Nie som profesionálna Rómka

Marec a apríl strávila Emília Rigová v New Yorku. Rezidenčný pobyt Residency Unlimited absolvovala ako súčasť Ceny Oskára Čepana, ktorej laureátkou sa stala minulý rok. V New Yorku tak rozvíjala svoju tvorbu, zaoberajúcu sa predovšetkým rómskou identitou, ktorú spracováva prostredníctvom alterega Bári Raklóri. Rozhovor pripravila Michaela Kučová a hovorí nie len o rezidenčnom pobyte, ale aj o Bárinej ceste k práci s rómskou tematikou a problematických aspektoch prezentácie rómskeho umenia v širšom geografickom kontexte.

Michaela Kučová: V čom pre teba spočívala rezidencia v New Yorku, čo si tam zažila a ako to prebiehalo?

Emília Rigová: Jediné, čo som pred odletom do New Yorku chcela, bolo užiť si tú rezidenciu. Pred odchodom som mala ťažké obdobie, mala som toho veľmi veľa. Nechcela som tam ani ísť, všetci okolo mňa sa tešili a ja som bola klbko nervov. Mala som rôzne obavy, že tam budem dva mesiace sama, z jazyka, aj z toho, že sa viem stratiť aj vo svojom rodnom meste. Toto boli dve veci, ktorých som sa hrozne bála a tie sa stali hneď prvý deň. New York mi ukázal, že všetko čoho sa bojíš, sa ti okamžite stane a ty tak dostaneš šancu postaviť sa svojmu strachu, nech sa týka hocičoho. Aby si to prekonala. Buď na to máš nástroje a prejdeš lekciu, alebo sa ti to bude vracať dovtedy, kým ňou neprejdeš.

Ako to teda išlo v NY? Stalo sa to?

Všetky obavy sa však veľmi rýchlo rozplynuli. Každý deň som mala nejaký míting s kurátorom, historikom alebo galeristom, takže som bola nútená každý deň rozprávať a prezentovať svoje veci. Rýchlo som prišla na to, že akademická alebo správna angličtina je to posledné, čo odo mňa niekto očakáva, a že všetci rozprávajú svojou hatlaninou. Potom som už rýchlo upustila od vecí, ktoré ma zväzovali.

Ako si vnímala multikultúrny kontext NY?

Milujem európsku kultúru. To som si uvedomila, v New Yorku, tešila som sa z toho, aký mám život v Banskej Bystrici, na Slovensku a v Európe. V niečom to v USA vyzeralo perfektne a v niečom je náš život oveľa jednoduchší. Nie sme takí ,,odstrihnutí“ od reality ako oni. Tam je automatizácia v medziľudských vzťahoch a je jedno, či si s niekým v interakcii v obchode alebo v nejakom pracovnom vzťahu, máš pocit, že toto je T1000 a nie človek. Hoci sa veľmi príjemne tvári, ale necítiš ho. A on sám sa necíti.

Ako to myslíš, povedz mi o tom viac...

V jednom momente vidíš super krásne veci, ktoré ťa naplnia, ale v tom istom momente vidíš aj  odvrátenú tvár. Vidíš všetky tie kultúry v jednom balíku, všetko naraz súčasne a nikto sa nad tým nepozastavuje, takže ja som prvé týždne asi dosť civela. Fascinovali ma celkom iné veci ako galérie, chodila som veľa do lokálnych parkov. Čo si moji priatelia mysleli, že sa nikdy nemôže stať, že Emília nefotí, tak to sa mi stalo práve tu. Bola som v takých situáciách, kde mi prišlo hlúpe fotiť, že toto je tak krásny a čistý moment, že cítiš niečo, čo ani nechceš zaznamenať. To som nikdy predtým nezažila.

Čiže veľa rozporuplných dojmov, ktoré ťa inšpirovali?

Rozporuplnosť je moja téma, či už v tvorbe alebo osobnom živote.

