Po veľkom finále

V decembri skončila v žilinskej Novej synagóge výstava finalistov COČ Ludmily Hrachovinovej, Kristiána Németha, Jozefa Piláta a laureátky Daniely Krajčovej. Keď sa udelia ocenenia, mediálny záujem o cenu často rýchlo opadne. Zvyčajne orientujeme pozornosť primárne na ocenenú umelkyňu či umelca, jej či jeho tvorbu, skúsenosti a zážitky z pobytu v New Yorku. Tento rok sme sa rozhodli urobiť zmenu a oslovili Emu Hesterovú, ktorá pre nás pripraví v najbližších mesiacoch sériu rozhovorov s budúcimi finalistami. Predtým sa však v rámci jej pilotného rozhovoru s exfinalistkami a exfinalistami ceny zameriame na fenomén ne-súťaženia, prekarizácie v umení ako aj honorárov za vytvorenie finálneho diela v tejto súťaži. Hesterovej zámerom pritom bolo vytvoriť zaangažovaným umelcom a umelkyniam priestor pre spätnú väzbu prostredníctvom slobodnej reflexie aktuálne zažitých skúseností.

Zľava: Jozef Pilát, Ludmila Hrachovinová, Kristián Németh a Daniela Krajčová počas udeľovania COČ v žilinskej synagóge

Po veľkom finále

Jednou z ťažiskových tém, s ktorou sa v prípade Ceny Oskára Čepana a obdobných súťaží stretávame, je téma zmyslu súťaženia v umení. Dôraz na individualizmus v spojení s trhovou logikou neoliberálneho kapitalizmu nastoľovanými vyčerpávajúcimi produkčnými vzťahmi, idealizovanými predstavami o kreativite a z toho vyplývajúci tlak na výkon sa zhmotňujú práve v konceptoch súťaží a súperenia. Môžeme menovať známe prípady kritiky súťaží doma (COČ 2017), u susedov (Cena Jindřicha Chalupeckého 2020) i vo svete (Preis der Nationalgalerie 2017, Turner Prize 2019), ktoré vyústili v kolektívne rozhodnutia nesúťažiť. V slovenskom a českom prostredí možno hovoriť o akejsi medzi-kontextuálnej komunikácii, dianie v rámci oboch cien je vzájomne sledované, teoreticky reflektované a porovnávané (čoho sa tiež sama dopúšťam). Na posledné ročníky súťaží najvýraznejšie reagovali texty od Pala Fabuša, Kariny Kottovej a Dominika Formana, ktoré sa z rôznych uhlov pohľadu a s rôznymi závermi venujú práve súťaženiu. Fabuš finalistom CJCH, ktorí sa rozhodli nesúťažiť, vyčíta, že týmto gestom rozdeľujú umeleckú scénu a používa klasický argument, že sa finalisti do ceny prihlásili dobrovoľne. Karina Kottová, riaditeľka CJCH, je naopak dlhodobo otvorená polemikám o súťažení v umení a tvrdí, že ak by sa nesúťažilo, vznikli by lepšie diela, čo zas podkladá rezonujúcim tvrdením, že „Je to jakoby někdo natáčel film čistě proto, že je ve finále Oskarů a čekal, jestli za něj dostane figurku, nebo ne.“ Dominik Forman píše o tom, že gesto finalistov CJCH hovorí o poddávaní sa „inštitucionálnym trendom“, pretože je vynucované od vedenia ceny, čím sa vytráca jeho subverzívny potenciál a dodáva, že dnes možno k problematike pristúpiť opačnou logikou a subverziu pripísať rozhodnutiu súťažiť. 

Ako sa ku konceptu súťaženia staviate spätne vy, respektíve, čo pre vás znamená „súťažiť“? Rozmýšľali ste nad tým, či a ako bude vaše rozhodnutie súťažiť chápané a kontextualizované? Sú toto aspekty, ktoré ste aj vy počas príprav a pôsobenia v COČ zvažovali?

