Čo je za umením?

Za slovenskou sekciou 6. Prague Biennale stojí premyslený kurátorský koncept, ktorý odráža prítomnosť výraznej tendencie na slovenskej umeleckej scéne – záujem o spoločenské a politické dianie a o stotožnenie života s umeleckou praxou. Kurátorka Mira Sikorová-Putišová postavila výber na silných umeleckých osobnostiach rozličných generácií, na výstave sa tak stretli vyučujúci so svojimi bývalými študentmi. Názov sekcie Beyond the Art odkazuje k mimoumeleckému svetu, podľa slov kurátorky: „Projekt predstavuje typy produkcie umelcov, presahujúcej rámec tradične chápanej umeleckej profesie.“ S takouto charakteristikou vystavených diel je možné polemizovať, nakoľko sekcia prezentuje tendencie výrazne prítomné v medzinárodnom a v posledných rokoch aj v slovenskom súčasnom umení. Väčšina vystavených diel teda nepresahuje tradičné chápanie súčasného umenia a jeho sféry záujmu, no tento fakt im neuberá na kvalite.

Na výstave je však prítomný celok, ktorý by skutočne mohol niesť názov „za rámcom umenia“. Týmto celkom je kolekcia diel umelcov/kýň - amatérov/iek zostavená Janou Kapelovou s názvom Voľný pracovný čas. Jedná sa o dlhodobejší projekt Kapelovej, v ktorom zhromaždila amatérske umelecké práce vytvorené ako vedľajší produkt v rámci iného (neumeleckého) zamestnania. Zbierka najrôznejších diel rozličných žánrov je ilustráciou kreatívneho využívania času. Fakt, že všetky vystavené diela vznikli potajomky v pracovnom čase, je subverzívnym momentom celej série, ktorú je tým pádom možné interpretovať ako individuálne vzoprenie sa vyprázdnenej pracovnej činnosti za účelom zisku. Jednotlivé predmety sú doplnené vyjadreniami ich výrobcov, ktoré sú často rovnako bizarné a zaujímavé ako vystavené predmety. Opravárka lietadiel vyrába kraslice, aranžér zas stojan na perá zo zničených dverí... Výstava je tak najmä zbierkou príbehov o nutkavej individuálnej potrebe umelecky založenej činnosti. Príbehy o tvorivej sebarealizácii je tiež možné čítať ako kritický komentár k bezduchému tráveniu voľného času. Zbierka zostavená z kresieb, sošiek, vystrihovačiek, piesní, poviedok, či básničiek je veľmi živou a komunikatívnou časťou Prague Biennale, ktoré je vo svojom celku, s výnimkou slovenskej sekcie, pomerne hermetické. Zahrnutie amatérskych výtvorov (t.z. outsider art) do profesionálnej prehliadky je neobvyklým momentom česko/slovenského umeleckého prostredia. Vo svete sa jedná o trend, ktorý je podľa slov „experta na amatérske umenie“ Ralpha Rugoffa prítomný na mnohých súčasných prehľadových výstavách, no je dosiaľ vyčlenený z trhu s umením.