Rozhodla som sa, že jeden aspekt z nej predstavím až na budúci rok v rámci COČ výstavy. Čepanovi to v istom zmysle patrí. Projekt loli phabaj vznikol tak trochu zázračne. Dva dni predtým, ako som išla do New Yorku, mi kamoš romista povedal jednu vec, ktorá sa stala ústredným motívom môjho projektu na rezidencii. Je založený na anglickom slove lollipop, čo je v angličtine lízatko. Etymológia tohto slova má základ v rómskom slove loli phabaj, my to tu v našich končinách vyslovujeme ako loli pabaj, ale anglicky hovoriaci Rómovia to vyslovia ako lollipobbul. Loli je v rómčine červená a phabaj znamená jablko. Prvé lízatká boli red candy apple (jablká v červeno sfarbenej cukrovej poleve – pozn. aut.) a Romáci to kedysi predávali.

Začala som to rozvíjať, lebo všetky moje veci, ktoré riešim s romáckou témou sú o tom, že sa snažím popularizovať veci o Rómoch alebo rómskej kultúre, aby som deštruovala to, čo si všetci myslia, že Rómovia predstavujú.

Počas rezidencie si absolvovala rôzne stretnutia. Ako to išlo? Z toho si mala aký pocit?

Bolo toho naozaj veľa. Aj na nás, rezidentov. Všetci sme mali vymedzený čas na prezentáciu a stávalo sa často, že človek, ktorý mal so mnou míting, mal v ten deň aj všetkých 10 alebo 15 stretnutí alebo išiel zo svojej práce z galérie… Takže som sa stretla s rôznorodými situáciami, ale mám pocit, že ja som ich zakaždým prebrala. V tých mojich veciach vždy uvideli buď tému ,,černošstva“ alebo pôvodných obyvateľov, že si to okamžite doložili do diaspóry po svojom. Začali sa ma vypytovať na Romákov, lebo všetci poznajú slovo gypsy a ja som im hovorila, v čom je toto slovo problematické a politicky nekorektné... Pýtali sa často súkromné veci z môjho života, ako to bolo v rodine a prečo prestal môj pradedo rozprávať po rómsky, a tak sme sa dostali k asimilácii, k východnému bloku, komunizmu a podobne. Tie moje veci chápem od začiatku ako prostriedok k dialógu. V zásade nikdy nereprezentujem len seba a svoju tvorbu, ale tisícročnú rómsku kultúru.

Z rezidencie teda pripravuješ samostatnú výstavu?

Budúci rok pripravujem samostatnú výstavu v Labe. Chcem tam prezentovať časť loli phabaj a tiež video, ktoré vzniklo v New Yorku a momentálne je súčasťou benátskeho bienále.

Na bienále v Benátkach si súčasťou výstavy Futuroma, ktorá predstavuje výber z tvorby európskeho rómskeho umenia. Ako si sa tam ocitla?

Pravdu? V septembri, keď sme s Robom Gabrišom inštalovali Čepana, ERIAC (Európsky rómsky inštitút pre kultúru a umenie) zverejnil výzvu na koncept na benátske bienále s uzávierkou o týždeň na to. Obidvaja sme na to po dni inštalovania pozerali celí znechutení, že nepotrebujeme žiadny rómsky pavilón. Presne to, čo sa tu snažíme celý čas zrušiť, tak si teraz sami ideme spraviť. Aj termínom sa mi to nepáčilo od začiatku. Ale všetci známi nám začali vyvolávať, že idú písať koncept a že nás chcú do projektov, no my sme ich odmietali, že nechceme byť v ničom. Naozaj som tam nechcela byť.

Čo ta teda presvedčilo zúčastnite sa?

Rok predtým som iniciovala vznik Kabinetu rómskeho umenia a kultúry, ktorý som si na Univerzite Mateja Bela vymyslela ako interdisciplinárnu platformu na medziodborový dialóg. A túto iniciatívu ERIAC podporoval. Zároveň ma zvolili vo svojich štruktúrach do sekcie za vizuálne umenie a kultúru. Čiže ma veľmi podporovali a ja som ich stále odmietala. A keď mi už napísal kurátor Daniel Baker osobne a vybral si moje dielo Raw Gender z kolekcie Qeer Morphology (2016), tak som sa podvolila.

Ako vnímaš prezentáciu na bienále?