Ludmila Hrachovinová (LH): Pre mňa osobne COČ nebola len súťaž. Rozsah našej spoločnej výstavy, proces príprav, publicita a verejný záujem u mňa vyvolal tlak, preto som chcela zo seba vydať maximum a spraviť dobrú výstavu. Videla som to ako jedinečnú možnosť a motiváciu posunúť sa vo svojej tvorbe a kariére ďalej. Bol to prvý veľký projekt, ktorého som bola súčasťou. Naučil ma veľmi veľa o sebe a priniesol mi veľa skúseností. Mojou reakciou na veľkosť a vážnosť tejto udalosti a príležitosti z mojej strany nebola snaha spraviť niečo vizuálne veľkolepé, ale skôr opačne. Ponorila som sa viac do seba a hľadala hĺbku vo veciach, s ktorými pracujem už dlhšie. Zaujímavé sa mi zdali obyčajné veci, momenty ticha, uvedomenia si vlastneho bytia a prostredia okolo nás, ktorého sme súčasťou. Tento prístup sa stal mojim ideologickým východiskom.

Nevidím problém vo vyhotovení nového diela pre COČ. V súčasnosti sa málokedy dá experimentovať a bádať bez finančných prostriedkov, čo si vyžaduje vopred určené podujatie, čas a miesto. Keď sa uchádzač hlási na COČ, pozná časový harmonogram, miesto a podľa toho môže zvážiť svoju prihlášku.

Daniela Krajčová (DK): Nerozumiem, prečo je potrebné obhajovať niekoho účasť a akceptovanie pravidiel súťaže, hoci aj vo vizuálnom umení. COČ vnímam ako možnosť prezentácie umelca v profesionálnych podmienkach. Mojím cieľom ako umelkyne je môcť kontinuálne pracovať na vlastných projektoch. Do COČ som sa prihlásila hlavne preto, že som chcela mať príležitosť vytvoriť projekt na novú tému, ktorému bude venovaná pozornosť, navyše aj od zahraničných kurátorov. Mojím cieľom nebolo teda primárne súťažiť a vyhrať, ale už byť súčasťou finálového výberu chápem ako ocenenie vzhľadom na množstvo pozornosti a priestoru, ktorý sa každému dostane. Samozrejme atmosféra súťaživosti a hodnotenia výkonu môže vyvolať stresovú situáciu, ktorá môže niekoho spomaliť, niekoho iného naopak motivovať k vyššiemu výkonu. Princíp súťaže je ale všade okolo nás, v každom výberovom konaní na pracovnú pozíciu, prijímacích skúškach na školu či žiadosti o štátnu dotáciu. Ak by sme chceli princíp súťaže v umení zrušiť, prečo akceptujeme napríklad bodovací systém pri podaní žiadosti na FPU, namiesto neho by sa mohla celková suma rozdeliť rovnakým dielom pre všetkých žiadateľov?

Ja sama som sa od vyhlásenia finalistov snažila potlačiť v sebe pocit, že niekto z nás musí vyhrať. To, že som nakoniec vyhrala, bolo pre mňa veľkým povzbudením, že aj napriek tomu, že sa denno-denne starám o 3 malé deti, (najmladší sa narodil v čase, keď bolo vyhlásenie finalistov, starší dvaja mali 2 a 4 roky), má zmysel naďalej pracovať, svet umenia potrebuje počuť aj o ženách a matkách, ktoré cítia potrebu sebarealizácie aj popri starostlivosti o rodinu a potrebujú k tomu dostať príležitosť.