Amatérske diela v podobe kresieb sú zahrnuté aj v projekte Daniely Krajčovej Slovenčina pre žiadateľov o azyl. Prezentácia Krajčovej je podobne ako u Kapelovej akousi výstavou vo výstave. Ústrednou časťou je animácia, do ktorej autorka zapracovala kresby žiadateľov o azyl na Slovensku. Nielen kresby, ale aj útržky rozhovorov s azylantami približujú ich situáciu a vytvárajú komunikačný kanál, ktorý v spoločnosti absentuje. Projekt bol založený na dlhodobejšej spolupráci s cudzincami: autorka za nimi dochádzala do pobytového tábora a oni sa naopak účastnili jej výstav, na ktorých tiež kreslili a diskutovali. Animácia má formu lekcií slovenčiny odkazujúcich ku gramatike, ktorá sa rovnako ako život v tábore riadi presnými pravidlami. Pravidlá sú dané autoritou a vybočenie z nich nie je tolerované. Témy lekcií naznačujú problémy žiadateľov o azyl: ubíjajúce čakanie, nedostatok zmysluplnej práce, obmedzenia, predsudky... Animácia nemá naratívny charakter, ide skôr o útržkovité rozprávanie – situácia v tábore je veľmi premenlivá, ľudia prichádzajú a odchádzajú, utekajú z tábora i krajiny, ich budúcnosť je neistá. Počas jednotlivých lekcií sa pohybujeme v priestore, ktorý je naznačený prvkami interiéru - stenami, schodiskom, zábradlím... V animácii je zdôraznená ohraničenosť priestoru, opakujúcim sa motívom sú tiež línie ako symbolické hranice. Projekt Daniely Krajčovej založený na začlení diel ľudí vylúčených zo spoločnosti do vlastnej umeleckej práce je v našom prostredí dosiaľ unikátny.

Obrátenie pozornosti smerom k vylúčeným skupinám ľudí sa objavuje aj v prezentovanom diele Tomáša Rafu zo série Športové múry. Rafa predstavuje záznam akcie realizovanej v rómskej osade na východnom Slovensku, ktorú štát segregoval múrom a nazval ho „športovým“. Na začiatku stála akcia, pri ktorej si Rafa ako zástupca majoritnej spoločnosti zahral pri múre futbal spolu s deťmi z osady. Jeho cieľom bolo premaľovať tento výjav na segregačný múr. Súčasťou Rafovej práce, ktorá však nie je verejne známa, je aj oficiálne vyjednávanie so samosprávami a získanie povolenia pre maľovanie. V schvaľovacom procese tak najprv zo skice na nátlak zodpovedných vypadli figúry Rómov, potom úplne všetky figúry a schválený bol len športový motív – variant farebných pruhov. Rafá múr pomaľoval v spolupráci s dobrovoľníkmi z osady, aj z majoritnej spoločnosti. Vzhľadom k rozmerom múru trvala akcia niekoľko dní. Pomaľovanie je nenásilným gestom, ktoré však opäť upriamuje pozornosť na prvok rozdelenia, ktorý sa od času svojho vzniku stal neviditeľným a zarástol krovím. Rafá spolu s Rómami pomaľoval už niekoľko „ochranných múrov“, ktorých je na Slovensku najviac v Európe. V jednej z posledných akcií, ktorá však nie je na bienále prezentovaná, bola paradoxným výsledkom schvaľovacieho procesu dvojfarebná redukcia a vytvorenie rómskej vlajky na segregačnom múre. Rafov záujem o vylúčené rómske obyvateľstvo a tému nacionalizmu, ktorý prekročil bezpečnú mieru, je dlhodobý.

Kontinuálny je tiež prezentovaný projekt Altruism as Arttruism Michala Murina. Umelecký projekt sa prelína so skutočným životom, je aktívnou Murinovou intervenciou do života Milana Adamčiaka. Hoci je Milan Adamčiak jednou zo zakladajúcich osobností slovenského konceptuálneho a experimentálneho umenia, v posledných rokoch sa dostal do veľmi ťaživej sociálnej situácie, postihli ho dlhy a zostal takmer bez strechy nad hlavou. Dlhodobá pomoc Michala Murina znamenala pre Adamčiaka nielen zabezpečenie ubytovania, ale vzbudila aj obnovený záujem o jeho tvorbu. Projekt je na bienále prezentovaný prostredníctvom prerozprávania príbehu vo forme textu, fotografií a záznamu prednášky Murina a Adamčiaka zo zahraničného umeleckého festivalu. Tento zviditeľnený príbeh je kritikou prekérneho postavenia umelcov a umelkýň, no je zároveň poukazom na celkovú nedostatočnosť, či takmer neexistenciu štátnych mechanizmov chrániacich ľudí pred prepadom do úplnej chudoby. Murin chápe konkrétnu pomoc priateľovi ako umelecký akt odohrávajúci sa v každodennom živote stotožnenom so sférou umenia. Projekt nazýva sociálnou skulptúrou vzťahujúcou sa na idey Josepha Beuysa. Zároveň by ho bolo možné označiť ako tzv. arte util – užitočné umenie, čo je koncept pôvodom kubánskej umelkyne Tanje Bruguera. Termín pomenúva umelecké projekty, ktoré nielen poukazujú na negatívne javy v spoločnosti, ale sú založené na priamej intervencii a majú konkrétny pozitívny dopad na „uživateľov“ a účastníkov danej umeleckej akcie.

