Feministická záhrada

Cez víkend sa uskutočnil deviaty ročník multižánrového feministického festivalu Artwife, tentokrát bez tematického zamerania, no s podtitulom Forever and Ever. Predošlé ročníky sa konali primárne v Liptovskom Mikuláši, kde ešte donedávna pôsobilo aj kultúrne centrum Diera do sveta. To však začiatkom tohto roka ukončilo svoju činnosť a festival sa presunul do Liptovského Trnovca do záhrady rodiny Rášovcov, ktorú využijem ako metaforu, ako „úrodnú zem“ pre moje premýšľanie nielen o kultúre na Slovensku, ale aj o súčasnej potrebe feminizmu a takto zameraného festivalu. 

Na Artwife chodím štyri roky a v posledných ročníkoch riaditeľka festivalu Jana Mikuš Hanzelová v záverečnej reči pochybovala, či sa podarí uskutočniť aj ten nasledujúci. Pred dvoma rokmi ešte získali finančnú podporu na ôsmy ročník aj od novej rady Fondu na podporu umenia, známej okrem iného averziou voči angažovaným, queer či feministickým projektom, no tento rok začínali plánovanie podujatia so sumou nula eur. Zároveň v marci tohto roka zavreli aj svoje kultúrne centrum v centre Liptovského Mikuláša, ktoré bolo ich domovským priestorom a záchytným bodom. Zatvorenie Diery po jedenástich rokoch bolo výsledkom viacerých súčinných faktorov – boli nimi napr. plánovaná dlhodobá rekonštrukcia Župného domu, kde centrum sídlilo, vysoké nájmy iných priestorov na turisticky atraktívnom Liptove, ako aj vyčerpanie tímu. K celej situácii ešte bohato prispel rozklad FPU, z ktorého štruktúry podpornej činnosti boli kultúrne centrá úplne vyškrtnuté a len čiastočne sa mohli uchádzať o financie v iných podprogramoch. 

Na tohtoročnom Artwife bol príspevkom príznačným pre túto situáciu v slovenskej kultúre predstavenie Veroniky Malgot s názvom Kultúra konca. V jeho úvode nám na stenu premietla svoju žiadosť o podporu od FPU a aj dokument s rozhodnutiami rady, ktorá jej nakoniec pridelila len nepatrný zlomok zo žiadanej sumy. Vysvetlila nám, že pôvodne bola hra myslená ako tanečné predstavenie s viacerými účastníčkami a účastníkmi, ale pre obmedzený rozpočet ho nakoniec odohrala sama. 

Aj napriek prvotnej nule v rozpočte sa tím pustil do organizovania tejto poslednej liptovskej verzie, keďže pre stratu priestoru sa rozhodli s týmto regiónom rozlúčiť, no „nie smútočným obradom, ale radostnou a transformatívnou oslavou“. V malej skupine, najmä priaznivcov, kamarátok, alebo tých, ktorí sa na príprave programu v minulosti už podieľali, sa uskutočnil skrátený program, pripomienkový, ale aj oslavujúci, kamarátsky, ale aj s priestorom pre spätnú väzbu a spoločné kritické predstavovanie si festivalovej budúcnosti. 

Kultúra a jej návštevníctvo by totiž ani v dnešnej dobe nemali úplne rezignovať na to byť kritickými k svojmu okoliu, k tvorbe a dielam, ale aj k nerovným a neudržateľným (pracovným a životným) podmienkam. Napriek všeobjímajúcej kamarátskej a prijímajúcej atmosfére sme ako návštevníctvo dostali príležitosť rozmýšľať nad festivalom, nad jeho minulosťou i budúcnosťou, nad programom a fungovaním v rámci kolektívnej prípravy obeda pod vedením Zuzany Reveszovej. Pri spoločnom škrabaní zemiakov a cibule sme sa okrem vzájomného spoznávania a výmeny skúseností s týmto festivalom mali možnosť zamyslieť aj nad jeho limitmi – tie boli väčšinou formulované ako chýbajúca infraštruktúra a špecifické situácie spojené s organizovaním podujatia v (slovenskom) regióne. S prípravou festivalu sa tiež spája mnoho ďalších limitov, ktoré my ako návštevníctvo nevnímame a ktoré sú skôr spojené s organizátorským tímom a účastníctvom programu. Sama riaditeľka upozornila na stres a tlak na tím, čo bolo spojené s krátkym časom na prípravu, s obmedzeným rozpočtom a hľadaním núdzových riešení. No práve tento priestor na (seba)reflexiu je súčasťou feministickej práce – takéto jasné formulovanie slabších stránok či chýb môže byť odrazovým mostíkom pre ďalšie zlepšenia starostlivosti o svoj tím i samotné podujatie. 

