Lo-Fi vlnenie na pozadí ruín

Posledné roky krízy Fondu na podporu umenia, násobenej zvyšovaním nákladov služieb a energií v umeleckých inštitúciách a kultúrnych centrách, priniesli zvýšenú mediálnu pozornosť niektorým oblastiam prevádzky kultúry, predovšetkým kultúrnym centrám, nezávislým divadlám a etablovaným festivalom. Tento dôraz je prirodzený, ale zároveň do určitej miery generačný. Kultúrne centrá a ďalšie inštitúcie nezávislej kultúry, aké sa etablovali na Slovensku, boli založené a doteraz sú riadené mileniálmi a mileniálkami, od čoho sa odvíjajú špecifické organizačné modely aj historické rámce, premietajúce sa aj do spôsobov angažovanosti. Kultúra mladších generácií sa čiastočne vymyká tomuto poľu, pretože bez inštitucionálneho zázemia sa presadzuje odlišnými spôsobmi a aj jej výsledky v oblastiach organizovania, spolupatričnosti a komunity sú iné. 

Veľkú časť mladého kultúrneho organizovania na Slovensku je možné charakterizovať pojmom DIY (do-it-yourself) kultúry, ktorá generuje vlastné paralelné scény aj formy kapitálu. Adoptovanie DIY prvkov prináša potenciál prefiguratívnej politiky, ktorá, slovami Paula Guerra, umožňuje preformulovať symboly a diskurzy, ktoré spoločne tvoria mocenské štruktúry. Prefiguratívna politika označuje tvorbu revolučného spoločenstva, ktoré v rámci malej skupiny vnáša (prefiguruje) svoje politické vízie do vlastnej organizačnej štruktúry. V aktivistických a umeleckých kolektívoch to často znamená horizontálnosť, absenciu prísnych hierarchií a gatekeepingu (zamedzovanie prístupu do komunity tým, ktorí nespĺňajú špecializované nároky) a kolektívne spôsoby rozhodovania.

 

DIY kultúra je hlboko previazaná s dejinami Lo-Fi estetiky, ktorá sa z pôvodnej oblasti reprodukcie zvuku rozšírila na rozmanité spektrum médií a kultúrnej imaginácie. Lo-Fi (low fidelity), teda nízka vernosť, v zmysle technického termínu pomenúva nízku kvalitu zvuku v nahrávke, spravidla spojenú s amatérskymi podmienkami nahrávania. Dnešný širší kultúrny pojem sa spája s nostalgiou a romantickou predstavivosťou okolo domáckeho a amatérskeho zvuku, ale aj organizácie kultúrnych podujatí či hypoteticky čohokoľvek, čo sa odohráva v rovine nízkych nákladov, „pritlmenosti“ charakteristík kultúrnej udalosti a zvýraznenej neformálnosti, chybovosti a improvizácie. 

V tomto texte sa chcem zamerať na niektoré príklady (deklamovanej) DIY kultúry na Slovensku, kde sa formujú okrajové aj vplyvné podoby alternatívy k dominantným prúdom a konvenciám prevádzky kultúry, či už ako ucelené praxe, alebo apropriácie DIY motívov v profesionálnych umeleckých kontextoch. 

