Pozorovať chodiacu fosíliu

Medzi pravekým človekom, ktorý začal chodiť vzpriamene, a súčasnou generáciou alfa venujúcej sa quadrupedal runningu, prešlo zhruba šesť miliónov rokov. Evolučná adaptácia umožňujúca používať ruky a lepšie sa orientovať v priestore je dôvodom, prečo sa ľudia stali najdominantnejším druhom na planéte, ale podľa filozofa Herberta Marcusa sa materiálne zabezpečená a globalizovaná spoločnosť už nemá kam vyvíjať. V knihe Jednorozmerný človek naznačuje, že technologický pokrok a komercializácia kultúry potláčajú rozvoj kritického myslenia a individualitu jednotlivca. Ako teda chápať, že sa dnes môžeme podľa YouTube tutoriálu prepojiť so svojim vnútorným zvieraťom – ide o prejav pokroku alebo výraz zotročenia?

Zastrešujúcou témou sólovej výstavy Karoliny Raimund v Galerii TIC je fenomén quadrobic – športová disciplína, kde sa jedinec pohybuje na všetkých štyroch, teda súčasne rukami aj nohami, podobne ako zvieratá. Autorka prezentuje fotografický cyklus, v ktorom zachytáva svoju dcéru počas tréningu kvadrupedálneho behu, pričom túto činnosť nezobrazuje len ako fyzickú aktivitu, ale v širšom zmysle ako symbol návratu k prirodzenosti, ktorý vzniká ako reakcia na útek pred globalizovaným, digitálnym svetom. Sériu dopĺňajú ústrižky tutoriálov subkultúry alterhuman či online reportáž rodiny z rurálnej časti Turecka, ktorej členovia nikdy nechodili vzpriamene. „Nikdy by som neveril, že sa ľudia môžu opäť stať zvieratami. Bolo to ako sledovať chodiace fosílie,“ ozrejmuje hlas komentátora vo videu. Karolina Raimund ale k téme nepristupuje na základe rigidnej darwinistickej logiky, t. j. nepovažuje ju za krok späť. Schopnosť pohybovať sa po štyroch vníma ako hlboko zakorenený ľudský zmysel pre blízkosť k zemi a novodobú potrebu generácie alfa prekročiť hranice moderného komfortu, presýteného virtuálnymi stimulmi, a obnoviť kontakt s vlastnou telovou podstatou. Podobne o tom hovorí filozofka Donna Haraway, ktorá odmieta antropocentrickú myšlienku o druhovej nadradenosti človeka a v knihe When Species Meet zvýrazňuje medzidruhovú spriaznenosť, v ktorej sa ľudské a neľudské druhy navzájom ovplyvňujú, či dokonca napodobňujú. 

Výstava Quadrupedal Runner mapuje medzigeneračný vzťah matka – dcéra – prababička a stavia ho na podstave akejsi medzidruhovej komunikácie medzi ľudským – animálnym a prírodným, pričom táto vzťahovosť autorku nezaujíma len na osobnej, ale tiež generačnej a civilizačnej úrovni. Projekt je koncipovaný do troch tematických cyklov venujúcich sa témam rodiny, majetku, agrikultúry či duchovna. Ústredným motívom výstavy je konkrétny pozemok na južnej Morave – poľnohospodárska pôda s rozlohou 3600 metrov štvorcových, ktorá je v katastri stále vedená ako majetok autorkinej zosnulej prababičky. Raimund spolu so svojou dcérou obsadzujú hranice tohto územia vlastným telom, čím reflektujú zložitý vzťah medzi právnym nárokom na pôdu a osobnou pamäťou tohto miesta. Kráčajú neupraveným terénom a nad hlavami držia ružové pompóny, ktoré predstavujú akt mäkkého vzdoru voči byrokratickým prekážkam. Slovo mäkký je v tomto kontexte použité zámerne, keďže autorkina dlhoročná tvorba vychádza z práce s textilom a tzv. mäkkými materiálmi, v ktorých nachádza súvislosti s ľudským telom a jeho identitou.

