Èv van Hettmer: Často sa riadim impulzom 

Ema Hesterová pokračuje v rozhovoroch s tohtoročnými finalistami a finalistakmi Ceny Oskára Čepana. Po rozhovoroch s Ondřejem Houšťavou, Luki Essender a Tamarou Kametani sa rozprávala s Èv van Hettmer, ktorá pracuje v tradičnom médiu maľby a venuje sa témam ako ženská skúsenosť, sexizmus, gendrová nerovnosť.

Èv, počas svojho študentského pôsobenia si si vyskúšala mnohé ateliéry − maliarsky, maliarsko-kresliarsky, ateliér nových médií, fotografie, či dokonca performatívneho umenia a sochy. Aký základ pre tvoju umeleckú prax ti tieto skúsenosti poskytli a čo ťa potom motivovalo ostať pri maľbe?

Aktuálne sa intenzívne venujem maľbe, ktorá je momentálne mojím hlavným vyjadrovacím médiom a ťahá sa so mnou od detstva. Farby, farebnosť a ich roztieranie boli mojou prvou vášňou. Chodila som aj na základnú umeleckú školu, kde sme okrem maľby každú chvíľu pracovali s iným médiom – grafikou, sochou, modelovaním atď. Neviem, či sa to do mňa nevrylo už tam. Vtedy som striedanie médií nenávidela. Do niečoho som sa ponorila a musela som z toho hneď vystúpiť, ale v princípe mi prekliknutie do iného média umožňuje mentálny odstup. Som hravý typ, myslím si, že v živote treba vyskúšať všetko. Rada kombinujem prístupy a prepletám, aj významovo sa rada zahrávam s médiami, pretože tam vznikajú rôzne ambivalentné situácie a strety, cez ktoré ich môže človek reinterpretovať. Podľa mňa to má aj vzťah k maľbe. Maľba má veľkú históriu a vytvoriť v nej niečo nové je veľká výzva. Nevravím, že je to nemožné, ale myslím si, že poznávanie nových médií osviežuje moje uvažovanie v maľbe. Dostávam sa v nej hlbšie tým, že z nej vystupujem. Z média som prvýkrát zásadnejšie a vedome vystúpila vplyvom viedenskej akadémie, vykročila som do inštalácie a do vyjadrovania sa v 3D. 

Maľbu si si teda vybrala ako médium, ktoré dokáže najlepšie artikulovať to, čo chceš povedať?

Mám rada výzvy. Viem sa vyjadrovať a cítim sa dobre aj v iných médiách, mám veľmi rada sochu a inštaláciu aj experimentálny prístup. No tým, že maľba je tá „kráľovská disciplína“, tak je pre mňa výzvou, stále ma pokúša, baví. 

Èv van Hettmer, Am Arsch vorbei, 2020, akryl na plátne, foto © Èv van Hettmer

Spomenula si bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení. Z tej si odišla kvôli Ivanovi Csudaiovi. Čo konkrétne sa stalo?

Môj odchod zo školy bol nedobrovoľný. Ty ako žena niečo cítiš, vyjadruješ svoje pocity, a zrazu ti niekto povie, že to tak nie je, alebo že dramatizuješ. Napriek tomu, že som sa 90 percent svojho štúdia na VŠVU cítila zle, samotná práca v ateliéri mi vždy dokázala vyvážiť i tie ťažšie zážitky. Aj keď konkurenčné vzťahy, ktoré dominovali ateliéru, mali v rámci vzťahu vyučujúci a žiak ďaleko od normálnych štandardov. Určité „výpady“ som teda automaticky ignorovala. Nevidela som iné východisko, než znášať tlak, ale nepoddávať sa mu, s víziou úspešne ukončeného magisterského štúdia. Toto bol môj cieľ.

No keď som bola vo štvrtom ročníku, krátko po zvolení nového rektora Stanislava Stankociho sa niektoré pravidlá zmenili. Tesne pred bakalárskymi skúškami nám bolo ohlásené, že sa musíme hlásiť na magisterské štúdium. Ja som však bola od začiatku prijatá na magisterské štúdium, nielen na bakalárske. Ale zrazu to neplatilo.

Ivan Csudai sa stal nanovo prorektorom školy. Za bakalárku som od neho dostala hodnotenie E. V ateliéri som mu nehrala do karát, pretože som sa nenechala manipulovať a obchytkávať. Nebol spokojný s vývojom mojej tvorby napriek tomu, že sme sa venovali voľnej tvorbe. Chcela som, aby jasne a zrozumiteľne vysvetlil, čo mu prekáža a čo mám zmeniť. Na to mi odpovedal, že si želá, aby som všetky jeho požiadavky, citujem doslova: „vytušila“.

