Čo zostáva po vypratí partizánskych ponožiek?

Vzťah Slovákov a Sloveniek k Slovenskému národnému povstaniu (SNP) nikdy nebol celkom jednoznačný – ako konštatuje kurátorka Petra Hanáková, SNP bolo vždy „vecou vyjednávania: či patrí komunistickému alebo občianskemu odboju, Východu alebo Západu, či je len ,naše‘ alebo aj trochu cudzie, celonárodné alebo národ rozdeľujúce“. K zvyšujúcemu sa pocitu odcudzenia i naliehavosti nadviazania na odkaz SNP nepochybne prispieva aj jeho prudký hodnotový kontrast voči politickej reprezentácii počas oficiálnych štátnych osláv. Práve dlhodobý pocit frustrácie z dominantného spoločenského naratívu o SNP inšpiroval umelkyňu Eriku Mészárosovú k vytvoreniu viacročného projektu Ženy v SNP. Výsledné diela do 14. septembra prezentuje na rovnomennej výstave v bratislavskej Station Contemporary Art Gallery.

Ťažiskom Žien v SNP sú efemérné pamätníky – preformatívne akcie, ktoré vychádzajú z umeleckého a historického výskumu Eriky Mészárosovej. Tvorba, ktorú začala už v rámci svojej diplomovej práce, sa zameriava nielen na skúmanie autentického odkazu SNP – spočívajúceho v ľudskej a občianskej statočnosti –, ale predovšetkým skúma jeho biele miesta, ktoré tvorí prehliadaná prítomnosť žien v odboji. Ako v prípade mnohých historických udalostí, aj SNP si totiž tradujeme, zachovávame a oslavujeme predovšetkým pomocou príbehov mužských hrdinov – partizánov. Historička Eva Škovránková v brožúre k výstave uvádza, že počet slovenských žien zapojených do povstania nie je známy. Vo väčšine brigád či zväzkov sa rátali na desiatky, avšak nezapočítavajú sa ženy, ktoré v povstaní zahynuli, ani napríklad ošetrovateľky a dobrovoľné sestry. No predovšetkým v oficiálnych štatistikách aj v popularizačných príbehoch chýbajú ženy, ktoré počas povstania zabezpečovali jeho bežný chod a súvisiacu starostlivosť o stravu, hygienu a bezpečie. Projekt Ženy v SNP sa preto fokusuje nielen na samotný fakt existencie partizánok, ale konkrétne sa zaoberá aj typmi práce v odboji, ktorá býva prehliadaná ako samozrejmá a nepozoruhodná. Aj v povstaní totiž musel bojovníkom za slobodu niekto variť, prať, dezinfikovať, šiť, ukrývať, povzbudzovať, šíriť informácie...

Mészárosová aktuálnou výstavou sumarizuje doterajšie tri efemérne pamätníky, ktoré vytvorila v rokoch 2019 až 2024 na základe konkrétnych spomienok pamätníčok. V galérii ich sprítomňuje pomocou súvisiacich fragmentov – objektov a fotodokumentácie. Nenájdete tu dokumentárne videá „hovoriacich hláv“, nejde o muzeálnu inštaláciu orálnej histórie, ale umeleckú interpretáciu, navodenie prostredia a atmosféry, ktorou chce autorka komunikovať svoju osobnú poctu príbehom žien. Pamätník Boženy Palackovej, ktorá pôsobila ako partizánska spojka, tak predstavuje rekonštrukciu anekdoty o svadobných šatách ušitých z padáka, pamätník Zuzany Petreje sprítomňuje prácu práčok – žien, ktorým od množstva opratej partizánskej bielizne zliezali nechty, a pamätník Pavlíny Dubeňovej predstavuje dvanásť pecňov chleba, ktoré z pozháňaných zásob každodenne piekla partizánom. Ide o spomienky z rozhovorov, ktoré umelkyňa s týmito ženami viedla, pričom si zručne vyberá emočne rezonujúce symboly, ktoré uľahčujú napojenie publika na svedectvá partizánok.

