F for Fake?

Galerijné popisky s menami umelcov a umelkýň v nás vzbudzujú rešpekt pred nahromadeným expertným poznaním. Pôsobia trvácne a presvedčivo. Veríme im natoľko, že podľa nich dokonca posudzujeme samotnú estetickú hodnotu vystaveného umenia. Pri mnohých dielach sa však atribúcie neustále menia. Majstrovské maľby a sochy sa odrazu javia ako bezcenné kópie či falzifikáty, a naopak pod tým, čo malo byť plagiátom, vidíme originál bez toho, aby sa na diele čokoľvek zmenilo. Busta dievčaťa v renesančnom štýle, vytvorená ako záverečná práca na niektorej akadémii umenia v 19. storočí, sa odrazu môže stať najstaršou renesančnou portrétnou bustou z rúk samotného Donatella. Niekedy prichádza veľké odhalenie náhle, zničí reputáciu znalcom a zruinuje obchodníkov s umením. Ako napríklad v roku 1945, keď sa Han van Meegeren priznal k vytváraniu „nových“ Vermeerov. Inokedy sa 111 rokov vedie absurdná diskusia či je busta Flóry vypchatá novinami z 19. storočia od Leonarda da Vinci.

Podoby pravosti

Prisúdenie autorstva, doby vzniku či proveniencie umeleckých diel už dávno nie je len vecou názoru niekoľkých kunsthistorikov a kunsthistoričiek. Napriek tomu dodnes zakladáme mnohé atribúcie na dôvere v autoritu a prestíž. Stále okrem argumentov prihliadame najskôr na to, kto a z akej pozície diela identifikuje. V skutočnosti už doba intuitívnych géniov, ktorí na základe rukopisu či výrazu odlíšili originál od kópie, pominula. Popisky v galériách sa budú meniť naďalej, ale predovšetkým vďaka pokročilému chemicko-fyzikálnemu výskumu, uhlíkovej metóde, spektrometrii XRF, rôznym analytickým a komparatívnym metódam a nástupu AI, ktorá dokáže identifikovať ľudským okom nepostrehnuteľné rukopisné odlišnosti.

Na druhej strane skúsenosti z nedávnej minulosti ukazujú, že spoliehanie sa na najnovšie technológie bez správne nastavenej metodiky výskumu vedie k veľmi biednym výsledkom. Medializovaný bol prípad kruhovej maľby  ̶  „tonda de Brécy“, ktoré AI v roku 2023 vyhodnotila ako takmer určite dielo Raffaela, pričom zjavne ide o kópiu jeho slávnej Sixtínskej madony. Profesor Hassan Ugail z Bradfordskej univerzity vtedy vytvoril model strojového učenia na rozpoznávanie tvárí, „trénovaný“ na iných Raffaelových obrazoch. Jeho AI rozoznávala ľudským okom neviditeľné ťahy štetca. Informáciu, že sa podarilo identifikovať ďalšie dielo Raffaela, priniesli médiá po celom svete. Je to dôkaz, ako nekriticky prijímame tak technologický pokrok, ako aj akademickú hierarchiu a prestíž výskumných pracovísk. Zvolená metodika totiž bola nedomyslená a výsledky nadinterpretované, keďže práve podobnosť tvárí a maliarskej techniky je predpokladom dobre spravenej kópie. Navyše prečo by sa invenčný umelec ako Raffeal usiloval namaľovať presnú kópiu svojho diela a vôbec nič by nezmenil a neinovoval? Na tieto skutočnosti upozornila kunsthistorická obec a prípad zaujal švajčiarsku spoločnosť Art Recognition. Jej model AI zohľadňoval aj najrôznejšie kópie a napodobeniny Raffaelových diel. Výsledok, ktorému sa ušlo výrazne menej mediálnej pozornosti ukázal, že tondo je na 85 % kópiou podľa Raffaela.

Zdá sa, že výsledky AI zatiaľ celkom závisia od stanovenia metodiky výskumu a prvotných dát. Znalci pôvodne tondo považovali za kópiu z viktoriánskej éry. Ramanová spektroskopia ukázala, že na ňom boli použité pigmenty charakteristické pre renesančnú maľbu. Je teda možné, že kópia obrazu je oveľa staršia, než sa domnievali znalci. Alebo boli pri jej maľovaní zámerne použité historické pigmenty? Často ani výsledky chemicko-fyzikálneho výskumu bez poučenej interpretácie diela nepredstavujú rozhodujúci dôkaz. Kauza tonda de Brécy ukazuje, aké dôležité je prepájanie celkom rozdielnych druhov výskumu. Znalecké oko, AI, ani hrubé dáta samé osebe nie sú rozhodujúce. Znalectvo je pritom čoraz viac podmienené schopnosťou logicky pospájať rozmanité vedecké poznatky do zmysluplnej a pravdepodobnej hypotézy.

