Hosťujúci kritik: Mestská galéria Rimavská Sobota  

Mestská galéria Rimavská Sobota (MG RS) má oproti ostatným galériám zapojeným do projektu Hosťujúci kritik špecifické postavenie. Jej odlišnosť spočíva v tom, že je to galéria "inej kategórie" - s okresnou pôsobnosťou, jej zriaďovateľom je obec, pričom funguje iba ako súčasť organizácie Mestského kultúrneho strediska. Oproti galériám sídliacim v krajských mestách (či už je ich zriaďovateľom samosprávny kraj alebo mesto) sa teda jedná o inštitúciu diametrálne odlišných dimenzií, a to priestorovými možnosťami, ako aj personálnym vybavením. Ide skutočne o minimalizovanú organizáciu, kde riadenie, chod, propagáciu a iné činnosti zabezpečuje jediná osoba. Rimavskosobotská galéria disponuje vrchnými poschodiami jedného z meštianskych domov na Hlavnom námestí, výstavné priestory má teda pomerne neveľké (približne 200 m2).

Samozrejme, že toto jej špecifikum malo do veľkej miery vplyv na moje celkové hodnotenie galérie; bolo náročné zaujať odstup umožňujúci objektívnejší postoj, práve vzhľadom na to, že je  galéria personifikovaná do jednej osoby, no taktiež sa nedalo ubrániť porovnávaniu s ostatnými inštitúciami, neprihliadať na slovenský priemer a neprispôsobovať mu svoje kritériá.  A to nielen porovnávaniu s tými "hosťujúcimi" v rámci aktuálneho projektu,  ale aj s tými ďalšími, ktoré fungujú na podobnej báze a za porovnateľných podmienok. Pretože zatiaľ čo spomedzi prvých menovaných predstavuje MG RS lepší štandard (tým chcem povedať, že napriek svojim limitovaným možnostiam príliš nezaostáva v rozsahu a rozmanitosti svojich aktivít a istotne patrí ku galériám s lepšou odbornou reputáciou a renomé), spomedzi tých druhých tvorí neprehliadnuteľnú a až zarážajúcu výnimku.

Aktivity väčšiny okresných mestských galérií sa totiž poväčšine zameriavajú výlučne na  vystavovanie lokálnych autorov (častokrát aj neprofesionálov), doplnené v "lepšom" prípade o hudobný program na vernisáži. Pre porovnanie som si spravila taký menší rešerš, kde som sa zaujímala o rozsah aktivít galérií majúcich štatút registrovanej galérie v Registry múzeí a galérií SR a pôsobiacich v okresných mestách ako súčasť mestských kultúrnych stredísk. Čiže okrem MG RS je to tiež Galéria Júliusa Bartu v Štúrove, Galéria Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach, Galéria Petra Matejku v Novom Meste nad Váhom a napokon Galéria mesta Humenné. V tých skutočne lepších prípadoch sa mestské galérie venujú aj publikačnej činnosti, vydávaniu katalógov, alebo aspoň skladačiek k výstavám. Zbierkotvorná činnosť sa tu riadi získavaním darov od vystavujúcich autorov, teda viac-menej nekoncepčne a podobne pôsobí aj ich výstavný program, nehovoriac už o jeho problematickej kvalitatívnej úrovni. Odborní pracovníci, tvoriaci náplň a program tu pôsobia iba ako externí spolupracovníci.

Ojedinelosť MG RS tak, ako sa zdá, spočíva práve v pôsobení adekvátneho odborníka, historika umenia, ktorý má dlhotrvajúcu ambíciu vybudovať z malej výstavnej siene v okresnom meste galerijnú inštitúciu nadregionálneho významu istého štandardu a kvality. MG RS začala svoju činnosť v roku 1996, pričom jej smerovanie a dlhodobé fungovanie je úzko spojené s osobnosťou jej riaditeľky a kurátorky, historičky umenia Gabriely Garlatyovej, ktorá tu pôsobí takmer od jej založenia, od roku 1999. Náplňou galérie je, ako sa uvádza v jej materiáloch, popri obligátnej orientácii na regionálnych autorov a mapovanie lokálnej umeleckej produkcie tiež prezentácia a výskum súčasného slovenského umenia. Ako sa mi zdá z detailnejšieho prehľadu výstav, tieto kurátorkou zadefinované záujmové okruhy sa do veľkej miery navzájom prekrývajú.

