Pôjde o prekopanie celej inštitúcie?

Nadácia – Centrum súčasného umenia (ďalej NCSU) má od 1. marca 2016 nového výkonného riaditeľa. Stal sa ním Francúz Christian Potiron, ktorý už 14 rokov žije v strednej Európe a na Slovensku. Má za sebou sedemročnú prax na vedúcich pozíciách v dvoch vrcholných kultúrnych projektoch, Európske Hlavne Mesto Kultúry v Košiciach a v Plzni. My sme sa s ním porozprávali o budúcnosti nadácie.

Nový výkonný riaditeľ NCSU Christian Potiron. Foto: Peter Gáll

Ako ste sa dostali k pozícii riaditeľa Nadácie – centrum súčasného umenia?

Minulý rok som robil ešte na projekte európske mesto kultúry – Plzeň 2015, to isté som zažil v Košiciach v roku 2013. Vedel som, že v decembri sa mi skončí zmluva v Plzni, tak som hľadal iné možnosti. Na Facebooku som videl, že nadácia hľadá nového riaditeľa. NCSU som poznal z minulosti, keď som ešte robil na stanici v Žiline, v tom čase som sa zúčastnil jedného zaujímavého programu, ktorý sa volal Kultúrna politika od Amsterdamu po Žilinu (viac tu). Nadácia mala u mňa meno, myslím si, že v minulosti mala na Slovensku veľmi silnú pozíciu. Tak som sa rozhodol podať žiadosť, potom som prišiel na pohovor a zobrali ma. Viem, že pohovoru sme sa zúčastnili traja, ale žiadosť si podalo asi viac ľudí.

V poslednom období sa nadácia venovala trom projektom: Cena Oskára Čepana (ďalej COČ), festival BLAF, Opengallery. Ktorým projektom sa bude venovať ďalej?

Treba sa vrátiť ešte hlbšie do minulosti a pozrieť si štruktúru nadácie. NCSU ako klasická nadácia fungovala iba do čias, kedy bola financovaná Sorosovými peniazmi. Keď sa zastavili tieto peniaze, pomerne rýchlo prestala rozdávať granty. No a čo môže robiť nadácia v našom sektore, keď nerozdáva peniaze? Môže pracovať so vzdelávaním, môže prezentovať umelcov a umenie doma, ale aj v zahraničí a tretia vec, hľadať výnimočné platformy na rozvoj umeleckej scény. Myslím, že o toto sa v minulosti nadácia snažila a to je aj pre mňa kľúčové.

Čiže pôjde o prekopanie celej inštitúcie?

V najbližšej dobe sme sa rozhodli posilniť vzdelávanie. Ako nadácia sme sa rozhodli, že budeme rozvíjať také akadémie súčasného umenia, kde bude prebiehať vzdelávanie počas celého roka. Chceme diverzifikovať témy, aby tento program nadobudol medzinárodný rozmer. Pochádzam z Francúzska, mám skúsenosti aj s prácou v Česku a Srbsku – je zaujímavé mať príklady zo zahraničia, ale zároveň rozvíjať vlastné prístupy na Slovensku. Pre mňa je dôležité, aby sme mali expertov z celého sveta, ktorí sem prídu pravidelne robiť tréningy. Ďalšou oblasťou, ktorej sa chceme venovať, je kultúrna politika. Myslím si, že sme v dobe, keď potrebujeme pracovať v mestách a v krajoch a pripravovať funkčnú kultúrnu politiku a podporu pre umenie a umelcov. Treťou vecou, na ktorú sa budeme sústrediť, je platforma na zviditeľnenie súčasnej slovenskej tvorby. Sem patrí Cena Oskára Čepana, festival Blaf a výstavná činnosť Opengallery.

Kto okrem vás ešte pôsobí v nadácii?

Ja (smiech).

Takže iba vy?