Okrem stanovenej metodiky treba upozorniť ešte na iný faktor  ̶  záujem súkromného zberateľa, aukčnej spoločnosti alebo galérie na tom, aby práve dielo v ich vlastníctve bolo originálom. Pri dielach, kde je datovanie vzniku extrémne náročné, napríklad pri kamenných sochách, závisí rozhodnutie do veľkej miery od autority a tlak, aby tieto autority rozhodli v niekoho finančný prospech, je veľký.

Umenie originálu, krása pastišov

Diskusie ohľadom pravosti busty Cecílie Gonzagy ukazujú, že na Slovensku stále reprodukujeme prekonaný model znalectva. Vedenie ministerstva kultúry po „úschove“ busty pripisovanej Donatellovi vytvára dojem, že teraz sa započal proces skutočného overovania, keď bustu sprístupnia zahraničným expertom. Mali by sme si uvedomiť, že o autorstve nerozhodne jedna návšteva akokoľvek skúseného talianskeho znalca Donatella. Najmä nie, ak tu už šiesty rok prebieha kvalitný výskum busty v podaní Marty Herucovej. Znalci a znalkyne nie sú nadprirodzené bytosti, ktoré prostým pohľadom datujú materiál a odlíšia dielo od vernej kópie. Je pravda, že Berniniho bustu Pavla V., nájdenú na Slovensku, identifikoval Francesco Petrucci už po 15 dňoch výskumu. Lenže to bola socha, o ktorej existencii sa vedelo a bola stratená. Nasvedčovala tomu objednávka z roku 1621, malá soška vo Villa Borghese, fotografia z roku 1893 aj bronzový odliatok v Kodani. Skrátka, fakty boli publikované a išlo len o to ich zhromaždenie. Výskum mohol byť navyše komplexnejší, dlhší a priniesť hmatateľnejšie dôkazy, ale očistením sochy pred aukciou Sotheby's sa ďalšiemu overovaniu pravosti zamedzilo. Ak by sa prišiel na bustu Cecílie Gonzagy pozrieť hoci aj najväčší znalec Donatellovho diela Francesco Caglioti a vyslovil sa, že ide o kópiu, stále by nešlo o rozhodujúci dôkaz. Experti ochotní spolupracovať s naším ministerstvom by museli zhromaždiť lepšie argumenty než Marta Herucová.

Presvedčivé argumenty spochybňujúce pravosť diela by mohli byť napríklad tieto:

1. Existuje socha z ušľachtilého materiálu, ktorej je levočská busta vernou kópiou.

2. Existuje obrazová predloha, napríklad maľba Cecílie, ktorou bol falzifikátor zjavne inšpirovaný.

3. Identifikovaný bol falzifikátor, ktorý vytváral pastiše v Donatellovom štýle a tieto diela podpisoval Donatellovým podpisom.

4. Signatúra je nepravá a bola na bustu pridaná dodatočne, aby sa zvýšila jej hodnota.

5. Existujú archívne dokumenty, podľa ktorých si niekto takéto dielo objednal v 19. storočí.

Samotné vizuálne posúdenie rukopisu či kvality opracovania v takýchto prípadoch nepomôže. Tvorcovia neorenesančných pastišov ako Giovanni Bastianini alebo Alceo Dossena dokázali pracovať s kamenárskym dlátom rovnako šikovne ako Donatello. Rozdiel je, samozrejme, v tom, že takmer nič nevymysleli a napriek dokonalej forme je umelecká hodnota ich prác nízka. „It's pretty, but is it Art?“ cituje Orson Welles Kiplingovu báseň v nezabudnuteľnom filme F for Fake (1973) o falzifikátoch. AI by mohla byť nápomocná, keby mal Donatello jednotný rukopis. V skutočnosti vieme, že neustále svoj štýl menil. Navyše bol majstrom v prispôsobovaní rukopisu zvolenému materiálu, miestu, pre ktoré zákazka vznikala, preferovanému uhlu pohľadu a vzdialenosti, odkiaľ malo byť dielo pozorované. Inú portrétnu bustu v kameni nemá a porovnávať Cecíliu s portrétmi na jeho figurálnych prácach určených do exteriéru nemá takmer vôbec zmysel. Ďalšie overovanie pravosti bude závisieť od archívneho výskumu a od toho, či sa na soche objavia také rezíduá povrchovej úpravy alebo depozitu, ktoré je možné datovať.

