COČ 2018: Kto chce, zmysel nájde vo všetkom

Publikujeme druhú časť rozhovoru s riaditeľkou Nadácie – Centra súčasného umenia a zároveň koordinátorkou Ceny Oskára Čepana 2018, Luciou Gavulovou. V tejto časti rozhovoru sa Gavulová vyjadruje k významu ocenení a ceny COČ samotnej, ako vníma prestíž a ako uvažuje nad zmenami v rámci COČ do budúcnosti. Konkrétnejšie odpovedá aj na otázky týkajúce sa aktuálneho ročníka.

Vyhlásenie výsledkov Ceny Oskára Čepana 2018 v OD Dunaj v Bratislave.

COČ 2018: Kto chce, zmysel nájde vo všetkom

Prečo by mal umelec/umelkyňa chcieť vyhrať Cenu Oskára Čepana?

Toto je podľa mňa kľúčová otázka a myslím, že veľa vypovedá o projekte ako takom. Súťaž existuje 23 rokov a napriek tomu, že sa všetko vyvíja a mení – hodnota peňazí, možnosti cestovania, rezidencií, vystavovania a podobne – vo svojej materiálnej podstate ostáva cena (výhra) prakticky nezmenená. Myslím si, že to, čo môže umelec mimo roviny symbolického kapitálu cenou získať, by malo byť prispôsobované dobe, okolnostiam a jeho meniacim sa potrebám. Čím nechcem povedať, že finančná odmena, plne hradený dvojmesačný rezidenčný pobyt v New Yorku a samostatná výstava laureáta po návrate (ktorej kontinuita bola žiaľ prerušená) nie sú pre umelcov dostatočne motivujúce, ale na motivovaní je potrebné aj na tejto úrovni ďalej pracovať. Na druhej strane si myslím, že minimálne rovnako obohacujúce ako výhra laureáta, by v ideálnom prípade mohla byť účasť na celom procese – od jeho vyhlásenia finalistom, cez prácu na výstave, komunikáciu s kurátorom, tvorbu nového diela, jeho prezentáciu, interakciu s publikom a tak ďalej.

Aký zmysel majú umelecké ceny, ich pravidlá a súťaženie v umení?

Každá súťaž musí mať pravidlá, inak by nebola súťažou. Na zmysel umeleckých cien možno nahliadať z rôznych uhlov pohľadu. Majú zmysel pre ich zakladateľov, ak v pozadí stojí silná značka alebo donor, pre posilnenie filantropických zámerov týchto subjektov (Hugo Boss Prize, Future Generation Art Prize, ktorú financuje nadácia ukrajinského oligarchu Victora Pinchuka, Prix Pictet, dotovaná švajčiarskou privátnou bankou Pictet et Cie, alebo aj naša Cena Nadácie NOVUM, ktorá oceneným umelcom poskytuje veľkorysý finančný grant na tvorbu). V rámci umeleckého diskurzu môžu mať zmysel v tom, že stimulujú vznik nových umeleckých diel, môžu pomôcť umelcom zviditeľniť sa, artikulovať ich tvorbu a jej význam smerom k verejnosti. Čo sa týka niektorých konkrétnych pravidiel, verím, že v prípade Ceny Oskára Čepana napríklad vekový limitu raz prestane hrať rolu.

Lucia Gavulová a Rainer Fuchs počas vyhlásenia výsledkov Ceny Oskára Čepana 2018 v OD Dunaj.

Minulý ročník Ceny Oskára Čepana bol zlomový, vyhrali všetci finalisti. Odmietli princíp súťaženia a vo svojom vyhlásení apelovali naopak na kolektívnu solidaritu.

Keď finalisti ročníka 2017 odmietli princíp súťaženia, potom mne uniká zmysel toho, prečo sa hlásili do súťaže. Štatút projektu nikoho neťahá za nos – jasne v ňom stojí, že umelec sa hlási do súťaže. Ak sa to niekomu prieči, nerozumiem jeho motiváciám prihlásiť sa. Ďalšia vec je, že v roku 2017 bolo vo všeobecnosti trendom spochybňovať konkrétne (lebo z globálneho hľadiska sa spochybňujú a zrejme zo svojej povahy budú spochybňovať stále) princípy a pravidlá súťaženia v umení – podobné tendencie sme zaregistrovali v súvislosti s ocenením Preis der Nationalgalerie, ako aj s českou cenou za najlepšie európske diplomové práce Startpoint Prize. Bola to súčasť aktuálneho medzinárodného dobového diskurzu. Z tohto uhla pohľadu je ich počínanie legitímne – prihlásili sa ním vedome k určitému diskurzu.

Postoj finalistov COČ 2017 bol umocnený aj kritikou organizátorov ceny. Boli ich pripomienky pre teba podnetné, ak áno, tak v čom?