Keď sa pozeráte do minulosti nadácie, veľa vecí tu bolo externalizovaných. To znamená, že tie projekty žili svojím vlastným životom. Možno niekedy aj na úkor toho, že by sme vedeli, že existuje nadácia, ktorá tie veci zastrešuje. Bývalá riaditeľka Bohdana Hromádková končí a v nadácii neostali žiadni zamestnanci. Momentálne pracujem na tom, aby sme mali malý stabilný tím, ktorého pracovníci nemusia byť zamestnaní ani na plný úväzok. A potom budú iní externe zamestnaní ľudia ako napríklad na Čepana, festival.

Nová programová koordinátorka a kurátorka Ceny Oskára Čepana Zuzana Pacáková. Foto: Facebook / Biela noc

Z čoho bude fungovať NCSU?

Klasicky, nadácia už dlhé roky funguje vďaka sponzoringu a grantom z ministerstva kultúry. Budeme v tom pokračovať, neexistujú magické riešenia. Jedine, že by som našiel veľkého darcu alebo veľkú firmu, ktorá bude chcieť, aby sme my spravovali ich grantový program. No tento rok je nadácia aj súčasťou programu Escalatora (viac tu). Je to program, ktorý sa venuje kreatívnej ekonomike aj prostredníctvom neho budeme pracovať na našich stratégiách udržateľnosti.

V minulosti banka J&T podporovala Cenu Oskára Čepana. Bude táto spolupráca pokračovať?

Moja zmluva začala prvého marca, ešte som sa nestihol stretnúť so všetkými, ale je pravdepodobné, že budeme s nimi spolupracovať aj naďalej. Ak bude možnosť pokračovať v tomto vzťahu bez zásahov do programu a v rámci neutrálneho vzťahu, nevidím v tom žiadny problém.

Rovno nadviažem: bude tento rok Čepan?

Bude. Výzvu vyhlásime v polovici apríla a potrvá do 12. júna. A tiež máme nový tím.

Kto ho tvorí?

Novou programovou koordinátorkou a kurátorkou ceny je Zuzana Pacáková. Je ňou na dva roky. Vie vopred, že má tento čas na to, aby posunula smerovanie ceny. Ďalej tím tvoria produkčná Michaela Gáboríková a PR a marketingová manažérka Michaela Kučová.

Čo bude úlohou Zuzany Pacákovej?

Jej úlohou bude, aby všetko prebiehalo hladko. Bude mať na starosti koordinácia tímu, výber  galérie, vizuálnu identitu ceny, komunikáciu s porotou, sprievodné programy, finálnu výstavu či finálový večer atď. Sú základné pravidlá ako nezávisle má porota fungovať - vždy sú štyria finalisti. Ale potom sú veci, ktoré môže ovplyvniť. Zuzana má pár zámerov, ktoré sú pre ňu dôležité, jedným z nich je, aby cena nadobudla medzinárodný rozmer a nefungovala iba v uzavretej komunite. Minulý rok bolo na vyhlásení okolo sto ľudí, čo bolo fajn, ale my chceme, aby ich bolo viac.

Písali sme o tom, že na vyhlásenie Čepana nikto nepríde a píšu o tom všetci.

(Smiech). Je pre nás dôležité vybudovať nový vzťah medzi verejnosťou a súčasným umením, chceme na tom vzťahu pracovať, aby to bolo celospoločenské. Nestačí mi, že niekto z nás dostane cenu, a potom sa z toho tešíme v našej malej komunite ale chcem, aby víťaz zažíval väčšie uznanie.

Problém je aj v tom, že o cenu sa nezaujíma ani samotná výtvarná komunita.

Chceme pracovať s teoretikmi, ktorí by mali reflektovať COČ. Tiež nám chýba medzigeneračný rozmer, starší umelci je možno zlý pojem, ale je dôležité, aby boli súčasťou toho ceremoniálu, aby prišli na vernisáž. Inak Košice sú stále pre Bratislavčanov momentálne dosť ďaleko. V Žiline bolo oveľa viac ľudí. Ísť do regiónu má stále svoje výhody a nevýhody, ale je kľúčové aby sa COČ týkala celého Slovenska.