V jednom z experimentálnych formátov tohtoročného Artwifu – feministickej agore – zaznelo viacero hlasov žien a mužov popisujúcich ich vzťah k feminizmu, svoju pozíciu v rámci pracovného zaradenia, ale aj v spoločnosti. Veľmi osobne ladené príspevky jasne ukazovali, v akých mikrosituáciách feminizmus potrebujeme – nie sú to len ťažiskové témy reprodukčných práv, intersekcionality, sexualizovaného násilia a vyrovnanie rozdielov v mzdách, ale napríklad aj prekonanie neustáleho imposter syndrómu, dôraz na skúsenosti a hlasy žien v priestoroch, kde to nie je úplne zvykom, na vytváranie bezpečných sietí, ale aj na (samo)vzdelávanie sa o tomto svete, ak skúsenosť s nerovnosťou nie je vaša, lebo ste muž. Viaceré z týchto hlasov zvýrazňovali dôležitosť vzťahov – nielen pokrvných, rodinných, ale najmä tých vybudovaných neskôr počas života. Niektoré účastníčky agory takéto spojenia našli práve na festivale, kde sa stretávali rovnako zmýšľajúci ľudia a aspoň na chvíľu sa človek mohol cítiť bezpečne, vo svojej bubline. Pamätám si na rozhovor s Alicou Koubovou na Artwife v roku 2024 o jej knihe Odolná společnost, v ktorom na základe svojich zistení z množstva rozhovorov nachádzala odolnosť jednotlivca práve v pevných vzťahoch a tvorbe bezpečných sietí, ktoré nám pomôžu ustáť aj náročné situácie. 

Môžeme to vnímať najmä ako núdzové riešenie, ale spätne sa mi javí výber záhrady – s ovocnými stromami, kríkmi malín, kompostom a starými budovami – ako veľmi prijímajúci, otvorený priestor so svojimi tajnými zákutiami, kde sa dá skryť i oddýchnuť si, ako miesto vhodné pre metaforu „feministickej záhrady“, ktorá by mohla slúžiť ako predobraz fungovania kultúry, ale i spoločnosti. Záhradu vnímam ako priestor, ktorý sa vyznačuje najmä starostlivosťou a kde vie výsledok práce nasýtiť. Je tiež miestom pre kultiváciu citlivosti voči rôznym organizmom a živým bytostiam, ako aj pre neustále prebiehajúce cykly – siatie, rast, zber, zánik a odpočinok.

Zameranie pozornosti aj na iné časti ekosystému než ľudské bytosti nám sprostredkovala inštalácia a „zvukový kúpeľ“ pre jedného človeka od Celestíny Minichovej s názvom Príbeh Zrnka Piesku. Potápajúce sa Svety a Vyschnuté Krajiny. V meditatívnej polohe, ležiac na zemi obklopená pieskom a vankúšmi, som sa vnorila do dystopického príbehu z roku 2050, keď je už väčšina sveta pod vodou. Ani pod hrozbou miznúcich pláží zrnko piesku totiž nepovažujeme za viac než malú čiastočku, bezvýznamnú pre náš život. Príbeh nás však vedie do budúcnosti, kedy pri vzostupe hladín sa stáva dôležitým prvkom nášho prežitia, potenciálom pre zasiatie a obživu. 

V dnešnej na výkon a individuálny úspech orientovanej neoliberalistickej spoločnosti, kde vyhrávajú (zvyčajne) tí a tie s ostrými lakťami, silným sociálnym či finančným kapitálom či narcistickým nastavením voči svetu, považujem starostlivosť o seba a o seba navzájom za jeden z najradikálnejších prístupov (prežitia). Núti nás to poobzerať sa dookola, či aj ostatní a ostatné sa majú tak (dobre) ako ja; núti nás to spomaliť a zamerať sa na skúmanie potrieb iných; núti nás to vytvárať spojenectvá na inom základe než strategickom kalkule. Do tohtoročného programu sa takáto starostlivosť premietla aj priamočiaro – nielen spoločnou prípravou jedla, ale aj možnosťou využiť masáže, kadernícke či veštecké služby alebo sa rozhýbať pri futbalovom zápase či antifašistickom tanci FANTIFA Dance Evy Priečkovej. Samozrejme, aj starostlivosť má svoje temné stránky – strata seba samej a samého, potláčanie svojich potrieb, vyhorenie a mnoho ďalších. V tomto kontexte ju však skôr vnímam ako zvolenú, dobrovoľnú a premyslenú stratégiu, ako vedomú opozíciu voči nastaveniu sveta. 

Záhrada mi v kontexte tohto festivalu pripomína aj cyklus. Každoročne do nás festival Artwife „zaseje“ myšlienky a stratégie feminizmu, ktoré počas nasledujúceho roka môžeme nechať rásť nielen v nás, ale aj vo svojom okolí. Následne sa vyžaduje odpočinok, nielen tých, ktorí sa o záhradu starajú, ale aj záhrady samotnej. Potom začína všetko odznova a prichádza nový začiatok. Túto metaforu využijem aj na (trochu prvoplánové) naznačenie, kde by sa budúcoročný Artwife mal konať – v záhrade s veľkým Z.

---

Foto: Ján Mikuš