Téměř to samý, téměř totéž

Na vernisáži výstavy Ostří vejce inšpirovanej dielom a odkazom v tvorbe česko-slovenskej sochárky Marie Bartuszovej (1936–1996) sa cítim ako na performance. Je jeden z tých daždivých dní babieho leta a cez okná do výstavných sál preniká príjemne mäkké svetlo. Umelecké diela, na prvý pohľad v minimalistickom prevedení, sú v priestore nainštalované hravo a živelne. Každý meter štvorcový je v pohybe. Expozícia prevažne sochárskej a objektovej tvorby pôsobí vitálnym a živým dojmom. Inštalácia akcentuje autorkin princíp výstavy ako živého organizmu, ktorým sa snažila referovať k dynamickej práci s pohybom ľudí po výstavnom priestore.

Aktuálnej výstave v Galérii města Blanska ale nedominuje dielo Bartuszovej. Tvorí ju výber 15 umelcov a umelkýň, ktorí sa vo svojej práci zaoberajú témami materstva, sexuality, genderových otázok, ekofeminizmu, práci s organickými materiálmi, sochárskymi prístupmi, citlivým premýšľaním o živote a existencii. Súčasťou kurátorského tímu je historička umenia a kurátorka Archívu Marie Bartuszovej Gabriela Garlatyová, pedagogička a kurátorka Júlia Bútorová a teoretička a kurátorka súčasného umenia Ivana Hrončeková, pre ktoré bolo dôležité nájsť mentálne väzby na dielo Bartuszovej medzi autormi a autorkami viacerých generácií. Tieto prepojenia vnímajú kurátorky najsilnejšie v témach zdravého vzťahu k prírode, medzidruhového spolunažívania a kritiky necitlivého prístupu k životu. Ukazujú tak, že napriek rozdielom v metódach tvorby, ktoré sú kultúrne a dobovo podmienené, existujú myšlienky a kontexty, ku ktorým sa umelci a umelkyne opakovane vracajú.

Ďalším spájajúcim motívom výstavy je tzv. nový materializmus odkazujúci k neodlučiteľnosti telesného a duševného prežívania. Tento filozofický smer odmieta karteziánsku dualitu medzi človekom a prírodou. Stojí na presvedčení, že všetky materiálne procesy sú priamo zodpovedné za formovanie reality. Noví materialisti tak vidia priamu súvislosť napríklad medzi drancovaním prírodných zdrojov a formovaním sociálnych štruktúr či medziľudských vzťahov.

Názov výstavy referuje práve o týmto dualitám a kontrastom. Hovorí o napätí medzi mäkkosťou a tvrdosťou, organickosťou a neorganickosťou, geometrickým vs. prírodným štruktúram, usporiadanosťou a chaosom. Na výstave sú zastúpené témy zrodenia a rozkladu, feminity a maskulinity, spojenia s prírodou či sexuálnou silou. Referenčnými objektmi sa stáva vulva a falus – obe pritom spája ústredný symbol vajíčka. Tento symbol je v tvorbe Marie Bartuszovej zásadný v deskriptívnej i metaforickej rovine. Sochárka je známa predovšetkým tvorbou krehkých sadrových odliatkov pripomínajúcich vajíčkovú škrupinu, ktoré tvorila metódou biomorfnej plastiky, kedy vybraný materiál (prevažne sadru) tvarovala vo vodnom kúpeli s pomocou héliových balónikov, kondómov či neskôr väčších meteorologických balónov. Vajcovitý tvar symbolicky odkazoval k materstvu a pripomínal ženské torzo, ktoré okrem životodarnej sily obsahovalo i primitívnejší náboj vlastnej sexuality.

Ústredným dielom oboch výstavných siení je inštalácia Petry Jandy. Slamená socha mandalovitého tvaru s chápadlami prerastajúcimi útrobami galérie svojou monumentálnosťou a umiestnením pôsobí ako žijúca entita a stavebný kameň výstavy, jej stred či matka. Skulptúra vo svojej stredovej časti opatruje dekorované pštrosie vajíčko s lepenou aplikáciou ľudových motívov. Opisuje tak akúsi pôvodnosť či podstatu, no zároveň vytvára most pre dialóg medzi vystavovanými dielami.

Aj kresby Irmy Charvátovej, objekty Terezy Holej a Evy Moflárovej obsahujú symbol vajíčka. Charvátová prezentuje voľné geometrické kresby so signifikantným oválnym motívom, ktorý nám pripomína, že v každom organickom tvare sa ukrýva vnútorný poriadok, a že chaos vlastne neexistuje. Objekty Terezy Holej sú surové, až desivé. Zobrazujú traumy spojené s počatím, toxicitou a vykorisťovaním vlastného tela, ktoré je metaforou k vykorisťovaniu planéty. Na rozdiel od toho je zobrazenie pôrodu v podaní Moflárovej doslovné a  vyextrahované: umelkyňa sa snaží otočiť perspektívu jednoduchým gestom, kedy telo dieťaťa znázorňuje niekoľkonásobne väčšie než telo matky. Aj tu je prítomná surovosť, no postavená na radikálnosti portrétovaného okamihu. Diela Evy Moflárovej a Martina Moflára, ktoré na výstave susedia, vnímam v úzkom dialógu. Autorka skrz objektovú tvorbu znázorňuje obraz pôrodu, umelec skrz maľbu portrétuje obraz počatia. Jeho geometrické abstrakcie pracujúce s metaforou klíčenia dávajú veci do pohybu.

