Počas plavby rastie nádej

Slovensko na šesťdesiatom Bienále súčasného umenia v Benátkach reprezentuje Oto Hudec dielom Floating Arboretum (Plávajúce Arborétum). Autor pripravil s kurátorkou Lýdiou Pribišovou a rozsiahlym tímom spolupracovníčok a spolupracovníkov rozvetvenú situáciu spojenú s témou záchrany stromov. Pred pavilónom Českej a Slovenskej republiky, ktorý hostí český projekt Evy Koťátkovej Srdce žirafy v zajetí je o dvanáct kilo lehčí, vytvoril objektovú inštaláciu s modelom člna nesúceho šišku borovice limbovej a steny pavilónu pokryl exteriérovými nástennými maľbami plaviacich sa stromov. Dôležitou súčasťou utvárania výslednej podoby diela je séria performancií, informačný systém spojený s maľbami a webová platforma. Jednotlivé zložky, spolu s účasťou diváčok a divákov, vytvárajú utopický koncept plávajúceho arboréta, ktorý je formovaný ako mentálny obraz aktivizácie a záchrany. Ako uvádza Lýdia Pribišová, inšpiráciou pre motív plaviacich sa stromov bol aj absurdný, ale reálny príbeh bývalého gruzínskeho premiéra a oligarchu Bidzinu Ivanišviliho, ktorý skupoval najkrajšie a najväčšie stromy vo svojej vlasti a na člnoch ich premiestňoval do súkromného dendrologického parku na pobreží Čierneho mora.

Hudecova intervencia však nie je založená len na tomto anekdotickom príbehu, keďže vychádza z dlhodobého skúmania fenoménu eskapizmu a záujmu o environmentálne, participatívne a komunitné projekty, ktoré v premýšľaní a spracovaní kombinujú vedecký, aktivistický, politický a poetický diskurz. Plávajúce Arborétum vo výsledku predstavuje archív príbehov a stratégií, ktoré spája individuálna i kolektívna snaha o záchranu stromov. Hudec napríklad sprostredkúva skúsenosť spisovateľky a environmentálnej aktivistky Julie Butterfly Hill, ktorá žila 738 dní v korune sekvoje menom Luna, aby ju vlastným telom ochránila pred výrubom. Provokujúce konanie pripomenie fenomén dendritov, asketických pustovníkov žijúcich dlhodobo na stromoch. Pokiaľ kresťanskí mnísi týmto radikálnym spôsobom unikali pred pokušeniami sveta s vierou v posmrtnú spásu, Hill chránila konkrétny strom a nadviazala s ním až intímny vzťah. Z pohľadu väčšinovej spoločnosti sú to iracionálne formy správania, vzpierajúce sa normám a prekračujúce hranice konvencií. Príklady návratov ľudí na stromy však majú potenciál zasiahnuť a pretvárať kolektívnu imagináciu.

Niekdajší československý pavilón situovaný v areáli Giardini poskytuje pre rozvinutie obraznosti spojenej so stromami, ich presunom, vodou, ohrozením a záchranou mimoriadne vhodný kontext. Historické Benátky sú postavené na koloch z jelšových stromov, ktoré boli transportované z rôznych častí Európy, a keďže patria k mestám, ktoré sú extrémne ohrozené klimatickou zmenou, hľadajú ustavične spôsoby, ako sa vysporiadať so stúpajúcou hladinou mora, eróziou pobrežia a zhoršujúcou sa kvalitou vody. A napokon pavilón, situovaný v rozsiahlom mestskom parku, bol v roku 2019 poškodený pádom mohutného konára počas prívalových dažďov a vyradený z prevádzky až do aktuálne prebiehajúceho ročníka. Kurátorka zdôrazňuje aj postkoloniálny diskurz a reakciu na bohatú minulosť benátskych botanických záhrad s množstvom cudzokrajných drevín, získavaných počas expanzívnych  námorných plavieb. 

Okrem konkrétneho historického a geografického kontextu námornej a obchodnej veľmoci je pre predstavu člna na brehu a stromov pohybujúcich sa po vode zásadná metaforickosť obrazu plavby, spojená s ohrozením, nádejou a záchranou. Obraz lode a navigácie ako metafory priebehu ľudského života (navigatio vitae) má pozoruhodnú tradíciu, ktorá siaha až do staroveku. Motívy lode, nádejnej plavby a bezpečného návratu do prístavu na jednej strane a stroskotania na strane druhej odrážajú neistotu a nepredvídateľnosť existenciálnej situácie človeka. Z týchto dôvodov považuje nemecký filozof Hans Blumenberg plavbu a stroskotanie za paradigmu metafory existencie. Plaviace sa stromy predstavujú viacnásobne znepokojujúci a paradoxný obraz, spochybňujúci nielen asociácie spájané s plavbou, keďže na Hudecových plavidlách často absentuje ľudská posádka, ale aj s vlastnosťami drevín, ako sú stabilita, spojenie so zemou, zakorenenosť a horizontálny pohyb rastu. Atypické plavidlo, so stromom týčiacim sa ako sťažeň, pripomenie aj lode bláznov, ktoré mali v európskych dejinách nielen svoju fantazijnú, ale i inštitucionálnu podobu. Aby nenarúšali poriadok sveta, boli ich tragické posádky vyobcované za hranice pevniny a nechané napospas nekonečným masám vody, kde sa stávali väzňami na tej najotvorenejšej zo všetkých ciest.