Diskusia s ním vo mne zakaždým zanechávala čoraz intenzívnejší pocit skľúčenosti a neistoty. Umeleckej i profesijnej, ale i osobnej. Nepredpokladala som však, že by Ivan Csudai zašiel až tak ďaleko, že by som musela zo školy odísť. No pred komisiou ma na magisterských skúškach úplne strápnil. Skúšky som absolvovala s horúčkou. Hoci som vyjadrila zlý zdravotný stav, nikto to nerešpektoval a pred komisiu ma pustili ako poslednú. Neprijali ma.

Čo nasledovalo potom?

Nedostala som písomné vyrozumie o tom, že som neprijatá. Teda až kým som po niekoľkomesačnom odstupe nezašla po úradný dokument na študijné oddelenie sama. Do ateliéru som totiž nič netušiaca chodila tvoriť ešte asi dva alebo tri mesiace počas leta, kým som jedného dňa nestretla istú profesorku, ktorá mi s úsmevom oznámila: „Ale my sme ťa predsa neprijali. A ty o tom nevieš?“

Èv van Hettmer, I don’t want to fuck for the exhibition, 2020, akryl na kartóne, foto © Èv van Hettmer

Skúšala si to potom riešiť?

Požiadala som Ivana Csudaia o osobné stretnutie. Chcela som sa písomne odvolať a odvolanie odborne prekonzultovať. Rozčúlil sa, vynadal mi, že som netalentovaná. Tak som to nechala tak. V tom istom roku som sa stala finalistkou VÚB Maľby. V ďalšom roku som odprezentovala sólo výstavu v Nitrianskej galérii a prijali ma na Akadémiu umenia vo Viedni so zameraním na „Kontextuálnu maľbu“.

Èv van Hettmer, Reckless mouth, 2020, akryl na plátne, foto © Èv van Hettmer

V spojitosti s maľbou − tie tvoje sú nesmierne dynamické, pracuješ s veľmi rozpoznateľným maliarskym rukopisom, používaš paletu červených, purpurových, oranžových, „dravých“ farieb, maľuješ veľké plochy a nápisy, ktoré kombinuješ s feminizmom poučenými obsahmi − bola táto skúsenosť z VŠVU, o ktorej si hovorila, niečím, čo sa v tvojej tvorbe v tomto kontexte zrkadlí?

Myslím si, že tá skúsenosť tomu len napomohla, je súčasťou niečoho väčšieho, čo už vo mne bolo dávno a čo som zažívala aj predtým. Zrejme by som to bez toho zážitku na VŠVU ignorovala. Veľakrát som bola za svoj vzhľad či názory škatuľkovaná alebo odsudzovaná. Neskôr, aj s časovým odstupom, som bola schopná tento úkaz identifikovať, že je to nejaký pravidelne sa vyskytujúci sociálny vzorec. Moje statementy pramenia zo zažitých situácii, na ktoré reagujem práve maľovaným písmom − statement maľbou, v štýle „bude to tak, ako ja chcem“. Je to o záväzku ostať verná sama sebe. Je to o vytyčovaní si mantinelov toho, kde začínam ja a kde sa končí niekto iný. Skúsenosť z VŠVU je toho silnou súčasťou. Ňou sa však tento kolotoč, samozrejme, nekončí; tlaky zo spoločnosti pokračujú i naďalej. Je to mocenská hra, „kto z koho“, a ja na ňu odpovedám sebe i spoločnosti svojím štýlom, svojou maľbou.

Venuješ sa v značnej miere ženskej skúsenosti, sexizmu, gendrovej nerovnosti. Ktoré vrstvy tohto všetkého ťa zaujímajú? Zakladáš svoju tvorbu výlučne na vlastnej skúsenosti alebo reflektuješ aj širší kontext?