Každá kritika je v niečom podnetná. Minimálne v tom, že sa človek zamyslí, prečo vznikla, čím k nej boli tí, ktorí sa ohradili, motivovaní. Cena je v prvom rade o spolupráci. Umelci mali možno minulý rok pocit, že sa s nimi nespolupracuje dostatočne, alebo spolupráca nefungovala. Problém je tiež, ak majú členovia tímu mimo riadiacej pozície niečím zviazané ruky: keď v rámci výkonu naplno fungujú povedzme dvaja ľudia, ale bez dostatočne flexibilnej exekutívnej či komunikačnej podpory vedenia, nie je veľká šanca ašpirovať na dlhodobo udržateľný model spolupráce – interne v tíme, ako aj externe smerom k finalistom. Ja som však tento rok mala pocit vzácnej súhry.

Zľava: finalisti COČ 2014 Matěj Smetana, Martin Kochan, Jaroslav Kyša a laureátka COČ Jana Kapelová v Novej synagóge v Žiline.

Predpokladám, že si Nadáciu – Centrum súčasného umenia a aj COČ zdedila s restami. Mám predovšetkým na mysli nerealizované výstavy laureátov. Ako sa s tým hodláš vyrovnať? Prezentovaná nebola Jana Kapelová a minuloroční laureáti – APART Collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková.

Budem rada, keď sa dodatočne zrealizujú samostatné výstavy laureátov, ktoré sa neuskutočnili, ak by o to, prirodzene, mali záujem (Katarína Hrušková, Jana Kapelová).

Prečo nie všetci minuloroční laureáti?

Skupinová výstava vôbec nie je zlý nápad – to je na mieste. Ak by všetci, aj s odstupom dvoch rokov po spoločnom čepanovskom „manifeste“ súhlasili a v neposlednom rade mali chuť opakovane spolupracovať s „inštitúciou Čepan“, prichádzala by do úvahy aj táto možnosť.

Už viete, kde bude mať samostatnú výstavu tohtoročná laureátka?

Kde bude mať v lete 2019 samostatnú výstavu Emília Rigová, tohtoročná laureátka Ceny Oskára Čepana, je otázka, ktorá sa rieši.

Webová stránka COČ informuje iba o súčasných finalistoch. Kde sa stratil celý jej obsah?

Obsah je uložený, ale nestíhali sme to za daných okolností spracovať. S Peťom Liškom máme premyslený koncept, budeme zverejňovať informácie aj doplňovaťbudovávať archív. Na to všetko však najskôr treba získať financie.

Zľava: laureáti Ceny Oskára Čepana 2017 Nik Timková, Magda Scheryová, Denis Kozerawski, Peter Sit a Zuzana Žabková počas vyhlásenia výsledkov Ceny Oskára Čepana v Nitre.

Tento rok ste nezverejnili mená a portfóliá všetkých prihlásených. Nepovažuješ to za krok späť?

Vyradenie zverejnenia mien a prihlásených portfólií nepovažujem za krok späť, ale krok vpred :) Nikde inde vo svete sa to nerobí. Ani Chalupecký, s ktorým slovenská umelecká scéna tak rada Čepana porovnáva, to nerobí, neviem teda, prečo by COČ v tomto mala podliezať medzinárodné štandardy. V argumentácii Facebookových diskusných prestreliek viackrát rezonovalo, že by si mladé kurátorky alebo umelkyne radi spravili prehľad o tvorbe súčasných výtvarníkov – za mojich čias sme chodili k umelcom do ateliérov a tvorbu si pozerali tam, alebo na výstavách, nie virtuálne. Ale pravda je taká, že portfóliá sú dostupné na sieti works.io, cez ktorú sa umelci do Ceny hlásia a ktorá je prístupná všetkým…

Každý rok sa mení vizualita COČ. Ako bude vyzerať vizuál Čepana budúci rok? Bude budúci rok opäť? Ak áno, tak prečo?

Rada by som ostala aj pri konzistentnejšej vizualite, iba jemne variovanej z roka na rok, ale stále dobre rozpoznateľnej. Preto aj na budúci rok plánujeme spoluprácu s Petrom Liškom.

Kam by sa mala cena uberať? Čo by malo zostať a čo by sa malo zmeniť?

Vo všeobecnosti nie je ani tak nutné cenu niekam posúvať, než pracovať dôsledne a vytrvalo s tým, čo už „má“, zaviesť nové veci do praxe, spraviť z nich štandard. V prvom rade by mal umelec mať chuť sa do Ceny prihlásiť, mal by v tom vidieť zmysel. To je podľa mňa lakmusovým papierikom stavu, v akom sa Cena ten ktorý rok aktuálne nachádza: akú dôveru a chuť prihlásiť sa vzbudzuje u umelcov.

Vernisáž výstavy finalistov 20. ročníka Ceny Oskára Čepana v Košiciach v DIG gallery (zľava): finalisti: Viktor Fuček, Ján Zelinka, František Demeter, Radek Brousil / koordinátori ceny: Tomáš Džadoň, Barbora Šedivá

Bude pokračovať sprievodný program v podobe COČ víkendu?

