We're going to show them our sexts

Telá sa stávajú marginalizovanými, keď zosobňujú hrozbu pre mocenské štruktúry. Často sú zneužívané na vyvolávanie strachu, práve preto, že sú vzdialené, neznáme a nepochopené. Podobný strach v minulosti vyvolávalo napríklad ženské telo, po stáročia regulované obmedzovaním reprodukčných práv a potláčaním sebavyjadrenia, ktoré začalo postupne odhaľovať svoju sexualitu a priznávať vlastné túžby. Autorky a teoretičky druhej vlny feminizmu považovali „seba odhaľovanie“ za spôsob, ako znovu získať moc nad vlastným telom, hlasom a príbehom – a zdá sa, že ozveny tohto boja pretrvávajú dodnes, keďže o oslobodenie stále bojujú nie len ženy, ale aj trans, queer a crip telá. 

Výstava Ozvěny Medúzy v Galérii 35m² nadväzuje na feministickú teóriu Hélène Cixous a koncept ženského písania (écriture féminine), v ktorom spoločne s ďalšími autorkami 70. rokov, ako Luce Irigaray či Julia Kristeva, vyzýva ženy k prevzatiu kontroly nad vlastnou reprezentáciou. Podľa Cixous musí žena napísať samú seba (write her self) a využiť jazyk k deštrukcií patriarchálneho videnia. V tomto kontexte autorka používa pojem sexts, teda otvorené a necenzurované vyjadrenie ženskej telesnej skúsenosti, ktoré podkopáva autoritu falocentrickej kontroly a premieňa historický nástroj útlaku na prostriedok sebadefinovania, odporu a emancipácie. Ako naznačujú kurátorky výstavy, Anežka Januschka Kořínková a Pamela, „tento přístup nejde omezit jen na literaturu, rezonuje také v současných vizuálních formách“ a predstavujú výber 18 autoriek zo strednej a východnej Európy, ktoré vo svojich audiovizuálnych dielach artikulujú politiku tela, male gaze, otázky domova, identity a moci.

 

Názov výstavy referuje na knihu The Laugh of the Medusa z roku 1975 v ktorej Cixous definuje základné pojmy feministickej teórie – falocentrizmus a bisexualitu ako výraz vnútornej plurality. Antická postava Medúzy, tradične vnímaná ako symbol strachu a odporu, sa v interpretácií Cixous zmocňuje falusu a premieňa vlastnú, historicky potláčanú sexualitu, ktorá vyvolávala zhnusenie a obavy, na zdroj ženskej sily a autonómie. Cixous tiež presadzuje koncept inej bisexuality (the other bisexuality), ktorý sa netýka sexuálnej orientácie, ale rovnocennej prítomnosti mužského a ženského v každom z nás. Kurátorky jej prístup chápu ako „výraz vnitřní mnohosti, dvojhlasu [a] nebinárního myšlení, které odmítá fixní identitu.“ (Súčasťou výstavy bol program Feminist Ear, v ktorom kurátorky spolu s prizvanými hudobníčkami počas uzavretých seáns skúmali, ako zvuk a akt počúvania formujú ženské sebevyjadrenie, pozn. autorky). 

Ak by sme diela autoriek výstavy mali rozdeliť do tematických kategórií, viachlasnosť je určite jednou z nich. Dielo feministického kolektívu Psychedelic Choir Oh, Brother! (2020) využíva rituálnu silu kolektívneho spevu ako symbolu ženskej rezistencie a odhodlania vzoprieť sa nespravodlivosti. Zbor ironicky deformuje hlasový prejav, keď spieva „Brothers, where are you?“, čím apeluje na absenciu mužov v boji proti triednej nerovnosti. Marie Tučková v performatívnej eseji I think you’re funny, haha (2017) skúma telo, vzťahy a túžbu po autentickom kontakte v dobe digitálnych médií. Štyri ženy v telových overaloch cvičia v neutrálnom priestore white cube, zatiaľ čo skratkovité frázy I feel positive, I feel determined, I accept you ironizujú priestor určený pre reflexiu identity, starostlivosti a interpersonálneho kontaktu. Irónia v tomto prípade nemá ďaleko od úprimného smiechu, ku ktorému vyzýva aj Cixous, pretože smiech medúzy predstavuje „gesto oslobození, nikoliv útoku." Podobnú poetiku prináša Karoline Styrs v diele I am not here (2020), ktoré vzniklo v rámci rezidenčného projektu Let’s Make Noise Sisters, reagujúceho na systematické obmedzovanie práv žien v Poľsku. Autorka pracuje s textovými afirmáciami I am who I want to be, I am strong, I am woman, ktoré sa postupne menia na fragmenty pochybností, sebairónie a ticha. Podomácky natočené video v intímnom prostredí autorkinej záhrady/kúpeľne, evokuje dobu pandémie a atmosféru domácej izolácie.

