Komunity na chrbte korytnačiek

Lenka Kukurová v recenzii výstavy Súostrovie od Oto Hudeca pozitívne hodnotí znovunastolenie otázky spolupráce v umení, ktorej sa autor venuje už niekoľko rokov. Vo výstave sa podľa nej ,,podarilo symbolicky zobraziť sen o lepšom živote, ktorý je vlastný aj mnohým ľuďom na Slovensku“. Je ale nutné si uvedomiť, že neexistujú jednoduché a rýchle riešenia. Jedným z pomalých riešení je práve spolupráca v rámci komunity, sebaorganizácia a politické angažovanie.

Galéria LAB v bratislavskej Kunsthalle je jedinečná svojím prepojením s verejným priestorom. Dve strany galérie, situovanej na prízemí, tvoria veľké presklené steny, ktoré sú rozhraním medzi svetom umenia a svetom bežnej reality. Na tomto rozhraní sa pohybuje aj tvorba Ota Hudeca, ktorý sa zaujíma o aktuálne spoločenské námety a vo svojich dielach často spolupracuje s neumelcami. V priestore Kunsthalle LAB predstavil Oto Hudec spolu s kurátorom Danielom Grúňom výstavu Súostrovie.

Presklenými stenami pripomína LAB obrovské akvárium. V akváriu sa vznášajú dve rozmerné korytnačky – oranžová a modrá. Obe korytnačky nesú na pancieri usadlosti s hlinenými domami. Sochy korytnačiek, inšpirované karetami obrovskými, sú ústredným poetickým motívom výstavy. Hoci námet vyzerá na prvý pohľad takmer rozprávkovo, Oto Hudec sa vo výstave venuje komplikovaným globálnym otázkam európskej koloniálnej minulosti, chudoby, migrácie, zápasu o politické práva i premenám klímy. Podať tak zložité témy v nerozsiahlej výstave je neľahká výzva. Umelec s kurátorom zvolili cestu redukcie exponátov a navrstvenia symbolov.

Korytnačky sa často objavujú v mýtoch o stvorení alebo podobe sveta. Aj výstava Ota Hudeca je založená na autorskej mytológii, ktorá prepája dve geografické lokality. Jedna z „obývaných“ korytnačiek na výstave symbolizuje dedinu Trás di Munti na ostrove Santiago v súostroví Kapverd (Cabo Verde) pri západnom pobreží Afriky. Druhá odkazuje k africkej prisťahovaleckej štvrti Cova da Moura v portugalskom Lisabone. Obe oblasti sú prepojené migráciou medzi Afrikou a Európskou úniou. Podmienky života nie sú ideálne ani na jednom z miest: kým na ostrovoch sužuje ľudí nedostatok vlahy a pracovných príležitostí, v prisťahovaleckej štvrti sú ohrození chudobou a nelegálnym postavením. Migrácia v tejto situácii nie je riešením ale skôr dilemou s neistým koncom. Korytnačky môžu na jednej strane symbolizovať stabilitu komunity, no na druhej strane neistý život v pohybe.

Autor tému približuje: „Väčšinou raz do roka sa emigranti vracajú k svojej rodine, ukazujú sa v tých najžiarivejších značkových šatách a živia sen o bohatom svete tam vonku pre ďalšie generácie. Kapverdy vďaka peniazom, ktoré emigranti posielajú svojim rodinám ekonomicky rastú. Emigrácia však prináša aj príbehy sklamania, keď v krízou postihnutom Portugalsku prišelci nenachádzajú prácu a končia v nelegálnych štvrtiach, ktoré samospráva postupne demoluje v prospech developerov. Projekt a výstava Súostrovie sú pre mňa spájaním útržkov o dvoch prepojených svetoch, a aj poctou tradičnej kultúre Kapverd.“

Oto Hudec pôsobil počas dvoch rokov 2014 a 2015 na oboch miestach opakovane, pričom veľa času trávil v rozhovoroch a spolupráci s lokálnymi obyvateľmi. Na spolupráci sú založené aj niektoré autorove diela, napríklad domy na korytnačkách sú vytvorené deťmi z miestnych komunít. Na výstave sú prezentované dve videá, ktoré dokumentárnym spôsobom zachytávajú život v oboch lokalitách. Video z Kapverdských ostrovov je výsledkom Hudecovej spolupráce s miestnymi ženami. V časoch neúrody sa ženy na ostrovoch živia výrobou keramiky. Umelec na vyrobené taniere namaľoval ruky jednotlivých autoriek. Video z lisabonskej africkej štvrte zas zaznamenáva protesty proti policajnému násiliu. Hudec sa okrem dokumentovania situácie zapojil do protestov ako akýsi „propagačný grafik“.