Mať to pekné

Začiatkom júla tohto roku sa v Šarišských Michaľanoch odohral jednodňový festival „umča“, čo je skratka pre umenie a tvorivosť, používaná prevažne v kontexte neoficiálnych aktivít a happeningov mimo etablovaných kultúrnych priestorov. DIY Bashavel sa konal v lokácii, ktorú organizátorstvo definovalo ako „postapo kino“. Išlo o zrúcaninu kina za mestom, s kurióznymi zákutiami na prízemí aj na poschodí, s pozostatkami premietacej kabínky a balkónom, ktorý sa stal priestorom pre sekundárne a spontánne performancie mimo hlavného pódia. Akcia prepájala cirkus, trumping, hardcore punk, jedlo z Food not Bombs a vystúpenia detí z rómskych marginalizovaných komunít. Heslo „No racism • No sexism • No classism • No homophobia • No machism • No problems“ a dodatočná veta „Spravme si to pekné“, ktoré završovali anotáciu podujatia, udávali postoj proti viacerým formám hegemónie a zároveň tón neformálnosti a úľavy („no problems“) – čím sa naznačilo, že inklúzia a rozmanité spolužitie nemusia byť vážne, byrokratické a zložité. Amorfná povaha organizátorstva, ktoré tvoril kolektív Nabosoposkle DIY, sa čiastočne týkala aj vystupujúcich, z ktorých aj umelec predstavujúci autorskú sólo tanečnú performanciu bol uvedený len krstným menom.

 

Neformálnosť, familiárnosť a absencia závažných vyhlásení a protokolu podujatia umožňujú hladké zapojenie vystupujúcich, ktorí nemajú profesionálnu kredibilitu a postavenie ako napríklad mládežnícke rómske súbory a kapely. Títo umelci a umelkyne tak nie sú v pozícii reprezentantov menšinovosti a tokenistického gesta inklúzie a ich umenie je legitímne prítomné samo osebe, nie ako účelové formy začlenenia a búrania predsudkov. Ako poukázali expertky a experti na menšinovú kultúru, neexistujú dôkazy, že propagovanie menšinovej kultúry búra predsudky voči ľudom ako takým. Ako to pomenovala muzikologička Carol Silverman: „Zatiaľ čo Rómovia sú vážení pre svoju hudbu, ako ľudia sú hanobení.“ 

Akcie ako DIY Bashavel nevystavujú inklúziu ako nadradené gesto a kultúru ako oblasť, ktorá supluje širšiu analýzu nerovností. Nedeklamatívnym začlenením rôznorodých umelectiev, bez vyčlenenia menšinových účinkujúcich do špeciálnych kategórií, majú podobné akcie potenciál narušiť hierarchické vnímanie, ktoré v kultúrnej prevádzke slúži na reprodukciu elít a dominantných spôsobov, akými sú niektoré druhy umeleckej produkcie oceňované a vyzdvihované na úkor iných. Kultúrna teoretička Catherine Liu (2021) hovorí o profesionálnej manažérskej triede, ktorá reprodukuje svoje nadradené postavenie cez rozmanité praxe: vznešenejšie, lepšie a výnimočné spôsoby robenia obyčajných vecí, akými sú výchova detí, podpora zdravia či čítanie kníh. Aj keď môžeme polemizovať, či v kontexte slovenskej kultúry dokáže existovať profesionálna manažérska trieda v takom zmysle, v akom tá americká, o ktorej píše Liu, táto kategória výstižne zachytáva postupy, ktoré dovoľujú inklúziu, zastúpenie menšinovosti a nesúhlas s mocou len v rovine symbolického aktu a sú poháňané hromadením cnosti (virtue hoarding podľa Liu). Nazdávam sa, že DIY Bashavel pôsobí proti týmto tendenciám, ktoré reprodukujú hierarchiu elitného umenia a amatérskeho či menšinového umenia, zapojeného cez režim cnosti.

 

Bury me at realshitfest 

DIY Bashavel je súčasťou spletitej scény a prúdov DIY kultúry, ktoré sa nie vždy dajú definovať výhradne svojou neprofesionálnou povahou. Tvoria ho totiž často kultúrni profesionáli a profesionálky, študentstvo umenia a ľudia s vysokoškolským vzdelaním v umeleckých odboroch, ktorí ovládajú viacero kultúrnych skriptov – DIY aj profesionálnych – medzi ktorými dokážu prestupovať alebo ich prepájať. Nevyhnutnou podmienkou DIY kultúrnej produkcie je predovšetkým, ako poukazuje Paulo Guerra (2017), hlboké subkultúrne zahĺbenie (subcultural immersion) a kapitál vo forme znalosti scény, zasieťovania a špecifických zručností. 