COČ víkend mal význam najmä z hľadiska putovného charakteru Ceny za uplynulé roky – posledné štyri roky bola realizovaná v Žiline, Košiciach, Banskej Bystrici a Nitre. Keď už ste dokázali do týchto miest pritiahnuť ľudí z iných miest alebo krajov, nemalo zmysel ponúknuť im iba jednovečerný event, a tak vznikol Čepan víkend, ktorý združoval sprievodné podujatia za predpokladu, že keď už človek za Cenou vycestoval, rád s ňou strávi aj víkend, spolu so spoznávaním lokálneho prostredia (k čomu sprievodné programy cielene prispievali). Po návrate projektu do Bratislavy stratil z môjho pohľadu tento rok Čepan víkend zmysel. Výstava finalistov je v centre mesta, navštíviť sa dala v ktorýkoľvek deň od vernisáže až do vyhlásenia laureáta a konca výstavy, sprievodné programy sme realizovali počas jej trvania zväčša priamo vo výstave.

Aké budú ďalšie vaše kroky, plány?

Chceme na projekte pracovať kontinuálne počas celého roka. Výzvu na prihlasovanie umelcov do ďalšieho ročníka zverejniť v januári a nechať umelcom čas prihlásiť sa do marca. V marci usporiadať prvé stretnutie komisie. Ak budú finalisti známi začiatkom apríla, budú mať vyše šesť mesiacov čas na prípravu výstavy. Počas tohto pol roka s nimi budeme rozvíjať programovú spoluprácu na rôznych úrovniach. Výstava bude mať opäť svojho kurátora a bude predstavovať hlavný komunikačný formát projektu. Medzitým sa uskutoční rezidencia víťaza. Radi by sme ju zúročili v podobe verejnej prezentácie laureáta po jeho návrate. Jedna zmena sa týka putovania Ceny v budúcnosti. Zaužívaný bude model rotácie medzi Východoslovenskou galériou v Košiciach (2019), Novou synagógou v Žiline a zatiaľ neistým inštitucionálnym partnerom v Bratislave. Laureát bude mať na ďalší rok samostatnú výstavu v inštitúcii, v ktorej získa ocenenie.

Dizajn 19. ročníka Ceny Oskára Čepana 2014, Boris Meluš

Ako si spokojná s 23. ročníkom COČ?

23. ročník Ceny Oskára Čepana prebehol v rámci nejakých možností; hodnotiť ho nebudem, lebo nie všetko som mohla a vedela ovplyvniť k nejakej mojej predstave o spokojnosti. A o nespokojnosti sa vyjadrím v duchu citátu José Ortega Y Gasseta, ktorý tvrdí, že „sú dva druhy: taká, ktorá pracuje, a taká, ktorá zalamuje rukami. Prvá dosiahne to, čo chce, druhá stratí to, čo má.“ Podľa mňa pracujme s tým, čo máme, a dosiahnime tak to, čo chceme. Ale všetko potrebuje čas.

Ako by podľa Teba malo vyzerať „najprestížnejšie“ ocenenie pre slovenských vizuálnych umelcov do 40 rokov na Slovensku?

So slovom prestíž mám problém; čo si pod ním kto predstavuje? Čo si pod ním mám predstaviť ja? Je to dobrá povesť? Referencie, ktoré môžu niekam posunúť autora, pomôcť mu v presadení sa, získaní lepšieho renomé? Alebo výška finančnej satisfakcie v rámci výhry? Ak si pod prestížou mám predstaviť tieto veci, potom by to ocenenie asi malo vyzerať tak, aby napĺňalo ich podstatu a prísľub. A tie si musí zadefinovať každý organizátor či zakladateľ Ceny sám, podľa svojich motivácií a vízií. Cenu Oskára Čepana založila, resp. tradíciu jej udeľovania zaviedla Wendy Luers, manželka posledného amerického veľvyslanca v Československu, pričom motiváciou bolo oceňovať výrazné lokálne osobnosti na poli výtvarného umenia. V dobe vzniku prvej z cien zo siete Young Visual Artists Award v roku 1990, ktorou bola Cena Jindřicha Chalupeckého, bolo za prestížne považované vyviezť umelca do Ameriky a prispieť k medzinárodnému kultúrnemu dialógu. Niečo také je dnes už pomerne bežné. Reagovala som na to aj v odpovedi na prvú otázku, týkajúcu sa motivácií, prečo by sa umelci mali do Ceny hlásiť. Určite aj pre pocit prestíže s ňou spojený, ale čo tú predstavu o prestíži napĺňa (lebo iba výška finančnej odmeny pre laureáta to evidentne nebude), na to treba neustále hľadať odpoveď. Osobne si myslím, že to môžu byť aj odborné kapacity, ktoré za cenou stoja, napríklad členovia poroty, kurátor výstavy finalistov a podobne…