Výstavný plán galérie hovorí o jasne vyprofilovanom programe a preferenciách kurátorky, o sústredenej koncentrácii na istú problematiku a okruh autorov, ktoré sa však pri detailnejšom a retrospektívnom pohľade môžu zdať až príliš stabilizované, či dokonca čo sa týka posledných niekoľkých rokov, akoby uzatvorené do seba, či do širších regionálnych súradníc. Dominuje mu zameranie na autorské osobnosti, prejavujúce sa v takmer úplnej absencii tematických a  skupinových výstav, a na tradičné médiá, predovšetkým maľbu. Bienále maľby? je vlajkovým podujatím galérie pravidelne usporiadaným od roku 2007 a táto preferencia kurátorky sa prejavuje aj vo výbere autorov, či koncentrácie práve na túto polohu tvorby, v rámci samostatných autorských výstav. Výstavný program tak môže vzbudzovať až trochu rozpačitý dojem. Jeho dôvodom je jednak spomínaný nezáujem o reflektovanie obsahových tém ako takých, nielen aktuálne rezonujúcich v súčasnom umení. No asi by sa tu tiež dala uplatniť povrchná kritika a dalo by sa hovoriť o  nereflektovaní etablovaných umelcov a o prezentácii okrajových, marginálnych a z času na čas i konzervatívnych autorských prístupov. Keď  sa však človek trochu zavŕta pod povrch, uvedomí si, že je za tým premyslená a svojbytná kurátorská pozícia, plynúca na jednej strane z kurátorkinho ponímania slovenskej umeleckej scény a mechanizmov umeleckého sveta vo všeobecnosti, ktoré celkom príznačne v jednom katalógovom texte označuje aj ako umiestňovanie sa na mape a na druhej starne zo zhodnotenia vlastnej situácie. Pozícia odrážajúca nedôveru a skepticizmus voči momentálnym trendom, módam a pertraktovaným témam, teda tvrdohlavé vymedzovanie sa voči ich arbitrárnosti vlastným, aj keď nepopulárnym názorom.

Toto programové outsiderstvo naznačuje viackrát vyslovená kritika domácich pomerov a proklamovaný záujem aj o menej známych či opomínaných autorov, o osobnosti tvoriace častokrát na periférii, mimo centra diania a uberajúce sa vlastným smerom mimo hlavný prúd. Na tomto mieste by bolo dobré asi spomenúť, že galéria nemá svoju stálu expozíciu. Hoci pred niekoľkými rokmi tu takáto expozícia zostavená zo zbierok bola, podľa slov Gabriely Garlatyovej sa tu tento typ výstavy neosvedčil. To je určite škoda, pretože aj keď možno výstava takéhoto typu nevzbudí dlhodobejší záujem lokálneho publika, návštevník "zvonka" je pripravený o možnosť detailnejšieho oboznámenia sa s inštitúciou ako takou a jej zbierkami. Chýba tu taktiež akási programová manifestácia informujúca o smerovaní galérie. Na druhej strane však treba povedať, že túto úlohu vo veľkej miere plní spomínané bienále maľby, predovšetkým jeho prvé dva ročníky, ale aj jeho pokračovania v ďalších výstavných projektoch (Olejomaľba, 2009). Okrem toho, že sa toto podujatie snaží klásť fundamentálne otázky týkajúce sa samotného média maľby, môžeme tu nájsť aj akési vlastné zadefinovanie kurátorkinej pozície. Dôležité je tu konštatovanie, že sa "aj dnes v kultúrnej politike presadzuje dominancia moci a názoru" (Gabriela Garlatyová) a proti nej stavia kategórie osobitosti, rukopisu a individuality (ako znel podnázov prvého ročníka bienále - Bienále maľby? Osobitosť - rukopis), originalitu autora a prístup založený na "hľadaní osobitých umeleckých osudov, povedzme mimo mainstream a zaužívaných pravidiel“. (Gabriela Garlatyová) Napokon, vo výstavnom pláne galérie je možno, najmä v posledných rokoch, pozorovať silnú orientáciu a väzby kurátorky na banskobystrické a košické prostredie, predovšetkým na okruh osobností pôsobiacich na miestnych umeleckých vysokých školách. Táto orientácia sa premieta do uvádzania mladých talentov, poväčšine mladých absolventov týchto škôl; boli tu tiež viaceré skupinové ateliérové výstavy, a napokon samostatné výstavy pedagógov, ktorí na nich pôsobia či pôsobili. Pravdepodobne je to preháňanie, no akoby sa tu čoraz viac zo záberu vylučovalo umelecké centrum.

