Sídliskový D.I.Y. sen

Výstava 2x ročně chce to přezout umelkyne Markéty Soukupovej, členky No Fun Kolektivu zaradeného medzi tohtoročné laureátstvo Ceny Jindřicha Chalupeckého, vo mne prebudila najranejšiu spomienku z detstva.

Pamätám si, ako sedím na zadnom sedadle ikonického, tyrkysovo-modrého modelu veteránskeho auta Lada zo 60. rokov. Mám asi tri roky. Na sedadle vodiča nesedí nikto, a predsa sa hýbeme. V spätnom zrkadle pozorujem otca, ako nás pomaly roztláča. Keď sa začneme prudko rozbiehať, rýchlo nasadne, naštartuje a v plnej rýchlosti spustí auto až na koniec ulice. Prečo to spomínam? Mám pocit, že aj Markéta Soukupová, ktorá vo svojej výstave tematizuje fenomén automobilizmu, chce namiesto spoločensky kritického komentáru sprostredkovať skôr určitý typ nostalgie. Akoby chcela vyrozprávať vlastnú spomienku z detstva. Napríklad tú, ako zo siedmeho poschodia paneláku pozoruje farebné karosérie áut na rozpálenom betónovom parkovisku. Alebo tú z návštevy pneuservisu, pri ktorej premýšľa, prečo jej mužský svet kvôli spoločenskému tlaku a konvenciám musí ostať vzdialený…

Umelkyňa, ktorej tvorba vychádza primárne z videoherného prostredia, sa často vyhraňuje voči stereotypnému, heteronormatívnemu pohľadu na svet. Z minulosti môžeme spomenúť napríklad projekt Ružoví plameňáci (Pinkflamingos) zameraný na vyvíjanie počítačových hier so sociálnou tematikou. Pre queer umelkyňu zo strednej Európy je typické práve to, že si privlastňuje témy, ktoré sú zvyčajne označované ako mužské, teda herný priemysel či automobilizmus.

V hernom priemysle je podľa britského inštitútu Women in Technology and IT, podobne ako v celom IT sektore, výrazná nerovnováha v zastúpení mužov a žien. Podľa údajov z roku 2024 tvoria ženy len 35 % pracovnej sily. Pokiaľ ide to, ako sú hry dizajnované, nerovnosti sú ešte väčšie. Takmer 80 % hlavných postáv tvoria muži a 94 % hier obsahuje viac mužských, ako ženských dialógov (University of Glasgow, 2023). Nerovnosti sú prítomné aj v automobilovom priemysle. Podľa slovenskej Nadácie Pontis je technicky orientovaný priemysel vo všeobecnosti považovaný za „typicky mužský“. Zarážajúce je tiež to, že bezpečnostné testy pri výrobe automobilov zvyčajne zohľadňujú len mužské miery, kvôli čomu môže ženám za volantom hroziť až o 73 % väčšie nebezpečenstvo. Prvú ženskú testovaciu figurínu priniesol bezpečnostný program Európskej únie Euro NCAP až minulý rok.

V sprievodnom texte kurátorky Ivany Hrončekovej je osobný automobil označený ako „symbol práce, věc statusu, fetiš, hobby vášeň, spolehlivý ničitel klimatu“. Markéta Soukupová kombinuje tradičnejšie techniky, v ktorých pôsobí vyzretejšie, teda maľbu a suchú ihlu, s voľnejšou objektovou tvorbou či maľbou priamo na stenu. Jej technická rozkročenosť je pravdepodobne ovplyvnená tým, že počas štúdií vystriedala ateliéry zamerané na kresbu, grafiku, nové médiá i maľbu. Umelkynin D.I.Y. rukopis vnáša do výstavy aspekt humoru, ale tiež rutiny. Ťažko povedať, či autorka odkazuje k osobnej histórií alebo kritizuje spoločnosť. Symbol auta totiž môže reprezentovať určité sociálne prostredie a konvencie, voči ktorým sa chce vyhraniť. Alebo prostredníctvom neho môže snívať o svete, v ktorom neexistuje triedna klasifikácia na základe majetku.

Miestnosť lemuje žltá maľovka. Na protiľahlých stenách nachádzame dominantné nástenné maľby: napravo „sluncem vypálený kopec“, naľavo panelákovú výstavbu. Priestoru dominujú drevené modely áut, ktoré návštevníctvo môže prezuť do iného typu pneumatík, prípadne vymeniť typ automobilovej značky. Soukupová nás chce vtiahnuť do deja. Názov výstavy v tomto kontexte pôsobí skôr ako názov herného simulátoru, pomocou ktorého sa rozhodujeme, či chceme spomínať na Škodu alebo snívať o Ferrari.

Je očividné, že pre umelkyňu, ktorá sa venuje tvorbe počítačových hier je imerzia dôležitá. Ale prekombinovanosť techník, médií a výrazových prostriedkov je jednou zo slabších stránok tejto výstavy. Soukupovej obrazy v tejto „dopravnej špičke“ prestávajú fungovať samostatne, pomáhajú skôr dotvárať celok. Zdá sa, že pre autorku je dôležitejšia hravosť výstavy a jej schopnosť vnoriť nás do príbehu.

Automobilizmus sa určite dá považovať za symbol maskulinity, mačizmu, heteráctva a všetkého, čo v kapitalizme zosobňuje súkromné vlastníctvo. Automobil predstavuje symbol spoločenského statusu a ekonomického zabezpečenia. A aj keď sa vášeň k autám dá vnímať ako individualistická či konzumeristická tendencia, výstava Markéty Soukupovej obsahuje princípy kolektívnej pamäte, vyzýva k hravosti a druženiu sa. Symbol automobilu sa tu neobjavuje len ako symbol sociálnej vrstvy. Atmosféru pneuservisu si nemusíme interpretovať len ako odkaz ku konzumeristickému správaniu či masívnej spotrebe, ktoré so sebou autá so spaľovacím motorom prinášajú. V symbolickom geste výmeny kolies je prítomná akási pospolitosť, či dokonca starostlivosť, opatera. Nie je len rutinnou záležitosťou, ale zosobňuje vedomý krok, ktorý udržuje veci dlhšie pri živote a funkčnosti.

Ak by sme žili v inom systéme, napríklad anarchokomunizme, výstava umelkyne Markéty Soukupovej by mohla predstavovať odkaz doby, v ktorej vlastniť auto neznamená ukážku individuálneho spoločenského statusu ale common sense. Myslím tým napríklad to, že na ceste k udržateľnosti si môžeme predstavovať svet, v ktorom majetok neslúži len jeho vlastníkom, ale celej spoločnosti.

Markéta Soukupová / 2x ročně chce to přezout / kurátorka: Ivana Hrončeková / Galerie TIC / Brno / 14. 2. – 16. 3. 2024

Foto: Eva Rybářová