Revíry a kuloáre

Nedávno v jednej z bratislavských kaviarní kamoška výtvarníčka s nadhľadom skonštatovala, že nevystavovala v SNG predtým a zjavne nebude ani teraz. „Predtým“ jej tvorba prepadala cez sito kurátoriek/kurátorov a koncepcií ich výstav (hoci nepatrí do kategórie „umazančekov strakatých“), teraz by bola mimo z princípu. Navyše jej profil nezapadá do profilu umelca zo „salóna odmietnutých“, čo je narážka na trpko-smiešnu frašku okolo plánovanej výstavy, ktorá sa mala volať Paralelný svet slovenského umenia (no medzičasom sa konať nebude).

„Nechcem žiadnu pity párty,“ povedala mi o pár dní na káve iná známa, kurátorka, ktorú minulý rok prepustili zo SNG, a dodáva, že hlavne, že to celé prežila. S potešením sledujem, ako chytá druhý dych a s novou energiou zužitkúva svoju odbornosť a intelekt.

Ďalšia kamarátka, ktorá zo SNG dala výpoveď spolu so stovkou ďalších zamestnancov, si všimla, ako pred mesiacom na druhý pokus vybratý generálny riaditeľ uvádzal svoje rodinné zázemie ako jeden z pilierov svojej odbornej spôsobilosti na túto funkciu. „Kým my, kto sme sa vypracovali bez takéhoto rodinného zázemia, sme nič nedostali zadarmo...“

Tieto tri mikrodebaty odkazujú na spoločný kontext, ktorý vnímam intenzívne v súčasných diskusiách o situácii v kultúre. Potrebujeme sa rozprávať, no nielen o dopadoch deštruktívnej (kultúrnej) politiky, ale aj o jemnejších nuansách a o tom, čo súčasnej situácii predchádzalo. Každý však pozná niekoho (alebo tým niekým priamo je), kto dobrovoľne-nedobrovoľne odišiel alebo bol prepustený zo SNG či ešte skôr z Kunsthalle Bratislava a Bibiany, ale i Fondu na podporu umenia, Slovenského národného múzea, Slovenského literárneho centra a iných inštitúcií. Menej sa hovorí o ľuďoch, ktorí boli prepustení pod zámienkou konsolidácie verejných financií, no do bilancie úpadku patrí aj toto zbavenie sa zamestnancov v inštitúciách. Emocionálny náboj a napätie z týchto čistiek a deštrukcie inštitúcií prostredníctvom personálnej agendy sú už druhý rok také veľké, že je ťažké otvoriť akúkoľvek kritickú debatu o poslaní inštitúcií a o ich fungovaní v období pred ich zrušením (Kunsthalle), totálnym rozvratom (SNG) či prechodom pod vedenie konšpirátorov, podržtašiek a ľudí s pochybnou odbornosťou (FPU, Bibiana, Pamiatkový úrad, SNM, SLC, STVR).

Čakanie na kritiku

Pred rokom ešte všetci chceli veriť v zázrak, že sa „niečo musí stať“ a „celé sa to skončí“. Teraz vo vzduchu visí čakanie na voľby (riadne parlamentné majú byť v roku 2027). Mnohým sa zdá, že sa treba zastaviť, počkať, nekomentovať, nedávať argumenty druhej strane, sústrediť sa na spoločný boj o demokraciu. Nemenovaná teoretička mi napísala, že „všetci máme nejaký svoj názor alebo aj konkrétnu skúsenosť, ale nemáme pocit, že je teraz priestor to vyťahovať, že je to len prilievanie oleja do ohňa“, a myslím si, že vyjadrila pocity mnohých z nás.

