Slovenská „hanba“ na Bienále v Benátkach?

Prezentácie v národných pavilónoch na Bienále v Benátkach 2024 sa pripravovali prinajmenšom rok vopred, vo väčšine prípadov aj dlhšiu dobu. Slovenskí pracovníci a pracovníčky v kultúre sú zvyknutí*é na permanentnú improvizáciu, no situácia pri príprave výstavy Ota Hudeca bola extrémna aj na naše domáce pomery. K dohode o paralelnej prezentácii slovenského a českého umenia v rámci pavilónu v Giardini došlo len na jeseň 2023, a tak na prípravu Hudecovej výstavy ostalo päť mesiacov. Počas tohto obdobia nastúpila na Slovensku k moci vláda Roberta Fica a ministerstvo kultúry bolo obsadené nominantkou SNS Martinou Šimkovičovou. Tá okamžite začala s čistkami v kultúrnych inštitúciách, takže o prácu v Kunsthalle Bratislava prišla začiatkom roka aj kurátorka slovenskej prezentácie na Bienále v Benátkach 2024 Lýdia Pribišová. 

Slovenská výstava tak vznikala v nepriateľskej politickej realite, extrémnom časovom strese, v obmedzených finančných podmienkach a za neľahkej situácie, v ktorej bolo pre nedoriešenú rekonštrukciu pavilónu nutné skĺbiť dve národné prezentácie v rámci jednej budovy. Snaha pripraviť tak reprezentatívnu výstavu mohla skončiť ozajstnou hanbou. To sa však nestalo.

Návštevníkov a návštevníčky českého a slovenského pavilónu na benátskom bienále privítal originálne riešený exteriér aj interiér budovy. Obe výstavy ponúkajú svetovú umeleckú kvalitu. Zatiaľ čo výstava Evy Koťátkovej sa venuje príbehu žirafy, ktorá bola ako živá vystavovaná najskôr v ZOO a následne ako mŕtva v múzeu, Oto Hudec spracúva na fasáde príbehy ohrozených stromov a snahy o ich záchranu. Oba projekty sú kolaboratívne a ich súčasťou sú performancie. Vizuálne veľmi rozdielne výstavy majú rovnakú tému: neantropocentristický pohľad na svet. Umením scitlivujú verejnosť voči rastlinám a zvieratám. Spoločným menovateľom je tu medzidruhová solidarita. 

V duchu solidarity sa nieslo aj otvorenie výstav. Na otvorení národných pavilónov bývajú tradične prítomní zástupcovia národných ministerstiev kultúry, často samotní ministri a ministerky, ako to bolo aj v prípade Českej republiky. Ministerka Šimkovičová sa na ňom však nezúčastnila a vyslala naň Petra Lukáča, riaditeľa Sekcie kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka MK SR. Počas jeho príhovoru sa diváci a diváčky potichu otočili chrbtom, niektorí držali transparenty s nápisom „Ministerstvo kultúry SR nás nereprezentuje“, mnohí*é mali na sebe výrazné nálepky iniciatívy „Otvorená kultúra!“. Toto protestné gesto nespravila len slovenská umelecká verejnosť, ale všetci prítomní. Koniec príhovoru nesprevádzal žiaden potlesk; ten zaznel až pri slovách zástupkýň Slovenskej národnej galérie, umelca a kurátorky. Bol to dôležitý spoločný moment protestu na medzinárodnej pôde, kam je nasmerovaná aj zahraničná pozornosť. Vďaka takýmto zdieľaným protestným chvíľam je možné prečkať likvidačné snahy a vytvárať slobodné umenie. Veľmi dôležitá je v tejto situácii aj česká a medzinárodná podpora. 

Veľký obdiv patrí realizačnému tímu výstavy, umelcom a umelkyniam, a aj všetkým zúčastneným, ktorí sú priamo ohrození*é prebiehajúcimi zmenami a za otvorený protest im hrozí strata zamestnania. Prípravný tím Hudecovej výstavy publikoval deň pred otvorením výstavy vyhlásenie, v ktorom kritizoval doterajšie kroky slovenského ministerstva kultúry aj ministerstva životného prostredia: „Náš projekt Floating Arboretum je venovaný ľuďom, ktorí sa postavili proti moci, aby chránili stromy a lesy pred ich zničením. V čase, keď sme toto kolektívne dielo pre Benátske bienále tvorili, sme na Slovensku boli konfrontovaní s krokmi smerujúcimi k oslabeniu demokratických inštitúcií a ich nezávislosti aktuálnou politickou mocou – v dôležitej miere v oblasti kultúry a životného prostredia... Tvorivý tím Floating Arboretum protestuje proti týmto praktikám politickej moci.“ 

Reakcia ministerky Šimkovičovej na seba nenechala dlho čakať. Už na druhý deň sa k podujatiu vyjadrila na sociálnej sieti Telegram a následne bol len mierne pozmenený text zverejnený (zrejme bez akejkoľvek redakčnej úpravy) aj ako oficiálne tlačové vyhlásenie. Ministerka v ňom komentuje šatník návštevníkov vernisáže (snaha o ich vykreslenie ako dekadentnej elity), priebeh udalostí okolo otvorenia výstavy spája s bývalou ministerkou kultúry (neschopnosť prijať, že šlo o kolektívnu spontánnu akciu), spomína termíny ako liberálno-progresívne spektrum (snaha o rozdeľovanie spoločnosti), uvádza (pôvodne nesprávnu, vyššiu) čiastku, ktorú ministerstvo vyčlenilo na výstavu, a naznačuje, že riaditeľka SNG Alexandra Kusá bude musieť vysvetľovať výdavky spojené s bienále (priama vyhrážka a možno príprava na mocenskú personálnu výmenu vedenia).

Vyjadreniu úplne chýba vecná úroveň. Ministerka nespomína protest, iba vystúpenie v žltých odevoch, ktoré bolo súčasťou umeleckej prezentácie s témou záchrany stromov. Hoci neporozumela obsahu samotnej performancie a pomýlila si ju s protestom na vernisáži, správne pochopila, že tento druh umenia je namierený proti jej spôsobu myslenia a chápania sveta. Oficiálne stanovisko sa končí zvolaním: „Prestaňte robiť hanbu slovenskej kultúre už aj v zahraničí!“

Realita je však práve opačná. Vďaka kolektívnemu nasadeniu celého prípravného tímu výstavy a vďaka následnému kolektívnemu protestu publika počas príhovoru reprezentanta ministerstva sa pocit hanby zo súčasnej slovenskej kultúrnej reprezentácie zmenil na posilnenie a pocit hrdosti.

Foto: Monika Kováčová, Mira Keratová