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2014 v Novej synagóge v Žiline. Foto: Dalibor Adamus

Ak sa vrátim k pozícii koordinátora, nezaregistrovala som výzvu nadácie, že niekoho hľadá. Bola vôbec vyhlásená?

Nie, lebo som mal mesiac na to, aby som vybral niekoho, kto bude schopný viesť cenu. Išlo o funkčné rozhodnutie. Ale o rok bude výzva na nového koordinátora. Presne tak ako sa prihlásil Tomáš Džadoň so svojou víziou. A bude mať dva roky na to, aby cenu ovplyvnil. Presne ako bienále, každý pozvaný kurátor posunie cenu niekde inde, ale základy sú stále rovnaké.

Sú dva roky dostatočne dlhá doba na realizovanie koncepcie?

Myslím si, že je dôležitá kontinuita, ale tiež je dôležitá nová energia a ďalšie nápady z umeleckej scény, ktoré cenu posunú ďalej.

Čiže v tíme sa bude meniť iba programový koordinátor?

Áno. Chcem, aby sa stabilizoval tím, čo znamená, že PR a produkčná budú interné. To znamená, že každý rok budú získavať skúsenosti, budú vedieť ako čo funguje. Ďalej máme konzultačný orgán, v ktorom je pozvaný bývalý víťaz, bývalý koordinátor, bývala hostiteľská galéria.

Ako to bude fungovať?

Konzultačný orgán tvorí pár významných ľudí, ktorí majú čo povedať k cene. Bývalí koordinátori, Tomáš a Barbora, dostali ponuku, aby tu boli. Môžu sa vyjadrovať k súčasnému koordinovaniu, hovoriť o svojich skúsenostiach, čo fungovalo, čo nefungovalo. Chcem aby Brousil a Zelinka poskytli svoje skúsenosti, čo zažili, v čom bol problém z ich strany, alebo čo bolo dobré. Toto je jedna vec, druhá bude, že ľudia v konzultačnom orgáne sa budú meniť každý rok – prídu noví ľudia, starí odídu, zostane časť členov, ktorá bude vedieť, ako to má fungovať. Niečo podobné sa bude diať aj s porotou. Tam chceme, aby sa každý rok polovica poroty menila a polovica zostala rovnaká.

Ešte pripravujete nejaké zmeny?

Áno, ide o vyhlásenie výzvy na rok 2017, ktorá bude oznámená už počas ceremoniálu, aby sme vedeli omnoho skôr, kto sú finalisti. Zdá sa mi šialené, že finalisti majú vytvoriť nové dielo za takú krátku dobu. Chceme s nimi dlhšie pracovať, viac ich propagovať a oni budú mať viac času na realizáciu.

Mám to v CV... – diskusia o vplyve symbolického kapitálu na kariéru súčasného umelca v rámci festivalu Blaf 2015. Na snímke zľava: Erik Binder, Alexandra Kusá, Ondřej Horák, Jana Németh a Ilona Németh. Foto: Gabriel Kuchta/Festival Blaf

Ďalšou aktivitou NCSU bolo realizovanie výstav v Opengallery. Ide o priestor Nadácie otvorenej spoločnosti (OSF), dohodli ste sa s ňou? Bude tento priestor naďalej prístupný?

To bola jedna z prvých vecí, ktoré ma zaujímali. Nie preto, že nadácia musí mať priestor, ktorý bude spravovať. Ale skôr preto, že keď je niečo hmatateľné, ľudia vnímajú, že to existuje. Nadácia nemá kapacitu, aby celý rok spravovala program v galérii. To však ani nie je moja ambícia. Ak dostaneme podporu, výstavy budú, ak nie, tak nebudú. S riaditeľom OSF (pozn. red. Jánom Orlovským) sme sa dohodli na troch výstavách tento rok, ktoré budú tematicky zamerané na sociálne angažované umenie, resp. budú sa venovať témam ako: ľudské práva, migrácia, menšiny, multikulturalizmus. Chceme, aby sa výstavný program NCSU a zameranie OSF tematicky prelínali.