Nezameniteľným fenoménom mladej kultúry je Realshit – festival v Banskej Štiavnici, ktorý sa od svojich začiatkov v podobe narodeninovej oslavy rozvinul na jednu z hlavných kultúrnych udalostí leta a ktorý bol vypredaný dlho pred akciou. Afektívna komunita festivalu podľa reportáže Veroniky Vagačovej z Realshitu stiera hranice medzi organizátorstvom, vystupujúcimi a návštevníctvom. Aktéri a aktérky festivalu popisujú festivalové spoločenstvo ako kompaktnú sieť kamarátstiev, láskavosti, dôvery a pomoci. Na festival chodia „kamaráti kamarátov“ a aj vďaka priateľským dohodám a výpožičkám je možné akciu organizovať za prostriedky zo vstupného a bez väčších grantov. 

Žánrovým a generačným protikladom Realshitu je JAMA, značne konceptuálnejší a profesijne orientovaný štiavnický festival, ktorý zapája aj mladých vystupujúcich, ale najmä v rolách študentov a študentiek umenia, pričom veľkú časť festivalovej komunity tvoria profesionáli a profesionálky, ktorí do Štiavnice prišli čerpať a zdieľať podnety takmer až v rovine odborného sympózia. Tohtoročná JAMA, ktorá vzniká taktiež bez podpory FPU, má na platforme predaja vstupeniek označenie „DIY & self-organized“. Toto pomenovanie má svoje marketingové opodstatnenie, ale je otázne, či lacnejšie verzie etablovaných značiek unesú DIY charakterizáciu, keď za nimi stoja tie isté osobnosti, skúsenosti a organizačné modely ako pri drahších, „ne-DIY“ verziách tých istých podujatí. 

DIY má na podobných akciách často asociácie experimentovania a hravosti. Podobne ako JAMA, KioSK – festival divadla a tanca sa zakladá na profesionálnej prestíži a profesionálnom aktérstve, ale súčasne integruje DIY prvky, či už „len“ na úrovni atmosféry (netradičné lokácie), ale aj na úrovni zapojenia vystupujúcich z prostredia neprofesionálnej kultúry (v tohtoročnom ročníku napríklad spevácky súbor Lúčanka v performancii Sonic Highway 2026) či nízkorozpočtového terénneho bufetu (rožky s nátierkou na predaj v oblasti budúceho diaľničného motorestu v performancii Sonic Highway Motorest, 2024). Ako však vyhodnotil Samuel Szabó v recenzii na KioSK 2025, ktorý mal podtitul Sebestačné divadlo, apropriácia DIY a trampskej kultúry fungovala skôr na úrovni estetickej výpožičky, pričom úspornosť a apropriovanie niektorých DIY charakteristík nezmenila podstatu festivalu. V roku 2026, keď sa festival zorganizoval bez podpory FPU, sa nízkonákladovosť pretavila do hesla „Keď netreba divadlo, aby miesto hralo“. Scénický minimalizmus nakoniec nebol až taký citeľný, keďže podujatia KioSKu boli vždy miestne špecifické a vťahujúce viac formou výberu lokácie ako takej než výpravnosťou.