V prípade SNG však poznáme isté čakanie naprieč dekádami, celé 21. storočie na niečo čakáme. Čakali sme, kým sa rozbehne rekonštrukcia, kým bude dokončená, kým sa presťahujú zbierky do nových depozitárov, kým sa začnú výstavné priestory zapĺňať... a potom sa rozbehne odborná debata. Čakali sme trpezlivo, len občas sa ozval nejaký osamelý kritický hlas, ktorý sa ale vzápätí sám scenzuroval – veď ešte počkám. Žiaľ, medzitým sa do potenciálnej relevantnej inštitucionálnej kritiky začali miešať hlasy nekompetentné a zaujaté, ktoré začali zaberať priestor vo verejnej debate a zaberajú ho čoraz viac. Takto motivované kritické hlasy sa od odbornej kritiky líšia v motivácii a platformách, na ktorých vystupujú. Zrazu akákoľvek kritika padá do jednej kategórie a nad kultúrou zostala visieť zvolacia veta „kto nie je s nami, je proti nám!“.

Dá sa dnes rozprávať o pomerne bežných témach kultúrnej praxe bez obavy, že nás niekto bude pokladať za neonacistov, automaticky zaradí na stranu deštrukcie rozumu alebo aspoň nám odporučí zapuzdriť naše úvahy, zbaliť ich do časovej kapsuly, ktorá sa otvorí až o niekoľko rokov? Je vôbec možná kritika inštitúcií a jednotlivcov, ktorí boli (a preto stále sú) nositeľmi istej moci – kritika skupín, ktoré sa v kultúre prirodzene aj cielene mocensky formujú?

Predstupeň verejnej debaty

Pred pár dňami mi kamarátka, ktorá žije vo Francúzsku a študovala dejiny umenia na Sorbonne, takže už vyše 20 rokov tu nepôsobí, rozprávala historku, ako sa na Slovensku stretla s fenoménom, ktorý označila chasse gardée. Po krátkej debate sme prišli na správny preklad: strážený (poľovný) revír, no pojem funguje aj v prenesenom význame ako uzavretá „strážená“ oblasť kultúry a spoločenskej aktivity.

Ak sa v kultivovanej spoločnosti stane, že si niekto sformuje chasse gardée, „strážený revír“, v ktorom môže „poľovať“ iba vybraná skupina, je poruke verejný diskurz, ktorý tieto praktiky pomenúva; diskutuje sa, do akej miery je to vážna situácia; do akej miery je to napraviteľné, ak to zasahuje do sféry verejných inštitúcií. Tento diskurz sa netýka iba kultúry v súčasnej vládnej garnitúre (hoci to pojem revír môže evokovať, Slovenská národná strana poľovačky miluje). Stráženým revírom boli aj niektoré inštitúcie alebo ich časti, témy, osobnosti v predchádzajúcom období. Dnes sa nám ako bumerang vracajú všetky privretia očí, všetky kompromisy, „nevypovedané témy sa hromadia a stávajú prekážkou transparentnosti“. Namiesto časovej kapsuly, do ktorej svoje traumy či otravné otázky schováme a otvoríme ich časom, mám však naporúdzi tri odporúčania.

V mojich mikropríbehoch nespomínam zámerne žiadne mená. Chcem totiž odkázať na miesto, kde sa mená bez autocenzúry a rozpakov vyslovujú, no stále je to miesto, ktoré je kultúrne relevantné a spoločensky prípustné. Ide o ďalší pojem z francúzštiny, ktorý sa u nás už udomácnil – coulair, teda kuloár. Viem, je to už nebezpečne na hrane dobrovoľného stiahnutia sa, keďže neverejná debata pripomína súkromné, bytové, disidentské aktivity z čias socializmu. Ale kuloár má naozaj polohu na hrane, myslené názory nahlas vyslovené na chodbe divadla či na pive po vernisáži sú často predstupňom verejnej debaty. Pojem kuloár má vo svojej definícii aj negatívnejší podtón – potenciálne nekalé vybavovanie v zákutiach politiky. No nemám na mysli žiadnu obdobu chaty v Čifároch na kultúrne témy, ale solídnu kuloárnu debatu o kultúre a spoločnosti, kde sa dá menovať všetkých a diskutovať aj o témach, ktoré vo verejnej debate nie sú akceptované.

