Po pandemii: Performatívne telo

V dalším textu ze série zkoumající svět umění „po pandemii“ jsme poprosili performerku a redaktorku slovenské redakce Artalk.sk Maju Štefančíkovou, aby formulovala odpověď na otázku, jak se změní performance po více než roce, kdy nebylo možné se fyzicky potkávat, zkoušet, hledat a společně tvořit.

Ilustrácia: Slavomíra Ondrušová

Po pandémii: Performatívne telo

Pohybová akcia, ktorá sa odohráva v konkrétnom čase, manifestuje svoj začiatok, priebeh a koniec, prípadne sa viacnásobne opakuje. Nepotrebuje dokumentáciu, ani nie je od nej až tak závislá. Odohráva sa v konkrétnom čase a priestore. V novej, pocitovo apokalyptickej situácii, to však už celkom neplatí. Prvá fáza pandémie ukázala, ako pohotovo sa dá presunúť do sféry online. Mnohí performeri a performerky museli za uplynulé obdobie preniesť svoje diela do digitálneho priestoru, čo sa vo všeobecnosti stále javí skôr ako negatívny proces. Stratou intimity medzi performermi a v dôsledku chýbajúcich divákov nastáva akési dvojite scudzenie. Už teraz vieme, že vo vnímaní performatívnych diel nastali dôležité zmeny a otvárajú otázky o ich novom sebapreskúmaní.

Individuálne rozhodnutie, či preniesť alebo nepreniesť performanciu na online úroveň, sa v súčasnosti ukazuje ako jeden z najzákladnejších problémov performatívneho vzťahu. Vytvárajú sa jeho nové konfigurácie perfomer – kamera – Zoom (YouTube či Facebook) – publikum. Pohybové dielo teda predpokladá buď autorský prístup s presnými očakávaniami, alebo experiment, v ktorom sa hľadajú nové spôsoby organizácie tiel pohybujúcich sa v čase a priestore. Zároveň je tu skupina autoriek a autorov, čo nemajú ambície tvoriť v už aj tak prehustenom digitálnom priestore, kde sa na človeka vo všeobecnosti vytvára neustály tlak.

Tento priestor môže byť pre nich nevyhovujúci tým skôr, že vylučuje vzájomné telesné kontakty a že v súvislosti s pandemickými nariadeniami stále ostáva iba neadekvátnou alternatívou. Preto je namieste otázka, čo prinesie súčasná špecifická situácia. Je digitálny priestor pre tvorbu iba jedinou alternatívou, v ktorej sa sústredíme na sólo akcie a pohybové monológy bez obecenstva, alebo je tou vhodnejšou možnosťou počkať? Čo vlastne znamená v tejto chvíli intimita? Je to iba fyzická blízkosť na dva centimetre?

Pohybová akcia v umení zo svojej podstaty predpokladá zdieľaný priestor, vzájomnú výmenu pocitov, živý kontakt. Skupina pohybujúcich sa tiel v konkrétnom priestore spolupracuje na základe špecifických vzťahov, ktoré vznikajú pri tréningoch a nácvikoch, tieto vzťahy sa však momentálne nedajú vytvárať. Ak však performer či performerka chcú naďalej tvoriť a fungovať, musia na aktuálnu situáciu z krátkodobého hľadiska príslušne reagovať a upraviť podmienky inscenovania a sledovania predstavenia. Problém sa tým nerieši, preto je legitímne sa pýtať, dokedy sa v tejto alternatíve dá fungovať a aký benefit okrem veľkého roztrúseného archívu performancií, ktoré nás počas lockdownu v online priestore zabavili, performatívne umenie spoločnosti prináša?

Keď sa v prvej fáze covid opatrení preniesli performatívne programy do online priestoru, ukázalo sa, aké nevyhnutné je využívať nahrávacie technológie na rôzne spôsoby v rozličných fázach performatívneho cyklu. Hoci pandemické opatrenia trvajú už vyše roka, stále nevieme, akým spôsobom tieto nahrávky zverejňovať, aby akcia získala na exkluzivite a aby dokumentácia tohto typu nepôsobila zastarane.

Pri archivácií a dokumentácií sú performer či performerka zvedaví, čo vlastne predstavuje esenciálny aspekt ich diel. Čo znamená „naživo“? Je to chvíľa, ktorá sa odohráva pred kamerou, alebo ide o moment odvysielania na YouTube? Alebo je to skrátka iba udalosť, ktorá stratila charakter intimity a performativity a dostala podobu obyčajného odvysielaného záznamu, ktorý tieto aspekty sprostredkúva?