Poviem úprimne, za celú tú dobu, čo som na tejto malej ,,rómskej scéne“, ani s jednou výstavou, na ktorej som sa zúčastnila, som nebola spokojná, s výnimkou výstavy Tamary Moyzes Segregácia. Pritom tých vecí od rómskych autorov je strašne veľa dobrých a silných. Aj v Benátkach to bola šanca spraviť skvelú výstavu, no zo 14 autorov poznám troch, a to si myslím, že som na scéne dlho. Prišla som tam s veľmi malou dušičkou, bála som sa, že to bude zas orientalizmus, lebo som tie mená nepoznala. Ale naopak – je to úplne vypreparované, čisté, nenesie to nič. Neodnášaš si nič, napriek tomu, že existuje množstvo vecí, ktoré tebou pohnú ako divákom. Každá krajina má svojho Róma alebo Rómku, ktorí sú súčasťou scény a ich umenie je fakt dobré, a na ich práci by sa to dalo postaviť.

Keď mi Daniel poslal textový podklad k svojmu konceptu, bolo to to isté, čomu sa venovala Laďa Gažiová a jej výstava Vesmír je černý v Moravskej galérii v Brne. Mala svoje vnútorné problémy, ale bola výborná, Laďa k tomu pristúpila veľmi fajn, bolo to postavené na romafuturizme. Ale toto v sebe nenesie nič. Sú tam veci, ktoré nevynikajú, ale naopak zanikajú. Mala tam zaznieť tá sila toho, že áno, sme Romáci, ale robíme toto. A nakoniec to vyznie tak, že nie sme ani Roma, ani toto a nerobíme nič. Podľa mňa je to prefláknutá šanca.

Máš nejaké predstavy, akým spôsobom teda prezentovať rómske umenie?

Takisto ako akékoľvek iné.

Výstav, na ktorých som sa zúčastnila len preto, že som Rómka, už bolo dosť. Samozrejme, je iné, ak má niekto koncept postavený na identifikácii. No ak bol výber urobený len na základe mojej etnicity, že ma ide niekto vystaviť kvôli tomu, že som Rómka, to nepotrebujem. Načo? To je už prefláknuté a mám toho plné zuby ja, aj všetci ostatní, ktorí nepotrebujú rómsku tému na to, aby boli umelcami.

Hovoríš o tom, že v každej krajine sú prítomní etablovaní rómski umelci. Cítiš sa ty sama súčasťou nejakej siete rómskeho umenia?

Keby som ich nepoznala, neviem, či by som tému svojej identity takto naplno rozvinula vo svojom programe. Je pravda, že už som to dva roky v sebe riešila, ale ešte stále to pre mňa bola len taká okrajová téma, hra. Bári Raklóri vznikla za jeden večer na gauči v mojom byte, ako obraz mňa ako Rómky, z ktorého som sa strašne rehotala. V niečom ma to strašne fascinovalo, ale do svojho umeleckého programu by som to nikdy nezaradila. Ale leto 2014, keď som spoznala všetkých tých autorov, ktorí sa tomu venujú najdlhšie, bolo veľmi zásadné. Zrazu vidíš niekoho, kto má jednak umelecké vzdelanie, dobre sa ti s ním rozpráva, rozumiete si ľudsky a zrazu ten človek vidí, cíti alebo sa borí vo svojom živote presne s tým, čo ty, napriek tomu, že ty o tom nikomu nehovoríš. Nikto o tom nevedel, ani moji rodičia, ani ja sama, nemala som to sformulované, iba som vedela, že toto nechcem a nešla som do hĺbky, bolo to zavreté.

Zanechalo to v tebe niečo?

Áno, títo ľudia mi ukázali niečo, ani nevedeli ako. Pootvárali mi veci, ktoré mi robili strašne dobre, hoci to bolo veľmi bolestivé na začiatku. Rodičia boli z toho šialení, keď som začala verejne vystupovať s tým, že som Rómka. Stále som mala na tanieri, že robili všetko pre to celý život, aby som sa mala lepšie a nevideli v tom nič dobré. Ale keď okúsiš život v pravde, už nie je cesty späť. Zrazu sa mi začali spúšťať celkom iné procesy, popúšťalo sa mi strašne veľa vecí, takže ja som prostredníctvom tejto témy stále v terapii.

Ako?