Myslím si, že momentálne je spoločenský stav prežívaný cez individualitu. Od základu som zarytá štrukturalistka. Verím v kolektívne vedomie, že sme spoločne v rámci generácie i dokonca mimo nej myšlienkovo prepojení. Myslím si, že aj samotná myšlienka, nápad sa má v podstate realizovať čo najskôr, a od úspechu nás v zásade delí už len samotná realizácia. Na tomto príklade chcem povedať, že som si už niekoľkokrát sama pre seba potvrdila, že keď vo svojich dielach riešim svoje osobné otázky, zároveň sa touto výpoveďou zapájam do generačného diskurzu. Verím tomu, že kopec žien zažíva podobné problémy ako ja − cítia nerovnosť v plate, vo svojej spoločenskej pozícii, častokrát musia bojovať a pracovať viac, aby boli uznávané. V tomto ohľade verím na zrovnoprávňovanie. Čo sa týka feminizmu z iného pohľadu, verím v to, že je dôležité si konštruktívnym spôsobom priznať a vnímať svoj moment ženskosti a rozdiel medzi jing a jang energiou. A toto aplikovať pohlavne i bezpohlavne, pre kohokoľvek a pre čokoľvek. Naše telá biologicky fungujú v rámci dualizmu, v ktorom žijeme na rozdielnych princípoch. O svoj čo najtriezvejší pohľad sa starám vnímaním feminizmu cez historickú, kontextuálnu i osobnú optiku. V praxi to znamená, že chyby považujem za momenty, kde dokáže dôjsť k náprave a rozvoju, a že nie všetci chlapi sú zlí. Len niektorí… alebo tí nesprávni. A určite si nemyslím, že diskriminovať niekoho skrz feministickú teóriu je účinné alebo správne.

Súvisí s obsahom tvojich malieb aj tvoj maliarsky jazyk? Vyvinul sa v úzkom spojení s obsahom alebo vznikal nezávisle od tém, ktorým sa venuješ?

Môj maliarsky jazyk súvisí s témou, s ktorou pracujem, s naladením sa na to, ako som osobne a citovo nastavená, a s technickými zručnosťami, ktoré mi umožňujú plnovýznamovo sa vyjadriť v expresívnosti.

Èv van Hettmer, Bad day as fuck, 2021, akvarel na papieri, foto © Èv van Hettmer

Ktoré témy sú pre teba najpálčivejšie?

Momentálne vzťahy, miesto ženy v spoločnosti. Ženy ako priateľky, manželky a potom žena ako samostatná jednotka, to akým spôsobom dokáže fungovať sama bez rodinného zázemia, bez priateľa, bez muža. Nakoľko si vie zabezpečiť pohodlný život a plniť si svoje sny. Mám rada životné bohatstvo. Z toho pocitu sa mi dobre tvorí, nepotrebujem sa vymordovať k bolesti. Najtvorivejšia som, keď mi je dobre.

Tvoje obrazy na mňa niekedy pôsobia tak, že sú tvojimi „apendixmi“, „dodatkami“ k tvojej osobnosti. Sú také ako ty a ty si taká ako ony − nebojíš sa nič povedať nahlas, pričom sa mi v mysli vynára tvoj obraz Reckless mouth (2020), a často z nich vieme odčítať, čo ťa možno v daný deň naštvalo, ako napríklad z Well Being (Another Dick Driving a BMW, 2020). Ako to máš s výberom témy? Je to naozaj tak, že to, čo ťa nahnevá, hneď dostane miesto na plátne? 

Pri svojich obrazoch sa často riadim tvorivým impulzom, ktorý ide von z tela alebo zo žalúdka. Naučila som sa už tieto impulzy (ktorý je silný a ktorý menej silný) kreatívne vyhodnotiť a podľa toho ich nasledovať. Najlepšie však je, keď sa zrealizujú aj tie slabšie impulzy. V momente, keď impulz príde, ho ale neregulujem. reflektovať môžem aj potom, keď je to hotové, a nebyť donekonečna v nerozhodnom stave. Som však dosť reflektujúci človek, ktorý sa dokáže pozorovať, a potom sa do seba rada na určité obdobie uzavriem a pozriem sa na veci s odstupom. 

Myslím si, že mojou silnou stránkou je, že dokážem vidieť skrz ľudí aj štruktúry, dokážem dobre zanalyzovať situácie. Moja tvorba je teda založená na impulzoch a veľkú úlohu potom zohrávajú témy, ktoré sú pre mňa pálčivé ako v osobnom živote, tak v spoločnosti. Pozerám sa aj na to, ako sa vyvíja svet, snažím sa predpokladať, čo príde, aby som sa vedela pripraviť.