V tejto súvislosti je otázne, ako a či dokážeme z takejto reality čerpať a či sa performatívne médium nedostalo do slepej uličky, v ktorej sa počas pandémie len krvopotne bojuje o pritiahnutie pozornosti divákov. Preto je potrebné uvažovať o tom, či rôzne žánre v umení musia svoju činnosť okamžite adaptovať. V našom prípade to znamená dilemu, či performatívne telá majú alebo nemajú byť exponované v digitálnom priestore.

V uplynulých rokoch nastal nový performatívny obrat v umení, ktorý ukázal, že performatívne médium nemá v kontexte umenia špecifický architektonický priestor, kde by svoje akcie mohlo prezentovať. Máme white cube či divadelný black box, no nemáme čisto performatívny priestor. Pohybové akcie však môžu fungovať kdekoľvek, vo vnútri rovnako ako aj vonku, mimo múzea či priamo v priestoroch galérie alebo inej kultúrnej ustanovizne. Aj z dejín umenia vieme, že sa mohli konať kdekoľvek – v parku, na ulici, na streche či v kostole, alebo sme si ich pozreli z videozáznamu či na fotografii. Svoje miesto si skrátka nájdu. Hľadajú hybridný priestor a čas pre spoločnú výmenu, dýchanie a intimitu. O existenciu tohto priestoru sa netreba obávať, akcie sú schopné rýchlo sa naň adaptovať a nájsť si formu, ktorá im najviac vyhovuje. Performatívne médium bolo dokonca schopné svojou efemérnou, nomádskou povahou unikať a klásť odpor voči predajnosti. O to viac sa dnes dokáže kriticky postaviť voči tržným silám, vymedziť sa voči nim a formovať ich, byť v opozícii s liberalizmom. Nestalo sa teraz to, že vďaka svojej dobrej a rýchlej adaptabilnosti participovalo na viac-menej konzumnej zábave?

Byť súčasťou performatívneho média dnes znamená zamýšľať sa, čo súčasná situácia s jeho podstatou – teda s neprenosným fyzickým kontaktom – v budúcnosti spraví. Ovplyvní pandémia jeho postupnú devalváciu? Bude ešte možný návrat? Ak áno, ako to zasiahne kolektívne telo? Budeme voči sebe viac solidárni? Ako sa v našom správaní prejaví zodpovednosť za naše zdravie a zdravie okolia? Performatívne dielo je stále predovšetkým silným manifestom toho, že byť v telesnom kontakte je to, čo potrebujeme.

Človek je z pudu sebazáchovy schopný fungovať v nečakaných, nových podmienkach. Pracovať dnes s ľuďmi v spoločnom priestore bez respirátorov však vyvoláva strach. Telesná blízkosť podlieha kontrole a stratu kontaktu v performatívnom umení pociťujú umelci a umelkyne medzi sebou rovnako ako vo vzťahu s publikom. Popri technických, formálnych, infraštruktúrnych či ekonomických zmenách, ktoré počas pandemickej situácie v oblasti performatívneho umenia nastali, je preto dôležité zaostriť pozornosť práve na tvorcov performatívneho média – na choreografky, tanečníkov, performerky či interpretov.

Tak ako mohlo byť v minulosti z rôznych dôvodov problematické vytvoriť dielo s tridsiatimi performermi a performerkami v jednom konkrétnom priestore a potom ho adaptovať v inom priestore, rovnako náročné môže byť teraz vytváranie online predstavenia, ktoré má fungovať v tridsiatich separátnych oknách Zoomu. Je dôležité nielen špecifikovať priestor, v ktorom sa pohybujú, ale aj vedieť, kto vlastne choreografky a tvorcovia sú. Časť ľudí pracujúcich v tomto médiu je viditeľná a reagovala na zmenené podmienky. Časť nie. Čo znamená byť aktívne tvoriacou bytosťou, prestať tvoriť a čakať, kedy táto situácia pominie? Môže byť cieľom umelkyne či umelca fungovať v alternatívach a svoje dielo zároveň vo všetkom prispôsobovať pandemickej situácii?

Možnosti sa za posledný rok obmedzili na dve – offline a online. Performatívne telo zažíva fyzický dištanc a stratou publika sa ho dotýka kolektívna trauma. Vyliečia sa?