Politické zúročenie

Je úplne legitímne sprístupniť dielo zahraničnej expertíze a náš tím o to aj žiadal v tlačovej správe, ktorú Artalk uverejnil vo februári tohto roku. Takýto výskum je behom na dlhé trate. Vyžadoval by si zapojenie viacerých vedných odborov a zahŕňal by aj bezpečný prevoz diela do laboratórií špecializovaných na overovanie pravosti umeleckých diel. Aj takýto výskum by sa však musel konfrontovať s argumentami Marty Herucovej. Ak by sme ako spoločnosť akceptovali rozhodnutie znalcov a znalkýň bez kvalitného výskumu a pádnych argumentov, svedčilo by to len o tom, že sme uzavretí v nevedeckom, šovinistickom, elitárskom a v podstate koloniálnom modeli uvažovania o umení, ktorý rozlišuje znalcov len na základe spoločenského statusu, pôvodu, štátnej príslušnosti, rodu či prestíže.

Keby sme si ako krajina chceli napraviť medzinárodnú reputáciu po „kauze Bernini“ a „únose“ busty Cecílie, musel by sa na Slovensku urobiť základný výskum diela: identifikácia kameňa a chemické určenie možných organických látok na povrchu sochy. Keby sa takéto látky na povrchu našli, možno by ich vedeli zahraniční experti a expertky datovať. Za normálnych politických okolností by samozrejme celý výskum koordinovala autorka objavu busty, nie štátny úradník z ministerstva kultúry.

Vyjadrenia Lukáša Machalu, Martiny Šimkovičovej aj riaditeľa odboru povolení a dohľadu na rezorte kultúry Martina Šugára nasvedčujú tomu, že prioritou ministerstva je čím skôr rozlúsknuť problém trhovej ceny diela. Ťažisko ich záujmu leží v predstave astronomickej hodnoty busty. To je veľmi zlý štart do nezaujatého výskumu umeleckého diela a neveští nič dobré ani pre jeho bezpečnosť. Má však jednu výhodu. Na pôde Národnej rady Slovenskej republiky sa namiesto vyfabrikovaných kultúrnych vojen vedú diskusie o Donatellovi a poslanci či poslankyne horlivo gúglia, kto to vlastne bol. Cecília by sa mohla v budúcnosti objaviť na bilbordoch viacerých politických strán. Jej dobrovoľný odchod do kláštora vo veku 19 rokov môžu zužitkovať v KDH. V PS by vyzdvihli Donatellovu homosexualitu a SNS sa zameria na krajinu nálezu. Smer by mohol dohodiť stavebným firmám zákazku na vybudovanie obrovskej sklenenej pyramídy na Námestí Majstra Pavla v Levoči, kde sa bude prezentovať epoxidová kópia busty.

Predvídateľný únos

V septembri 2024 som zadal študentom a študentkám reštaurovania úlohu namodelovať významné sochy, ktoré zmizli z územia Slovenska. V ponuke boli Messerschmidtove hlavy, Berniniho busta pápeža či Donnerove hlavy svätcov z Dómu sv. Martina. Schválne som zaradil aj bustu Cecílie Gonzagy, očakávajúc, že ju postihne podobný osud. Na zimnom prieskume VŠVU sme si tak mohli pozrieť aj nie veľmi dokončenú modelovanú kópiu Donatellovej busty. Dúfam, že som predvídal zle a po trápnom incidente s „únosom“ sa Cecília vráti do Levoče, prípadne do kaštieľa v Spišskom Hrhove, kde bude bezpečne vystavená. Keď sa situácia v kultúrnej sfére upokojí a Spišské múzeum, SNM, aj samotné ministerstvo kultúry nadobudnú kompetentné vedenie, môže busta putovať na ďalší výskum. Možno sa medzitým zahraničným expertom a expertkám podarí v archívoch nájsť zmienku, objednávku či korešpondenciu, ktorá nám objasní okolnosti Donatellovho pôsobenia na dvore Gonzagovcov.

My, ktorí a ktoré sledujeme umeleckú, nie trhovú hodnotu diela, by sme sa dovtedy s veľkou radosťou prišli do Levoče pokochať vynikajúcou sochou, aj keby na popiske stále figuroval znepokojivý otáznik.

Foto: Slobodná národná galéria, WikiCommons (Ambrosius Benson, The Lamentation, 1520-25, x-ray; Han van Meegeren maľujúci falošného Vermeera,1945; Rudolph Geudtner, 1811-1892, kópia Raffaelovej Sixtínskej madony), GetArchive (busta pápeža Pavla V. od Giana Lorenza Berniniho, 1621)