Snaha o aktívnu intervenciu a komunikáciu je tiež charakteristikou projektu Mateja Vakulu Manuály na použitie verejného priestoru. Na bienále je vystavená dokumentácia k dosiaľ zorganizovaným workshopom, na ktorých v spolupráci s účastníkmi diskutoval o zlepšení urbánneho priestoru. Zároveň sú k dispozícii brožúry umiestnené v mobilnej cyklistickej knižnici. Projekt je plánovaný ako kontinuálny a je založený na výmene medzi slovenským a americkým prostredím. Každý z vystavených „manuálov“ však obsahoval len jeden nápad (niekedy absurdný – pás cudnosti pre mužov), bolo preto ťažké zorientovať sa v skutočnom zámere či v rozsahu projektu. Možno práve absurdita niektorých návodov zachováva odstup od úplného stotožnenia s aktivistickou praxou, otázne je, či je to potrebné. Inštalácia obsahovala aj vyzvanie k zapojeniu divákov a výmene „best practice“, ktorá sa môže udiať na autorom vytvorenom webe: manualforpublicspace.wordpress.com. Skutočná podoba a zrejme aj úroveň projektu tak bude závisieť od kvality vstupov jednotlivých účastníkov/čiek.

Anton Čierny vystavil dokumentáciu akcie Hraničné série V./ Iniciačné oblúky, pri ktorej bolo prúdom vody pomocou hasičských striekačiek prepojené slovenské a maďarské územie nachádzajúce sa na dvoch brehoch rieky. Autor na akcii spolupracoval s lokálnymi obyvateľmi oboch krajín. „Prirodzená“ hranica v podobe rieky, ktorá rozdeľuje, sa počas trvania akcie premenila na rieku, ktorá spája. Hraničné série sú autorovým kontinuálnym projektom, jednotlivé akcie mali rôznorodú podobu: napríklad vytvorenie drevenej platformy na hraničnom stĺpe alebo pohľad na hranicu z balóna. I keď by téma hraníc mohla odkazovať ku kritickému pohľadu, Čierneho „hraničné“ akcie majú skôr poetickú kvalitu a ich význam ostáva otvorený. Podobnú poetiku je možné nájsť vo vystavenom diele Tomáša Šoltysa Man on the River. Ide o záznam akcie, pri ktorej sa Šoltys plavil po hladine Dunaja stojac na doske. Výsledkom akcie, ktorá bola spojená s nemalým rizikom, je paradoxne veľmi poetické video pomalého pohybu ľudskej figúry po vodnej hladine, počas ktorého sa premieňa okolitá scenéria. Okrem diel Čierneho a Šoltysa upriamuje pozornosť na krajinný prvok aj Štefan Papčo, ktorý vystavil objekt Arena Reload. Bez prítomnosti vysvetľujúcej popisky, nie je však možné pre nezainteresovaného diváka odčítať, že objekt vzťahuje svoju formu na profil hory a horolezecké výstupy. Bez tejto kontextualizácie tak objekt ostáva skôr odkazom k akejsi dekonštruovanej variante diela Donalda Judda.

