Rekviem za divočinu

Kráčam tanečným krokom v rytme synthpopu osemdesiatych Hradcem Králové a premýšľam, o koľko voľnejšiemu pohybu by sa mohli tešiť peší, nebyť veľkolepého parkoviska uprostred námestia. Spokojnosť na tvári voziacich sa turistov (aj domácich) však dáva znať, že proti gustu… Ostatní si svoje pole rozčarovania môžu rozšíriť o nové vízie budúcnosti kontempláciou pri neďalekom „Pomníku konzumerismu“ od Petra Stibrala pred vchodom do Galerie moderního umění. A kým cynik by ešte s odkazom na Kanta neváhal dodať, že mestský človek už stratil oboje – „hviezdne nebo nado mnou a [následne aj] mravný zákon vo mne“ – utopista by radšej definitívne opustil ako aj kantovský antropocentrizmus, tak aj mesto, a vydal sa hľadať stratený raj niekam do lona prírody.

Spásny útek na vidiek však skôr či neskôr začne stroskotávať. Nie, nie len v zmysle rozkladu romantizujúcej predstavy po náraze na každodennú tvrdú (až otrokársku) prácu. Stroskotávať totiž pomaly začína samotná možnosť takéhoto úteku. Že už dávno nedisponujeme „divokou“ a nedotknutou prírodou, vieme. Pomaly sa ale rúti aj o niečo skromnejšia predstava o živote v súznení s okolitou prírodou: či už vplyvom rôznych záujmových skupín, ktoré pod zámienkou nejakého toho lykožrúta alebo skrývajúceho sa medveďa vyrúbu značnú časť lesa a za lacno predajú do zahraničia, no najmä vplyvom klimatickej zmeny (teplotné extrémy, nedostupnosť sladkej vody atď.) No kým prvé z menovaných ešte dokázalo nejedného ekológa popohnať do politického boja a v svetlých momentoch priniesť aspoň aké-také výsledky, vyrovnávanie sa s druhým neraz pripomína boj s veternými mlynmi končiaci v pocite apatickej bezmocnosti.

Podobné pletivo myšlienok prerastá aj výstavou Juliany Höschlovej na vrchnom poschodí Galerie moderního umění. Diváctvo si iste už pri Stibralovom „Pomníku“ spomenie na niekoľko jej prác z predošlých rokov, v ktorých sa venovala téme konzumu. Presťahovanie z mesta na hrebeň Krkonoš znamenalo pre autorku otvorenie ďalšej roviny výtvarného uvažovania v jednej z najpálčivejších kríz súčasnej spoločnosti – kríze environmentálnej.

Už pred vstupom do výstavy je diváctvo konfrontované s textom piesne od známej britskej synthpopovej kapely Tears for Fears, na ktorú odkazuje aj názov výstavy. „Welcome to your life, there's no turning back. Even while we sleep, we will find you,“ spieva Juliana v kontrapuntke so zvukmi potoka, pri ktorom (a s ktorým!) žije. V esejisticky poňatom videu sledujeme zábery tečúcej vody postprodukčne zdeformované tak, že okraje riečišťa sa pomaly začínajú premieňať na preludnú fatamorgánu. Striedajú sa so zábermi umelkyne kľačiacej v krajine, s pohľadom upreným na diváctvo. V zasneženej krajine, ktorú len pár dní pred natáčaním zastihli teplé dni sprevádzané zakvitnutím stromov – tie však už na videu sledujeme zamrznuté. Videoesej nám tak bolestne pripomína, že metaforické pomenovanie blížiacej sa environmentálnej katastrofy vo fráze „o päť minút dvanásť“ je načase nahradiť realistickejším konštatovaním, že už sme „po polnoci“. Že utopickú predstavu o zvrátení klimatickej zmeny, je potrebné nahradiť hľadaním spôsobov, ako sa s ňou vyrovnať a adaptovať sa na nové životné podmienky.