Objatie ruinou

Richard Hronský, ktorý je známym hudobníkom, kurátorom a postavou DIY scény v Bratislave, podobným spôsobom ako aktérstvo z prostredia Realshitfestu hovorí pri organizovaní intervencii a výstav o „komunite, ktorá je veľmi ľudská a láskyplná“. Aj v tomto prípade dôraz na bohatý emočný svet DIY práce nahrádza profesionálny diskurz výkonu, služby, či tiež dekóra a protokolu. Do spektra činností Richarda Hronského patrí kurátorstvo nevyužívaného domu na ulici Somolického 14 v Starom meste Bratislavy. Aktivity v dome sa dajú sledovať na instagramovom profile subtyyl. Séria efemérnych výstav slovami Hronského „skúma dočasnosť a hravosť“ pri tvorbe „imerzívneho priestoru“. Aj pri tomto projekte je v popredí proces založený na húževnatej starostlivosti, komunitnom nasadení a kamarátskej či susedskej pomoci či výpožičke. V máji 2026 Subtyl uviedol výstavu Paulíny Gajerovej, ktorá vo svojej inštalácii videla výzvu v potrebe „reagovať na ruinu“ a práce v nehostinnom prostredí. Dom sa počas inštalovania malieb a ucelených scenérií s rákosím stal pre umelkyňu prostriedkom sebapoznávania a zážitku so „silou komunity“. 

Finisáž výstavy Paulíny Gajerovej bola spojená s koncertom projektu ľudovej krčmy u strún. Organizátori tejto série hudobných večerov a workshopov vykazujú podobnú intenciu bezprostredného zdieľania ako Subtyl, s čo najväčším odklonom od formy koncertu či pódiového folklorizmu. Po vystúpeniach fujaristu Mareka Lehockého a fujarovo-kontrabasového dua Michaela Antalová a Adrian Myhr nasledovala komentovaná prehliadka výstavy Paulíny Gajerovej a premietanie priameho prenosu finále majstrovstiev sveta vo futbale. Trávenie večera na malej záhradnej afterparty pred plátnom, vo vysokej tráve plnej skrytých prepadlísk slimákov po daždi, muselo byť podobne opatrné ako pohyb na výstave vnútri domu. Opatrnosť a sťažené podmienky sa dajú vztiahnuť k celkovej koncepcii Subtylu, ktorá vyzýva k zvýšenej pozornosti voči prostrediu.

Protoautonomistický princíp kurátorovania a „kultúrneho hospodárenia“ s domom na Somolického ulici je síce prítomný, ale nemá presahy do alternatívnych foriem spolužitia a bývania (Subtyl má vo svojom instagramovom biu definíciu „art squat“). Tvorivá skupina okolo Subtylu tak nepotrebuje zaťažovať svoju kurátorskú prax diskurzom prefiguratívnej politiky alebo iných politických vízií a pracuje s voľnejšie poňatými DIY východiskami aj reflexiou. Dom ako kultúrna „anti-inštitúcia“, ktorá je nehostinná (nielen na úrovni estetiky, ale v zmysle reálnej nevyhnutnosti námahy a opatrnosti), je celkom osviežujúcim momentom v dobe, keď sa intenzívne propagujú kultúrne centrá ako miesta unikátnej pohostinnosti, komfortu a bezpečia.

V kontexte DIY kultúry a tiež festivalov ako Tehláreň môžeme pozorovať depolitizovaný záujem o ruiny, pričom využívanie priestorov starých fabrík a opustených „nemiest“ na prezentáciu umenia je určené prioritne pre ľudí bez zdravotných znevýhodnení a v druhom rade môže skrývať nezanedbateľné bezpečnostné hazardy. Možno ale práve v tejto hraničnej „použiteľnosti“ starých hál s odorom strojového oleja či zatuchnutých domov na výstavy a koncerty sa odohráva dôležité testovanie možností „obsadenia“ liminálneho priestoru na úrovni komunitného trávenia času, úpravy a prispôsobenia pre kultúrne podujatia, ktoré môže niesť zárodok presahu k prefiguratívnym modelom bývania. DIY úprava cudzieho priestoru pre potreby umeleckej intervencie môže byť dokonca blízka princípu crip technoscience (Aimi Hamraie a Kelly Fritsch 2019), ktorý definuje praktiky vytvárania prístupnosti priestoru formami, ktoré sú frikčné – úprava znamená nielen súlad a kontakt, ale aj spor a napätie. Príkladom sú protestné akcie, v ktorých pohybovo znevýhodnení ľudia rozbíjali kladivami chodníky a tvorili bezbariérové prechody sypaním cementu. 