Samotné pamätníky sa všetky v uplynulých rokoch formou participatívnej akcie odohrali v danej lokalite, kde partizánka pôsobila – aj s vyhodením padáku s vojenským batohom z lietadla či chlebovou hostinou na vyklčovanom kopci Domčica, ktorého porast kedysi vysadila Pavlína Dubeňová. Zúčastnilo sa ich predovšetkým miestne obyvateľstvo, ktoré si následne udalosť mohlo pripomenúť aj súvisiacim „suvenírovým“ objektom s vyšitými citátmi partizánok na rozdávaných utierkach spod chlebov či na kúskoch textílií z padáku alebo zaliatymi v kockách mydla. White cube zvolenej galérie pochopiteľne neponúka takéto viaczmyslové, telesné prežitie vybraných príbehov. Inštalácia pre bratislavské publikum však dokáže primerane tlmočiť pôsobivosť zážitku z dočasných udalostí aj pretrvávajúci odkaz životných príbehov. Nie je to ako prechádzať sa priamo v lese, kde sa ukrývali partizánske skupiny, no Mészárosová citlivo vyberá prvky, ktoré reprezentujú onen už rozplynutý, efemérny pamätník. Fotografie na padákovej látke, chleby rozkysnuté po pňoch stromov či plechové korytá naplnené kúskami mydla stvárňujú kontrast každodennej (s)potreby so znepokojivým kontextom lesných úkrytov a núdze.

Najlepšie to, pochopiteľne, funguje doplnené naráciou – či už prostredníctvom sprievodných materiálov, alebo komentára samotnej autorky. Vďaka skúsenostiam z galerijnej pedagogiky Mészárosová túto stránku nepodceňuje a počas celého trvania výstavy vdychuje inštalácii život prostredníctvom intenzívneho sprievodného programu (komentovaných prehliadok, vlastivednej prechádzky po stopách partizánok v Bratislave, tvorivých dielní, ale napríklad aj reinterpretáciou partizánskej piesne počas vernisáže). „Rekonštrukcia“ pamätníkov v inštitúcii v hlavnom meste sumarizuje doterajšie autorské úsilie, no predovšetkým prináša projekt a jeho tému do centra diania. A to aj za cenu, že ide o jednu z kultúrnych aktivít v momentálnych podmienkach odkázaných na crowdfundingové financovanie.

Popularizačný rozmer práce Mészárosovej nemožno podceniť, keďže autentické sprítomňovanie hodnôt SNP stále nie je saturované. Špeciálne však treba oceniť istú podvratnosť, s ktorou umelkyňa pristupuje ku konceptu hrdinského odboja, a narúša jeho konvenčné chápanie. Nepodlieha lákadlu hľadať akési dejinné slovenské girlbossky a v atraktívnom príbehu zviditeľnenia ženských osobností v historickej udalosti otvára aj komplexnejšiu problematiku rodovej rovnosti. Piedestál a ocenenie prostredníctvom týchto diel totiž dostáva zneviditeľňovaná, dodnes prehliadaná a neplatená reprodukčná práca, naďalej v drvivej miere vykonávaná ženami. Návštevníctvu tak výstava ponúka možnosť reflektovať a prehodnotiť paradigmu o hodnotnej práci. Okrem starostlivosti Ženy v SNP pritom obsiahnu celý zástup „ženských“ kvalít – od zvolenej efemérnosti, telesnosti, intímnosti, až po ťažisko v práci s textilom. Napriek tomu výsledok nie je esencialistický, ale, naopak, ponúka príležitosť spytovať tieto kategórie a pozornosť, ktorú im bežne ne/venujeme.

Erika Mészárosová / Ženy v SNP / kurátorka: Petra Hanáková / Station Contemporary Art Gallery / Bratislava / 28. 8. – 14. 9. 2025

Foto: Ema Valientová