Generáciu mladších tvorcov a tvorkýň zastupujú autorky Anna Ročňová, Monika Kojetská, Tamara Conde Crhová a rumunský autor Adrian Kiss. Anna Ročňová prezentuje na výstave niekoľko menších objektov, v ktorých imituje organické tvary či orgány a skrz metaforu rozkladu, hniloby a krehkosti odkazuje k pominuteľnosti ako integrálnej súčasti života. Monika Kojetská vo svojich expresívnych dielach na pomedzí maľby a objektu ukazuje surovú ženskosť a telesnosť. Do štvorcových formátov vytvorených z rôznych materiálov (kov, koženka, lak) pomocou vlastného tela vyrýva expresívne linky, pripomínajúce vulvu či iné časti ženského tela. Výrazná gestika evokuje premostenie k ďalšiemu aspektu tvorby Bartuzszovej – haptickosti, dotýkania sa. Tamara Conde Crhová v sérii malieb polemizuje nad možnosťou medzidruhového splynutia hlivy ustricovej a ľudského tela. Túžba splynúť s prírodou v násilnom či parazitickom stave je zaujímavým otočením paradigmy výstavy, ktorá s týmto splynutím počíta skôr v prirodzenejšom zmysle. Adrian Kiss vystavuje prešívanú koženkovú prikrývku, ktorá pripomína ľudské telo skrz jeho absenciu. Referuje tak k ďalšiemu aspektu Bartuszovej tvorby, ktorým je práca s prázdnym priestorom. Sochárka tento princíp využívala najprv pri haptických plastikách, ktoré bolo možné v rôznych variáciách rozkladať a zase skladať. Proces odhaľoval skryté tvary objektov, vďaka čomu ich bolo možné vnímať na novej úrovni. Neskôr tento princíp Bartuszová aplikovala aj na rozmernejšie sochárske objekty, napríklad dvojdielnu plastiku umiestnenú v blízkosti košického krematória.

Diela autorov staršej generácie sú v zastúpení Anny Klimešovej a Svätopluka Klimeša. Klimešovej dielo Plody I.- III. z roku 2008 je mentálnym premostením s dielom Bartuszovej na úrovni symbolov a použitého materiálu. Klimeš prezentuje sériu 12 kresieb, v ktorých skrz použitie ohňa odkazuje na večný kolobeh rodenia sa a umierania, plynutia času.

Juliana Mrvová portrétuje náhodné a spontánne výjavy z domácnosti, kde je možná koexistencia jedlých plodov, materských orgánov i škodcov. Pestrá farebná paleta autorky vybočuje z minimalistického štýlu výstavy, no tematické prepojenie môžeme hľadať v zachytení matky z perspektívy domácnosti. Vedľa expresívnych tvarov pripomínajúcich plody hrušky či ženské poprsie, vidíme škodcov v podobe myší, rýb, úhorov, sysľov, atď. Ich koexistencia vytvára linku medzi romantizovanou predstavou o materstve, ktorá často naráža na skutočnosť, v ktorej je náročné vybalansovať starostlivosť o druhých a seba-vykorisťovanie. Škodcovia v tomto prípade nehrajú rolu externej sily či parazita. Symbolizujú skôr vnútorné pnutie a snahu o pomalé nahlodávanie presvedčenia, že hodnota ženy spočíva v jej primárnych orgánoch, ktoré sú schopné tvoriť život.

Všadeprítomnosť sexuálnych symbolov a pohlavných orgánov nie je v kontexte výstavy prekvapujúca. Pracovala s nimi Bartuszová a aj pre prvú vlnu feministických autoriek je sexuálna sloboda prirodzeným odkazom k emancipácii, teda oslobodeniu od funkcie. Symboly vulvy a falusu na výstave neprezentujú len potrebu narušovať tabu, ale v podaní ženských autoriek predstavujú zmenu hierarchie a spoločenského poriadku. Príkladom môžu byť nadrozmerné keramické objekty maďarskej autorky Csilly Nagy alebo grafická séria Eriky Szőke, v ktorej autorka pracuje s technikou pôdotisku a zachytáva semená rastlín v procese klíčenia.

V zmysle odkazu, ktorý Bartuszová zachytila na impulzívnej pracovnej skici „téměř to samý, téměř totéž – skoro to samý, skoro totéž“ sa kurátorky vzťahujú k témam, potrebám a problémom oboch generácií, ktoré dnes potvrdzujú svoju aktuálnosť a naliehavosť. Kurátorky sa snažia o pomyselné rovnítko nie len medzi minulým a súčasným, no tiež medzi začínajúcimi a etablovanými autormi a autorkami. Prekračujú rámec retrospektívy i potreby vsádzať Bartuszovej dielo do nových kontextov a vytvárajú komplexnú skicu o témach a prístupoch, ktoré nestarnú, ale ostávajú živé.

Maria Bartuszová, Tamara Conde Crhová, Tereza Holá, Irma Charvátová, Petra Janda, Adrian Kiss, Anna Klimešová, Svatopluk Klimeš, Monika Kojetská, Eva Moflárová, Martin Moflár, Juliana Mrvová, Csilla Nagy, Anna Ročňová, Erika Szőke / Ostří vejce / kurátorky: Júlia Bútorová, Gabriela Garlatyová, Ivana Hrončeková / Galerie města Blanska / 14. 9. – 2. 11. 2024

Foto: Polina Davydenko