 

Všetky dynamiky obsadzovania ruín a DIY estetických a produkčných „downgradov“ môže vystihovať koncept lo-fi priestoru. Xinghua Li (2011) ním pomenúva klaustrofobický stav súčasnosti, v ktorom sa stráca postavenie „politiky hlasitosti“ (volume politics) a revolučné impulzy sú tlmené mechanizmami konzumu, manažovania a rozptylu. Xinghua Li obracia pozornosť na šepot ako oblasť mäkkej sily a vyjadrenia lo-fi bytia v súčasnosti, v ktorej sa krízy stíšene odohrávajú na pozadí. Môžeme sa nazdávať, že estetické trendy technonostalgie a hauntologických očarení ruinami a médiami v procese ruinovania tiež podliehajú tomuto stlmujúcemu spracovávaniu „hlučných“ kríz. Príťažlivosť art squattingových intervencií tak môže čerpať aj z týchto hlbších impulzov, prítomných aj v populárnej kultúre, kde nová dostupnosť technológií aj zaujímavosti lo-fi estetiky priniesla demokratizáciu aj nové žánrové pole (bedroom pop či soundcloud rap). Tieto nové fronty síce dokážu konkurovať kultúrnej hegemónii na úrovni estetickej ponuky, ale nie v zmysle reálnej redistribúcie moci. Lo-fi postupy sú totiž na konci cyklu od objavenia po mainstreamizáciu šikovne integrované do hyperkomerčných médií. Napríklad lyric video k piesni Starving Artist od slovensko-americkej pophviezdy Adély, produkovanej najväčšou americkou hudobnou korporáciou Universal Music Group, imituje fanúšikovské lyric videá so zrnením obrazu a amatérsky pôsobiacou grafikou, v súlade so zvukom piesne, ktorý deformujú efekty glitchu a nízkej vernosti. 

DIY z podstaty

DIY postupy prirodzene nie sú výsadou mladých kolektívov či oblasti neprofesionálnej kultúry, ale samovoľne sa vynárajú v prípadoch nedostatkov finančných zdrojov a inej inštitucionálnej výbavy – kamarátske „vybavovačky“, provizóriá, odľahčené verzie plánovaných náročnejších programov a podobne. V tomto texte ma však zaujímal skôr ľahký prehľad aktivít, kde DIY prvky nie sú z núdze cnosť, ale vychádzajú priamo z vnútra formy kultúrnych projektov a ich predsavzatí či dokonca ideálov. Napríklad ľudová krčma u strún je neformálne družná nie preto, že by na „lepšie“ riešenia neboli žiadne dostupné prostriedky, ale preto, že presne takouto chce byť, podobne ako Subtyl. 

S trochou zovšeobecnenia sa dá povedať, že mladá a DIY kultúra je v porovnaní s dominantnými postupmi kultúrnej práce nekomerčná, nestála a menej preddefinovaná, ale aj v nej sa formujú paralelné elity, vkusové preferencie, sebautvrdzovanie, zaužívané postupy a príležitosti pre monetizáciu – aspekty, ktoré v niektorých typoch podujatí predznamenávajú budúcu inštitucionálnosť. Podobne ako „autentická“ ľudová kultúra, čisté DIY neexistuje asi nikde. Tieto hermeneutické problémy ale nie sú také dôležité ako prísľub DIY ako potenciálu akéhokoľvek spoločenstva, ktoré dokáže vytvárať alternatívne systémy tvorivej práce – v medziach možností súčasnosti, v ktorej sú v podmienkach zanikajúcej monokultúry fragmentované hlasy súčasne preexponované aj vzájomne prebíjané a potláčané v perpetuálnom toku zmyslového preťaženia a lo-fi útlmu.

---

Foto: Nina Babicová, Simon Jeništa, Michaela Prablesková