Protištátne umenie za štátne peniaze

Intervencia Livie Klausovej týkajúca sa diela Dalibora Baču v podobe česk(oslovensk)ej vlajky umiestnenej na zemi vyvolala stopnutie už pridelenej dotácie na výstavný projekt Privátny nacionalizmus. Vysvetlenie, ktoré Ministerstvo kultúry SR poskytlo médiám, znelo: „Za štátne peniaze sa po štátnych symboloch šliapať nebude.“

Tento výrok je vo svojej arogancii tak symbolický, že nechtiac odkrýva podstatu diskurzu o štátnej podpore umenia na Slovensku. Financie alokované na Ministerstve kultúry na podporu umenia sú chápané ako peniaze "štátne" a je vecou štátnej moci rozhodovať o prospešnosti istého umenia pre štátny záujem. A to bez akejkoľvek diskusie.

Jedná sa po kratšej dobe už o druhý prípad zastavenia finančnej podpory kvôli prezentovaniu kritického umeleckého diela. Po minuloročnej kauze okolo diela Bomba od umeleckej skupiny Kassaboys (viac o kauze tu), sa musela kvôli nepridelenej podpore zatvoriť galéria Make Up v Košiciach prevádzkovaná skupinou Kassaboys. Tieto prípady (okrem množstva iných) ukazujú, že teória o tom, ako sú kriticky a aktivisticky orientované diela a projekty zvýhodňované v grantových schémach, ktorej verí mnoho umelcov/kýň, nemá na Slovensku a ani v Českej republike reálny základ.

Hlavnou otázkou a zároveň dilemou je, či by projekty priamo orientované na spoločenskú a politickú kritiku mali byť financované zo štátneho rozpočtu. Štátna podpora kritických projektov sa totiž môže zdať na prvý pohľad nelogická, či dokonca absurdná. Prečo by mal kritik dostať zaplatené od kritizovaného? Odpoveď nespočíva v motivácii kritických umelcov a umelkýň získať štátnu podporu, ale v zamyslení sa nad situáciou, ak by k podpore kritických umeleckých projektov z verejného rozpočtu z princípu nedochádzalo. Ak by bolo podporované len umenie „ideologicky neškodné“ alebo v názorovej línii práve vládnucej garnitúry, dostali by sme sa opäť do situácie dobre známej z minulosti. Výber umenia hodného podpory by prebiehal na ideologickom základe a nie na základe kvality predkladaných projektov. Tým pádom by základnou charakteristikou potenciálne úspešného umeleckého projektu uchádzajúceho sa o grant musela byť najmä jeho neškodnosť. V konečnom dôsledku by to znamenalo, že kritické projekty by boli podporované sponzorsky (s možnou motiváciou vyrovnať si účty s práve vládnucim establišmentom) alebo by pokračovala doterajšia prax, keď tieto projekty vznikajú na kolene, za vlastné peniaze umelcov a umelkýň a tým pádom majú zásadne znevýhodnenú pozíciu. Silnou motiváciou štátu by pritom mala byť podpora vlastnej kritiky. V demokratickej spoločnosti je to jeden zo základných mechanizmov neustáleho pozitívneho vývoja.

V kultúrnom prostredí postkomunistických krajín často pretrváva názor, že štátna podpora umenia znamená štátnu kontrolu a stratu slobody. Práve podpora kritických projektov môže tento názor zvrátiť. Presvedčenie, že štátne peniaze sú peniaze „režimné“ (ako ich označujú niektorí umelci staršej generácie), je teóriou pretrvávajúcou z minulého storočia. Podpora spoločenskej kritiky z verejného rozpočtu nie je podporou udelenou od vládnuceho režimu, ale je to časť verejných financií použitá na kritiku neuspokojivého stavu vecí verejných.

Tu samozrejme nastáva problém na druhej strane – v pozícii, do ktorej sa kritik dostáva prijatím štátnej, teda verejnej podpory. Táto pozícia závisí na spôsobe, akým bude jeho dielo prezentované, alebo prípadne „inštrumentalizované“. Kritické dielo môže byť totiž druhotne využité k retušovaniu faktickej neschopnosti štátu vyrovnať sa s kritizovaným problémom. Namiesto reálnej zmeny je jednoduchšie pripustiť a podporiť vlastnú kritiku a tým zamaskovať nečinnosť. Tento problém je však omnoho výraznejšie prítomný v západnej Európe. Kým napríklad v nemeckom prostredí je politické umenie podporovanou a dotovanou praxou, v našom umení bývajú kritické umelecké projekty vnímané skôr podozrievavo a motivácia k ich vytvoreniu býva často interpretovaná ako snaha o vlastné mediálne zviditeľnenie. V dôsledku toho môžu kritické projekty v západnej Európe priniesť finančný zisk a uznanie, no sú zároveň náchylnejšie na privlastnenie si inštitúciami, ktoré môžu kritiku prezentovať podľa vlastnej potreby. Západní umelci a umelkyne však majú vlastnú voľbu, či sa o ponúkanú štátnu podporu uchádzať a vyrovnať sa s rizikom možného zneužitia vlastnej kriticky zameranej tvorby. Na Slovensku majú umelci a umelkyne kritizujúci spoločenské problémy zatiaľ najmä voľbu v podobe jednoduchej dilemy: za vlastné alebo vôbec. A to sa skutočnou možnosťou voľby nazvať nedá.