Laureátka Daniela Krajčová počas udeľovania COČ v žilinskej synagóge

Kristián Németh (KN): Som otvorený myšlienke nesúťaženia, chápem argumenty pre aj proti. Ale vadí mi, keď sa stanovené pravidlá menia počas chodu, prispôsobujú sa individuálnym, alebo kolektívnym potrebám. Do COČ som sa hlásil s tým, že som si podrobne preštudoval štatút súťaže, ktorý som prijal bez toho, aby som sa ho dodatočne snažil zmeniť, či vytváral pôdu pre nesúťaženie. Sme extrémne senzibilní, keď sa v našej spoločnosti ohýbajú pravidlá, v tomto prípade nám to nevadí? Negatívne vnímam aj to, ak sa umelci a umelkyne s kritickým postojom k súťaženiu opätovne do súťaží hlásia a v prípade výhry ceny prijímajú. Všetky pravidlá COČ by sa dali spochybniť, nielen súťaženie, ale aj vekové obmedzenie, dosiahnuté vzdelanie a podobne. Keď ale umelci a umelkyne nechcú súťažiť, dá sa to dosiahnuť aj iným spôsobom, ako dodatočným ohýbaním pravidiel. Ak by teda vznikla spoločenská objednávka (spoločný konsenzus) na nesúťaženie v umení, mohla by sa aktivovať vo forme petície, protestu, alebo spoločného stanoviska umeleckej obce, na ktorú by organizátori a organizátorky akýchkoľvek súťaží museli reagovať. Súhlasím s Danielou, že sa pritom automaticky otvára otázka spochybnenia aj iných foriem súťaženia, ako sú výberové procesy na granty, rezidencie, alebo prijímacie pohovory na umelecké školy. A aký by mal vplyv na kvalitu tvorby, ak by sa nesúťažilo? Skôr si myslím, že úroveň by sa nezmenila, nakoľko všetci chceme vytvoriť dielo, s ktorým sme vnútorne spokojní hlavne my sami bez ohľadu na to, či sa súťaží, alebo nie, či za to dostaneme nejaké ocenenie, alebo nie. Tlak pri tvorbe nového diela na COČ som cítil, ale ten sa v ničom nelíšil od tlaku pri tvorbe akéhokoľvek iného diela, nakoľko na svoju tvorbu sa snažím byť náročný, a to nie voči očakávaniam iných, ale voči sebe.

Jozef Pilát (JP): Podľa môjho názoru je diskusia okolo súťaženia alebo nie súťaženia v umení niečo podobné ako rozhodovanie medzi výberom ruží s tŕňmi alebo bez tŕňov. Všeobecný názor na ruže s tŕňmi je ten, že ich tŕne pichajú. Na druhej strane máme mladšie šľachtené ruže bez tŕňov – dalo by sa povedať bez súťaženia. No pokiaľ máme aspoň štipku informácií, vieme, že ruža bez tŕňov je len prezývkou toho, že naše ruže sú skoro bez pichliačov. To, že ich tam je menej, neznamená, že tam nie sú. Každé stanovisko alebo výber umelcov či umelkýň prechádza formou nejakého hodnotenia. Ignorovaním tohto faktu si skoro nie súťažením naservírujeme o to hlbšiu ranu skrytého skoro nie pichliača pod prikrývkou – lístka nie súťaženia. Problematikou celej tejto „diskusie“ je to, že stavia pichliače do pozície niečoho negatívneho, namiesto toho, aby sme viedli diskusiu o ich lepšom uchytení. Sme presvedčení a presvedčené v názore, „že vždy je lepšie menej tŕňov ako viac“. No problém neleží v samotnej existencii tŕňa… Otázka, aký druh ruží si teda vybrať, je bezpredmetná. Či vôbec rozhoduje počet tŕňov o ich kráse? Ruže si vyberáme subjektívne na základe veľkosti, farby a dokonca príležitosti. Niekomu je sympatickejšia symetria niekomu zase asymetria. Položme si teda radšej otázku, čo je vlastne súťaženie. Pokladáme parlamentné voľby za súťaženie? Je každý open-call, každá výzva, talentové skúšky súťažením? Je možné, že nesúťažíme, no pritom vedieme?

Ak ostaneme ešte okrajovo pri súťažení ako takom, dá sa uvažovať aj o vplyve súťaživosti na medziľudské vzťahy. Ako sa súťaženie premietlo do vzťahov medzi vami jednotlivo, a aké boli vaše vzťahy s porotou a organizátorkami/organizátormi?