Čln so semenami stromu predstavuje archu, archetypálny obraz zachovania života ohrozeného veľkou potopou, ktorá je známa z mnohých mýtopoetických rozprávaní. Oto Hudec teda ponúka pôsobivé neantropocentrické variácie archaickej nautickej metaforiky, pričom na palubu fiktívneho záchranného plavidla priberá aktuálny aktivistický, environmentálny, postkoloniálny a politický diskurz. Prípravný tím výstavy publikoval deň pred otvorením výstavy vyhlásenie, v ktorom sa vyhranil voči doterajším krokom slovenského ministerstva kultúry aj ministerstva životného prostredia: „Náš projekt Floating Arboretum je venovaný ľuďom, ktorí sa postavili proti moci, aby chránili stromy a lesy pred ich zničením. V čase, keď sme toto kolektívne dielo pre Benátske bienále tvorili, sme na Slovensku boli konfrontovaní s krokmi smerujúcimi k oslabeniu demokratických inštitúcií a ich nezávislosti aktuálnou politickou mocou – v dôležitej miere v oblasti kultúry a životného prostredia... Tvorivý tím Floating Arboretum protestuje proti týmto praktikám politickej moci.“ 

Napriek faktu, že slovenská účasť vznikala v nepriaznivých podmienkach improvizácie a v skrátenom čase na prípravy a samotnú produkciu, vzniklo komplexné dielo, ktoré reaguje na tohtoročnú tému benátskeho bienále všadeprítomných cudzincov a miestny kontext podnetným spôsobom. Hudec prostredníctvom obrazov vykorenených a plaviacich sa rastlín ponúka nezvyčajnú perspektívu vnímania medzidruhovej spolupatričnosti. Necháva zaznieť hlasy ľudí a príbehy spoločenstiev, ktoré sa pokúšali o záchranu stromov, pričom  hľadá adekvátne formy, ako túto skúsenosť zachytiť, vyrozprávať a komunikovať. Sú to v doslovnom zmysle radikálne (od koreňov) situácie ohrozenia a hľadania nádeje. Príbehy projektu Floating Arboretum prebásnila Juliana Sokolová a prespievali performeri v diele Songs for Planetary Articulation v zvukovom diele Fera Királyho. Choreografiu performancie pripravila Petra Fornayová a kostýmy Michaela Bednárová. Autor sa s výstavným kolektívom pokúsil vyjadriť prežívanie hraničných a bezprecedentných situácií v dobe a prostredí, kde zlyháva racionálny konsenzus a nepanuje zhoda ani v popisoch reality. S vierou v potenciál transformácie pracuje Oto Hudec, Lýdia Pribišová a autorský kolektív s jazykom a formami protestu, lamentácie a apelu. Plávajúce arborétum v exteriéri českého a slovenského pavilónu a jeho bezprostrednom okolí podnecuje empatických a ústretových divákov a diváčky k trúchleniu, vzdoru, aktivizácii, komunikácii, oddychu, meditácii a edukácii. Otvorené pole možností širokej škály reakcií vyplýva z rôznych foriem rezistencie voči kritickej situácii, s ktorou sme v súčasnosti všetci konfrontovaní.  

Oto Hudec / Floating Arboretum (Plávajúce Arborétum) / Kurátorka: Lýdia Pribišová / Komisárka: Monika Krčmárik / Organizátor: Slovak National Gallery / Zvuk a performance: Fero Király / Poetizácia príbehov stromov: Juliana Sokolová / Performeri: Eva Šušková, Anna Čonková, Ivanka Chrapková, Peter Mazalán, Marek Kundlák, Vojtěch Šembera / Choreografia: Petra Fornayová / Kostýmová dizajnérka: Michaela Bednárová / Architekt: Tomáš Boroš / Stavba lode: Róbert Bernáth, Sarah Hreščáková, Oto Hudec / Nástenné maľby: Viktor Fehér, Michal Turkovič, Oto Hudec / Rezba: Juraj Parák, Maroš Parák / Grafický dizajn: Samuel Čarnoký / Technická pomoc: Peter Beňo / Editorky: Miroslava Plesníková, Luďka Kratochvílová, Beata Bradford / Webová aplikácia: lab.SNG (Alena Pôbišová, Gorazd Ratulovský, Igor Rjabinin, František Michal Sebestyén)

Foto: FB SNG