Pre kuloár je dôležitá fyzická prítomnosť a hovorené slovo, myšlienky nezostávajú napísané, ich formulovanie je iné ako v prípade písaného slova, sú spontánnejšie, nekorektnejšie a podvratnejšie. Ani diskusie na internete a sociálnych médiách sa s kuloárnymi debatami nedajú zameniť.

Užime si kuloáre a necíťme pri nich pocity trápnosti alebo zrady. Využime ich ako dočasný bezpečný priestor na formulovanie názorov a otázok, ktoré nás trápia, vypracujme si umenie kuloárnej diskusie.

Sila slabých

K druhému odporúčaniu ma priviedla spomienka na jednu z prvých umeleckých intervencií, ktorej autorkami boli Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa, počas výstavy Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. storočie (SNG, v roku 2000). V exteriéri galérie boli po obvode na širokej červenej páske uvedené mená vystavujúcich autorov (prevažne mužov). Anetta a Lucia využili časť steny bez pásky a v rovnakom vizuáli dolepili do zoznamu svoje mená. Ich intervencia nebola len kritikou inštitúcie či koncepcie výstavy, bola aj ich vstupom na scénu (a do dejín) vizuálneho umenia u nás a feministickým odkazom k predošlým dejinám umenia. Tento príklad dokumentuje známy fakt, že situáciu chasse gardée vieme komentovať aj inými ako verbálnymi prostriedkami.

Umeleckými prostriedkami sa dá dianie komentovať naozaj trefne, navyše umenie poskytuje kódovanie, ktoré spomínaná „druhá strana“ hneď nerozkryje a neposkytneme jej tak prvoplánové argumenty (ak nám o to ešte ide, lebo po roku a pol je zjavné, že sa neštítia ničoho a zneužiť dokážu akékoľvek vyjadrenie). Kamoška umelkyňa mi povedala: „Keď sa kritika rieši umeleckými prostriedkami, dá sa tam dostať humor. Frflanie humor neobsahuje. Humor je sila slabých.“ A nie, nemám v úmysle nakazovať umelcom, aby robili viac kritického umenia, aby sa viac angažovali, len nás všetkých povzbudzujem k ďalším intelektuálnym a humorným intervenciám, pretože tie fungujú.

Radikálna otvorenosť

Záverečné tretie odporúčanie je o princípe otvorenosti, možno až v radikálnej podobe. Sú témy, ktoré patria iba do osobných rozhovorov? Sú témy, ktoré patria iba do odborných rozhovorov? A čo ak nemusíme robiť tieto rozdiely, myslieť na kontext a recipienta našich vyjadrení. Radikálna otvorenosť bude mnohých bolieť a výsledok nemusí splniť očakávania, ale je možné, že to je napokon pre nás jediná cesta. Dá sa v kuloárnych rozhovoroch témy nadhodiť, overiť si argumentáciu a dostať naše názory do verejnej diskusie (médií a platforiem je dosť, hoci sa tradične zvykneme sťažovať, že nie je kam písať). Pritom by však mala platiť jediná zásada – ak vieme o niečom, čo nie je len proti etike, odbornosti, ale je to doslova protizákonné, nelegálne, tieto informácie nepatria ani do kuloárov, ani do odbornej debaty. Patria jednoducho na políciu. A pri tušených nelegálnych aktivitách sa dá vždy o našich obavách napísať svojmu obľúbenému investigatívnemu alebo odbornému žurnalistovi či novinárke. Ja to robím pravidelne.

Dopady dnešnej situácie na súkromné životy i na profesionálne aktivity budú pre mnohých citeľné ešte roky. Inštitúcie ovplyvní súčasné dianie aj na desaťročia. Preto by bolo dobré vystúpiť z akejkoľvek polohy sebaľútosti či martýrstva, snažiť sa prekonať frustráciu a pestovať si kultúru radikálnej otvorenosti, aby kritika nebola chápaná ako zrada alebo prestup do druhého tímu. Pestujme si aj kuloárne debaty. Také kvalitné, aby boli predstupňami verejného diskurzu, aby sa v prestávke medzi jednotlivými dejstvami drámy tiež dialo niečo živé a vzrušujúce.

Ilustrácia: Mária Čorejová