V kurátorskom výbere sú taktiež zastúpené diela autoriek, ktoré stierajú hranicu medzi súkromným a verejným priestorom a nadväzujú tak na myšlienkový koncept druhej vlny feminizmu, že osobné je politické. Odhaľovaním intímneho sa nemení len reprezentácia ženských tiel, ale aj samotné chápanie verejného priestoru. Premena spoločnosti si preto vyžaduje aj premenu jazyka a diskurzu, ktorým ju popisujeme. Vo video-performance Den poté (Sobota) z roku 2005 Sláva Sobotovičová využíva ženský hlas na vyjadrenie napätia medzi emocionalitou a rutinným poriadkom. Autentické rodinné zábery odhaľujú obrátenú hierarchiu, v ktorej ženy dominujú a muži sa ocitajú na okraji ich záujmu. Extravagantnejším príkladom otočenia gendrových rolí je video-performance Jízda (2004) Evy Jiřičky, kde sa autorka premáva ulicami Prahy nahá v športovom kabriolete. Na prvý pohľad provokatívne gesto odráža precízne komponovanú situáciu, v ktorom je pohľad diváka obrátený proti nemu samému. Kamera nesníma Jiřičku, ale reakcie okoloidúcich, čím obracia dynamiku voyeurizmu: v luxusnom aute, symbole statusu a túžby, si nahé telo autorky symbolicky berie späť moc nad obrazom, ktorý bol po stáročia rámovaný mužskou perspektívou.

Na to nadväzuje ďalšia línia výstavy, ktorú tvoria diela pracujúce so sexualizovaným obrazom ženského tela. Ako píše Cixous, ženy boli historicky redukované, cenzurované a potláčané, preto je potreba nechať hovoriť telo („your body must be heard“) tak zásadná. V mnohých dielach sa nahé telo objavuje v kontraste s historickými tradíciami či folklórnymi obrazmi ženskosti. Tento zámerný stret medzi hypersexualizovaným telom a motívmi materstva či národnej identity, nie je len provokáciou, ale spochybnením pretrvávajúceho obrazu ženskej cnosti, ktorá je základom patriarchálneho poriadku. Zuzana Žabková tak napríklad kriticky zasahuje do tradície zobrazovania a písania o ženách prostredníctvom básne Jána Bottu Žltá ľalia, kde sa žena stáva symbolom zrady a viny. Názov diela FEMME T’AFFALE (2010) vychádza z francúzskeho slova „s‘affaler“ a označuje pád, zosypanie sa, zrútenie. Patriarchálny mýtus femme fatale sa rúca a otvára priestor pre inú, zraniteľnejšiu, autentickejšiu ženskosť. Valentýna Janů naopak pracuje s jazykom filmu, reklamy a sociálnych sietí. Video-esej Is Your Blue the Same as Mine? (2018) ponúka fragmentárne rozprávanie o láske, osamelosti a konzumerizme. Na prvý pohľad vidíme Mladé dieavča (Young Girl), ako ho opisuje francúzsky anarchistický kolektív Tiqqun, protagonistka však nie je pasívnym objektom, ale aktívnou hrdinkou, ktorá neprestáva klásť nepríjemné otázky a spochybňovať realitu, ktorá sa vplyvom globalizovaného sveta môže zmeniť z minúty na minútu.