Uvedomenie si závažnosti situácie so sebou nevyhnutne nesie aj potrebu vysporiadať sa s osobnými pocitmi úzkosti, smútku a strachu zo smrti a zániku ekosystémov vplyvom klimatických zmien. Domnievam sa, že diela predstavené na výstave nachádzajú svoju bytnosť práve v tom. Že ich vznik možno vyvodzovať z vnútornej, psychologickej potreby obrany proti strachu a úzkosti zo zániku okolitého prostredia. V istých momentoch tak v podstate mimetická činnosť autorky ústi v akýsi spomienkový album, rekviem za podobou prírody, ktorá nenávratne mizne. Diela tak nie sú len estetickým zobrazením environmentálnych tém, ale vyjadrením environmentálneho žiaľu sublimovaného do trvalých umeleckých foriem.

Najpriamejšie sa takáto interpretácia dotýka trojice veľkoformátových malieb ohrozených rastlín z Krkonôš. Ich ústredný motív tvoria v detaile zachytené a organicky abstrahované rozmnožovacie orgány rastlín – jedna z nich vo svojej jemne deformovanej podobe až pripomína výkrik. S motívmi miznúcich rastlín už umelkyňa ostatne pracovala aj na výstave Semínko v Galerii města Třince (kde boli rozvíjané v súvislosti s tematikou genetických bánk). Už v recenzií inštalácie si Martin Drábek povšimol nápadný rozpor medzi krásnou a „harmonickou dekoratívnosťou“ a závažnosťou obsahu. Rozpor, ktorý bezpochyby možno čítať aj na aktuálnej výstave v Hradci, však tentokrát nerámuje čistý biely priestor. Diela (i keď v žiarivých farbách) naopak len s námahou vystupujú z čierneho povrchu BlackBoxu za pomoci bodového osvetlenia. Okraj samotných malieb tvoria všité textilné pruhy rôznych veľkostí a farieb. Jedna z interpretácií by v ich abstrahujúcom tvarosloví vychádzajúcom z farebnosti malieb mohla vidieť výraz miznutia konkrétneho a hmatateľného bytia kvetín do abstraktného myšlienkového sveta spomienok na už neexistujúce. Kurátorka Tereza Špinková i umelkyňa avšak pripomínajú, že textilné pruhy na týchto maľbách – vzniknutých počas umelkyninej minuloročnej rezidencia v Hradci Králové – figurujú skôr ako výraz vnútorných pravidiel či obmedzení príznačných pre mestskú krajinu.

Juliana Höschlová, Everybody wants to rule the world, 2024

O niečo presvedčivejšie dokázala Höschlová vyjadriť toto pnutie medzi mimoľudskými aktérmi a ľudskou snahou pôsobiť (či už v deštruktívnom, ale i ochranárskom slova zmysle) na okolitú krajinu v poslednom diele Potok v Podsmrčí. Tvorí ho remeselne zručne zvládnutý sklenený objekt napodobujúci tvar krkonošského údolia (v ktorom autorka žije), naplnený vodou a sedimentmi z pretekajúceho potoka. Objekt je zasadený do mohutnej kovovej konštrukcie nosenej dvojicou betónových cestných zábran. Vcelku tak vytvárajú pôsobivú vizuálnu metaforu, kde krehký sklenený objekt konotujúci neustále ohrozenie prírody ostáva uväznený medzi silami, ktoré ho formujú, chránia, ale zároveň ho môžu poľahky zničiť silami vyrastajúcimi zo surovosti ľudskej infraštruktúry, vyjadrenými ťažkosťou a brutalitou kovovej a betónovej konštrukcie.

Záverom už len skrátka a dobre možno zhodnotiť, že výstavnému projektu sa aj so skromnejším počtom diel podarilo ,,neotrepane'' nahmatať pulz doby, preniesť malý kúsok strácajúceho sa raja do sveta umenia a napokon aj výtvarne ponúknuť odpoveď na paralyzujúcu silu environmentálneho žiaľu.

Juliana Höschlová: Tears for Fear / kurátorka: Tereza Špinková / Galerie moderního umění / Hradec Králové / 21. 6. – 6. 10. 2024

Foto: Jan Kolský, GMU HK