KN: S Dankou, Jozefom, Ľudkou sme si vytvorili priateľské vzťahy od začiatku súťaže a tie udržiavame aj po COČ, plánujeme aj spoločné stretnutie, párty, a to aj s organizátormi a organizátorkami COČ, keď nám to už opatrenia dovolia. Ja si myslím, že to hovorí za seba o našich vzťahoch. Obdobnú starostlivosť a záujem o nás a o našu tvorbu, ako poskytli organizátori a organizátorky COČ a tím Novej synagógy, som doteraz nezažil. Od začiatku vyhlásenia finalistov a finalistiek až po ukončenie výstavy, ale aj doteraz sú nám neustálou oporou. S časťou poroty sme sa prvýkrát stretli deň pred vyhlásením laureátky. Jaro Varga a Vjera Borozan pricestovali osobne, s ostatnými členmi poroty sme sa stretli online, takže o vytváraní bližších vzťahov sa nedá hovoriť, ale ich intenzívny záujem, citlivý prístup a hodnotenie našej tvorby boli nadmieru profesionálne a ľudské. O veľkom záujme o výstavu sa už ale nedá hovoriť zo strany umeleckej obce, ktorý bol do veľkej miery ovplyvnený neustále sa meniacimi opatreniami ohľadom šíriacej sa pandémie, čomu samozrejme rozumiem, a čo chápem. Napríklad na Artalku vznikla iba jedna recenzia o výstave, ktorú si prispievateľky ani poriadne nepozreli na vernisáži.

Zľava: Zuzana Golianová, Marek Adamov, Lucia Gavulová a Jozef Pilát počas udeľovania COČ v žilinskej synagóge

DK: Myslím, že súťaživosť sa v našich vzťahoch vôbec neprejavila. S ostatnými finalistami sme si boli navzájom nápomocní, komunikovali sme o svojich prácach, dávali sme si spätnú väzbu. Organizátori nám boli takisto veľmi nápomocní a srdeční, celý čas som vnímala ich podporu a ochotu pomôcť v akejkoľvek veci. Myslím, že aj vďaka vzájomnej súdržnosti sme dokázali celý proces COČ dokončiť aj napriek prebiehajúcim protipandemickým opatreniam. Celé toto obdobie vnímam ako veľmi obohacujúci zážitok, ktorý mi hlavne v tejto stiesňujúcej atmosfére dával zmysel a motiváciu pracovať. 

JP: To, či sa súťaží, alebo nie, nemá vôbec vplyv na vzťahy, všetko je o vzájomnom porozumení a schopnosti čeliť inému názoru, nedostatok týchto schopností môže naoko rozhnevať i nie súťaženie.

Daniela, ty si bola finalistkou Ceny Oskára Čepana aj v roku 2016. Cena odvtedy prešla zásadnejšími organizačnými zmenami, keďže zo strany finalistov čelila vážnej kritike (najvýraznejšie v roku 2017) týkajúcej sa produkčných a tvorivých podmienok. V rozhovore s Eliškou Mazalanovou si z dôvodu, že COČ 2020 ešte nebola ukončená, tieto zmeny porovnávať nechcela. V tomto ohľade však zastávaš výnimočnú pozíciu, z ktorej máš možnosť situáciu hlbšie zreflektovať a preto by som sa rada túto otázku opýtala znovu. Mohla by si prosím na základe svojej opakovanej skúsenosti s cenou porovnať pracovné, tvorivé a produkčné podmienky? Napríklad vieme, že sa navýšili rozpočty na produkciu diel, cena má premyslenejšiu PR stratégiu, ako hodnotíš tieto zmeny? A ako sa podľa teba zmenila starostlivosť o súťažiace umelkyne a umelcov?