Vlastne aj výstava Jana Adamoveho so sebaironizujúcim názvom VAŠA JAsNOSŤ, ktorá tu prebiehala počas mojej návštevy, zapadala do tejto línie. Ján Adamove je vzdelaním filmový režisér, pôsobí ako odborný asistent na Katedre intermédií a digitálnych médií Akadémie umení v Banskej Bystrici. Kurátorka pojala výstavu tohto autora, ktorý nevystavuje príliš často (a asi ani príliš rád) ako akýsi prierez tvorbou, systematicky zatriedenou podľa médií, autorových tém či iných obsesií. Ján Adamove tu bol predstavený v celej šírke svojej rozmanitej umeleckej produkcie, od experimentálnych filmov a záznamov akcií cez digitálne kresby, maľbu a inštaláciu a v rozličných polohách, do ktorých sa ako autor štylizuje (konkrétne jeho umelecká identita Maja Marsaja, autora digitálnych kresieb). Celá výstava bola do istej miery premyslenou ba až prešpekulovanou akumuláciou jeho prác a myšlienkových procesov. To bolo ešte umocnené popiskami, ktoré tu nadobudli formu náčrtkov jednotlivých inštalácií, zjednotených do motívu štylizovanej ľudskej figúry či hracej figúrky so svätožiarou. Navyše tu boli integrované prvky z jeho osobného života, vytvorené v spolupráci s ďalšími ľuďmi, ktoré sú jeho súčasťou, ako napríklad inštalácia "lopatovania" kopy detských kresieb vytvorená z prác žiakov LŠU, kde Adamove učí alebo, objekt realizovaný spoločne s ďalšími členmi rodiny. Jeho osobný život, zážitky a pozorovania, je napokon aj častým námetom jeho tvorby, premiešaným s ďalšími motívmi, vlastnými symbolmi a ikonografiou, spracované svojským spôsobom. Je preň typický ironizujúci, hravý až infantilný prístup, spontánne dokonca surové spracovanie počítajúce s nedokonalosťou ako s plnohodnotnou kvalitou. Ján Adamove je skrátka osobitý zjav, ktorý má síce v niečom svojich blížencov, no líši sa od nich svojou introvertnosťou. Je to skrátka autor, ktorý si zámerne "vymedzil svoju pozíciu na mape" v periférnych zónach.

Toľko k výstavám a výstavnej činnosti, zostáva ešte pokúsiť sa aj o komplexnejší pohľad a aspoň stručne sa zmieniť o ďalšej náplní a aktivitách, či pôsobení MG RS. Zbierkotvorná a výskumná činnosť tu samozrejme sleduje podobnú líniu. Galéria má vo svojich zbierkach približne 133 objektov, pričom sa poväčšine jedná o komornejšie médiá ako kresba a grafika. Zbierky do veľkej miery reflektujú výstavný program a pokračujúcu spoluprácu s vystavujúcimi umelcami. Čo sa týka výskumnej činnosti, zdá sa, že v rámci rimavskosobotskej galérie to nie je len prázdny pojem v zakladacej listine organizácie, ako to častokrát býva zvykom.  Popri už spomínanej maľbe sa kurátorka koncentruje na objavovanie osobností regiónu, odrážajúc svoj záujem o zabudnutých alebo celkom neznámych tvorcov. No nie je to jej jediné zameranie. Momentálne sa tiež venuje, akoby na okraj hlavnému zameraniu výskumu galérie, spracovaniu diela Márie Bartuszovej a príprave jej dlhodobo absentujúcej monografie. (V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť spoluprácu na príprave mimoriadnej výstavy tejto umelkyne v Muzeu Sztuki Nowoczesnej vo Varšave, viac o výstave tu.).

Rimavskosobotská galéria ďalej žije hlavne galerijnou pedagogikou a predovšetkým tvorivými dielňami. Iné sprievodné podujatia k výstavám, poväčšine ako komentované prehliadky autorom alebo kurátorom sa na programe objavujú v menšej (či skôr minimálnej) miere. Napokon, asi najslabšou stránkou galérie je edičná činnosť. Katalógy k realizovaným výstavám vydáva galéria len zriedkavo, pričom sa poväčšine jedná o rozsahom i obsahom menšie publikácie s výnimkou zásadnejších výstav. Pre spravodlivosť treba povedať, že istou kompenzáciou sú ročenky (Desaťročenka 1996 - 2006 a Päťročenka 2007 - 2011), ktoré aspoň retrospektívne poskytujú základnú informáciu o jednotlivých výstavách a ďalších aktivitách. Skutočnou slabinou galérie je vlastná propagácia aktuálneho diania a komunikácia s návštevníkom, predovšetkým čo sa týka podrobnejších a odbornejších informácií o vlastných aktivitách. (MG RS momentálne nemá vlastnú stránku, využíva stránku Mestského kultúrneho strediska; a facebook.) Otázkou je, či tento prístup nie je istým spôsobom syndrómom uzatvorenia sa do vlastného sveta, do úzkeho okruhu miestnych návštevníkov; rezignáciou na komunikovanie so širším okolím a predovšetkým odbornejším publikom?

 

Návšteva Mestskej galérie Rimavská Sobota zanecháva príjemný dojem. Galéria pôsobí prívetivým, až trochu rodinným no stále profesionálnym dojmom. Je určite obdivuhodné, že si dokáže udržať tento štandard aj s možnosťami, ktoré má a v situácii a prostredí, v ktorom sa nachádza.  Periférnu situáciu dokázala kurátorka použiť ako východisko pre svojbytný a určite nie nezaujímavý program. Je len škoda, že z neho miestami cítiť určité vyčerpanie, ale to je za daných okolností pochopiteľné a asi aj nezvratné.