Keď som začala byť v tom romáckom prostredí, počúvala som native speakers, ktorí rozprávajú po romácky. Predstav si, že počuješ slovo, ktoré si myslíš, že počuješ prvýkrát a mne sa celé telo zježilo a vybavila sa mi nejaká spomienka z detstva, ktorú som mala úplne hlboko. Pri ďalšej situácii – a to boli obyčajné slová, napríklad o muj, čo znamená tvár – počula som to slovo a vrátila som sa do detstva a videla som svoju babku ako sa rozpráva so svojou kamarátkou, lebo oni ešte hovorili po rómsky. Pootváralo sa mi strašne veľa vecí, na ktoré moja hlava zabudla.

Takže pre mňa je to veľmi silné a preto som stále pri tom. Keby ma to nejako vnútorne, osobne, nenapĺňalo, alebo by to nerobilo nejaký progres, tak to nerobím. Nepotrebujem samu seba prostituovať. Niekedy mi to už lezie na nervy. Dávam strašne veľa rozhovorov a všetci sa ma pýtajú na to isté a niektoré tie otázky sú také, že si vravím, že ja nie som profesionálna Rómka, aby som mala odpoveď na všetko.

Zaujíma ma práve ten moment, keď si sa minulý rok vďaka oceneniam ako Čepan a Roma Spirit stala viditeľnejšou pre širšie publikum.

Áno, ale ty to vnímaš iba zo svojho pohľadu, že je to teraz, že je to Čepan a Roma Spirit, ale ja som na tejto ceste od roku 2012. Všetky tieto veci sa diali v zahraničí, slovenské publikum to väčšinou nevidelo alebo nepočulo. O to je to absurdnejšie, že k tomu, čo som prekonala na začiatku, napríklad aj v tých rozhovoroch a otázkach, sa teraz, aj pri tom Čepanovi, ako keby nanovo vraciam.

Určitým spôsobom si stala aj tvárou Rómov a rómskeho umenia, zmenilo to nejako tvoj osobný vzťah k vlastnej práci a tomu vnútornému hľadaniu a skúmaniu?

Nemalo mi to čo zmeniť. Jediné, čo sa stalo po Čepanovi je, že mám nový trh, nové, iné publikum. Som veľmi rada, že moji rodičia k nám so sestrou boli takí, akí boli, že sme mali možno inú výchovu ako ostatné deti, niekedy až vojenskú. V tejto situácii, keď sa zrazu ocitneš v nejakom postavení, že zrazu si pre Romákov ikona, to si nevieš predstaviť, koľko mám každý deň pošty od rôznych ľudí, ktorí si myslia, že som zázračná, pritom… Som vďačná, že to so mnou nemáva a som veľmi rada, že zo základu, ktorý nám dali v detstve, v istom zmysle stále čerpám. Niekedy to nie je jednoduché a zvlášť čo sa týka medziľudských vzťahov. Úspech na Slovensku sa neodpúšťa.

Po rezidencii v New Yorku sa cítim silnejšia, cítim sa lepšie. Bolo kľúčové, že som tam bola sama, a že som videla, že z každej situácie, ktorá vyzerala hrozne, a z ktorej som mala napečené, existuje cesta von. Že som tam bola sama so sebou, a že som sa na seba mohla spoľahnúť, pretože predtým som na všetko mala asistentov. A presne takúto skúsenosť som potrebovala, aby som trošku vyrástla.

Čo teraz vnímaš ako svoje ďalšie kroky?

Teraz, keď som sa vrátila tak naplno, začínam pracovať na veľkej výstave v Banskej Bystrici, ktorá bude v októbri otvorením Kabinetu. Bude sa volať Keres kultúra! už nie s otáznikom. Budú tam mená ako Selma Selma, Robert Gabriš, Kryštof Gill, Tamara Moyzes, doplnené výpožičkami viacerých inštitúcií. Spolukurátorkou je Petra Hanáková. Verím, že to bude dobrá výstava, za ktorú sa nebudem hanbiť. Lebo po tomto všetkom, čo som ti povedala, keď to bude znovu výstava, ktorá bude nanič, neviem čo by som urobila. (smiech)

Foto:  Leontína Berková a archív autorky