Zachytávanie rozpadávajúcej sa štruktúry pravdy

Trojica študentov fotografie bratislavskej VŠVU Iva Durkáčová, Ján Skaličan a Ľuboš Kotlár vystupuje už niekoľko rokov (proklamovane od roku 2010 výstavne a spoločnými projektmi od 2013) ako kolaboratívne zoskupenie pod spoločným názvom dsk. Ich aktivita nie je príliš intenzívna čo do kvantity, no zdá sa, že sa postupne vyvíja k čoraz koncentrovanejšiemu a plodnejšiemu spoločnému uvažovaniu. Prvá vec, ktorá je na tejto trojici zaujímavá, je postupné skupinové sebadefinovanie autorov, od priateľstva k spoločným a pod skupinovými názvami konaným aktivitám a napokon aj k uvedomelej sebareflexii skupinového fungovania. Viac ako na samostatnej výstave Faithful to Youth v Open Gallery v roku 2013 na seba upozornili na poslednom letnom prieskume VŠVU, kde sa autori aj v rámci školy po prvý raz prezentovali ako jeden celok projektom Cibuľa. Ten je aj obsahom ich ďalšej samostatnej výstavy a pod názvom Post Onion bol len s minimálnymi zmenami reinštalovaný v galérii Hit.

Zatiaľ čo na svojej predchádzajúcej výstave v Open Gallery prezentoval každý z trojice svoje vlastné fotografie, avšak pod hlavičkou kolektívneho autorstva, jednotlivé súčasti inštalácie Cibuľa sú už výsledkom spoločného pracovného procesu. Faithful to Youth bolo emocionálnou generačnou výpoveďou, kde zostavený výber fotografií odrážal situáciu generácie dvadsiatnikov a tridsiatnikov a ich predĺženého dospievania (viac o výstave tu.) Podobne v súradniciach generačnej výpovede sa dá vnímať aj ich aktuálny projekt. Sprievodný text k výstave, ale predovšetkým zvuková inštalácia pozostávajúca z počítačových hlasov prednášaného prehlásenia (obe dostupné tu a tu) sú návodom na čítanie celej inštalácie. Sú manifestačným kritickým uvažovaním a pokusom odhaliť pravdu o fungovaní vecí. V rétorike a spôsobe myslenia možno stále tak trochu cítiť dozvuky tínedžerskej revolty. Prehlásenie je uvažovaním o spoločnosti a o vlastnom údele jednotlivca v jej celku, o štruktúre a hierarchii moci a jej projektovaní na indivídua. Je tiež vyznaním sa z nespokojnosti a skepticizmu, napríklad k ďalším spoločensko reformatívnym ideám, k možnosti pozitívnej zmeny, ale aj k čo i len usilovaniu sa o ňu a vlastnej aktívnej účasti na nej.

Na pozadí ich skeptického uvažovania sa odohráva odveké úsilie a zároveň pochybovanie o možnosti vyjadrenia pravdy a objektívnosti. Pretavuje sa do premýšľania o vlastnej činnosti a pracovnej metóde, o samotnom médiu fotografie a o jeho tradične pripisovanej schopnosti vytvárať objektívne zobrazenie a vyjadrovať pravdu. Jednotlivé časti inštalácie tak majú byť testovaním a overovaním tejto predstavy, čistým vizualizovaním pochybností o tom, že to je vôbec možné. Ako postup na dosiahnutie tejto imaginárnej kvality si dsk. arbitrárne zvolili prácu s autentickým, ďalej nespracúvaným a nemanipulovaným snímkom. Ďalším trikom k dosiahnutiu tejto mýtickej objektívnosti s asi už menej relativizovaným pozadím má byť podstata spomínaného skupinového fungovania, ktoré má umožňovať eliminovanie subjektivity a utvorenie „objektivizujúcej postavy“.

Inštaláciu v galérii Hit otvára lightbox s osvetlenými pásmi inverzného filmu. Jeho jednotlivé políčka obsahujú monotónne dokola opakované zábery fasády konkrétneho paneláka, ikonického stelesnenia démonizovaného masového bývania a synonyma „biedy“ miznúcej strednej triedy. Nielen námet, ale aj spôsob jeho zobrazenia nespočetným zmnožením zdôrazňuje pravidelné „nenápadité“ usporiadanie. Inštalácia celkovo výstižne ilustruje zľudovené označenie tohto typu bývania ako králikárne, zároveň tým mnohovravne zobrazuje tento obľúbený symbol nezdaru kolektívneho ideálu stotožňovaného so šedivosťou, bezútešnosťou a neľudskosťou uniformity.

Konštrukciu poznania prostredníctvom vedy a jej autoritatívne šírenie mechanizmami vzdelávania sprostredkúva diaprojekcia fotografií zatuchnutých školských kabinetov a opustených učební s rôznymi bizarnými, čiastočne odpudivými a čiastočne fascinujúcimi školskými pomôckami. Tieto objekty, ktoré by mohli byť priam spredmetnením karteziánskej vedy a svetonázoru, sa v rámci súčasných technologických možností stávajú skôr historickou kuriozitou. Rovnako v snímkach dsk. fungujú ako nemožné, ale estetizované bizarnosti, objekty a prostredia, ktoré navodzujú surrealistickú vizualitu viac než svoju pôvodnú vzdelávaciu a poznávaciu funkciu.

Napokon spomedzi ďalších prvkov inštalácie spomeniem videoprojekciu tvoriacu jej záverečnú časť. Obsahuje statický záber zhotovený 35mm kamerou, čisto vizuálne zobrazenie postupného nalievania tekutiny do pyramídy pohárov. Tento záber je doplnený zvukovou kompozíciou, ktorej autorom je Boris Sirka. Výjav pyramidálneho – hierarchického usporiadania má pravdepodobne symbolizovať mocenský aparát a distribúcie moci v ňom, o ktorej nás informuje spomínaný počítačový hlas v úvodnej zvukovej inštalácii.

Komplikácia celého tohto projektu nastáva vďaka tomu, že cieľom autorov bolo spôsobom metaforických výjavov komunikovať svoje presvedčenia a postoje. Komunikovať teda aj svoje „svedectvo“ a spolu s ním zachytiť aspoň „úlomok z rozpadávajúcej sa štruktúry pravdy“ (ako sa citátom Stefana Zwiega prihlasujú v úvode svojho textu k projektu).

Výsledkom spoločnej práce trojice fotografov sú teda najmä výrazovo silné, mimoriadne estetizované fotografické obrazy, ktoré sofistikovane narábajú so samotnou podstatou a materialitou fotografie, využívajúc tradičné technológie a postupy. Motív spochybnenia a testovania pravdivého a objektívneho zobrazenia, ako aj pokus zachytiť aspoň „úlomok z rozpadávajúcej sa štruktúry pravdy“ (ako sa citátom Stefana Zwiega autori prihlasujú v úvode svojho textu k projektu) sa tu správajú ako impulzy na pozadí, viac tu ide o sugestívne pôsobenie a cielené, manipulatívne narábanie s námetom. Je to narábanie veľmi šikovné a výstava zanecháva silný a pozitívny dojem.

Foto: dsk.