DK: Pre mňa najdôležitejšia zmena oproti roku 2016 bola v tom, že sme počas procesu prípravy výstavy komunikovali o našich dielach s organizátormi aj s ostatnými finalistami na spoločných stretnutiach, čím sme dostávali nielen spätnú väzbu, ale zároveň sme uvažovali o výstave ako o celku, navyše priamo v priestoroch Novej synagógy. Veľkou oporou nám bola počas celého procesu Lucia Gavulová, profesne aj ľudsky. Do tímu COČ pribudol architekt výstavy, snažil sa nám pomôcť rozmiestniť diela v priestore Novej synagógy tak, aby výstava fungovala ako celok a zároveň akceptovala požiadavky každého z nás, čo v centrálnom otvorenom priestore vôbec nebolo ľahké. V roku 2016 sme skôr všetci individuálne pracovali na svojej práci a prvýkrát sme sa dozvedeli o dielach ostatných až pri samotnej inštalácii. Nebolo nutné uvažovať nad rozdelením priestoru, keďže každý mal samostatnú, rovnako veľkú miestnosť. 

Sprava: Jaro Varga a Vjera Borozan počas udeľovania COČ v žilinskej synagóge

V kontexte problematiky starostlivosti a tlaku na výkon sa organicky vynára otázka odmeňovania. Cena Oskára Čepana svojim finalistom prispieva 3 000 eur na realizáciu nového diela. Avšak o vyčlenenom honorári za odvedenú umeleckú prácu sa hovoriť nedá. V proceseh produkcie výstav v inštitúciách veľakrát býva nepísaným pravidlom, že si umelkyňa či umelec honorár „odloží bokom“ práve z rozpočtu určeného na produkciu. Nie je však takýto prístup „koristnícky“? V spojení práve s tlakom na produkciu nového diela, od ktorého sa v prípade súťaží častokrát očakáva, že bude komplexné, veľkolepé a predčí umelkynine/cove doterajšie práce vzniká pádna obava, že z produkčného rozpočtu na honoráre umelkyni/covi neostane nič alebo iba neférové minimum či nejasná, neustále sa zmršťujúca čiastka. Nemať vopred určenú spravodlivú odmenu za svoju prácu navyše iba umocňuje prekerné podmienky práce v umení. Nemyslíte si, že by mala inštitúcia ako (slovami Mariny Vischmidt ) „regulátorka práce“ v kontexte starostlivosti o súťažiace a súťažiacich prevziať zodpovednosť a produkčný rozpočet navýšiť o fixnú čiastku honoráru za tvorivú prácu? Ako sa s rozpočtom pracovalo vám? Bol dostačujúci, resp., podarilo sa vám „odložiť“ si z neho?

JP: Každá finalistka a finalista dostali produkčné financie na vytvorenie diela. Tieto peniaze sme mohli použiť podľa našich individuálnych potrieb. Deliť tieto peniaze na honorár a produkčné podľa môjho pragmatického prístupu znamená len vytlačiť ďalšie nezmyselné stránky papierov.

KN: Rozumiem k čomu smeruje otázka, financovanie zvlášť honoráru a realizácie diela by bolo určite spravodlivejšie. V konečnom dôsledku by sa ale nič nezmenilo, výška príspevku by sa iba prerozdelila. COČ disponuje určitým rozpočtom, s ktorým musí pracovať, keby to bolo v silách organizátorov a organizátoriek, dotovanú sumu by určite navýšili. Cenu vnímam komplexnejšie a nezužujem jej pôsobenie iba na finančný príspevok za vytvorenie diela, jej podpora sa prejavuje aj iným spôsobom, ako je mediálne pokrytie, fotenie a príprava video profilov finalistov a finalistiek, príprava sprievodných akcií, zabezpečenie výstavného priestoru, inštalácia a deinštalácia, hradenie cestovného, ubytovania a podobne. Osobne si myslím, že položená otázka je zle nasmerovaná, túto otázku by mali dostať inštitúcie, ktoré finančné príspevky či už vo forme honoráru, alebo na vytvorenie diela dlhodobo ignorujú. Naskytá sa mi aj otázka, prečo nám nebol ponúknutý honorár za tento rozhovor zo strany Artalku, dalo by sa to vnímať tiež ako vykorisťovanie, nakoľko iniciátorka toho rozhovoru za svoju robotu honorár dostane, my si to ale nezaslúžime pri formulovaní našich odpovedí? To, že som sa do rozpočtu nezmestil je môj individuálny problém. Nezmestil by som sa doň ani vtedy, ak by som dostal viacnásobný obnos finančného príspevku. Existujú ale aj iné podporné mechanizmy, ktoré som využil na pokrytie produkčných nákladov vytvoreného diela.