Motív korytnačiek je tiež možné chápať ako metaforu transportu. K transportu odkazujú aj ďalšie z exponátov, ktorými sú nákladné autíčka z preglejky, detské hračky. Hračky Hudec vyrobil a rozdával ako odmenu za pomoc detí pri tvorbe spoločných umeleckých diel, ktoré z miesta odniesol. Plachty na nákladných autách sú pokryté rozličnými reklamnými symbolmi svetových výrobcov, čo je obľúbený motív miestnych obyvateľov. „Fejkové“ reklamné značky poskytujú zdanie bohatstva a konzumného životného štýlu. Reklamná vizualita tu má (podobne ako vo východnej Európe pred novembrom 1989) ešte symbolickejšiu hodnotu ako v západnej spoločnosti.

Umenie vytvárané v podobe participatívnych projektov naviazaných na miesto vzniku sa neustále potýka s otázkou vlastnej prezentácie, čo sa nevyhlo ani výstave Súostrovie. V galerijnom priestore bolo potrebné zrekonštruovať nielen vytvorené diela, ale aj príbeh, ktorý s nimi súvisí a bez ktorého exponáty takmer strácajú zmysel. Hudec si zároveň uvedomuje dilemu spojenú s umeleckým „vykorisťovaním“ komunít mimo svet umenia. Zaoberá sa ňou dlhodobo (nielen pri tvorbe diel, ale aj vo svojej dizertačnej práci na VŠVU v Bratislave). Ako odpoveď na tieto otázky sa autor rozhodol ponechať časť diel na miestach vzniku v podobe nástenných malieb, kresieb na keramike alebo vo forme spomenutých hračiek, časť diel preniesol v reálnej podobe so sebou a časť tvorí dokumentácia vo forme videí a fotografií. Vo výstave v Kunsthalle LAB sa kombináciou diel a dokumentárnych častí podarilo priblížiť prostredie vzniku a prostredníctvom symboliky súostrovia a korytnačiek vyrozprávať príbeh o domove a migrácii.

S participatívnymi projektmi vytváranými v spolupráci s lokálnymi komunitami sú tiež spojené otázky kredibility, hierarchie, pochopenia lokálnych súvislostí a citlivého prístupu. V prípade vzniku vystavených projektov je dôležitá umelcova znalosť miestnych pomerov a fakt, že sa dokázal dorozumieť po portugalsky, nakoľko v Portugalsku študoval.

Počas štúdií pôsobil Oto Hudec okrem Portugalska aj v USA, často sa vo svojich prácach venoval vylúčeným komunitám. Keď sa vrátil na Slovensko, pôsobili témy, ktorými sa zaoberal, v našom prostredí takmer exoticky. Táto situácia sa prejavila v roku 2012, keď sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana a na finálnej prehliadke predstavil dielo s témou záchrany biodiverzity a loď inšpirovanú člnmi z Mali. Vtedy sa bolo možné u publika stretnúť s názorom, že sa Hudec venuje témam odtrhnutým od domácej reality. So zmenami klímy a s tzv. migračnou krízou sa však viditeľnosť súvislostí globálnych tém zmenila a je všeobecne zrejmé, že jednotlivé geograficky vzdialené regióny sú navzájom prepojené.

Z môjho pohľadu sa vo výstave podarilo symbolicky zobraziť sen o lepšom živote, ktorý je vlastný aj mnohým ľuďom na Slovensku. Pri zamyslení sa nad komplikovanými témami mimo náš bežný život, ktoré prináša aj Hudecova výstava, je nutné si uvedomiť, že neexistujú jednoduché a rýchle riešenia. Jedným z pomalých riešení je však možno práve spolupráca v rámci komunity, sebaorganizácia a politické angažovanie. Prekvapilo ma preto tvrdenie v jednom z textov k výstave, že sa autor „vyhýba politicky kritickému diskurzu.“ Hoci umelec neponúka jednoznačné riešenie, čo je zároveň kvôli komplexnosti témy nemožné, výstave určite nechýba politický a kritický rozmer. Či už je to Hudecova účasť na demonštráciách proti demoláciám domov alebo jeho záujem o otázky migrácie v globalizovanom svete.

Umelec využíva jazyk symboliky a poetiky, no poetika a politika nemajú od seba vôbec tak ďaleko, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať (táto súvislosť je na poli súčasného umenia diskutovaná prinajmenšom od prehliadky Documenta X v roku 1997 s témou Politics-Poetics). Vyhýbanie sa politicky kritickému diskurzu by určite nebolo presvedčivou odpoveďou na otázky súvisiace s participatívnym umením. Aj poetický prístup a výstava založená na symbolike môže priniesť scitlivenie publika, čo sa určite s politicky kritickým diskurzom nevylučuje.

Foto: Adam Šakový

Oto Hudec – Súostrovie / kurátor výstavy: Daniel Grúň / Kunsthalle LAB, Bratislava / Trvanie výstavy: 20. 4. – 11. 6. 2017