Èv van Hettmer, Feeling erotic, 2021, akryl na kartóne, foto © Èv van Hettmer

Máš aj sériu Manifestov a Statementov, ktoré vznikli v pandemickom roku 2020. Sú to veľké, úderné oranžové nápisy na červených a cyklaménových podkladoch. Čo je na pozadí týchto manifestov? 

Ten impulz, ktorý ma k nim viedol, bola inštitucionálna kritika a jej dopad na môj praktický život, na život mňa ako umelkyne. To, akým spôsobom ťa chlapi z brandže oslovujú, pretože si myslia, že sú v pozícii moci a že im ako žena podľahneš s nejakou víziou či ilúziou kariérneho postupu. Že urobíš čokoľvek alebo stratíš samu seba. Tak som si už vravela: „Čo si mám napísať na čelo, že nerobím barter za sex. A že nemienim dať žiadnemu galeristovi ani nikomu inému kvôli výstave alebo predaju obrazu?“ Mala som pocit, že sa v tom musím stať takou čitateľnou, aby ma tak všetci poznali, aby mi už nenavrhovali tieto „podtémičky“ znovu a znovu, pretože som mala pocit, že vkuse riešim záujmy iných a nie umenie. Prekračovanie osobných hraníc ma vnútorne ničí, ničí moju sebahodnotu. A tak vznikli tieto manifesty. 

Ale ešte k tomu feminizmu: mňa ako feministku definuje už naša história, tie sufražetky, ktoré nám vybojovali právo voliť, alebo to, že môžem študovať na vysokej škole alebo požičať si auto, jazdiť a vybaviť si veci sama… za to vďačím týmto ženám, ktoré bojovali za svoju myšlienku, ale ovocie slobody si už neužili. Mňa ako feministku definuje vďaka týmto ženám.

Bude to, o čom si teraz hovorila, niečo, čomu sa budeš venovať aj v rámci Čepana? 

Už presne viem, aké obrazy tam budem vystavovať. Mojím cieľom je mať toľko obrazov, aby som mala dostatok na dve výstavy. Chcem teda riešiť ženskú dušu, to tam bude, pokým sa niečo náhodou v tvorivom procese nezmení.

Èv van Hettmer, I can have it all, 2020, akryl na plátne, foto © Èv van Hettmer

Vnímaš v rámci COČ silnú súťaživosť? A ak áno, hráš ty ako umelkyňa v súlade s týmito dynamikami alebo to berieš skôr s odstupom? 

Ja to vnímam v prvom rade jednoznačne ako súťaž, hodnotí sa tam a budú tam výsledky. Ovplyvňuje to teda môj prístup v tom, že som koncentrovaná, podlieha tomu prioritizovanie môjho času, ale stále to neprekračuje hranicu toho, že si to užívam a teším sa z momentu, v ktorom sa práve nachádzam: tvorenie a dialóg. Tvoreniu na COČ však úplne podriaďujem svoj osobný život, niektoré veci dávam bokom, čo by som nerobila, ak by nešlo o súťaž. Mojím snom bolo dostať sa do Čepana a je to teda mojou prioritou. Integritu môjho diela však COČ absolútne nedefinuje a ani nemení.

Prečo bolo dostať sa do Čepana tvojím snom?

Pretože to nie je jednoduché, nedokáže to každý a na to, aby som to dokázala, sa potrebujem vypracovať na určitú úroveň. Musíš si to zaslúžiť. Som potom na seba hrdá. Chcem robiť kvalitné veci, dávať životu kvalitu a toto je pre mňa materializácia mojich hodnôt. Samozrejme to tiež pomáha kariére, umenie pre mňa nie je hobby, je to pre mňa životné nasadenie a naladenie. Je to moje povolanie, poslanie a COČ je podporný systém, ktorý mi umožňuje plniť si sny a ciele.

Èv van Hettmer (*1987, Nitra) žije a pracuje v Hamburgu. V rokoch 2007-2011 študovala maľbu a iné médiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 2012-2020 študovala magisterský stupeň kontextuálnej maľby (Ashley Hans Scheirl) na Akademie der bildenden Künste vo Viedni. V roku 2017 ako študentka hosťovala v Ateliéri performatívneho umenia - sochy u Monicy Bonvicini na Akademie der bildenden Künste vo Viedni. V rokoch 2018-2020 študovala u Anselm Reyle (kresba/maľba), Jutta Kother (kresba/maľba), Simon Denny (nové médiá) a Broomberg a Chanarin (fotografia). V roku 2020 získala druhé miesto v rámci VÚB Maľby 2020.

Foto: Èv van Hettmer