DK: Príspevok 3000 eur má pokrývať len náklady na realizáciu diela a zároveň autorský honorár, je vecou každého autora, ako peniaze využije. COČ okrem tohto príspevku prepláca navyše transport diel, cestovné náklady, ubytovanie, plus platila všetky ostatné položky nevyhnutné pre realizáciu výstavy. Vysoké náklady na vznik diela nezaručujú jeho kvalitu. Ja som použila bavlnené plienky a posteľné plachty z druhej ruky zakúpené od iných žien, čo bolo zároveň súčasťou konceptu diela. Takisto to bolo aj ekologicky či ekonomicky vhodné riešenie.

Zľava: Ludmila Hrachovinová, Kristián Németh a Daniela Krajčová počas udeľovania COČ v žilinskej synagóge

ĽH: Rozpočet na realizáciu diela sa mi zdal dobrý a absolútne primeraný. Ja osobne som k tomu pristúpila tak, že som si z budgetu dopriala kvalitný maliarsky materiál, farby s kvalitnými pigmentami, nešetrila som na plátne, zaplatila som pravidelné vystúpenia performeriek. Rozdelenie budgetu na sumu pre materiál a sumu na honorár nepovažujem v tomto prípade za potrebné.

Keďže hovoríme o súťaži a pridruženom individualizme, býva forma prezentácie, vystavenia diel zakaždým prehodnocovanou. Cítiť snahu o hľadanie jednotiacich konceptov a zjednocujúcich liniek, ktoré sa ale nedarí vždy uplatniť. Karina Kottová v rámci CJCH k výstavám finalistov pristupuje skôr kurátorsky, už vo výbere finalistov možno badať tematické podobnosti, ktoré sa potom zhmotnia a zdôraznia vo výslednom kurátorskom projekte. Ako vnímate rolu kurátora v súťaži vy? Boli vaše práce podľa vás kontextualizované tak, že boli schopné stimulovať nové uvažovanie ako vás, o vlastnej umeleckej praxi, tak i na úrovni komunikácie v rámci umeleckej scény, alebo boli zasadené do takých naratívov, ktoré sú vašej praxi vzdialené?

DK: Myslím, že tieto otázky mohla zodpovedať odborná reflexia našej výstavy. Mne osobne bolo ľúto, že o výstave vzniklo tak málo odborných textov, navyše tak málo presvedčivých, či autori týchto textov mali ozajstný záujem pochopiť vystavené diela. Naopak, veľmi ma potešil pozitívny ohlas divákov, či už počas vernisáže alebo neskôr počas trvania výstavy.

KN: Úlohu kurátorov a kurátoriek vnímam väčšinou ako vysoko pozitívny moment a nie je tomu inak ani v tomto prípade. V prípade COČ sa osvedčila Lucia Gavulová, ktorá od začiatku sledovala vývoj našich prác, intenzívne sa o ne zaujímala, vedela poradiť, byť oporou pri našich pochybnostiach. Pestrosť výberu finalistov a finalistiek vnímam obohacujúco, ponúka širšiu paletu vo formálnych a koncepčných prejavoch na súčasnej umeleckej scéne, aj keď v konečnom dôsledku je naozaj ťažké vytvoriť z daného výberu jednotnú, ucelenú výstavu, možno až nemožné. Spájajúcim prvkom výstavy ale bol preformátovaný prvok všetkých diel finalistov a finalistiek, či už vo forme videí, alebo živých vystúpení. Práve preto Lucia Gavulová prizvala Viktora Čecha ako spolu-kurátora. Tým, že Viktor Čech pristúpil neskoršie už do rozbehnutého vlaku, nemal až taký časový priestor zapojiť sa do plnohodnotného tvorivého procesu, aspoň v mojom prípade to tak bolo.