Vystavené práce Lucie Nimcovej, Kataríny Hládekovej a Jara Vargu majú spoločné prepojenie histórie so súčasnosťou, sú zamerané na rekonštrukciu minulosti a obsahujú dokumentárny prvok. Najsilnejšie sa rovina dokumentu prejavuje v Nimcovej videu Beyond the Wiszla, v ktorom Poliaci rozprávajú o historickom spolužití s Nemcami. Z jednotlivých výpovedí je zrejmá dosiaľ nespracovaná trauma viažuca sa na ťaživé dejinné udalosti. Video sa tak stáva istým prostriedkom terapie. Z poľského prostredia je aj video Jara Vargu, ktoré však nie je založené na oral history, ale na obrazovej rekonštrukcii príbehu verejnej budovy – Knižnice Krasinskich vo Varšave. Vo videu sa striedajú zábery na súčasnú zdevastovanú podobu miesta so zábermi z historických fotografií. Varga sa vo svojich dielach dlhodobo venuje skúmaniu verejných inštitúcií: škôl, či knižníc. Jeho práce sú sčasti sprevádzané historickým výskumom a zasadzujú súčasnosť do širšieho dejinného rámca. Vargom tematizované budovy zvyčajne zažili príbeh slávnej histórie a neslávnej súčasnosti, jeho diela tak predstavujú kritický pohľad na súčasný urbanizmus. Katarína Hládeková vo svojom diele Dvojdomek obrátila pohľad na privátny rozmer architektúry. Autorka vystavila modely priestoru a zariadenia interiéru doplnené fotografiami z domácich archívov a spomienkami obyvateľov. Bez bližšej popisky nie je však možné odčítať, prečo fotografie komentujú len polovicu domu a druhá polovica je doplnená spomienkami nájomníkov v podobe textu. Fotografie a spomienky prepájajú tri generácie, sú tak komentárom k životu v istom privátnom a zároveň v dejinnom priestore. Dielo je intímnou výpoveďou o vzťahu človeka k domovu v zmysle obytného priestoru a o stopách, ktoré zanecháva v ľudskom vedomí.

V ucelenom výbere kurátorky sa stretlo mnoho diel s presahom do spoločensko-politickej roviny. Sikorová-Putišová tak svojím spôsobom vyrovnala dlh jej predošlej prehľadovej výstavy Nulté roky, na ktorej sa táto tendencia slovenského umenia takmer neobjavila. Mnohí vystavujúci autori a autorky svoje takto zamerané diela vytvárali už v poslednej tretine nultých rokov (prípadne už predtým) a spoločne s ďalšími slovenskými umelcami a umelkyňami vykročili za hranice nepolitickej tvorby typickej pre dlhú poprevratovú dobu. Zaujímavým prvkom výstavy je tiež fakt, že mnohé z diel sú komponované ako projekty a väčšina z nich je na rozličných úrovniach participatívna. Zaradenie spomínaných diel Šoltysa, Vargu a Papča do tejto schémy nezapadá, no hoci tieto diela nevytvárajú väzbu k celku, vytvárajú súvislosti s jednotlivými ďalšími vystavenými dielami. Výstava sa nechtiac, no veľmi trefne, vzťahuje k nedávnej histórii areálu Nákladového nádraží Žižkov, v ktorom v rokoch 2010-2011 fungoval grassroots anarchistický klub a infocentrum DisCentrum a kde pred krátkym časom prebehla párty spojená s pražskou cyklojízdou. Budova dosiaľ zachránená pred developerskými snahami má v sebe veľký potenciál, vďaka snahám združenia Tady není developerovo nesie status pamiatky a pred sebou má otvorenú budúcnosť. Využitie priestoru pre bienále bolo veľmi dobrým rozhodnutím, slabá propagácia a vysoké vstupné však nie sú návštevníkom ani recenzentom priaznivo naklonené.

Lenka Kukurová

Kurátorka, teoretička a kritička výtvarného umenia.  Je jednou z kurátoriek galérie Artwall v Prahe.  Realizovala viacero výstavných projektov zameraných na politický aktivizmus a umenie vo verejnom priestore (napr. Stop násilí na ženách, 9.3.-31.3. 2006, Galerie c2c).