barclay cez experimentálny jazyk a zvuk skúma fenomény ako britskosť, triedne povedomie, rasu a maskulinitu.

Kira Freije bola nominovaná za svoju prvú veľkú samostatnú výstavu Unspeak the Chorus, predstavenú v The Hepworth Wakefield a následne plánovanú aj pre Modern Art Oxford. Jej inštalácia prezentovala figurálne súsošia z kovových konštrukcií, textílií a odliatkov rúk, nôh a tvárí. Porota vyzdvihla emocionálnu intenzitu inštalácie a spôsob, akým umelkyňa premieňa priemyselné materiály na hybridné  formy telesnosti.

V práci Marguerite Humeau sa pozornosť obracia od ľudskej spoločnosti k širším časovým a ekologickým mierkam. Francúzska umelkyňa pôsobiaca v Londýne bola nominovaná za výstavu Torches, prezentovanú v ARKEN Museum of Contemporary Art v Kodani a v Helsinki Art Museum. Jej sochárske environmenty prepájajú prírodné materiály, biologické formy, svetlo a zvuk a predstavujú špekulatívne svety, v ktorých ľudstvo nie je jedinou mierkou inteligencie ani života. Humeau pracuje s predstavami o vzniku života, dávnej minulosti a možných budúcnostiach, pričom ekologické myslenie nevníma len ako tému, ale aj ako pokus zmeniť perspektívu, z ktorej svet pozorujeme. Porota ocenila filmovosť jej výstavného jazyka a spôsob, akým prepája otázky ekológie a spolunažívania.

Tanoa Sasraku bola nominovaná za výstavu Morale Patch v londýnskom ICA. Jej projekt sa sústreďuje na politické a geopolitické dejiny ropy a na mechanizmy extraktivizmu, spôsoby získavania prírodných zdrojov z krajiny pre ekonomický zisk. Jedným z kľúčových prvkov boli akrylové ťažidlá obsahujúce surovú ropu, pôvodne vyrábané ako reklamné predmety ropných spoločností. Sasraku ich premieňa na objekty, ktoré odhaľujú vzťah medzi komoditou, mocou a reprezentáciou: materiál vyťažený zo zeme sa mení na dekoratívny predmet a firemný symbol úspechu. Ďalšie práce v rámci výstavy využívajú pigmenty z Cornwallu a Ghany, ako aj odkazy na vojenské konflikty a geopolitické usporiadanie sveta. Ropa tu nevystupuje iba ako surovina, ale ako súčasť systému ekonomických a politických vzťahov.

Spoločným menovateľom nominovaných projektov je záujem o systémy, ktoré formujú naše životy: priemyselnú infraštruktúru, rodové a triedne hierarchie, ekologické vzťahy či globálnu ekonomiku zdrojov. Výber zároveň potvrdzuje silné zastúpenie inštalácie a sochárskeho myslenia, na ktoré upozornil aj Alex Farquharson, riaditeľ Tate Britain a predseda poroty.

Presun Turnerovej ceny do Middlesbrough je súčasťou dlhšieho úsilia prezentovať cenu aj mimo londýnskeho umeleckého centra. V minulosti ju hostili napríklad Gateshead, Hull, Derry-Londonderry, Margate či Coventry. Oznámenie Middlesbrough ako mesta hostiaceho výstavu finalistov a finalistiek však vyvolalo protichodné reakcie, nakoľko mesto bolo donedávna nelichotivo známe ako hlavné mesto kriminality. Tento model tak umožňuje regionálnym inštitúciám získať medzinárodnú pozornosť a ponúknuť miestnemu publiku prístup k súčasnému umeniu, za ktoré by inak muselo vycestovať do inej časti krajiny.

MIMA má pritom špecifické postavenie, keďže je súčasťou univerzity a prepája súčasné umenie s akademickým prostredím a miestnymi komunitami. Riaditeľka inštitúcie Laura Sillars zdôraznila, že prvé hosťovanie ceny v univerzitnom prostredí vytvára priestor na diskusiu a nové spôsoby myslenia. Takéto prepojenie môže rozšíriť dosah umeleckej udalosti za hranice tradičného galerijného publika. Samotná geografická dostupnosť však ešte nezaručuje, že sa zmení aj zloženie publika, jeho vzťah k inštitúcii alebo prístup k rozhodovaniu o kultúrnych prioritách.

Kritický pohľad na tento model ponúka aj samotná reflexia tohtoročnej výstavy. Eddy Frankel v recenzii pre Artnet News vyzdvihuje silné vyznenie výstavy, ale zároveň upozorňuje na priestorové limity MIMA: zvuk jednotlivých prezentácií sa podľa neho prehlušuje, inštalácia Marguerite Humeau pôsobí stiesnene a fyzické oddelenie Freije na inom poschodí narúša súdržnosť výstavy. Jeho kritika sa týka predovšetkým spôsobu, akým sa nominované projekty stretávajú v novom výstavnom kontexte, nie ich pôvodných prezentácií. Práve tento rozdiel je dôležitý: putovná výstava nie je iba neutrálne prenesenie diel, ale nová kurátorská a priestorová situácia, ktorá zásadným spôsobom môže meniť ich vyznenie.

Decentralizácia preto nie je univerzálnym riešením nerovnomerného rozloženia kultúrnej infraštruktúry. Je skôr príležitosťou preveriť, ako sa veľká umelecká udalosť dokáže prispôsobiť inému prostrediu a či zanechá viac než krátkodobú koncentrovanú pozornosť médií. Ak má byť presun skutočne úspešnou stratégiou, jeho výsledkom by nemal byť iba fyzický presun výstavy do iného mesta, ale aj dlhodobejšie posilnenie lokálnych väzieb a inštitucionálnych kapacít.

Turnerova cena zostáva udalosťou, ktorá prostredníctvom umenia otvára verejnú diskusiu a z minulosti ju sprevádzalo aj niekoľko legendárnych kontroverzií. Tohtoročná podoba výstavy  v Middlesbrough prináša otázku, či sa môže centrum súčasného umenia dočasne a úspešne presunúť bez toho, aby sa jeho autorita presunula spolu s ním? A či nie je načase prehodnotiť zatiaľ stále významnú centralizáciu súčasného britského umenia.

---

Foto: Nana Kofi Asamoah-Adu, Wikimedia Commons