JP: Vytvorili sme nové práce, ktoré nadväzovali na našu tvorbu a zároveň sme mali priestor na experiment v rámci nášho quattro setu. Iné by to bolo, ak by sme tam len jednoducho presunuli naše zaprášené práce z povaly alebo šuflíka, vtedy by tam bol potrebný aj kurátorský výber hneď, na úplnom začiatku. Kurátorský prínos Lucie Gavulovej a Viktora Čecha vnímam ako pozitívny, vyzdvihovali vzťahy a cesty, ktoré nám niekedy pri práci nad našimi inštaláciami unikli. 

ĽH: Viktor Čech k nám pristupoval individuálne a komentoval dielo každého autora zvlášť. Taktiež Lucia Gavulová bola s nami v kontakte od začiatku, ako sa diela vyvíjali a komunikácia s oboma vždy smerovala k vecnej reflexii. Tendencia hľadania prieniku diel autorov sa mi zdá zbytočná. Páčilo sa mi ako bola tento rok odkurátorovná a odprezentovaná výstava COČ. Bolo to veľmi prirodzené a trefné. Nevidela som žiadnu snahu nasilu hľadať prieniky v našej tvorbe a nejako všeobecne to kategorizovať.

Spoločné dielo ako znak spolupatričnosti a prevládajúcich dobrých vzťahov medzi finalistami a finalistkami

Na záver by ma ešte zaujímalo, ako sa vám po COČ darí a čo najbližšie pripravujete.

ĽH: Po tomto roku, sprevádzanom pandémiou a úplným nasadením pre COČ, som bola samozrejme trochu unavená. V decembri som mala pred sebou ešte jednu výstavu v Galérii Medium v Bratislave, bohužiaľ sa ju kvôli pandémii nepodarilo otvoriť pre verejnosť. Dúfam, že sa nám to podarí ešte počas tohto roka. V lete som sa venovala tvorbe sôch v 4D Gallery v Galante, ktoré ešte dokončím teraz na jar. So sochou a priestorom by som chcela viac pracovať. Momentálne využívam, že nemám stres z príprav na nejakú konkrétnu výstavu a po dlhšej dobe skôr bádam, premýšľam, čítam, každý deň pracujem v ateliéri. V polovici apríla odchádzam do Frankfurtu, dokončiť program na škole, ktorý som tam začala ešte pred pandémiou. Teším sa aj na náš program a výstavy v HotDocku a dúfam, že ho tento rok budeme môcť realizovať naživo a s ľuďmi.

DK: Momentálne mám online výstavu v Galérii M. A. Bazovského, kde prezentujem moje najnovšie video Ďalekohmat. Zároveň práve prebieha moja online rezidencia Residency Unlimited v New Yorku. Popri tom pracujem na nových dielach pre ďalšie dve výstavy, ktoré ma čakajú v tomto roku.

KN: Aktuálne dokončujem teoretickú časť dizertačnej práce, pritom sa pripravujem na samostatnú výstavu v galérii Fait Preview v Brne, ktorá sa má otvoriť 5. mája. Čakajú ma potom obhajoby, dvojmesačná rezidencia v MeetFactory a ďalšie samostatné výstavy, v galérii At Home v Šamoríne a budúci rok v galérii SODA. To sú hlavné aktivity, ktoré vypĺňajú moje tvorivé dni, teším sa na intenzívny čas strávený v ateliéri.

JP: Momentálne sa pripravujem na prezentáciu rozpracovanosti mojej dizertačnej práce. Popritom pripravujem výstavu v BWA Olsztyn a druhú vo Varšave, ale situácia nevyzerá najlepšie. Cez leto chystám presunúť posledné kúsky môjho ateliéru na nové miesto a ak budú podmienky priaznivé, čiastočne ho nanovo postavím. K tomu si robím vodičák na skupinu C, stále som to odkladal a tým, že teraz veľa nenacestujem, chcem tento čas vyžiť na maximum.

Foto: Richard Kohler