Na nadrozmerných kobercových textíliách autorka prezentuje fotografický cyklus „někdejší rodinné zahrady“, resp. miesta „s developerským potenciálem“, kde prežila detstvo. Rastie tam starý gaštan konský, ktorému v prípade predaja pozemku hrozí zánik. Autorka sa sem vracia so zapožičaným konským povozom, aby okolie stromu vyčistia a oživila jeho niekdajšiu podobu. Na idylické čiernobiele fotografie sprejuje červenú a modrú, farby realitnej kancelárie RE/MAX, čím ironicky poukazuje na trhové mechanizmy súvisiace s vlastníctvom pôdy. Inscenované gesto koní ťahajúcich kovovú klietku prázdnymi lánmi evokuje podobnú súdržnosť, akú vnímame u matky a dcéry, ktorých konanie taktiež neprináša skutočný výsledok, no jeho dosah sa manifestuje na konkrétnom mieste v duchovnej či spirituálnej rovine.

Tretia časť sa zameriava na skarifikáciu – poľnohospodársku techniku podporujúcu klíčenie semien, ktorá zároveň odkazuje na telesné zdobenie prostredníctvom jaziev. Poranenie kože, podobne ako zámerné narušenie semien, tu nepredstavuje utrpenie, ale akt zrodu, kde aj zdanlivo drastický zásah môže podporiť vznik niečoho nového. Objavuje sa tu tiež architektonický model kaplnky, prenesený z dedinky, kde sa nachádza vyššie spomínaná poľnohospodárska pôda. Obe miesta, ktoré navštevovala jej prababička, sa stávajú nositeľmi budúcich nádejí a výzvou na premýšľanie o hodnotách, ktoré chceme uchovávať a odovzdávať ďalej. Autorka prepája osobné s politickým, telesné s priestorovým a súkromné s verejným. Mohli by sme ju zaradiť k línií ženských umelkýň, ktoré mapujú príbehy súvisiace s rodinnou históriou. V českom kontexte ide napríklad o Veroniku Vlkovú a jej výstavu tatínku_hrubý_a_zmenšený_final_ok vo Fait Gallery, reflektujúcu vzťah slobodnej matky a dospievajúceho syna pri spoločnej prechádzke krajinou. Ďalším príkladom môže byť Alma Lily Rayner, ktorá v známom projekte Co mi otec strkal do vagíny mapuje témy zneužívania a domáceho násilia.

Raimund otvára otázku príslušnosti k miestu a prostredníctvom intímnych gest upozorňuje na vrstvy vzťahu človeka k spoločenskej realite. Vychádza z postkonceptuálnej školy – jej premýšľanie je založené na silnom bádateľskom prístupe a premýšľaniu skrz témy a materiál. Quadrupedal Runner je jej prvou väčšou samostatnou výstavou, možno preto je tematicky aj materiálne rozkročená. Nejde o retrospektívu jej doterajšej tvorby, ale o časozberný projekt, predstavujúci rôznorodé témy a otázky, ktorými sa momentálne zaoberá. Ku každému motívu pristupuje detailne, hľadá jemné prepojenia a súvislosti. Tie však môžu návštevníkovi či návštevníčke pod obsahovou hĺbkou a rozmanitosťou celej výstavy ľahko zostať skryté. Namiesto širšieho politického komentára sa Raimund sústreďuje na symbolické zanechávanie stôp v krajine a podobne ako rodič pri výchove dieťaťa vykonáva množstvo neviditeľných činov, ktorých zmysel sa (možno) ukáže až s odstupom času.

Karolina Raimund / Quadrupedal Runner / kurátorky: Ivana Hrončeková, Marika Kupková / Galerie U Dobrého pastýře / Galerie TIC / Brno / 11. 12. 2024 – 1. 3. 2025. 

foto: Eva Rybářová