Potichu prepisovať dejiny útlaku

V bratislavskej Július Koller Society aktuálne až do konca mája 2024 prebieha výstava Hungry Is My Favourite Word, ktorej kurátorkou je Nora-Swantje Almes a na ktorej vystavujú Ebun Sodipo, Luki Essender a Miriam Kongstad.

Kurátorka výstavu tematicky rámcuje problematikou histórie, jej tvorby a interpretácie a našu pozornosť upriamuje na príbehy skupín ľudí, ktorých hlasy boli (a sú) neprávom v úzadí. História je vo výstave konfrontovaná so súčasnosťou a prepletená odkazmi na vizuálnu kultúru či pop-kultúru.

V pomerne malom priestore galérie i samotných diel sa k nám dostávajú komplexné a obsahovo hutné odkazy umelcov a umelkýň, ktoré kurátorka ešte ďalej obaľuje teoretickými referenciami. Diela ako také pritom pracujú s istou dávkou subtílnosti formy, a tak diváctvo musí obsahy odkrývať pomaly a intenzívnejšou intelektuálnou prácou. Každé z diel obsahuje mnohovrstevnaté a komplexné referencie či prepojenia, ktoré však vo výstave nemajú priestor na dopovedanie, a tak sa miestami ocitáme v príliš rozvetvenej spleti významov, odkazov a tém, ktoré ostávajú iba načrtnuté.

Výstava sa začína kolážou Ebun Sodipo, ktorá je umiestnená na schodisku vedúcom do priestoru. Sodipo je umelkyňou venujúcou sa čiernej trans-ženskosti a skúsenosti; kombinuje sociálnu históriu s dejinami umenia a súčasnou vizuálnou kultúrou. Týmto spôsobom potom do popredia privádza históriou zanedbávané postavy a ich príbehy, čo možno vidieť jednak v tomto „úvodnom“ vystavenom diele, ale i v ďalších. Po tom, čo pravdepodobne väčšina návštevníkov a návštevníčok spočiatku prehliadne koláž na schodoch, sa dostávame do priestoru cez ďalšiu jej prácu, ktorá diváctvo, ako tá predošlá, tiež tak trochu skúša zo všímavosti. General Partition sú potlačené priehľadné PVC závesy s motívmi rúk, ktoré nás svojím dotykom vedú z priestoru do priestoru, z histórie do prítomnosti. Obe tieto diela nám poľahky na oči vyhodia vlastnú nevšímavosť a dajú ju do kontextu s necitlivým narábaním tých, ktorí už raz príbehy ľudí, na ktoré tieto diela odkazujú, z hlavných dejových línií vyškrtli.

V priestore sa stretávame aj s ďalším dielom Ebun Sodipo a tým je Madeleine et Margo (2022). V nej sa prekrývajú príbehy dvoch žien – výrez portrétu Magdalény, slobodnej černošky, ktorý vznikol pár rokov po zrušení otroctva vo Francúzsku, a Margo, trans-ženy. Aj tu sa teda skratkou dostávame z histórie do súčasnosti a umelkyňa nás konfrontuje s faktom, že útlak a umlčiavanie hlasov nevymizlo, iba zmenilo svoju podobu a stratégie.

Odtiaľto prichádzame k dvom dielam Miriam Kongstad tematizujúcim pop-kultúru a momenty, ktoré do istej miery formovali masové vnímanie sexuality. Jedným z nich je Metanoia/Bunnyland (2021) – architektonicko-skulpturálny objekt, materiálom odkazujúci na modernistickú architektúru a prepájajúci ju so vzostupom popularity časopisu Playboy a jeho zakladateľa Hugha Hefnera. Modernistická architektúra v tomto kontexte vystupuje ako vysnené „ihrisko“ heterosexuálneho muža a Playboyom tvarovanej maskulinity.

V akomsi kontraste k vyššie uvedenému zas stojí záznam performancie, taktiež od Miriam Kongstad, ktorá spracúva jeden z ikonických pop-kultúrnych momentov – bozk Madonny, Britney Spears a Christiny Aguilery počas prenosu z odovzdávania cien MTV. Tento moment potom rámcuje tematikou katarzie, očisty či akéhosi uvoľnenia a prepája ich s queer skúsenosťou, keď bola komunita veľmi verejne a vo veľkom postavená pred rôzne spektrum pocitov – od uvoľnenia až po hanbu. Performancia nám odkrýva ďalšiu vrstvu bolestivej pravdy o tvorbe a písaní histórie, v ktorej sú hlasy queer ľudí a ľudí inej ako bielej farby pleti umlčané a v mainstremových médiách poddimenzované. Napriek všetkej nepriazni a útlaku však históriu vytrvalo prepisujú tak, ako Luki Essender píše svoje poetické odkazy na steny galérie – „potichu nahlas“.

Napriek istej stiesnenosti priestoru, ktorý okupuje mnoho tém naraz, výstava otvára hlboké, dodnes neošetrené a nezahojené rany. Diela umelcov*kýň na neprávosť odpovedajú citlivo a diváctvu trpezlivo ukazujú kam a ako ďaleko siaha história útlaku a ako sa pretavuje do súčasnosti. Výstava nás núti prehodnotiť momenty, ktoré chápeme ako dané a pevne vryté. Určite by stálo za to, keby autori*ky na ich dopovedanie dostali viac priestoru.

Hlad mám zo všetkých slov najradšej / Ebun Sodipo, Luki Essender, Miriam Kongstad / Kurátorka: Nora-Swantje Almes / The Július Koller Society / Bratislava / 26. 1. – 26. 5. 2024

V rámci otvorenia vystúpil Michael Dore so svojou performance Sirény.

Foto: Ján Kekeli