Kurátorky sa rozhodli v projekčnom pásme, ktoré trvá vyše hodinu, usporiadať tematicky príbuzné videá bezprostredne za sebou, pravdepodobne so zámerom skúmať určitý generačný posun. Nadväznosť niektorých klipov, najmä tých so sexualizovaným obsahom, však môže viesť k pocitu zahltenia, obzvlášť ak nie sme na explicitné obrazy nahoty vopred pripravení. Spomeňme napríklad kompiláciu videí kategórie porno priemyslu wet and messy s názvom ALL WAM (2009) Petry Pětileté, v ktorej scény nahých ale i oblečených žien v bazéne, pôvodne režírovaných mužmi, autorka komponuje a vytrháva z pôvodného kontextu, čím presúva kontrolu do svojich rúk. Na tú nadväzuje video-performance Ladis Pelikánovej Vlhko (2012) snímajúca autorkine nalíčené ústa, po ktorých steká biela tekutina. V diele sa stretáva vizuálna estetika popkultúrnych klipov (evokujúca až Miley Cyrus-ovskú hypersexualizáciu) s napätím medzi pôžitkom, pocitom nevoľnosti a fyzickou odpudivosťou.

Poslednú líniu tvoria diela využívajúce subtílnejšie obrazy a lyrický jazyk, ktoré nenaznačujú otvorenú konfrontáciu ale prihlásenie k vlastnej emocionalite, intuícií či starostlivosti, teda hodnotám, ktoré sú v patriarchálnom diskurze považované za slabé alebo nepodstatné. Napríklad video-performance Myslela jsem si, že mám po tobě mrtvici (2012) Daniely Baráčkovej, Markéty Magidovej a Šárky Mikešovej Teleckej, ktorá skúma psychologické dedičstvo a hranice osobnej traumy. Autorky kombinujú fragmenty rozhovorov z domáceho prostredia so silným vizuálnym obrazom vykuchania mŕtveho vtáka, ktorého pravdepodobne našli pri ceste. Naznačujú, že identita sa formuje v interakcií s okolím a hranicami, ktoré si človek stanovuje vo vzťahu k rodičom a spoločenským očakávaniam.  

Výstava vrcholí v samostatne umiestnenom videu And yet we still keep on living… (2025) maďarskej autorky Zsuzsi Simon, ktorá v introspektívnej 44-minútovej eseji odhaľuje výpovede troch generácií žien (seba, matky a starej mami) zdieľajúcich vlastnú skúsenosť v kontexte každodennej práce a rodinnej pamäti. Spomienka na vojaka z Győru, úvahy o deťoch, rozhodnutia o potratoch... Intímne príbehy odhaľujú často traumatické skúsenosti s materstvom a partnerstvom, ktoré formujú ženskú identitu. Názov diela naznačuje cyklickosť medzigeneračných tráum, ktoré zažíva väčšina žien, no prostredníctvom zdieľania v nich upevňujú vzdor a silu kolektívneho prežívania.

Čo nás privádza k tomu, aby sme napísali báseň, a čo nás núti namaľovať obraz? Aj keď tieto otázky nesú v sebe istý pátos, vedú nás k podstate tvorby: prečo je vlastne dôležité tvoriť? Odpoveď nachádzame v odkaze feministickej teoretičky Hélène Cixous, ktorá zdôrazňuje potrebu seba reprezentácie. Tvorba nás posúva do stredu vlastného pohľadu a záujmu – prostredníctvom nej definujeme svoje myšlienky a prežitky a zároveň kontextualizujeme svoju existenciu v aktuálnom diskurze. Je dôležité hovoriť zo seba, aj o sebe, aby sme otvorili priestor pre reflexiu širších spoločenských otázok. Zároveň je na mieste otázka, či sa seba prezentácia, ktorú Cixous vnímala subverzívne, nestáva v dobe sociálnych sietí a algoritmizovaných platforiem pascou, kde sa intímny obsah mení na komoditu?