Budete mať koordinátora pre tento priestor?

Určite bude kurátor alebo kunsthistorik. Podľa mňa je potrebné trio – Nadácia otvorenej spoločnosti, NCSU a kurátor, ktorý na to pozerá z čisto umeleckého pohľadu. Ešte neviem, kto to bude, tým sme sa ešte nezaoberali.

Posuňme sa k ďalšej aktivite nadácie a tou je festival BLAF - Bratislava Art Festival. Potrebuje Bratislava festival súčasného umenia? Má vôbec existovať?

Pre mňa je otázne, či má NCSU produkovať festival umenia. Má to zmysel jedine vtedy, ak tento formát prinesie niečo nové pre umeleckú scénu.

A prinesie BLAF niečo nové?

Blaf sa transformuje, jednak v názve, osobne už ani nechcem používať toto slovo, ale aj v tom, že tento rok nebude klasický päťdňový program. Niektoré galérie budú asi sklamané, že stratia príležitosť prezentovať sa. Koncept festivalu bol vypracovaný pred piatimi rokmi a myslím si, že za tú dobu sa scéna zmenila. Koncept dať ľudom mapy do ruky, aby putovali po galériách a my popri tom robíme sprievodné programy, už nie ja taký inovatívny ako kedysi. V tom čase festival naplnil isté potreby. Ľudia sa napríklad naučili chodiť po galériách, galérie sa zosieťovali, ale práve to, čo sa stalo minulý rok, ukázalo, že mesto potrebuje niečo iné. Potrebuje omnoho viac práce vo verejnom priestore, potrebuje omnoho viac medziodborových prepojení, ísť von za ľuďmi.

Máte predstavu ako bude festival vyzerať?

Áno, ak dostaneme finančnú podporu a pre tento rok sme sa rozhodli nerobiť veľký program. Galérie budú otvorené iba jeden večer a nie päť. A tak ako minulý rok, sa chceme spojiť s festivalom Biela noc, pre ktorú máme v úmysle robiť vzdelávací program.

Biela noc v Bratislave. Foto: Facebook/Biela noc

A má to význam prepájať?

Podľa mňa má. Keď je viac ako stotisíc ľudí v uliciach, ktorí chodia v meste za kultúrou a popritom idú na program v galériách, tak to zmysel má. Navyše toto sa bude diať iba jeden deň. Ale hlavne bude konferencia, kde chcem pozvať expertov, ktorí robia bienále či festivaly vo verejnom priestore, aby sme diskutovali spolu s bratislavskou kultúrnou obcou o tom, čo mestu chýba a ako bude vyzerať festival o rok.

Aký máte s festivalom zámer? Pretože prepojenie s Bielou nocou bude iba na jeden rok.

Moja vízia je niečo medzi bienále súčasného umenia a festivalom umenia vo verejnom priestore, niečo medzi výtvarným a performatívnym umením. Otázne je, či to bude každé dva roky ako bienále, alebo sa to bude konať každý rok. Festival musí bezpodmienečne zasahovať do verejného priestoru, musí sa vytvoriť nový vzťah s verejnosťou.

Máte už na mysli nejaké konkrétne miesta, kde by sa festival mohol konať? Ako vnímate verejný priestor v Bratislave?

Ja ako Francúz som šokovaný, keď prídem do Bratislavy a vidím stav jej verejného priestoru. Nikto asi nebude prekvapený, keď poviem, že je tu verejný priestor doslova „zabetónovaný“ a v dezolátnom stave. Ale myslím si, že umenie má veľkú silu a vie poukázať na potenciál takýchto priestorov a vie aj ponúknuť iný spôsob ich používania. Bratislava má ešte stále niekoľko industriálnych miest, i keď je ich čoraz menej. V tom vidím veľký potenciál pre pop-up priestory na prezentácie umenia.

To znie ako úplné pretransformovanie festivalu.

Áno. To sa bavíme až o roku 2017.